fbpx
Vzdelávanie

Envirovýchova sa dnes učí zle. Napraviť to pomáha program Zelená škola

Mirka Piláriková 4. rok vedie program environmentálnej výchovy Zelená škola. Hovorí, že najúčinnejšie je robiť menšie kroky so zapojením detí, ktoré ich prenesú aj domov. Idú potom napríklad na prázdniny k babke a donútia ju triediť odpad a jazdiť na bicykli. Nie je teda pravda, že by deťom na životnom prostredí nezáležalo, treba im len poskytnúť priestor.

Prečo na Slovensku vznikol program environmentálnej výchovy Zelená škola? Nemala by to byť na školách samozrejmá súčasť výuky?

Pôvodná motivácia bola, že organizácie, ktoré sa jednotlivo venovali environmentálnej výchove a chceli vytvoriť dlhodobý, systémovejší program. A vtedy prišla ponuka zapojiť sa do medzinárodného programu Eco Schools, ktorý to celé zastrešil.

mirka-pilarikova
Mirka Piláriková. FOTO – Archív Živica

Čo obnáša byť Zelenou školou? Čo všetko musia Zelené školy počas roka urobiť?

Základom je, že to netrvá len rok, ale dva. Počas týchto dvoch rokov musia školy splniť sedem základných krokov. Začnú vytvorením akčnej skupiny – kolégia Zelenej školy, zistia, ako na tom v environmentálnej oblasti sú, teda si urobia audit, vyberú si tému, na ktorej budú pracovať a tej sa potom dva roky venujú. Na základe spolupráce s celou školskou komunitou si vytvoria environmentálny akčný plán, ktorý im my musíme schváliť, a ten si následne spoločne napĺňajú. No a na záver si vytvoria ekokódex, čo akýsi je súhrn hodnôt, v rámci ktorých na škole fungujú.

A ak splnia všetky tieto kroky, dostanú vlajku Zelená škola?

Áno, viacero škôl vníma ako veľkú prestíž, že môžu získať medzinárodný certifikát a vlajku Zelená škola, ktorú potom môžu dva roky používať.

Čiže vlajka Zelenej školy im im umožňuje odlíšiť sa od ostatných?

Najmä to pomáha vtedy, keď je veľa škôl blízko pri sebe. A veľa škôl si svoju účasť v programe Zelená škola zapojilo do svojej profilácie, teda, že nie sú športová alebo jazyková škola, ale prírodovedne zameraná. A sú už aj rodičia, ktorí školu pre svoje deti vyberajú na základe toho, či je zapojená v našom programe.

zelena-skola
Jedna z nespočetných zelenoškolských aktivít. FOTO – Archív ZŠ

Získajú vlajky všetky školy? Alebo mávajú problém splniť všetky potrebné kroky a zmeniť sa smerom k väčšiemu rešpektu k prírode?

Percentuálne to získava 95 percent škôl. Tento rok máme v projekte zapojených 314 škôl, z ktorých má 118 certifikát a vlajku Zelená škola. To znamená, že dve tretiny z nich sú ešte len v prvom certifikačnom období. A nie je to tak, že vlajku získajú automaticky všetky. Ak sa tomu však venujú a pracujú na tom, tak vlajku väčšina získa.

Stalo sa vám, že ste museli niekomu vlajku aj odobrať, lebo spravili nejaký eko kix?

To nie, ale máme v programe niektoré školy už aj trinásť rokov, ktoré po rokoch nezískajú vlajku. Niekedy sa v nich napríklad zmení učiteľ, ktorý zelenoškolské aktivity koordinuje, zmení sa u nich nadšenie alebo proste stratia energiu, pretože ťahať to toľko rokov je veľmi náročné.

Hovoríš, že niektoré školy sú v programe zapojené aj 13 rokov vkuse. Tie si predstavujem ako dokonalé školy, ktoré neprodukujú žiaden odpad, majú pasívnu budovu, zelenú strechu a tak. Aká je realita?

