Z aktivistu pripútavajúceho sa ku jadrovým elektrárňam sa stal učiteľom a zakladateľom Sokratovho inštitútu, ktorý formuje lídrov spoločnosti. JURAJ HIPŠ hovorí o tom, že skutočný líder vie, že nič nedokáže len sám a nemusí byť supermanom, ktorý spasí svet. Stačí, keď chce robiť niečo užitočné pre ostatných a za svojou víziou si stáť.
Stal si sa aktivistom v už pomerne mladom veku. Čo ťa inšpirovalo?
V prvom rade som sa pekelne nudil na gymnáziu. Čakal som, kedy skončí vyučovanie a väčšinou som sa tešil, ako si budem môcť doma čítať knihy. Raz som narazil na plagát, ktorý propagoval festival Ekofilm, tak som sa tam večer vybral. Išiel som sám, nikoho z kamarátov to nezaujímalo. A tam som prvýkrát videl aj film Rainbow Warriors – Dúhoví bojovníci.
Takže ťa nadchli akčné scény „grinpisákov“, ktorí vlastnými telami bránili veľryby pred harpúnami.
Jasné, ten film je chytľavý. Ale bol som natoľko príčetný, aby mi bolo jasné, že ja na lodi nikdy nebudem. Na telesnej si ma vždy vyberali do družstva medzi poslednými, pri futbale ma chceli väčšinou postaviť do bránky, aby som nezavadzal. Na lodi by som neprežil, ani kotvu by som nevládal vytiahnuť.
Chcete sa o tom, ako sa lídri odlišujú od mravcov dozvedieť viac? Príďte 1. marca do KC Dunaj na festival Sokratovho inštitútu Showcrates, kde budete s Jurajom Hipšom môcť diskutovať. Pozrite si celý program na www.showcrates.sk
Čo ťa teda k týmto radikálnym aktivistom pritiahlo?
V pätnástich rokoch som bol fascinovaný, ako sa niekto dokáže zapáliť pre nejakú vec a ísť naplno do toho. Mňa dostalo hlavne to, ako tých pár týpkov na chatrnej lodi chcelo bojovať proti mocným. A ono sa ukázalo, že sa to dá. Páčilo sa mi aj to, že tam bolo zdôrazňované nenásilie. To mi vyhovovalo, lebo biť som sa nikdy nevedel. Z kina som odchádzal v eufórii, že existujú takíto ľudia. Na druhý deň som stál pred malým domčekom v Bratislave, aby som sa do Greenpeace prihlásil ako dobrovoľník.
Pri protestných akciách s Greenpeace si mal aj nepríjemné zážitky s políciou, keď na vás striekali vodným delom alebo keď vás odviezli do lesa a šibrinkovali nad vami samopalom. Ako si nestratil silu?
Ja som bol v prvom rade poriadne dokakaný. Jedna vec je pozerať film o protestoch a druhá, keď na vás kľačí policajt a vám je jasné, že toto nie je žiadna filmová scéna. Skúsení ľudia nám hovorili, že nie je treba sa pri takýchto akciách báť, lebo sú tam médiá. A vláda ani polícia si nebudú chcieť kaziť meno. Lenže vedľa mňa polícia zložila na zem novinára. Síce na nich kričal, že je z novín, ale bolo im to srdečne jedno. Vtedy som sa už bál.
Ako je možné, že médiá tu nemali takú pozíciu, ako vám tvrdili v zahraničí?
Bolo to obdobie mečiarizmu a občiansky aktivizmus aj kritické médiá boli nepriateľmi. Zvysoka sa tu na médiá kašľalo. Myslím, že aj európski „grinpisáci“ boli z toho dosť šokovaní. Nikdy nezabudnem, ako bolo vodné delo namierené v prvom rade na novinárov. Pekne ich tou vodou skosili dole a až potom ho obrátili na aktivistov. Na Slovensku sa vtedy moc s médiami ani aktivistami nepárali.
Neľutuješ dnes, že si do týchto akcií išiel? Malo to vôbec zmysel?
