Životné prostredie bolo pred revolúciou jednou z najvyšších spoločenských priorít pre väčšinu obyvateľstva. Dnes sedí v parlamente jedna poslankyňa, ktorá ho má ako kľúčovú agendu. Kam zmizli z politiky ochranári? A čo sa od revolúcie zmenilo k lepšiemu?
Hovorí jeden z predstaviteľov Nežnej revolúcie, ochranár a bývalý poslanec, profesor MIKULÁŠ HUBA.
+ na konci článku aj exkluzívne bonmoty ku výročiu Novembra ’89
Pred 29 rokmi ste ako mladí ochranári životného prostredia vydali dokument o stave (nielen) životného prostredia s názvom Bratislava/nahlas, ktorý následne viedol až k novembrovej revolúcii. Čo sa odvtedy zmenilo?
Na túto otázku bude veľmi náročné odpovedať, lebo 29 rokov krát stovky káuz vytvorí astronomickú sumu možných odpovedí. Keby som to mal zredukovať na prostredie, ktoré sme kedysi nazývali ochranárske hnutie, tak dnes je to už skôr len ochranárska komunita alebo dokonca súbor jednotlivcov. Skutočne, hovoriť dnes o nejakom ochranárskom hnutí je veľká nadsádzka. Ja som jeden z posledných ľudí, ktorí toto slovné spojenie používajú. Hnutie spred roku 1989 sa z rôznych príčin zmenilo na desiatky i organizácií a iniciatív, z ktorých sa každá hrá tak trochu na svojom piesočku.
Čo sa zmenilo v Bratislave a na Slovensku? Splnili sa aspoň niektoré z vízií vášho dokumentu?
Zmenilo sa pomerne veľa a pomerne málo sa z môjho pohľadu zmenilo k lepšiemu. Z vízií a konkrétnych návrhov, ktorých len Bratislava/nahlas obsahovala okolo tristo, ale uvádzali sme ich aj pri každej významnej kauze, sa realizovalo len málo. To je pre mňa dodnes čosi ako trauma. Keď chodím po Bratislave mimovoľne konfrontujem to, ako to tu dnes vyzerá, s tým, ako to mohlo vyzerať.
Bratislava/nahlas podľa ÚPN – publikácia autorského kolektívu ochranárov o stave životného a spoločenského prostredia v Bratislave. Práca otvorene kritizovala komunistický režim, pretože demaskovala environmentálne a sociálne kontexty a dôsledky komunistickej výstavby. Bratislava/nahlas opísala komunistický spôsob riadenia sveta na príklade, ktorým bolo mesto Bratislava. Zostavovateľom publikácie bol Ján Budaj, autorský kolektív predstavoval viac ako 30 aktivistov a novinárov. Zároveň tento autorský kolektív položil základ budúcej Verejnosti proti násiliu, pretože sa v ňom po prvý krát zišlo mnoho jej budúcich aktivistov. (Viac informácií tu.)
Prečo sa vaše nápady nerealizovali? Bratislava/nahlas a celkovo myšlienky ochrany životného prostredia predsa mali veľkú podporu verejnosti. No po zmene režimu sa tá podpora akosi vytratila. Prečo?
Je to zásadná otázka, pretože celá novembrová revolúcia sa niesla na vlne našich ideálov a personálne ju tvorili ľudia z prostredia či širšieho kruhu Bratislava/nahlas a bratislavského ochranárskeho hnutia. Je teda paradoxné, že sa to nakoniec vyvinulo tak odlišne od našich predstáv. Súvisí to asi aj s tým, že aj časť z tých mojich vtedajších spolupracovníkov a priateľov, ktorá sa dostala do významných funkcií, sa dosť významne názorovo posunula, najmä smerom do pravicových, neoliberálnych, skrátka nezelených prúdov. Tie uprednostnili jednostranný ekonomický model slobodného podnikania, mylne založený na eliminácii akýchkoľvek regulácií. Pritom ochrana životného prostredia je zo svojej podstaty založená na reguláciách, ktoré však nie sú samoúčelné, ale majú fungovanie spoločnosti usmerniť v záujme verejnosti či spoločnosti ako celku, a nielen v záujme skupinky podnikateľov.