(smiech) Reálne to tak úplne nie je, lebo environmentálna výchova na škole je rovnaká ako matematika alebo slovenčina, ktoré tiež musíme učiť vždy odznova, pretože každý rok prichádzajú noví žiaci. Bola som na škole, kde bol chlapec v akčnej skupine od prvého do deviateho ročníka, a teda už vedel všetko, ale normálne sa žiaci stále menia. Je to teda taký nikdy nekončiaci vzdelávací proces. A čo sa týka zásadných zmien budovy na pasívnu či prepájania splachovania na dažďovú vodu, na to školy väčšinou nemajú financie, takže väčšina aktivít je vzdelávacieho charakteru.

Environmentálna výchova na škole je rovnaká ako matematika alebo slovenčina, ktoré tiež musíme učiť vždy odznova, pretože každý rok prichádzajú noví žiaci.

Ako teda vyzerajú konkrétne aktivity, ktoré Zelené školy robia? Sú súčasťou vyučovacích hodín alebo skôr mimo nich, napríklad pri spomínanej obnove svojich budov?

Väčšinou sú to vzdelávacie aktivity, lebo na veľké zmeny školy nemajú financie, aj keď sa snažia robiť aj to. Môj obľúbený príklad je, že ak škola zateplí budovu, vymení okná a svetlá, ušetrí síce 70 percent energie, ale žiakom je to väčšinou úplne jedno. Na druhú stranu, keď sa o úpravy pokúsia v menšom, ale svojpomocne so zapojením žiakov, naučia sa efektívnejšie vetrať, namontujú si prahy či odstrihnú závesy na radiátore, dosiahnu koniec koncov oveľa väčšiu zmenu, pretože to žiaci prenesú aj domov.

Najväčšiu zmenu teda dosiahneme tým, že deti začnú nové zvyky prenášať aj domov a meniť tak aj svoje rodiny?

Je to jedna z najväčších vecí. Najsilnejšie je to cítiť v materských školách, kde malí “ekoteroristi” potom nútia triediť odpad doma aj rodičov, lebo to povedala pani učiteľka a čo povie pani učiteľka, to je sväté (smiech). Máme aj príbehy, ako išlo dieťa na prázdniny k babke a donútilo ju separovať odpad a jazdiť na bicykli. Tu je tá zmena najsilnejšia. Je vidno, že žiaci dokážu najsilnejšie ovplyvniť rodičov. Keď niečo dokáže ich dieťa, chcú to robiť aj oni.

zelena-skola
Najväčší efekt dosiahneme, keď deti menia svoje rodiny. FOTO – Archív ZŠ

Máš skúsenosť, že keď sa zelenoškolskí žiaci posunú ďalej na strednú alebo vysokú školu, pokračujú v tom, čo sa v rámci Zelenej školy naučili aj ďalej?

Jeden zo žiakov napríklad donútil svoju strednú školu zapojiť sa do programu, keď na ňu prišiel zo základky. Zatiaľ bohužiaľ nemáme sieť tak veľkú, že by si žiaci mohli vyberať strednú školu podľa toho, či je Zelená, ale vo všeobecnosti to žiakom ostane, aj keď sa posunú ďalej. Väčšinou sa aspoň zapoja do ekokrúžkov alebo podobne.

V akom stave je podľa teba na školách dnes vyučovanie environmentálnej výchovy? Sama si ju učila. Má nejaký efekt?

Environmentálna výchova je v súčasnosti prierezová téma a úprimne povedané nemám pocit, že má nejaký zásadný efekt. Tým, že je to len prierezový predmet a nemá teda nastavenú na škole realizáciu, tak je robená len veľmi formálne cez občasné zbery papiera či odpadkov v okolí školy. Často mi školy hovoria, že veď načo by mali ísť do nášho programu, keď to robia aj tak, ale ono to nie je to isté. Je rozdiel, keď sa tomu venujete systematicky a chcete ozaj niečo zmeniť, alebo robíte nejakú aktivitu len preto, lebo je napríklad Deň Zeme. Environmentálna výchova u nás nie je vôbec podchytená, ale to bude aj tým, že nie sú učitelia, ktorí by v nej boli vzdelaní. Je síce možné študovať envirovýchovu na pedagogickej fakulte, no možnosť sa s ňou uplatniť je skoro nulová. Existuje len malé percento škôl, ktoré si zavedú vyučovaciu hodinu environmentálna výchova. Väčšina škôl ju má ako krúžok a súčasť biologických predmetov.