Keď sa spätne na to celé pozriem, mám pocit, že to bolo správne. Aj keď obdivujem mojich rodičov, že toto celé so mnou dali. V tej dobe neboli mobilné telefóny a vyšetrovateľ volal k nám domov, aby ma predvolal na vypočúvanie. Dodnes netuším, ako to mama vlastne ustála. Ale o mnohých akciách našťastie ani nevedela (smiech). Bola to pre mňa obrovská škola, toto by mi gymnázium nikdy nedalo. A tým nemyslím to priväzovanie sa reťazami. Vtedy ešte napríklad nefungovali e-maily, na informatike sme sa učili kresliť v takom predpotopnom programe, pričom na Greenpeace sa už e-maily na komunikáciu používali. Vlastne ja som vyštudovat taký undergroundový Oxford 🙂
A nebolo medzi aktivistami mnoho takých, čo hľadali adrenalín a potrebovali sa niekde vybúriť?
Určite to priťahuje aj takých. Stretol som sa aj s aktivistami, čo chodili na blokády po celom svete a mali to ako dovolenkové zájazdy. Ale bola ich menšina. Ono zasa to nie je až taká zábava byť hodiny pripútaný o nejakú bránu, praží na vás slnko a nemôžete sa ísť ani vyčúrať. Mnohí to rýchlo po takejto skúsenosti vzdajú. A pred samotnou priamou akciou je kopec mravčej roboty, ktorá trvá aj roky. To už ale moc navonok nie je vidno.
Dnes sa pojem aktivista stal v ponímaní niektorých ľudí nadávkou. Ako to vnímaš?
Nadávkou to bolo aj v 90-tich rokoch. Stáli ste na námestí, zbierali ste podpisy pod petíciu a ľudia na vás hučali. Ventilovali si na nás svoju frustráciu. Ale bol to pre mňa obrovský tréning. Keď som neskôr začal učiť, nebol som vyklepaný začínajúci učiteľ. Bol som zvyknutý na stresové situácie.
Od aktivizmu si teda postupne prešiel ku vzdelávaniu. Máš pocit, že to je istejšia cesta, ako zmeniť svet?
Ako aktivista som po niekoľkých rokoch vyhorel. Založil som neskôr vlastnú organizáciu Slobodná alternatíva a pravidelne som prichádzal do stretu s mečiarizmom. Obdivujem disidentov za komunizmu, ako to dokázali celé ustáť. Ja som zažil len malé percento z toho, čo museli zažívať oni a aj tak som bol odrovnaný. V tej dobe som zažil aj rozčarovanie z médií, ktoré nás stále tlačili do radikálnych akcií, lebo mali potom dobré fotky a príbehy. Vytočilo ma, keď sa ma raz novinár pýtal, či budeme zatknutí. Hovorím, že snáď nie, veď nerobíme nič nezákonné. A on ma uzemnil, že potom tam teda nepošle štáb. To ma znechutilo. Nechcel som byť panák, čo robí šou pre médiá. A zrazu prišla ponuka, aby som zaskakoval za jedného učiteľa a zobral jeho hodiny. Učenie ma nadchlo tak, ako predtým film Rainbow Warriors.
To si učil žiakov ako sa pripútavať reťazami?
Aj o tom som učil, lebo je to podľa mňa dobrý príklad, ako vysvetliť princípy nenásilných priamych akcií. Mala by to byť ale tá posledná možnosť, ktorú v demokratickej krajine zvolíme na poukázanie neprávosti. Ale učil som na strednej škole hlavne o environmentálnych problémoch a neskôr filozofiu. Neskutočne ma to bavilo, aj keď učenie je možno väčšia makačka ako byť niekde pripútaný reťazami (smiech).
Založil si Sokratov inštitút, ktorý má vzdelávať lídrov. Môže sa líderstvo vyučovať ako nejaký predmet?
Dnes je pojem líder už úplne sprofanovaný. Všetci chcú vychovávať lídrov. A máme predstavu, že je to nejaký superman, ktorý sa znesie z neba a zachráni túto krajinu. Pre mňa je ale líder každý, kto dokáže iných nadchnúť pre nejakú vec a dokáže robiť niečo užitočné pre ostatných. Lebo dnes je v móde písať siahodlhé statusy na sociálne siete, ponadávať si na stav v štáte a tým to končí. Ale sadiť stromy v krajine, spraviť niečo s verejnými priestranstvami alebo pracovať s vylúčenými komunitami sa už mnohým nechce. Snažíme sa hľadať takých študentov, ktorí svoje vízie dokážu pretaviť aj do reálnych činov. Takto sa učia byť lídrami v dobrom slova zmysle. Lebo lídrom sa človek nerodí, ale stáva.
