Skejtbording je prevencia neonacizmu, hovorí mladý režisér, ktorý v Bratislave pripravuje skejtpark

Tvoj prvý film do kín je inšpirovaný vraždou Daniela Tupého, ktorého údajne zabili neonacisti. Prečo si si vybral tento námet a kedy ho budeme môcť vidieť?

Keď zabili Daniela Tupého, celej našej generácie sa to veľmi dotklo. V tom čase bývali na Obchodnej, Mariánskej, na Gottku aj inde konflikty s náckami na dennom poriadku. Ja sám som ako skejťák párkrát dostal „po hube“. Po jeho vražde som získal pocit, že nežijeme v priestore, ktorý je bezpečný, ale v priestore, kde ťa môžu hocikedy zabiť len za to, že máš dlhé vlasy alebo nevyhovujúci vzhľad. Keď pri vyšetrovaní vraždy zlyhala štátna moc a objavili sa podozrenia z manipulácie, ukázalo sa, že nielen, že ťa môžu v bežný deň zavraždiť, ale že to ešte môžu aj ututlať. A to je možné len vtedy, keď je štát na nejakej úrovni prerastený s mafiou. A táto mafia je zas zospodu prerastená s neonacistickými kruhmi.

Pre mňa je tento prípad symptomatický pre to, čo sa deje v našej spoločnosti. Zdalo sa mi, že cezeň viem povedať, čo ma na Slovensku trápi a viem aj podať jeho analýzu. Zároveň je to osobný film o otcovi, ktorý príde o syna – zomrelo mi dieťa, môže sa mi stať ešte niečo horšie?

Teraz sme v štádiu predprodukčných príprav. Obhliadkujeme, záberujeme, robíme herecké skúšky. Premiérovať by sme chceli na čo najlepšom filmovom festivale a v kinách byť v závere 2018. Ešte je pred nami dlhá cesta, aj keď točíme už o 3 mesiace.

Doteraz si točil krátke filmy. Ktorý je tvoj najobľúbenejší?

Bódhisattva v Petržalke. Je to adaptácia scény z filmu Pulp Fiction, kde sa stretávajú dva druhy agresivity. Jedným je snaha mladých chalanov stať sa drsňákmi – ale nemajú pojem o tom, čo je reálne násilie. Proti nim stojí agresivita dvoch výpalníkov, ktorí sa im dostanú do bytu a urobia s nimi poriadok. Tým im vlastne urobia službu, lebo ich zvedú zo zlej cestičky. Film nezískal mnohé ocenenia, ale presne vystihuje, čo ma na mojej generácii trápi. Jeho témou je vlastne korupcia ideálov u mladých ľudí. Mám kopec bývalých kamarátov, ktorí odišli od skejtbordingu – kreatívnej a mierumilovnej aktivity – vyholili si hlavu a začali nasledovať ideológie, pred ktorými predtým utekali. Tento fenomén je podľa mňa zreteľný celospoločensky.

Venuješ sa aj aktivizmu v oblasti skejtbordingu. Aký máš k nemu vzťah?

V skejtbordingu vidím obrovskú prevenciu proti neonacizmu a iným zhubným ideológiám. Naozaj, nesrandujem. V rámci skejtbordingu človek veľa cestuje a spoznáva iné kultúry. Keď sme začínali, v našej crew bol černoch, dredáč, pankáč s čírom a chalan z Petržalky so zlatou reťazou na krku, ktorý opravoval autá. Keď sa rôzne subkultúry stretávajú, podporuje to toleranciu. A to nemá žiaden iný šport. Keď je niekto skejter, má oveľa väčšiu tendenciu prijímať humanistické a liberálne myšlienky. Tí náckovia vtedy dobre vedeli, prečo nás mlátia.

Čiže stretnutie rôznych typov ľudí je to, čo pomáha v skejtovej komunite budovať toleranciu?

Áno, ale skejtbording má na rozdiel od iných športov aj svoju filozofiu. Odjakživa bol o slobode, kreativite a tolerancii. Napríklad v Spišskej Novej Vsi spravili chaloši pri skejtparku komunitnú záhradu, doniesli tam starú trafiku, v ktorej otvorili galériu, mávajú tam koncerty a riešia zero waste politiky. K tomuto všetkému sa dostali cez skejtbording. To je inšpiratívne. A to ľudia zvonka nevedia, lebo navonok to vyzerá tak, že rozbíjaš mramorovú podlahu a ničíš lavičky, lebo po nich skáčeš a to strašne búcha. Ľudia sa boja jednoducho toho, že to búcha.