Environmentálna výchova je v súčasnosti prierezová téma a úprimne povedané nemám pocit, že má nejaký zásadný efekt.

A máš pocit, že deti ochrana životného prostredia zaujíma? Nie je im to jedno?

Decká to práveže veľmi zaujíma. Je to výchova, ktorá tak či tak býva vždy populárnejšia ako tie ťažké predmety. Ak majú na škole envirovýchovu ako samostatný predmet, býva to jeden z najobľúbenejších predmetov a nie je im to jedno. Akonáhle pochopia dôsledky svojho konania na životné prostredie, bývajú práve veľmi radikálni a veľmi hrdí na to, že sú súčasťou kolégia Zelenej školy. Myslím, že priestor a záujem zo strany detí by bol, len sa s tým musí viac pracovať.

Aká je tvoja najobľúbenejšia aktivita, ktorú škola urobila?

Posledné dva roky veľmi fandím pešobusom.

Čo to je pešobus?

To znamená, že škola, kam dochádza veľa žiakov autami po jednom s rodičmi v aute, vytvorí zastávky a učiteľka, ktorá býva od školy najďalej, ich postupne naberá a idú do školy spolu pešo. Rodičia sa tak o deti nemusia báť, ale ani ich nemusia voziť. A každá piatačka chce ísť s ôsmakmi do školy (smiech). Týmto sa pešobus veľmi spopularizoval, lebo zrazu boli kamoši aj žiaci z rôznych ročníkov, ktorí chodili spoločným pešobusom. Mimo environmentálneho dopadu to malo teda aj veľmi silný sociálny rozmer.

pesobus
Pešobus v Badíne. FOTO – http://zsbadin.edupage.org

A ešte niečo sa ti veľmi páči?

Ešte si veľmi vážim, keď sa školy starajú o územie vo svojom okolí. Keď totiž niekde upracú smeti, ľudia sa potešia, ale o chvíľu je to tam znova. My máme fenomén, ktorý sa volá územie chránené školou, kedy sa systematicky starajú o územie, ktoré predtým chodili upratovať. Osadia tam koše a tabuľky, čo pomôže znížiť množstvo odpadu až o 90 percent.

Rada počujem, že to už nie je len o tom, ako si spomínam ja na moju školu, kde sme pri kabinete fyziky mali veľké vrece na plastové fľaše, no málokomu sa tam chcelo chodiť fľaše aj vyhadzovať. No a občas sa robil zber papiera. Je to teda už systematickejšie a prechádza sa postupne ku komplexnejším riešeniam?

O to sa snažíme najmä pri školách, ktoré sú v programe zapojené dlhšie. Nemôžeme od školy, ktorá sa zapojí prvýkrát, chcieť hneď na začiatku nejaké obrovské environmentálne uvedomenie. Ale tam, kde na tom pracujú už dlhšie, prechádzame od triedenia odpadu ku znižovaniu jeho množstva napríklad zavádzaním desiatových krabičiek namiesto plastových fólií, či vodného baru a čajovne, kde má každý vlastný pohár. Najväčšou pliagou však je lenivosť. Školy umiestnia, ako si aj ty spomínala, jeden kôš na plasty niekde na kraji budovy a potom sa hrozne čudujú, že im tam nikto nechodí. Keď ale dajú kôš na triedený zber do každej triedy, už im to tam tie deti hodia, lebo zas nie sú úplní ignoranti. Akonáhle nosia desiatové krabičky, tak všetci ich chcú a už len machrujú, kto má Star Wars a kto Hello Kitty.

Najväčšou pliagou však je lenivosť. Školy umiestnia, ako si aj ty spomínala, jeden kôš na plasty niekde na kraji budovy a potom sa hrozne čudujú, že im tam nikto nechodí.

