Ako by to vyzeralo, keby sa politici začali sústrediť na šťastie svojich obyvateľov?

Šťastie je niečo, po čom bezpochyby túžime všetci. Je to konečný cieľ našej tvrdej mentálnej, aj fyzickej aktivity. Ale čo vlastne robí ľudí šťastnými? Sú to momenty strávené s našimi priateľmi, milovanou rodinou a kamarátmi, sebarealizácia či zmysluplná práca? Alebo je to dom, v ktorom žijeme, pekné oblečenie, ktoré si kupujeme, cestovanie okolo sveta či pochutnávanie si na výbornom jedle?

Pravdepodobne je to kombinácia oboch. Dnes je 20. marca a v tento deň si od roku 2012 pripomíname Medzinárodný deň šťastia.

Nové náboženstvo HDP

Hlavy štátov sa dnes sústredia výhradne na materiálne bohatstvo a kľúčovým sa stal koncept hrubého domáceho produktu, známy ako HDP, ktorý slúži na vyjadrenie súčtu všetkých tovarov a služieb, ktoré vyprodukuje jedna ekonomika za jeden celý rok. Môžeme si ho teda predstaviť ako veľkosť ekonomiky, podľa ktorej sa porovnávajú jednotlivé krajiny.

Aj keď pomocou HDP dokážeme s istými limitmi zmerať ekonomiku krajiny, vôbec nezahŕňa nehmotné aspekty našich životov ako je voľný čas, zdravie, kvalitu životného prostredia či úprimné vzťahy. Pre politikov a ekonómov sa stal mantrou, a to aj napriek tomu, že jeho autor Simon Kuznets už pri jeho vytvorení varoval pred jeho použitím na meranie celkovej prosperity krajiny.

Musí rásť a to za každú cenu. Hlavným dôvodom tohto ošiaľu je domnienka, že čím vyššie bude HDP krajiny, tým šťastnejší budú ľudia, ktorí v nej žijú. To určite platí v krajinách s nízkymi príjmami ako je Čad či Afganistan, ktorých obyvatelia nemajú uspokojené základné životné potreby ako je dostatok jedla či vody. Avšak niekoľko výskumov dokázalo, že po prekročení určitej hranice materiálneho bohatstva zvyšovanie príjmov už ďalej neprispieva k vyššiemu šťastiu. V priemere päťnásobné zvýšenie príjmov v Japonsku nespôsobilo žiadne zmeny v pocite šťastia a povojnové trojnásobné zvýšenie amerických platov malo podobný výsledok.

Stali sme sa bežcami na bežiacom páse našej ekonomiky, ktorý sa točí rýchlejšie a rýchlejšie, no napriek tomu stojí na jednom mieste. Bežíme tak rýchlo, že nemáme ani čas sa zastaviť a zamyslieť sa, či nás tento šprint robí šťastnými. Máme pred sebou malú obrazovku so svietiacimi číslami, ktoré nám udávajú rýchlosť – sú to čísla na našom účte, ktoré sledujeme častejšie ako realitu okolo nás a pocity v nás samých. Ako teda politici zdôvodňujú ich rozhodnutia, ktorých prevažná väčšina má prispieť k ekonomickému rastu? Nezdôvodňujú, pretože nemusia. Nikto sa ich túto otázku nepýta. Väčšina z nás slepo uverila rastovej ideológii. A bodaj by nie, keď sa na nás valí zo všetkých strán.

Behu sa účastnia obrovské masy ľudí a celé krajiny. Asi všetci poznáme niekoho, kto je zhypnotizovaný materiálnym úspechom a často pracuje na úkor svojho zdravia, či osobných vzťahov. Niekedy sme tým “niekým” my samy. Taktiež čoraz častejšie čítame o krajinách ako Čína či Indonézia, ktoré sa v úspešnom hone za materiálnym bohatstvom zabudli pozrieť na svojich obyvateľov, ktorí sú kvôli toxickému vzduchu nútení kupovať čerstvý vzduch z Kanady.

