O kvalite sudcu rozhodujú na 20 percent vedomosti, na 80 percent charakter. My máme postavený dobrý systém a už len čakáme, kedy príde spravodlivosť, hovorí v otvorenom rozhovore nový člen Súdnej rady, ktorý dlho pôsobil v mimovládnom sektore, PAVOL ŽILINČÍK.
Za meno si dlho písal ako pôsobisko Via Iuris a neskôr Nadácia Zastavme korupciu. Teraz je to úrad ombudsmana. Je na prekvapenie viacerých svojich známych novým členom Súdnej rady.
Pavol Žilinčík je právnik s viac ako dvadsaťročnou skúsenosťou so slovenským systémom zákonov a paragrafov. Jeden najusmievavejších ľudí, akých som v posledných rokoch stretla. Vedel, že nebudem slabučko hryzkať. A na otvorený rozhovor o tom, čo sa u nás má a musí zmeniť, sa vraj tešil.
Súdna rada. Pre mnohých nič nehovoriaci pojem. Málokto napríklad vie, že práca pre ňu je pro bono. Že tí ľudia, ktorí tam sú, si vlastne kazia povesť a nič za to nemajú. Prečo ste sa na to dali?
(Smiech). Súdnictvu sa venujem už nejakých dvadsať rokov a zdalo sa mi, že sme niekde v slovenskom súdnictve spravili chybu. Na papieri sme spravili všetko, ako sa má. Boli sme vzorní žiaci, formálne sme nastavili asi najlepší model v Európe. Formálne štruktúry a inštitúcie sú krásne. Súdna rada má krásne vybalancovaný počet 9 zástupcov, ktorí sa volia vo všeobecných voľbách zo sudcov z celej krajiny, a ďalších 9 zástupcov ostatných mocí v štáte. Máme pekne oddelenú zákonodarnú a výkonnú moc a ťažko si môžu zasahovať do toho, čo tá druhá strana robí. Z hľadiska formalít sme na tom teda super. Akurát, že sme sa spomedzi všetkých krajín v strednej Európe po roku 2006 prepadli úplne dole. Systém, ktorý má poskytovať spravodlivosť, sa stal vnútorne nespravodlivý. Začali sa tu viesť disciplinárne stíhania voči vzdelaným sudcom za vyjadrenie názoru, za vymyslené konštrukty.
To môžeme takto otvorene povedať?
Absolútne. Bolo to zneužitie moci do vnútra súdnictva súdnictvom samým.
Rok 2006 je zhodou okolností termín nástupu prvej vlády Roberta Fica.
Áno, išlo to hneď v časovej nadväznosti na personálne zmeny, ktoré sa stali po zmene vlády. Tú inštitucionálnu stavbu robila ešte vláda Mikuláša Dzurinda.
Čiže jedna vláda pripravila organizáciu a potom tam nabehli chlapci od Fica a začali si upratovať podľa seba.
Presne tak. Slovenská akadémia sa problémom slovenského súdnictva nevenuje, ale píšu o nás Česi, napríklad Michal Bobek. Raz spomenul krásny príklad o tichomorských kmeňoch v Melanézii a Polynézii počas druhej svetovej vojny, keď tam začali pristávať Američania. Domorodci sa strašne tešili, mali s nimi výborné vzťahy. Keď sa vojna skončila, domorodci chceli, aby to celé pokračovalo. A tak začali napodobňovať všetko, čo robili Američania. Vyčistili časť pralesa, lebo letisko. Okolo zapálili ohne, lebo navigácia a postavili tam chlapíka s kokosovými škrupinami na ušiach. Vyrobili aj slamené lietadlá a čakali, kedy tam tie americké lietadlá začnú opäť pristávať. No a niečo podobné sme spravili aj my v súdnictve. Vyrobili sme si tie inštitúcie, oddelené moci a nastavali sme si tu disciplinárne senáty a čakáme, kedy príde spravodlivosť (smiech). Hlavný fail celého tohto postupu bol, že sme sa dostatočne nezamysleli nad tým, kto je vnútri. Akí ľudia tam pôsobia.
Čiže vláda urobila navonok poriadky, ale ostali tam ľudia, ktorí tie poriadky nechceli.
Ja ani neviem, či nechceli. Im sa to možno aj páčilo, lebo konečne si to tam mohli riadiť sami. Konečne im do toho nikto nemal pindať. Bolo mnoho ľudí v Súdnej rade, ktorí mali skúsenosti, ako manažovať takýto organizmus a využili ich vo svoj vlastný prospech a presadzovanie takej justície, ktorá im vyhovovala.