Ako na teba reagujú učitelia? Nemajú pocit, že im tam len nejakí ľudia z neziskovky idú mudrovať?

Na začiatku sú v tom učitelia často zapojení preto, lebo im to nakáže riaditeľ. Nie je to teda ich vnútorné presvedčenie. Časom sa to ale mení. Zaujímavé je aj to, že veľmi dôležitou súčasťou programu je participácia, teda zapájanie žiakov do rozhodovania o škole. Zistili sme, že to v našom školstve vôbec nie je zakorenené. Učitelia sa žiakov nepýtajú na názor, aj školský parlament väčšinou funguje len formálne. No možnosť zapojiť sa do rozhodovania u žiakov vytvára pocit bezpečia a mení to celkový pocit zo školy. Učitelia teda Zelenú školu vopred vnímajú dosť negatívne a boja sa byrokracie, no postupne sa zmenia aj oni.

zelena-skola
Účasť v Zelenej škole je zábava aj pre mnohých učiteľov. FOTO – Archív ZŠ

A pritom participácia by mala byť výchovou k demokracii.

Deti sú väčšinou dosť zmätené, keď sa ich spýtam, čo by na škole chceli zmeniť. Ich prvá odpoveď býva, že aby nebola, tak im hovorím, že dobre, tento krok preskočme a poďme sa baviť vážne o tom, aká by vaša škola mala byť, aby ste sa v nej cítili dobre. Keď decká dostanú priestor, berú to ozaj zápalene. Mnohé učiteľky nám hovoria, ako im žiaci volajú aj večer, že by ešte chceli robiť toto a mohli doniesť hento (smiech).

Zelená škola je medzinárodný program v 58 krajinách. Ako sme na tom v porovnaní s ostatnými?

Rebríček ako taký neexistuje. Každá krajina si metodiku implementuje podľa seba. Najsilnejší príklad sú odpady. Vo Francúzsku, Spojených štátoch a iných vyspelých krajinách sa neučí separácia, pretože tam je to už úplne bežné a deti sa to naučia doma. My sme ešte na úrovni pochopenia separácie a napríklad v takej Keni ešte stále riešia, aby nechodili po kolenách v odpadkoch. Vo všeobecnosti sme ako Živica na stretnutiach ku programu považovaní za radikálov, lebo na rozdiel od škôl v Anglicku, kde budú mať za chvíľu 100-percent certifikovaných Zelených škôl, ktoré dostanú vlajku za odoslanie dokumentov emailom, my vyžadujeme, aby školy ozaj niečo robili a žiaci sa do toho zapájali. Akonáhle to pre žiakov veľa znamená, tak ani nemusia všetky úlohy splniť na sto percent, stačí, že si žiaci niečo odniesli.

Deti sú väčšinou dosť zmätené, keď sa ich spýtam, čo by na škole chceli zmeniť. Keď však dostanú priestor, berú to ozaj zápalene.

Čiže netreba ihneď očakávať zmenu o 180 stupňov?

Mnohí majú pocit, že škola, ktorá sa ku nám pridá musí byť ihneď dokonalá. Lenže zmena prichádza veľmi pomaly. Snažíme sa u škôl vnímať aj osobný posun. Keď škola, ktorá doteraz nerobila vôbec nič, začne robiť malé kroky vo svojom prostredí, tak je to pre nich obrovský krok, aj keď pre niekoho z vonka sa to môže zdať málo.

V SME si hovorila, že nie ste žiadni ekoteroristi. Ozaj to ešte ľudia vnímajú tak, že envirovýchova sú nejakí objímači stromov, ktorí by sa najradšej vrátili do jaskyne?