Politici nekontrolujú či sa trojpercentný rast HDP pozitívne prejavil na zvýšení zamestnanosti, kvalitnejšom vzdelávaní či zlepšenom šťastí samotných obyvateľov. My samy často prijímame povýšenia s vyššími platmi a hŕbou nových povinností bez toho, aby sme sa zamysleli, či je nám prednejší voľný čas a zdravie alebo viac peňazí na účte.

Môže to byť aj inak

Vitajte v Bhutáne, malej krajine s konštitučnou monarchiou, budhizmom, krásnou prírodou a približne 700 000 obyvateľmi. Nachádza sa vo východných Himalájach medzi dvoma gigantmi, Indiou a Čínou. Táto krajina ako jediná zatiaľ odmietla model HDP a neúčastní sa tak preteku za jeho navyšovanie.

“Aké je HDP tvojej krajiny?” spýtal sa niekto bhutánskeho kráľa. “Hrubý domáci produkt nie je tak dôležitý ako Hrubé Domáce Šťastie,” odpovedal kráľ. Myslí si, že HDP nie je spravodlivý ani zmysluplný spôsob, akým merať pokrok. Taktiež by jeho rast nemal byť cieľom politického vládnutia. Preto vznikol nový index: Gross National Happiness (GNH) alebo hrubé domáce šťastie.

K rozvoju pristupuje holistickým prístupom a jeho hlavným cieľom je zvýšiť šťastie nielen svojich obyvateľov, ale aj všetkých ďalších živých bytostí v krajine. Bhutánska forma udržateľného rozvoja sa snaží vytvoriť rovnováhu medzi materiálnym a nemateriálnym, medzi modernitou a tradíciou, a v neposlednom rade, medzi človekom a prírodou. Skladá sa z deviatich domén, kde materiálne bohatstvo a životný štandard (podobné k HDP) tvorí len jednu devätinu z celého obrazu.

Zahŕňa indikátory ako priemerná dĺžka spánku, vzťahy v spoločnosti, stav životného prostredia či mentálne zdravie. Meranie má na starosti Bhutánska vláda, ktorá raz za dva roky vykonáva jeden a pol hodinové rozhovory s jedným percentom obyvateľstva, čo predstavuje asi sedem tisíc ľudí, ktorí pochádzajú zo všetkých regiónov.

Otázky v rozhovore sú rozdelené do spomínaných deviatich domén – duševná pohoda, dobré vládnutie, vzdelanie atď. Nájdeme tam otázky typu: Ako často medituješ? Ako veľmi veríš svojím susedom? Koľko hodín za posledný rok si strávil dobrovoľníctvom?

Tento spôsob merania šťastia je terčom kritiky kvôli jeho subjektivite. Šťastie je subjektívne a vyčísluje sa ťažko. Možno práve to bráni rozvinutým krajinám, ktoré si zvykli na pevné dáta a overiteľné fakty, aby uskutočňovali podobné prieskumy. Taktiež by sme mohli ale povedať, že vnímanie reality môže byť často dôležitejšie ako realita samotná. Ak je v krajine nulová korupcia, no obyvatelia neveria svojim politikom, štatistika stráca svoju váhu.

Najdôležitejším je ale fakt, že GNH nie je len indikátor na meranie šťastia. Stal sa hlavne politickým rámcom krajiny. Pri každom schvaľovaní nových zákonov sa ich možné dôsledky porovnávajú s jeho doménami. Naviac je celý koncept zakomponovaný do vzdelávacieho systému a taktiež slúži ako vstupná brána pre nové podniky, ktoré na získanie licencie musia spĺňať jeho jednotlivé aspekty: podporovať kultúru, neničiť miestnu prírodu a podobne.

Utópia, ktorá funguje?