Napadá mi chybné meno – Štefan Harabin?
Ten bol vtedy jeden z kľúčových ľudí.
Stále ním predsa je. Môže robiť a hovoriť si, čo chce.
Áno, ale už nie je v pozícii človeka s veľkou kumulovanou mocou – predseda Súdnej rady aj Najvyššieho súdu naraz. Viaceré krajiny ako my skúšali, čo so súdnictvom po totalitnom režime, keď tí sudcovia boli ešte od tých čias zvyknutí poslúchať moc, spraviť „čo treba“. Niekde spravili veľké čistky, napríklad v Nemecku prešiel z Berlína len jeden sudca a celkovo vypadlo zo súdnictva asi polovica ľudí. Estónci boli na tom podobne. Tam asi 70 percent personálu opustilo rady sudcov. U nás je veľa sudcov, ktorí pôsobili aj vtedy. Mnohí za socializmu nadprácou plnili zámery vtedajšej moci.
Vy ste pôsobili vo Via Iuris, akoby na opačnom póle, a teraz ste nastúpili do Súdnej rady. Čo si myslíte, že tam spravíte?
Chvalabohu tam nie som sám. Je tam viacero ľudí, ktorí vnímajú justíciu ako servis v poskytovaní spravodlivosti. Je to veľký dar, že tam máme aj takých, lebo boli časy, keď Súdna rada odkývala akúkoľvek blbosť, ktorú jej predložili. Teraz majú tie rozhodnutia už inú kvalitu. Ja som do toho išiel najmä preto, že sa mi zdá, že som sa niečo už naučil a zároveň som optimista, lebo vidím, že na Slovensku sú super sudcovia, len o nich nevieme. Kto vie o nejakom skvelom sudcovi niekde v Dolnom Kubíne? O nich sa nepíše. Keby sme však týchto ľudí postupne dostali na najvyššie pozície, tak by sa ten obraz justície aj kvalita jej práca zásadne zmenila.
Stať sa sudcom na Slovensku však nie je ľahké.
Je to veľmi ťažké, som tiež vo výberovej komisii na sudcov a môžem povedať, že pre pár rokmi dozadu bola možnosť dostať do sudcovského stavu vopred vybraného človeka veľmi jednoduchá. Akonáhle sú medzi sudcami vágne pravidlá, môže to lietať do extrémov. Postupne sa preukázalo, že výberové konania na sudcov vyhrávali ľudia, o ktorých boli pochybnosti, či boli ozaj najlepší. Preto sa prešlo ku veľmi podrobnému posudzovaniu. My máme teraz najprecíznejší systém výberu sudcov, aký môžete vymyslieť. Zažil som naozaj výborný zážitok výberového konania sudcu v Žiline, keď sme s každým jedným preberali, prečo neprešiel. Tí uchádzači odchádzali mnohí s veľkým prekvapením, lebo zrejme nie veľmi často zažívali férový proces výberového konania. Všetci uchádzači, ktorí postúpili do posledného kola, boli dobrí a mohli pokojne byť sudcami. Uvedomil som si, že systém máme dobrý. Stačí ho len začať napĺňať kvalitnými ľuďmi.
Ako vôbec funguje Súdna rada?
Súdna rada bola vytvorená na to, že zákonodarná moc je reprezentovaná parlamentom, výkonná prezidentom a súdna moc nemala nijakú „strechu“. Najvyšší súd nie je strechou, lebo on manažuje len sám seba. Súdnu radu v mnohých iných krajinách nemajú, pretože tam sa tie ostatné moci naučili moc súdnu rešpektovať. Tam chápu, že minister nemôže zasahovať do činnosti sudcu. Toto u nás nebolo už od začiatku, teda od 90-tych rokov, samozrejmé. Súdna rada má tomuto zabrániť.
Ako sa ľudia z takých rôznych prostredí dokážu na niečom zhodnúť?
Rozhodujeme o manažérskych otázkach a o hodnotových otázkach. Napríklad každý sudca, ktorý prejde cez výberové konanie musí prejsť aj cez nás. My posúdime všetky jeho personálne dokumenty a môžeme ho aj stopnúť. To sa v minulosti aj často stávalo. Pre zaujímavosť, len na jedno zasadnutie som dostal set 1000 strán materiálov o konkrétnych sudcoch. Ďalej, keď sudca načerpá už nejaké skúsenosti, je prirodzené, že chce ísť na vyšší súd. To opäť riešime my. Robíme aj nesmierne dôležitú vec a to je, že skladáme disciplinárne senáty, ktoré by mali vyčistiť súdy od tých, ktorí tam nemajú čo robiť. Tí nepoctiví, nekompetentní. Keď raz v súdnom systéme prevláda nespravodlivosť, keď sa začnú stíhať dobrí sudcovia za prejavenie názoru a zlí naopak nie, keď sa falošnou solidaritou zakrývajú aj hrubé porušenia zákona, tak nastane jeden efekt a to je atmosféra strachu.
Dôležitá téma je tiež konflikt záujmov. Napríklad na Ústavnom súde bolo rozhodovanie o jednom zákone a sudcom toho súdu bol aj bývalý poslanec, ktorý za ten zákon hlasoval. On vtedy namietal, že je zaujatý a nemal by o tom hlasovať, ale padlo rozhodnutie, že musí, pričom toto rozhodnutie bolo utajené. Iný príklad, jedna sudkyňa rozhodovala o akreditácii pre vysokú školu, na ktorej súčasne aj učila. Rozhodla, že zrušenie akreditácie ministerstvom školstva neplatí. Na Slovensku sa o týchto prípadoch diskutuje minimálne. Pritom sú to veľmi dôležité veci.
Na európsky súd do Štrasburgu posunula Súdna rada človeka, o ktorom sú u nás pochybnosti – Radoslava Procházku. Nikto nespochybňuje jeho odborné schopnosti, ale mal veľa zvláštnych momentov rôznych prešľapov. Ako mohla Súdna rada vybrať takéhoto niekoho ako najlepšieho z najlepších zo Slovenska?
Vysvetľuje sa mi to ťažko, lebo som vtom čase v Súdnej rade ešte nebol. Tak isto ten proces ešte nie je uzavretý. Čo môžem povedať je, a to odznelo aj od niektorých iných členov, že, morálna stránka sudcu je tak nesmierne dôležitá a to najmä pri týchto medzinárodných inštitúciách. Zakryť ju len počtom hlasov bez zodpovedania pochybností o etike a morálke kandidáta je neprípustné. Tam musí byť vysvetlené prečo bol vybraný práve on. Platí totiž pravidlo, a ja sa s ním absolútne stotožňujem, že o kvalite sudcu rozhodujú na 20 percent jeho vedomosti, a na 80 percent jeho charakter. Ak sú pochybnosti v oblasti charakteru a čestnosti, tak tie musia byť odstránené. Ak sa toto nestane, tak opäť zasejeme ďalšie zrno do zníženej dôvery verejnosti v súdny systém. Lebo verejnosť nie je hlúpa, ľudia vedia čítať a spravia si názor. Na najvyššie posty by mali ísť najlepší, lebo inak to nevyvoláva dôveru.
Keď budete v Súdnej rade vy, tak sa takéto prešľapy nebudú diať?
Budem sa snažiť veľa s ostatnými členmi rozprávať. Rokujeme o veľmi pestrých veciach a rada nie je rozdelené na nejaké tábory, ktoré by proti sebe bojovali. Moja skúsenosť zatiaľ je, že sa tam ľudia počúvajú. To je super. V kompetencii máme aj etický kódex, ktorý je moja srdcová téma. Ja sa s údivom pozerám na to, ako sa tu téma etiky a morálky najmä v súdnictve dlhodobo marginalizuje. V skupine čestných sudov tejto téme rozumie pár ľudí. Ale paradoxne tomu podľa mňa rozumie aj Štefan Harabin. Rozumie tomu, že by prísny a detailný etický kódex obmedzil svojvôľu sudcov v rozhodovaní a môj názor je, že práve preto proti nemu tak veľmi ostro vystupoval. Preňho a ďalších sudcov je lepšie, keď etický kódex nebude vôbec, alebo tam bude napísaných bude len pár všeobecných blábolov.
Etický kódex je ale predsa len iba dobrovoľný.
Nie je to tak. Sudca môže za jeho porušenie byť potrestaný, lebo medzi jeho povinnosti patrí aj dodržiavanie zásad sudcovskej etiky. Zatiaľ máme kódex len veľmi všeobecný. V januári však budeme o ňom znova diskutovať.
Vymožiteľnosť práva. Viem, že to znie veľmi abstraktne. Preložím: ľudia akoby u nás stratili vieru v spravodlivosť. Napríklad žiadny politik či sudca nebol odsúdený, napriek tomu, že boli prichytení aj pri veľkých prešľapoch.
Ja by som to trochu rozšíril. V stíhaní veľkých korupčných rýb hrajú veľkú rolu tri zložky a všetky tri sú strašne dôležité: polícia, prokuratúra a súdnictvo. Ono sa to väčšinou na ten súd zvezie, lebo sú poslední v rade, lenže to nie je úplne fér, nakoľko sa veľa tých vecí ani len nedostane na súd. Maslo na hlave by si mali priznať aj polícia a prokuratúra. Ja som počul strašné príbehy. Počul som expolicajtov, že sa tam vytvoril systém, keď každý vie, čo sa od policajta, ktorý vážnu vec vyšetruje, očakáva. Ak náhodou nepôjde v zadanej línii, tak bude zle.
To je ale predsa úplne rovnaké ako za totality.
Na týchto dvoch postoch – polícia a prokuratúra nás čaká ešte veľmi veľa práce, aby sa na najvyššie miesta dostávali tí najsprávnejší ľudia.
A kedy to bude?
Toto je krásna otázka. Odpoveď je, že záleží na každom človeku v tom reťazci. Na každom prokurátorovi, ktorý skloní hlavu. Na každom policajtovi, ktorý sa zachová podľa želaní svojho šéfstva. Musí dôjsť k budovaniu systému a strašne dôležitý je leadership, teda kto vedie tieto inštitúcie. A tu máme zatiaľ veľmi málo dôvodov na radosť.
Kým to je tak, ako je to, tak sú tu mimovládky a jednotlivci, ktorí poukazujú na zlyhania systému. Mám pocit, že ľudia vo Via Iuris sú vo verejnosti oveľa lepšie vnímaní ako sudcovia, lebo robia veci, ktoré ozaj niečo menia. Je to štandardné, že mimovládky zastupujú štát? Má to tak byť?
Je to prirodzená odpoveď na to, čo sa tu deje. Môžeme byť veľmi radi, že tu je priestor na zakladanie mimovládnych organizácií a ich činnosť. Uvidíme, či sa v budúcnosti týmto organizáciám nesekne trochu po prstoch. To, že mimovládky nastavujú inštitúciám zrkadlo, je bežné aj v západných krajinách. Napríklad v USA je mimoriadne silná tradícia, že mimovládne organizácie vládu prefackajú pri každom druhom rozhodnutí a všetci sú s tým okej. U nás je táto pozícia trochu krehkejšia kvôli zdrojom a je hrozne dôležité, aby mali podporu verejnosti. Ich činnosť je mimoriadne dôležitá.
Je možné, že k tomu, na čo sú tieto organizácie zamerané, sa bude postupne pridávať ešte niečo. Ľudia možno už vidia, že systém zlyháva, príliš často, všade a za každým rohom. Bolo by teda možno fajn začať ukazovať aj to, čo funguje. Nechceme tu predsa budovať pocit, že to, čo sme si tu 20 rokov budovali, je úplne nanič a vôbec nefunguje. Pretože ja si myslím, že sú aj dobré príklady.
Poznám vzdelaných ľudí, ktorí majú vzdelanie, no keď by sa mali ísť súdiť za svoju pravdu, tak sklopia uši a povedia si, že to radšej prežijú s tou trochou ujmy. Čo má potom robiť človek, ktorý nemá také vzdelanie ako oni. Ako sa dovolá spravodlivosti? Ľudia sa boja, pretože je to príliš zložitý systém. Dá sa s tým niečo spraviť?
To je veľmi široká škála vecí. V niektorých situáciách je súd jediné riešenie. Je strašne dôležité, aby ľudia čo najviac súdom verili. Sudkyňa Šimáčková z Českého Ústavného súdu hovorí, že súdy, ktorým ľudia neveria, strácajú svoju legitimitu. Ak si ľudia začnú svoje nároky vymáhať mimo súdnej siene, tak je zle a niektoré formy sú ozaj neprijateľné. Môže pomôcť aj mäkké právo – mediátori, obmudsman a podobne. Veľa ľudí sa na obmdusmana obráti práve vtedy, keď sú súdy pre nich príliš zložité. Môžem sa podeliť o takú malú štatistiku ombudsmanského úradu: V individuálnych kauzách je akceptácia zo strany orgánov verejnej správy pomerne vysoká. Problém nastáva, keď si riešenie vyžaduje zásadné systémové riešenie napríklad v radoch polície. Ale aj tak – súdy zostávajú nesmierne dôležité, a sudcovia musia urobiť všetko preto aby im ľudia verili.