Možno jeden z dôvodov bol aj to, že my ochranári sme dovtedy neoficiálne suplovali neexistujúce ministerstvo životného prostredia a rôzne iné úrady. Keď po revolúcii tieto inštitúcie a zákony vznikli, začala sa verejnosť (vrátane časti bývalých ochranárov) spoliehať na to, že nás vystriedajú profesionáli, čo bol do istej miery bohužiaľ omyl. „Štandardní“ politici a úradníci obhajujú v prvom rade záujmy svojich politických strán, úradov, šéfov a sponzorov. Česť výnimkám, ktoré však pripomínajú hlas volajúceho na púšti a zväčša skôr či neskôr, dobrovoľne či nedobrovoľne o svoje posty prídu.
V tomto smere je pre mňa zaujímavé aj to, že veľa ľudí ani nevie, že za revolúciou z veľkej časti stáli ochranári a životné prostredie bolo ťažiskovou témou. Neskôr boli mnohí z ochranárov v politike, ale dnes už v parlamente ekologicky zmýšľajúcich politikov takmer nevidíme. Kam zmizli?
To, že zmizli, je dosť pochopiteľné, lebo tých niekoľko rokov v takzvanej vysokej politike človeka dokonale znechutí, alebo vyčerpá, lebo stále plávať proti prúdu a byť v roly mimozemšťana je fyzicky aj psychicky náročné. Sú v zásade dve možnosti: buď ste vo vláde či vládnej koalícii, kde robíte všelijaké ťažké kompromisy a väčšina ľudí sa tam správa úplne nesvojprávne ako takí pajáci, ktorí len stláčajú hlasovacie tlačidlá podľa straníckej dohody či príkazu z hora, alebo ste v opozícii, čo je, zdá sa, môj celoživotný údel (smiech), kde je síce človek relatívne slobodný (najmä, ak ste ešte aj notorický nestraník, ako napríklad ja), ale šanca niečo presadiť a bezprostredne zmeniť k lepšiemu je v takejto situácii malá až minimálna.
Ale niečo sa vám muselo podariť.
Čo sa týka desiatok legislatívnych iniciatív, tak v minulom volebnom období sa nám takmer nič nepodarilo presadiť. Ale fakt, že človeku za štyri roky neprijmú ani jeden návrh zákona je síce frustrujúci, no nemusí to byť tragédia. Teraz napríklad neprejde mesiac bez toho, že by neprešiel nejaký zákon, ktorý sme počas pôsobenia v opozícii predkladali. Zrazu sa naše návrhy dostávajú na program dňa a sú v mierne upravenej podobe schválené. To, že ich neprijali priamo od nás, ale až keď si ich „osvojil“ niekto iný, ešte neznamená, že to bola zbytočná robota. Predkladanie zákonov navyše nie je jediné, čo v parlamente môžete a máte robiť.
Aké sú ešte iné aktivity, ktoré ako poslanec môžete robiť?
Dôležitá je aj iniciačná funkcia, keď navrhujete nové body do programu schôdze, alebo organizujete rôzne výchovno-vzdelávacie, osvetové, diskusné, popularizačné a podobné podujatia, ktorých sme s minitímom v zložení ja a moji asistenti – Ľubka Trubíniová a Rišo Medal, zorganizovali okolo 50, čím sme vytvorili nový slovenský, ak nie svetový rekord (smiech). Spolupracovali sme s desiatkami expertov a aktivistov a mali sme veľmi aktívny poradný výbor pre ochranu prírody a krajiny.