Školy ani tak nie, ale verejnosť dosť často. Pýtajú sa ma, či chodíme s deťmi sadiť stromy, zbierať odpadky a pomedzi to tie stromy aj objímame. Pýtala sa ma to napríklad ochranka bývalej premiérky Ivety Radičovej, ktorá odovzdávala školám certifikáty Zelenej školy, že či sme doniesli všetky tie veci zo Zvolena do Bratislavy na bicykli, či občas chodíme aj autom a či deti učíme, ako sa priväzovať ku komínom atómových elektrární. Ja vždy ľuďom vysvetľujem, že robíme vzdelávanie na školách a dávame im skôr životné hodnoty. No tieto otázky sa mi stále vracajú.

zelena-skola
Žiaci na Zelenej škole vedia zorganizovať aj školské raňajky. FOTO – Archív ZŠ

Mnoho ľudí teda má pocit, že buď ideš v smere k ekológii do extrému alebo, že to inak nemá žiaden zmysel.

Presne, mnoho ľudí má pocit, že tie malé kroky nemajú žiaden význam, čo čiastočne chápem. Keď to však rodičia vidia v celoškolskom merítku, tak to vie zmeniť ich vnímanie. Verejnosťou je však environmentálna výchova stále vnímaná veľmi radikálne. Environmentalisti sú pre nich nejakí hipisáci, čo žijú niekde na lúke, nemajú auto a nesprchujú sa.


Ak máte vo svojom okolí školy, ktoré chcú získať podporu ako realizovať konkrétne environmentálne opatrenia na svojej škole a zapojiť do toho žiakov, môžu sa prihlásiť do 15. septembra 2017 na www.zelenaskola.sk

Kľúčové slová:

rozhovor, zelená škola

Profil autora:

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Názory

Vlad Jackovyj

Výnimočný dátum nielen pre Ukrajincov, ale aj pre Slovákov

Začiatkom marca si pripomíname 210. výročie narodenia ukrajinského básnika Tarasa Ševčenka, ktorého spájalo neobyčajné priateľstvo s Pavlom Jozefom Šafárikom.

Kristína Červeňáková

Bála som sa vrátiť do ambulancie, dodnes ma z toho mrazí

Prečítala som si vyjadrenie novinárky Zuzany Kovačič Hanzelovej o jej rozhodnutí stiahnuť sa z nahrávania politických rozhovorov pre neutíchajúce vyhrážky a útoky. Myslím si, že v jej situácii by som učinila rovnako. Útoky na ženy novinárky pribúdajú a sú čoraz vyhrotenejšie, odstrašujúcejšie a ohrozujúcejšie. Aj keď sa politickým témam nevenujem, pred pár mesiacmi som sa ocitla v nepríjemnej situácii, a to v ordinácii lekára.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Skúškou zo základov štátu a práva by mali prejsť všetci

Skúšku zo základov štátu a práva som robila veľmi dávno. Učili sme sa na ňu viacerí, navzájom sa pýtali a odpovedali, no aj tak sme sa potom priamo na mieste báli. Dopadla dobre, na prvý termín, myslím, že skúšajúci bol pomerne benevolentný.

Bianka Mária Bálintová

Na tichom proteste sme sa vraj tvárili, že bojujeme za slobodu médií

Stojíme na Námestí slobody, v rukách držíme transparenty a pred Úradom vlády sa pomaly začína tichý protest. Predchádzalo mu odoslanie otvoreného listu premiérovi Robertovi Ficovi a predsedovi parlamentu Petrovi Pellegrinimu. „Vyjadrujeme nesúhlas s poslednými vyjadreniami premiéra Roberta Fica a iných predstaviteľov vlády na adresu novinárov. Nesúhlasíme s tým, že na úrad vlády nechcú pustiť konkrétne médiá,“ hovorí jedna z organizátoriek protestu. Premiér sa totiž rozhodol, že si bude medzi médiami vyberať podľa toho, ktoré mu vyhovujú. Za konflikt medzi dvoma politikmi zaplatili novinári, ktorým predseda Národnej rady obmedzil možnosti nahrávať či vysielať živé vstupy v parlamente.

Mária Sendecká

Zachytávajú dažďovú vodu, no nie všetci ju využívajú

V rámci programu Zelená škola, ktorý realizuje CEEV Živica, sme navštívili viacero škôl. Jednou z nich bola aj taká, ktorá sa rozhodla zadržiavať vodu a kosiť trávniky menej. Ako to dopadlo?

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner