Na problémových školách v USA zaviedli meditácie. Radikálne sa tam znížila miera násilia a narástol počet pochvál

Na školách zavádzate pre deti meditácie. Čo vás k tomu podnietilo?

20 rokov som pracoval v Silicon Valley, čo je práca pod veľkým tlakom v prostredí, kde vládne stres, práce je vyše hlavy a nie je čas na dovolenky či oddych. Na zvládanie stresu sme tam využívali meditáciu. V priebehu rokov sme ju začali ponúkať ako formu relaxácie aj v iných firmách. Ukázalo sa, že tí, ktorí praktikovali meditáciu pravidelne, boli vo svojej práci efektívnejší, lepšie s nimi kolegovia vychádzali, pôsobili šťastnejšie a rozvinuli sa u nich zdravšie návyky – menej pili a fajčili. A potom sa v roku 1999 udiala strašná tragédia na strednej škole v Columbine, v Colorade. Dvaja študenti prišli do školy so zbraňami a začali strieľať, zabili mnohých ľudí a nakoniec obrátili zbrane aj proti sebe a spáchali samovraždu.

Nebolo to prvýkrát, čo sa niečo také udialo, ale vyvolalo to celonárodnú debatu. Diskutovalo sa o tom, čo túto udalosť spôsobilo a čo sa s tým dá urobiť. Odborníci aj verejnosť navrhovali rôzne riešenia – zákaz násilných filmov a hier, obmedzenie možnosti držby zbraní, viac policajtov na školách… Nikto však nepoukázal na skutočnú podstatu problému. Tou podľa nás bolo, že deti musia byť extrémne vystresované, aby sa dostali do bodu, v ktorom sa rozhodli v osemnástich rokoch ukončiť svoj život a život mnohých iných. A tak sme si povedali, že síce dospelí potrebujú meditáciu ako veľmi účinnú techniku zvládania stresu, ale deti ju potrebujú ešte viac. Sú mladé, neskúsené a nemajú rozvinuté mechanizmy ochrany a zvládania stresu tak dobre ako dospelí.

Deti by však nemali z čoho byť vystresované, nie? Veď ich jedinou zodpovednosťou sú domáce úlohy a občas niečo upratať.

Presne to nám tvrdili všetci učitelia a rodičia, že deti predsa nezažívajú žiadny stres – nemusia chodiť do roboty, neživia rodinu. Keď sme sa však rozprávali s deťmi, tie nám všetky tvrdili, že stres prežívajú každodenne – spôsobujú im ho rodičia, učitelia, rovesníci, budúcnosť. Deti žijúce v problematických štvrtiach veľkých miest dokonca vykazujú symptómy podobné prejavom ľudí vracajúcich sa z vojny. Sú to často 12-ročné deti so symptómami posttraumatickej poruchy. Narodili sa do prostredia, v ktorom videli, ako niekoho zastrelili, alebo ich príbuzný bol zabitý. Niektorých rodičia predávajú drogy. Takže mnohé deti sa dnes rodia do veľmi stresujúceho prostredia a je to jediné, čo poznajú. Vo veku 10-12 rokov na nich môžeme pozorovať hyperaktivitu, depresiu, nespavosť, sebapoškodzovanie.

Vysokú mieru stresu však môžeme pozorovať aj u učiteľov…

Učitelia tiež často čelia veľkému stresu a stane sa, že im napätá situácia prerastie cez hlavu. Pritom by to mali byť práve oni, kto by mal viesť mladých ľudí a ísť im príkladom. Ak chceme, aby boli študenti a školské prostredie vo všeobecnosti pokojnejšie, mali by mať stres pod kontrolou predovšetkým učitelia. Vtedy sme si uvedomili, že sa potrebujeme venovať nielen deťom, ale že rovnaký nácvik meditácie je veľmi prospešný aj pre učiteľov. Tí si však často povedia, že upokojiť sa potrebujú decká a oni s tým nemajú nič spoločné. Začať sme teda museli od učiteľov.

Boli učitelia návrhu meditovať otvorení?