Bhután patril v minulosti medzi najchudobnejšie krajiny, no za posledné obdobie zaznamenal veľké úspechy a to nielen v ekonomickom raste, ale aj v zdraví obyvateľov, kvalite životného prostredia, spokojnosti obyvateľov či znížení korupcie. Hlavným ťahúňom ekonomiky je obnoviteľná vodná energia.

Priemerná dĺžka života je v Bhutáne 69 rokov a za posledných tridsať rokov sa zvýšila až o 21 rokov. Tieto úspechy sú výsledkom bezplatnej zdravotnej starostlivosti, vzdelávania, zlepšenej výživy a sanitácie.

Krajina má samozrejme aj svoje problémy. Keďže demokracia je v krajine len od roku 2007, občianska angažovanosť sa stále rozvíja. Hlavnými problém je chudoba v rurálnych oblastiach, nezamestnanosť mladých, diverzifikácia ekonomickej aktivity či alkoholizmus. Kontroverzný je taktiež vzťah k Nepálskej minorite.

Bhután sa však poučil z chýb mnohých rozvojových, ale aj rozvinutých krajín, ktoré na svojej ceste za “pokrokom” stratili tradičnú kultúru, zničili svoju prírodu a často skončili pri ekonomickom raste, ktorý skončil v rukách pár magnátov a nemal veľký dopad na zvýšenie zamestnanosti. Vyprostil sa z deštruktívnej ideológie HDP.

Môže to byť inak aj u nás?

Všetky uvedené úspechy sa stali skutočnosťou vďaka tomu, že šťastie obyvateľov je v Bhutáne hlavným cieľom politických aktivít. Je to však malá krajina a otázkou zostáva, ako by realizácia niečoho podobného fungovala v krajinách o veľkosti Nemecka či dokonca Indie. V tomto prípade zrejme nejde ani tak o veľkosť krajiny, ale o spôsob rozmýšľania.

Bhután má vďaka budhizmu ako väčšinovému náboženstvu špecifický vzťah k prírode, kultúre a šťastiu ako takému. Model GNH tam však začali používať v čase, keď patrili medzi najchudobnejšie krajiny na svete.

Ak by sa rozvinuté krajiny rozhodli pre podobný model, zdrojov by mali dostatok. Môže to tak byť aj na Slovensku? Môže. Verím, že nielen na Slovensku, ale po celom svete.

HDP fetišizmus posledných 70 rokov priviedol svet do početných kríz. Či už sú to rastúce rozdiely medzi chudobnými a bohatými, klimatická zmena, ekonomická kríza či migrácia. Podľa slov Alberta Einsteina „Problémy nemôžeme vyriešiť rovnakým myslením, aké sme mali, keď sme ich vytvorili.“ A keďže to bolo západné myslenie, ktoré zredukovalo náš rozvoj len na materiálne bohatstvo, pri hľadaní novej cesty by sme sa mohli inšpirovať kultúrami, ktoré vždy brali život v celej jeho komplexite.

Ak chceme vyriešiť výzvy 21. storočia, obyvatelia aj politici sa musia na svet prestať pozerať cez okuliare ekonomického rastu. Musíme sa zbaviť starého modelu a nahradiť ho novým. Rozprávajme sa o tom, čo nás robí šťastnými a navrhnime svoj vlastný rámec šťastia. Vyžadujme od politikov, aby sa preniesli cez konvenčný ekonomické zmýšľanie!

Tento prechod nebude taký ľahký, ako sa možno zdá. Prísť s novým myslením oslobodeným od starých noriem a “zákonov” vyžaduje odvahu a je pravdepodobné, že na novej ceste spravíme veľa chýb, za ktoré budeme kritizovaní. Aspoň sa však konečne vymaníme zo súčasného modelu, ktorý ničí planétu a životy ľudí. Zmena je možná.

Prajem vám pekný zvyšok Medzinárodného dňa šťastia.