Roland Kyška, bývalý novinár, dnes skúsenosti s médiami zúročuje vo veľkej telekomunikačnej spoločnosti. Zakladateľ a hlava darcovského portálu ĽudiaĽuďom.sk. Cez portál sa k ľuďom, ktorí potrebujú pomoc, dostalo už bezmála 2 a pol milióna eur. Wow. S kým iným hovoriť o tom, prečo ľudia darujú. Aj o tom, ako sa zmenil svet a spôsob, akým si ľudia pomáhajú.
Čo bola tvoja súkromná motivácia, prečo si začal pracovať na projekte ĽudiaĽuďom.sk?
Pre mňa boli ĽudiaĽuďom.sk dve výzvy, dve témy, v ktorých som sa dlhodobo hýbal. Jedna je otázka tretieho sektora a pomáhania ľuďom a druhá vec boli nové technológie. Pre mňa sa zrazu tie dve témy spojili. Kolegovia mi hovorili: okej, poďme na tom internete niečo urobiť, lebo internet je priestor, ktorý darcovstvo pomôže robiť efektívnejšie, okamžite a transparentnejšie. A dnes to už otvorene priznám, lebo dnes už je projekt úspešný, že veľmi dlho som mal pochybnosti, či internetu budú ľudia veriť, či uveria, kam platby idú a uveria tým príbehom, uveria ľuďom.
A uverili.
Uverili. Potvrdili, že darcovský portál môže pomôcť ľuďom pomáhať a zároveň tým, ktorí sú v núdzi dáva možnosť oslovovať darcov.
Vaše výzvy overujete a tak, keď niekto chce cez vás pomôcť, je to osvedčená vec. Ako tento systém overovania funguje?
Overovateľom by vždy mala byť nejaká miestna autorita, ktorá funguje, či v príslušnej lokalite alebo v téme, v prostredí, v sociálnej skupine. Môže to byť miestny starosta, kňaz, ošetrujúci lekár. Veľmi často sú to novinári, ktorí sa s tým príbehom stretli alebo pracovali s ním. Kto dokáže lepšie zhodnotiť, či ten človek potrebuje pomoc, ako povedzme lekár alebo sociálny pracovník, ktorý s ním pracuje? Niekedy je overovateľom aj sused. Ten človek vie povedať – ja tu bývam oproti a toto je slušná rodina. Alebo toto je skutočne rodina, ktorá je v núdzi. Identitu overovateľov si preverujeme, pretože oni sú garantmi pravdivosti výziev voči darcom a verejnosti.
Spomínam si na isté veľké okresné mesto na Slovensku, ktorého vedenie príjemkyňa presvedčila, že do toho pôjdu. Ale ten administratívny kolotoč, ktorý rozpútali, tá byrokracia v praxi, bola k zúfaniu. A keď som bol zúfalý ja, ktorý nie som v núdzi, len som musel dvíhať telefóny a komunikovať s pracovníkmi asi štvrť roka, kým urobili podľa mňa triviálny administratívny úkon, tak ako zúfalá musela byť pani, ktorá potrebovala jednu jedinú vec – aby úrad povedal: áno, skutočne v núdzi je. A ona skutočne v núdzi bola.
Celkom účinne sa vám darí zbierať peniaze pre týchto ľudí. Jednak ich príbehy sú veľmi rôznorodé – na opravu domu, na zlepšenie zdravotného stavu, na opravu auta, studne a tak ďalej, aj výšky darov sú veľmi rôzne. Oni si sami povedia, koľko potrebujú?
Systém je úplne otvorený a typov výziev je viac. Jeden z prvých, ktorý si pamätám, bola pec v škôlke v Zaježovej. Ak potrebujete pec, je to projekt. Ak potrebujete školné pre dieťa na rok, tiež je to projekt. Ak potrebujete rehabilitáciu v ADELI, alebo akýkoľvek iný typ rehabilitácie, tiež je to projekt. My umožňujeme výzvy aj fyzickým, aj právnickým osobám, teda jednotlivcom aj organizáciám.
Potom sú výzvy priam životné. To sú veľmi často príbehy ľudí, ktorí sú v núdzi. Spomeniem príklad starej mamy, ktorá sa stará o svoju vnučku, pretože jej syn aj matka dieťaťa sú drogovo závislí. Stará sa o dieťa, žije z dôchodku a reálne potrebuje pomôcť s tým, aby prežili. Podobné výzvy si registrujú aj mimovládne organizácie, ktoré si cez Ľudia ľuďom zbierajú financie na svoju samotnú prevádzku.
Aké vysoké sú pravidelné dary? Koľko si človek vie pravidelne mesačne odoprieť?
Je to rôzne. Za posledný rok bol priemerný dar vo výške 20 eur. Ale ten priemer skreslia často vysoké sumy, ktoré sú skôr výnimočné. Najviac darov sa pohybuje okolo desiatich eur. Každé jedno euro, však pomôže.