A je tu aj kontrolná funkcia, ktorá sa ale tiež za posledné roky dosť zdevalvovala. Aj keď som bol na čele výboru pre životné prostredie, neprešlo mi tam skoro nič, a to nie preto, že by niekto mal lepšie argumenty. Keď prišlo k hlasovaniu, vládni „Smeráci“, ktorí mali v každom výbore väčšinu, mali príkaz potopiť všetko, čo prišlo od opozície. Čiže aj tieto kontrolné mechanizmy boli dosť obmedzené v porovnaní so situáciou tesne po revolúcii, keď som bol tiež dva roky opozičným predsedom podobného parlamentného výboru a prešiel mi skoro každý návrh.
No a využíval som vo veľkej miere možnosti interpelácií (mal som ich najviac – konkrétne 130 – pozn. MH), kde sa človek v odpovediach často dozvie až absurdné veci, alebo sa nedozvie nič z toho, na čo sa pýta, len to, na čo sa nepýta. Ale aj vyhýbanie sa priamej odpovedi má niekedy svoju „informačnú hodnotu“.
Podľa mňa sa však viac ako štyri roky nedá naplno v parlamente pôsobiť. Človek sa počas nich dokonale vyšťaví. A vzápätí kandidovať znova je asi ako keby ste chceli od maratónca, ktorý ledva dobehne do cieľa, aby sa vzápätí postavil na štart nového náročného diaľkového behu. To si môžu dovoliť len tí, ktorí sa celé tie štyri roky šetrili a taktizovali, čo nebol môj prípad.
Takže to bol jeden z dôvodov, aby ste znova nekandidovali?
To bol jeden z dôvodov. Druhý z dôvodov bol ten, že som trochu stratil motiváciu. Tak isto ma neoslovila žiadna strana natoľko, aby som zopakoval to eskamotérstvo spred štyroch rokov, napriek tomu, že ponúk som mal niekoľko. Vtedy (pred voľbami 2012) som uveril idey, že sa bude dať robiť nestranícka a nepopulistická politika. Je to pekná a legitímna idea – napokon aj podľa ústavy má poslanec hlasovať podľa vlastného vedomia a svedomia a nie podľa straníckeho trička. Vyžaduje si to však náročnú kombináciu kooperatívnosti, zodpovednosti a zásadovosti. Na to však v našej politike zatiaľ málokto dozrel.
Takže frustrácia a vyhorenie sú dôvodom, prečo v politike už takmer nie sú ekologicky zmýšľajúci ľudia?
Sám celkom neviem, ale nie je to len špecifikum Slovenska či Bratislavy. V porovnaní s inými krajinami je tu však do očí bijúci kontrast v tom, že ochranárstvo tu bolo pred 30 rokmi najsilnejšou opozičnou či alternatívnou spoločenskou silou, čo sa však postupne vytratilo, respektíve tá druhá strana v podobe developerov i skorumpovaných politikov a úradníkov sa stala silnejšou. Zistili, že my ochranári sme zväčša idealisti a nebudeme používať nejaké podpásové metódy a podobne. Ich svinstvo sa teda nakoniec často prepečie aj preto, lebo my si zväčša nenajmeme právnikov a ani len nepodáme na nich trestné oznámenie.
V novembri 1989 boli u nás ľudské práva a životné prostredie najvyššie spoločenské priority v prieskumoch verejnej mienky. V nasledujúcich mesiacoch a rokoch sa nestalo to, že by sa životné prostredie výrazne zlepšilo ako mávnutím čarovného prútika. V rebríčkoch poradia spoločenských problémov sa začalo prepadať, lebo prišli nové problémy, ktoré ho začali zatieňovať. U nás napríklad boli nezamestnanosť, bezdomovectvo, drogy či niektoré druhy kriminality neznámymi pojmami a zrazu tu boli a stali sa serióznym problémom.
Keď si odmyslíme stranícke tričká, zaujímajú sa naši politici o životné prostredie?