V Bratislave plánuješ na Gercenovej postaviť malý skejtpark ako súčasť mikroprojektu na Sokratovom inštitúte. Podarilo sa ti na to vyzbierať slušný obnos peňazí. Na čo ich presne použiješ a kedy sa bude môcť po skejtparku prejsť prvý skejter?

Podaril sa nám ohromný úspech. Náš crowdfunding cez startlab.sk dosiahol vďaka dobrým ľuďom dosiahol 255 % z pôvodnej sumy, o ktorú sme žiadali. Zároveň sa nám podarila ďalšia úžasná vec – získať grant 5000 € od Bratislavského samosprávneho kraja. To sme vôbec nečakali, lebo sme nemali žiaden lobbing, skrátka, nikoho sme tam nepoznali. V priebehu mája postavíme na ploche prekážky, spravíme brigádu a potom sa na celú plochu naleje betón. Vďaka navýšenému rozpočtu bude mať skejtpark celobetónovú plochu a bude na profesionálnej úrovni. Povrch je v skejtparku dôležitý, lebo na skejte sú malé a tvrdé kolieska, ktoré sa hocikde zaseknú. Budeme mať skejtpark ako napríklad v Pezinku, kam dnes chodia všetci bratislavskí skejťáci, kde do toho samospráva investovala zhruba 30-tisíc. Po dokončení tu chceme organizovať aj výstavy a spraviť z toho miesto, ktoré slúži všetkým.

Aké sú reakcie na tvoje plány? Či už zo strany skejterov alebo ľudí žijúcich v bezprostrednom okolí?

Veľmi mi pomohla pani riaditeľka Spojenej školy Gercenova, kde skejtpark plánujeme. Povedala mi: „Pozrite, v Petržalke nie je veľa verejných priestranstiev a ja tu mám obrovskú spustnutú plochu. Bola by som rada, keby mohla slúžiť všetkým.“ To je úžasné, takíto dobrí ľudia sú kľúčom ku každej snahe niečo zlepšiť. Skejťáci mi tiež veľmi pomáhajú. Nedokázal by som to sám, možno by som napísal žiadosť a spustil kampaň, ale návrh a technologické procesy prídu robiť chalani z celého Slovenska. Scéna sa zomkla, všetci to majú ako ja – skejtbording je láska na celý život a vieš mu veľa obetovať. Stavať napríklad príde Braňo z Maduníc aj Rudko z malej dedinky na východe Slovenska.

Prečo si sa prihlásil na Sokratov inštitút? Vieme už, že si bol „divoká karta“ a hoci si sa na prijímačky veľmi nepripravil, bol si presvedčený, že tam patríš.

(Smiech) Ale mal som nakoniec pravdu! O Sokratovom inštitúte som sa dozvedel, keď som bol na aktivite mikroprojektu Marcely Ráczovej – minuloročnej študentky – Revitalizácia Strmej cesty v Bratislave. Všetci tam boli veľmi milí. A ja som si uvedomil, že potrebujem byť v partii ľudí, ktorí majú snahu niečo zmeniť a sú múdri a dobrí. Prihlášku na Sokrata som podal 20 minút pred koncom prihlasovania. Rýchlo som napísal motivačný list nevediac poriadne, o čo ide. Videl som na webe meno Šimečku, a to bolo pre mňa zárukou, že je to super. Nevedel som však, či tomu Šimečka šéfuje alebo je lektor alebo čo. Ja už mám jednoducho taký mindset. Sokratov inštitút mi dáva motiváciu v tom, že mám skupinu „peerov“, ktorí zmýšľajú rovnako ako ja. Dáva mi to optimizmus, že sa Slovensko ešte nerúti do záhuby.

Teodor Kuhn prednedávnom skončil doktorandské štúdium filmovej réžie na VŠMU a belgickej Sint-Lucas, teraz sa venuje príprave svojho prvého celovečerného filmu. Okrem toho pracuje ako redaktor projektu Vĺčatá.sk, ktorý rodičom radí v otázkach digitálnej gramotnosti a počítačových hier. Tiež sa venuje občianskemu aktivizmu v oblasti skateboardingu a mestotvorby. No a nakoniec vyučuje na vysokých a stredných školách, momentálne v rámci programu Kompetencie pre Demokratickú kultúru, zastrešovaného Radou Európy.

Prihlás sa na www.sokratovinstitut.sk a buď nositeľom zmeny aj ty! Čas máš len do 30.4.!