Čo je motivácia ľudí, ktorí cez váš portál darujú? Prečo to robia?
O mnohých darcoch nevieme viac, ako ich e-mailovú adresu. Navyše väčšina darcov využíva možnosť ostať v úplnej anonymite.
Nechcú, aby niekde figurovali ako darcovia? Nemajú potrebu, aby niekde boli zverejnení, oslavovaní, velebení? Dáme, lebo chceme, a nechceme z toho nič mať, len dobrý pocit.
Áno. Inak sa to asi vysvetliť nedá. Budem radšej veriť tejto interpretácii, ako tej, že nechcú, aby ich niekto iný otravoval alebo aby im ostatní povedali, že majú asi veľa, keď môžu dávať.
My sme dlho chceli a vytvárali rôzne nástroje, ktoré darca môže používať na svoj komfort, napríklad že má výpis svojich darov. Využíva to však len menšina darcov.
Sú nejaké obdobia v roku, kedy je darcov viac? Napríklad Vianoce?
Vianoce, a december vo všeobecnosti, sú najsilnejšie. Možno je to dané tým, že aj tých príbehov je veľmi veľa, aj sme citlivejší. Veľmi silný býva mesiac február. Netuším prečo. Možno potom marcové daňové priznania v nás chuť dávať zabijú, ale do februára akoby sme ešte boli v takom móde pomáhať.
Jeden môj priateľ mi raz povedal – nikdy nedarujem. Hoci je to pomerne bohatý človek. Lebo vraj keď daruje, tak korumpuje, čo znamená, že tí ľudia sa už nemusia snažiť, lebo dostanú a tento systém ich môže rozmaznať. A tí, čo darujú, si tým len kupujú svoje čisté svedomie.
Ten názor s korupciou je legitímny pohľad a určite existuje skupina ľudí zvyknutých, že dostávajú veci zadarmo a že im to stačí. Ale v tom prípade sa môžeme baviť o celom systéme sociálneho zabezpečenia, nielen o charite. Môžem oponovať tým, že poviem mnoho prípadov, kde dary pomohli. Poznám mladých Rómov, ktorým sme pomohli, a ktorým sa nám drobnými peniazmi darí prispievať na to, aby mali na autobus do školy. Náš projekt Kamoši z webu vznikol, keď som bol na Luníku IX a miestni rehoľníci hodnotili, že je strašne fajn, že existuje internátna škola, kde majú deti zadarmo vzdelanie, dostávajú stravu, majú ubytovanie. Ale problém je, že im nikto nezaplatí autobus. A v tej komunite nie je potreba poslať deti do školy. Ja dnes vidím decká, ktoré povedia, že ich najväčším cieľom je zmaturovať a dostať sa na vysokú školu a viem, že sa to podarilo aj vďaka tomu, že niekomu hrklo v palici a skorumpoval ich piatimi, šiestimi, desiatimi eurami.
Poznám mamu, ktorá chcela najprv peniaze na liečbu a rehabilitáciu svojich dvoch detí. Potom začala pomáhať sama a po piatich rokoch otvára tretie rehabilitačné centrum pre deti s postihnutím. Jej raz niekto pomohol a ona sa rozhodla posúvať pomoc ďalej. Od človeka, ktorý sa pred rokmi prihlásil, že sám potrebuje pomoc a riešil svoju situáciu, sa posunula a sama pomáha. Áno, vtedy bola „skorumpovaná“ darom a teraz je človek, ktorý sám dáva. Ľudia, ktorým sa pomôže, naozaj vedia tú pomoc ďalej posunúť a menia sa.
A svedomie je asi u každého úplne individuálne. Ale ja si stále myslím, že je medzi nami kopec ľudí, ktorí nemajú natoľko čierne svedomie, aby si ho potrebovali vykupovať nejakými takýmito darmi. Popravde, nie že by som ešte takýto názor nepočul, ale v živote som sa nad ním nezamyslel, lebo mi prišiel hlúpy.
Z toho, čo hovoríš, mi vlastne vychádza, že vy a podobné organizácie, ktoré pomáhajú, suplujete štátny sociálny, zdravotný a vzdelávací systém, ktorý nefunguje. Evidentne vás treba ako soľ, lebo ľudia si nepýtajú na hlúposti, ale na životne dôležité veci, na prístroje, na to, aby rodina, kde sa stará mama stará o deti, mohla mať v roku 2010 normálny záchod. Niečo je zle.