Niektorí boli voči tomu otvorení, iní váhali a časť z nich bola tvrdo proti. To bola pre nás veľká výzva. Meditácia je totiž opradená množstvom mylných predstáv. Väčšina ľudí je presvedčená, že meditácia je veľmi náročná, nudná, a že je to čisto filozofická činnosť bez akejkoľvek praktickej hodnoty. Naviac v celom školskom systéme bola silná obava, že meditácia je náboženský akt, ktorý patrí k východným náboženským tradíciám, a teda nemá v našej kultúre miesto. V skutočnosti je samotná meditácia jednoducho iba mentálne cvičenie. Môže byť spojená s niektorými náboženskými tradíciami, v rámci ktorých sa praktikovala, no nie sú neoddeliteľne späté.

Ako ste vyberali školy, ktoré ste oslovovali, aby s meditáciou začali? A ako prijímali váš program?

Jedným z našich tajomstiev úspechu bolo, že sme išli do škôl, ktoré mali najväčšie problémy a na ich riešenie už vyskúšali všetko možné. Museli byť v stave, že boli ochotné vyskúšať čokoľvek. Dokonca aj meditáciu. Povedali sme si, že ak bude náš program fungovať na takejto zlej škole, musí fungovať aj kdekoľvek inde. V San Franciscu existuje škola Visitacion Valley Middle School, ktorá mala veľké problémy. Bola vybudovaná pre 600 detí, ale počty žiakov v nej neustále klesali, až mali v čase, keď sme na ňu dostali my, iba 270 študentov. Táto škola sa nachádza v štvrti sociálnych bytov. Mnoho ich obyvateľov prišlo z väzenia, založilo si rodiny a ich deti chodili práve do tejto školy. Bola obohnaná 3-metrovým plotom, v areáli školy bolo zaparkované policajné auto a samotná budova bola tmavo sivá a vyzerala ako väzenie. Pritom išlo o školu pre 11 až 15-ročné deti. Škola si najímala dvoch SBS-károv, ktorí riešili neustále bitky a násilie medzi študentmi. Deti jednoducho napodobňovali násilie, ktoré pozorovali vo svojom okolí.

Keď sme tam prišli prvýkrát a zazvonilo na prestávku, deti sa vyrojili na chodbu a spontánne okolo nás vznikali bitky. Učitelia iba prešli okolo a miestami poznamenali : „Hej, prestaňte s tým!“, no kráčali ďalej. Neverili sme vlastným očiam, že takáto úroveň násilia a chaosu bola akceptovaná ako niečo, s čím sa nedá v škole nič robiť. Zaváhali sme, či sme schopní to zvládnuť. Budeme schopní posadiť týchto 270 detí a primäť ich, aby zavreli oči a boli ticho a v pokoji po dobu 15 minút dvakrát denne? Uvideli sme aj učiteľku, ktorá po študentoch hystericky kričala a premýšľali sme: „Budeme vôbec schopní naučiť to týchto učiteľov?“ V Silicon Valley sme síce pod veľkým stresom, ale v tejto škole bol stres desaťnásobne väčší.

Ako ste teda postupovali? 

V prvom rade sme išli za učiteľmi a rozprávali sme sa s nimi o ich výhradách voči meditácii. Náboženstvo bolo jednou z nich. Vždy argumentujeme tým, že meditácia bola dokázateľne praktikovaná ešte predtým, ako vznikol ktorýkoľvek z veľkých náboženských smerov, vrátane budhizmu či hinduizmu, s ktorým je najčastejšie spájaná. Jogová tradícia existovala tisícky rokov pred vznikom hinduizmu. Je to iba spôsob kultivácie mysle, nemusí to byť nutne náboženské cvičenie. V kresťanskej tradícii Kristus umýval nohy svojim apoštolom. Ak vám niekto umyje nohy, neznamená to, že sa z neho automaticky stane kresťan. Meditácia je cvičenie a našou úlohou bolo, dokázať ministerstvu školstva, že dokážeme učiť meditáciu výlučne ako mentálne cvičenie, ktorého pozitívnym výsledkom je zníženie stresu a osvojenie si schopnosti sústrediť sa bez toho, aby sme učili akúkoľvek filozofiu či náboženstvo.

Stále však medzi ľuďmi panuje silná obava, že meditácia je negatívny zásah do väčšinového náboženstva.

Často sa ma pýtajú: „Ak začnem meditovať, bude zo mňa budhista či hinduista?“  V meditácii sme v San Franciscu vyškolili 10 000 ľudí a ani jeden účastník sa nestal hinduistom. Čerpám aj z vlastnej skúsenosti. Vyrastal som ako kresťan a moja mama je silne veriaca. Trvalo mi asi päť rokov, kým som ju presvedčil, aby začala meditovať. Za tých 30 rokov, čo meditujem, som nemal najmenší záujem stať sa budhistom či hinduistom. Stále som kresťan. A to je tá podstata. Ak meditujete správne, nemá praktikovanie meditácie žiaden dopad na vaše vierovyznanie, jedine ak posilní a prehĺbi vaše prežívanie viery.

Vyškolili ste v meditácii najprv učiteľov?

Najprv sme išli za riaditeľom, ktorému sme vysvetlili princíp našej práce. Predložili sme mu vedecké výskumy, ktoré hovoria o účinkoch meditácie, ako redukcia stresu, relaxácia organizmu a prepojenie mozgových centier. Potom sme vyškolili učiteľov – dobrovoľníkov. No a nakoniec sme začali pracovať so študentmi. Na začiatok im vždy ponúkneme 4-5 dňový nácvik meditácie, ktorú potom v škole denne praktizujú. Nenazývame to meditácia, ale „čas ticha“ (quiet time). V škole bolo treba zmeniť harmonogram zvonenia tak, aby dvakrát denne vznikli 15-20 minútové „časy ticha“. Prvý by mal byť po prvej prestávke  a druhý pred poslednou hodinou. V realite to vyzerá tak, že v stanovený čas je cez školský rozhlas vyhlásený „čas ticha“. Vtedy si študenti odpracú z lavíc všetky veci, otočia stoličky rovnakým smerom, pripravia sa a učiteľka zazvoní zvončekom, čo je signál, aby zatvorili oči, a začali s meditáciou. A jednoducho tam potichu sedia.

Ako dlho trvá ich meditácia?

To závisí od veku, čím sú deti mladšie, tým menej vydržia.  V zásade je to minúta na každý rok veku dieťaťa. Takže pre 12-ročné dieťa to bude 12 minút. Alebo stanovíme 10 minút pre druhý stupeň základnej školy a 15 – 18 minút pre stredné školy.

Je pre študentov tento čas ticha dobrovoľný, alebo sa musia zúčastňovať všetci povinne?

Nikoho nie je možné prinútiť meditovať, musí to byť dobrovoľné. Meditácia je veľmi krehká skúsenosť, ktorú musíte sami chcieť. Naviac, naša ústava nedovoľuje, aby ktokoľvek nútil deti do niečoho takéhoto. Je však legálne, aby škola zaviedla do vyučovania dlhšie prestávky ticha. Preto to aj nazývame „čas ticha“. To, čo počas času ticha robia, je dobrovoľné. Niektorí študenti nie sú pripravení naučiť sa techniku meditácie, a tak im dovolíme, aby si v tichosti čítali, alebo len sedeli a boli ticho. Ak vyrušujú, požiadame ich, aby stíchli, ak to nerešpektujú, idú do riaditeľne. Je to skutočná výzva, tak pre školu, ako aj pre študentov. Ale povedzme si úprimne, udržať 12- ročné deti v tichosti je problém, aj keď pred tabuľou stojí učiteľ. Študenti majú množstvo podnetov, na ktoré sa môže ich myseľ zamerať. A najmä v škole, ako je táto. Koľko by podľa vás zvládli vaše 12-ročné deti potichu sedieť?