Nemáte problém takých ľudí nájsť? Človek má občas totiž pocit, že mladí sa majú až príliš dobre a o nič okrem svojho vlastného pohodlia sa nestarajú ani nezaujímajú.
Keď sme pred piatimi rokmi otvárali prvý ročník, stavil som sa, že nám príde päťsto prihlášok. Hovoril som si, veď máme špičkových lektorov, žiadne nudné prednášky, štúdium je akreditované. Ale to bol omyl. Realita je okolo osemdesiat prihlášok. Až neskôr som zistil, že je to vlastne veľké číslo. Veď dnes už na vysoké školy berú každého, len aby to zaplnili. U nás stále prebieha výber, lebo štúdium nie je letný tábor.
A potrebujeme vôbec lídrov? Nestačí, keď každý z nás bude robiť veci čo najlepšie ako vie? Problém s lídrami totiž je, keď zlyhajú a ľudia sa na nich spoliehali. Moc je veľké lákadlo a často aj tých s najlepšími s úmyslami dokáže zviesť z cesty…
Skutočný líder vie, že nemá šancu nič spraviť sám. Toto by si mal pripomínať každé ráno a obklopovať sa schopnými ľuďmi. V Tao-te-ting sa píše, že o najlepšom vládcovi ľud ani nevie. Taký by mal byť líder. Vedieť inšpirovať, podporiť a zamakať, keď treba. A moc je veľká vábnička. Smejem sa, keď počujem ľudí, čo chcú vstúpiť do politiky, že ich nemožno korumpovať, lebo peňazí majú dosť. Zabúdajú, že opojenie mocou a postavením môže byť oveľa pôsobivejšie ako mať peniaze.
Takže líder by mal byť niekto, koho chcú ľudia prirodzene nasledovať a nie niekto, kto im prikáže, čo majú robiť. Aké vlastnosti odlišujú lídra od zvyšku populácie?
Líder musí mať víziu a musí pre ňu žiť. Vtedy k sebe pritiahne ďalších ľudí. Dnes sú v móde slová ako „prokrastinácia“ alebo „work-life balance“. Keď toto počujem od mladého človeka, ktorý chce meniť veci navôkol, tak sa trochu zhrozím. Tie slová znejú tak dôstojne, ale keď vám niekto hovorí, že prokrastinuje, tak ja tam počujem „som lenivý ako tchor“. Treba veci pomenovať tak, ako sú. V živote som o Sokratovi nečítal ako si plánuje „work-life balance“. Bol ochotný pre svoje presvedčenie zomrieť. Od študentov nechcem, aby umierali, ale pre veci, ktorým veríme, treba niečo obetovať.
Dnes sa javí, že časť našej spoločnosti by sa rada vzdala osobnej slobody a zodpovednosti a nechala sa viesť silným lídrom, napríklad Putinom či Kotlebom. Ako dosiahnuť, aby sa lídrami stali tí, ktorí svoju moc nezneužijú?
To keby som vedel. Aj medzi študentami vidím mnoho schopných, ktorých si viem predstaviť o pár rokov na čele tejto krajiny. Neviem ale, či by všetci vedeli ustáť opojenie mocou. Mnohí lídri na tomto zlyhávajú. Ale neostáva nič iné, len túto tému otvárať, nechať si nastaviť zrkadlo a počúvať aj druhých.
Chcete sa o tom, ako sa lídri odlišujú od mravcov dozvedieť viac? Príďte 1. marca do KC Dunaj na festival Sokratovho inštitútu Showcrates, kde budete s Jurajom Hipšom môcť diskutovať. Pozrite si celý program na www.showcrates.sk
Sokratov inštitút realizujeme vďaka generálnemu partnerovi ZSE a hlavnému partnerovi O2.