Na jednej strane pravdepodobne žijeme najlepšiu dobu, akú kto kedy na tomto území žil. Na druhej strane je hrozné, v akých podmienkach mnohí ľudia stále existuje. Podľa mňa je úplne najhroznejšie vidieť, že niektoré deti sa rodia do týchto podmienok a pokiaľ im nepomôžeme, je otázne, či sa dokážu z toho prostredia dostať. A vôbec teraz nehovorím o rómskych komunitách. Chudoba na Slovensku sa netýka výlučne rómskych komunít alebo bezdomovcov. My tu máme veľa skrytej, utajenej chudoby – ľudí, ktorí žijú na periférii spoločnosti, v malých, prenajatých bytoch, kde za prenájom dávajú osemdesiat percent svojho príjmu a nie sú schopní sa z toho nijakým spôsobom vymaniť. Z posledných peňazí snažia zabezpečiť aké-také vzdelanie pre deti. Je šialené počúvať ľudí hovoriť o tom, že šijú vlastné zošity pre deti. Aby v škole mali aspoň do čoho písať.
Môj starý otec pochádza z chudobného okraja Oravy a vždy, keď mi rozprával o tom, ako vyzeralo jeho detstvo, tak som si myslel, že toto my už nemôžeme zažiť. Áno, môžeme. Aj dnes žijú ľudia, ktorí jednoducho majú na vianočnom stromčeku jablká a považujú to za dar. Pretože pod tým stromčekom nenájdu ani smartwatche, ani tablety, ani mobily ani žiadne barbiny a drahé hračky. Ich deti chodia často kilometre pešo do školy kilometre, pretože im rodičia nevedia zaplatiť autobus. Ak existuje niečo, čomu sa momentálne hovorí frustrácia bieleho muža, tak podľa mňa frustrovaní by sme mali byť z tohto.
Ako sa nám tie sociálne rozdiely prehĺbili a zdá sa, že to nemá riešenie… Asi sa nedokážeme všetci postarať o všetkých.
Treba povedať, že svet sa mení. Kedysi fungovali súdržné komunity zviazané s miestom. Jednoducho dedina nepripustila, aby vdova s deťmi ostala úplne bez pomoci. A na Slovensku máme zvyk, že nechávame prázdny tanier a prázdnu stoličku pri štedrovečernom stole. Dnes tie komunity vyzerajú inak, ľudia migrujú, presúvajú sa po krajine, po kontinente, po celom svete. Dnes sa už mnoho starých rodičov so svojimi deťmi rozpráva cez Skype a možno dvakrát do roka prežijú spolu nejaký čas. A to nie je otázka odcudzenia, to je len otázka iného fungovania komunít. A ĽudiaĽuďom.sk je presne taká „iná“ komunita. Virtuálna dedina, kde ľudia nenechajú toho druhého padnúť.
Výziev máte na portále kvantum. Dá sa tam ľahko nájsť, ak si napríklad poviem, že chcem pomôcť dieťaťu so školou, chcem pomôcť človeku so zdravotným problémom, neziskovke s vybudovaním centra, alebo aby mali na výplaty. A teda – reálne pomáhajú aj také dary ako 5, 10 eur, ktoré naozaj nie sú nejaká veľká položka?
My máme dlhodobo veľmi veľkú časť návštevnosti zo sociálnych médií. Niekedy je rovnaká pomoc ako to euro aj to, že človek šíri ďalej informácie o výzve. Že o chýbajúcej peci v Zaježovej povie svojim priateľom a tí priatelia znásobia dar, ktorý by dal on. A áno, dá sa povedať, väčšina darov je vyskladaná z drobných súm. Sú výzvy, kde sa priemerný dar nepohybuje nad desať eur.
Veľmi často ľudia dostávajú nejaké newslettre, dostávajú informácie na sociálnych médiách, niekedy sledujú tému, organizácie na facebooku, vždy relatívne dobre zafunguje, pokiaľ sa informácia objaví aj v médiách. Na jednej strane môžeme hovoriť o tom, že médiá niekedy nenapíšu o niektorých príbehoch tak, ako by sa nám to páčilo. Zvykneme nadávať bulváru za to, že sa priživí na príbehoch. Pravdou však je, že bulvár veľmi často pomáha, pretože tú informáciu dostane do povedomia. Čiže každá minca má dve strany. Existuje aj štúdia, že bulvár je z médií práve ten, ktorý takpovediac najviac pomáha. Znie to možno šialené, ale pravda.
Ak je k príbehu strhujúca fotka a tečú tam slzy a krváca srdiečko, je jasné, že to viac presvedčí pomôcť, ako technokratický zoznam.
Naučil som sa nehaniť bulvár, lebo som pochopil, že možno to nerobí spôsobom, s ktorým každý súhlasí, ale dokáže pomôcť. Za toto ma mnohí nebudú mať radi… No médiá v neposlednom rade vytvárajú tlak na politikov, na samosprávy. Verejnosť nemá potrebu riešiť problém, o ktorom nevie. A politici už vôbec nebudú riešiť problém, o ktorom nevie verejnosť.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.