Asi tak pol minúty…

A to je presne to, čo nám hovorili učitelia: „Nie je možné, aby 12-ročné dieťa vydržalo viac než pol minúty v absolútnom kľude bez toho, aby niečo robilo. Je to skvelá myšlienka, ale nikdy sa vám to nepodarí.“ Aj sama učiteľka si priznala, že by nezvládla tak dlho potichu sedieť. Nám sa však ukazuje, že je to absolútne možné. Iba pred niekoľkými týždňami sme zhromaždili tisíc študentov vo veľkej posluchárni a po zazvonení zvončeka bolo v miestnosti po dobu 15 minút úplné ticho. Tisíc prevažne problémových stredoškolákov tam sedelo bok po boku. Niektorí sa poznali, iní nie, patrili k rôznym gangom. Pomysleli by ste si, že to je recept na hotovú katastrofu. Ale bolo tam absolútne ticho. Keď privedieme učiteľov na takéto spoločné meditácie, iba krútia hlavami a nechápu, ako je to možné. Každá ľudská bytosť má v sebe priestor, ktorý je v kľude a mieri.

Musia vám dať rodičia súhlas, aby sa ich dieťa zúčastnilo pravidelnej meditácie?

Moja skúsenosť je bohužiaľ taká, že rodičia sa príliš nezaujímajú o to, čo sa deje v škole. Ale potrebujeme písomný súhlas od každého jedného rodiča. Keď máme súhlas školy a rodičov, musíme sa pokúsiť presvedčiť študentov, aby to s nami skúsili. Keď sme začínali, nechápali, načo to bude dobré. Musíme sa s nimi v kľude rozprávať: „Vedci hovoria, že používame iba 5 % nášho mozgu. Takže, keď ste vonku s kamarátmi, alebo hráte počítačové hry, viete si predstaviť, o koľko zaujímavejšie by to bolo, keby ste používali 10, či dokonca 20 % vášho mozgu? Alebo, keď sa učíte či píšete test, aké by to bolo, keby ste mali lepší prístup ku všetkým možnostiam vášho mozgu?“ Pomaly sa u nich snažíme budovať pochopenie nevyužitého potenciálu, ktorý majú.

Pamätám si jedného študenta, ktorý zaťato odmietal meditáciu, aj keď všetci ostatní študenti sa ju už naučili. A tak som zobral kus papiera, nakreslil som naň kruh a povedal som mu: „Toto je tvoj mozog. Podľa vedcov využívaš iba túto jeho malinkú časť. Chceš naďalej využívať iba tento malý zlomok, alebo chceš vyskúšať niečo, ako sa bude ten malý kúsok každý deň zväčšovať a zväčšovať, až kým jedného dňa budeš používať svoj celý mozog?“ A keď to uvidel takto nakreslené, naraz mu to došlo a rozhodol sa meditáciu vyskúšať. Aj 12-ročné dieťa dokáže reagovať na základe logickej argumentácie.

V akom veku začínate pracovať s deťmi?

Bežnú meditáciu určenú pre dospelých začíname učiť deti vo veku 10 rokov. Existuje ešte aj technika pre deti vo veku 5- 10 rokov, pri ktorej nemajú zatvorené oči. Buď sa pri meditácii prechádzajú, alebo vyfarbujú obrázky, ale na školách sme túto techniku ešte neskúšali. My začíname so študentami pracovať na druhom stupni.

Aké sú na základe vašej dlhoročnej skúsenosti dopady týchto pravidelných meditácií na školách?

V problémových školách sa vyskytovalo veľa násilia a správanie mnohých študentov bolo ťažko zvládnuteľné. Nepomáhali vyhrážky učiteľov, zhoršené známky zo správania, ani pokarhania či prísnejšie tresty. Preto často riešili vážne priestupky dočasným vylúčením, kedy má žiak zakázané niekoľko dní chodiť do školy. Škola, na ktorej sme pracovali, mala najviac takýchto vylúčení z celého okresu. Jednou z najdramatickejších zmien bolo, že za prvých 90 dní meditácií sa bitky zredukovali o 50 percent. V priebehu prvého roka klesol aj počet dočasných vylúčení o 50 percent. Za dva roky klesli dočasné vylúčenia o 80 percent. To je masívna zmena.

Ďalší dopad meditácií sme si uvedomili, keď si nás zavolal riaditeľ a povedal nám: „Viete, v poslednom čase musím podpisovať množstvo riaditeľských pochvál za dobrý prospech, pritom sme škola s najhoršími výsledkami. Predtým som takéto pochvaly podpisoval raz za mesiac. Teraz ich podpisujem 10 až 20 za týždeň.“  Vedenie školy si všimlo, že neustály pokles akademického priemeru, ktorý každoročne zaznamenávali, sa zastavil a prospech začal stúpať. Naviac sa prospech študentov najvýraznejšie zvyšoval v skupinách afroameričanov a iných menšín. Takže nejde iba o upokojenie študentov a zníženie násilia, ale aj o výrazný vplyv na ich kognitívne zručnosti. Robili sme so študentami aj národne štandardizované testy merajúce sebavedomie, zvládanie stresu a všetky tieto hodnoty im stúpali. Tieto isté testy absolvovali aj učitelia, ktorí sa do programu zapojili a pozitívne zmeny boli zaznamenané aj u nich.

Kto financuje váš program? Ministerstvo školstva? Miestny zriaďovateľ?

Bodaj by. Dúfam, že sa to jedného dňa stane. Keď sme pred desiatimi rokmi začínali, všetci nám tvrdili, že naučiť deti meditovať nie je možné. Dokázali sme, že to možné je a môžeme prejsť na ďalší krok – presvedčiť školy, štát a federálnu vládu, že tento program je natoľko dôležitý a efektívny, že by mali finančne prispieť na jeho realizáciu. Verte mi, v USA neexistuje jediná štátna škola, ktorá by mala pocit, že nevie, čo s peniazmi a sú radi, že dokážu zafinancovať bežný chod. Takže, keď chceme, aby nám na náš program dali jedno percento z rozpočtu, myslia si, že sme blázni. Neboli by ochotní nám dať ani 0.1 %, pretože učitelia sú už aj teraz platení nedostatočne. Momentálne je náš program sponzorovaný individuálnymi donormi. Naším zámerom je zbierať čo najviac výsledkov a robiť výskumy a štúdie. Dúfame, že jedného dňa si štát Kalifornia či federálna vláda uvedomí, že takto to ďalej nejde, no to, čo robíme, je kontroverzné. Pre mnohých je sedieť denne 20 minút ticho bohužiaľ len stratou času.

Sú rodičia, ktorí odmietnu podpísať súhlas, aby sa ich dieťa zúčastňovalo týchto meditácií?

Áno, na začiatku to bolo veľmi bežné. Ale berte to tak, že rodičia potrebovali pochopiť, o čo ide. Čím ďalej, tým je jednoduchšie ich presvedčiť, keďže už máme vypracované obrovské kvantum výsledkov, výskumov a štúdií.

Aké je podľa vás najväčšie „kúzlo“ meditácie na školách?

Pre mňa je to najmä fakt, že každé deviantné problémové dieťa je vo svojej podstate dobré dieťa. Je to pokojné, dobré dieťa, ktoré sa dokáže sústrediť a chce byť dobrým študentom. Dôvod, prečo nedokáže kontrolovať svoje emócie a správanie je ten, že je pod stresom, a preto toho nie je schopné. Stres odpojí frontálnu časť mozgu, a preto sa nedokáže vedome rozhodovať o svojej reakcii. Príde podnet, ono naň zareaguje, pričom jeho frontálna časť mozgu nie je pritom vôbec aktívna. Je nevyhnutné odbúrať stres, aby sa tieto dve časti mozgu opäť prepojili. Inak môžete zabudnúť na to, že sa dieťa bude kontrolovať. Bez pomoci to nedokáže a žiadnymi trestami ho k tomu neprinútite. Je neférové trestať deti za niečo, čoho nie sú neurologicky schopné. Nie je to problém ich osobnosti.  Mnohé tieto deti sa chcú správať adekvátne a ak ich naučíme zvládať stres, potom sa ich skutočné kvality a pravá osobnosť môžu naplno rozvíjať.