Takých môžem dosť presne zrátať na prstoch jednej ruky. Nás, ktorí sme sa nejako systematickejšie o životné prostredia zaujímali, bolo už aj predtým málo a teraz ich tam je ešte menej. Najviac sme to ťahali traja – štyria: Janko Mičovský, Lojzo Hlina a ja, prípadne Maťo Fecko. Dnes tam je možno už len Anka Zemanová z SaS, ktorá však proti svojmu predsedovi Richardovi Sulíkovi v istých veciach jednoducho nepôjde, pričom on má niekedy – nech sa na mňa nehnevá – dosť scestné názory, nielen na ľudské práva, ale aj na životné prostredie, klímu a podobne. Aj Veronika Remišová by sa životnému prostrediu chcela venovať, no má najmä iné priority a nemá na to dosť času. To isté platí napríklad aj o Vierke Dubačovej. Naša trojica sa teda zredukovala na viac – menej jednu osobu, aj to, žiaľ, straníčku.
Celý život ste boli aktivistom, istý čas aj politikom. V čom je výhodné, keď sa aktivista stane politikom? Kedy má väčšiu silu?
Výhoda politika je v tom, že človek je pri zdroji informácií, môže využívať parlamentnú infraštruktúru (kinosála, výstavné priestory, Parlamentný inštitút, legislatívci, poradcovia, asistenti…) a stretávať sa viac s novinármi, čo však neznamená, že sa do médií aj automaticky dostáva – teraz som paradoxne viac v médiách, ako keď som bol v parlamente. No a keď sa človeku podarí presadiť nejaký návrh zákona, tak to ozaj ovplyvní chod celej spoločnosti. Ako aktivista však môžete úplne slobodne a nezávislo robiť presne to, čo považujete za potrebné, čo sa ani z pozície nezávislého poslanca celkom nedá, pretože sa musíte predsa len zmestiť do určitých regulí, ktoré v politike fungujú.
Sú tam teda určité obmedzenia. Napríklad, ako predseda výboru musí človek strpieť aj tie bohapusté nezmysly od niektorých poslancov, kým ako aktivista by som mohol buchnúť päsťou po stole a odísť. V politike teda môže človek presadzovať veci, ale ak sa mu to aj náhodou podarí, vždy je to do istej miery kompromis. Vari nikdy to neprejde úplne v takej podobe, ako by chcel. Ako aktivista si na druhej strane síce môžete robiť, čo chcete, ale váš dosah na spoločnosť je zväčša oveľa menší.
Odporúčali by ste teda ľuďom viac sa zapájať do politiky? Dnes sú mnohí veľmi kritickí a premúdrelí na sociálnych sieťach, ale do politiky ísť nechcú, aby presadili svoje návrhy na zmenu.
Určite by som to odporúčal ľuďom, ktorí na to majú aspoň určité predpoklady a sú ochotní sa prispôsobiť určitým obmedzeniam a vydržať tam pár rokov, nastaviť latku, vytvoriť určitý vzor a podobne. Je veľmi žiadúce, aby ľudia, ktorí sú ochotní sa na pár rokov obetovať, do tej politiky išli. Inak sa politická kultúra či gramotnosť bude vyvíjať od desiatim k piatim a bude ignorovať v našom prípade environmentálne témy a čo je tiež veľmi dôležité, zmenší sa okruh ľudí, ktorí majú skúsenosť s politikou. To bol aj u mňa jeden z dôvodov, prečo som do toho išiel. Je dobré vidieť veci aj z druhej strany a vyskúšať si to na vlastnej koži bez toho, aby ste zradili ideály a predsavzatia, s ktorými ste tam išli.
Kebyže máte zhrnúť svoje posledné štyri roky v parlamente, s čím ste spokojný a čo vás naopak mrzí?
Ja som to celé zhrnul v tzv. Politickom testamente na našom webe (www.ochranari.sk). Merateľných vecí, s ktorými by bol človek spokojný, je málo. Ak to rátame na prijaté zákony, tak som podpísaný pod asi 40 návrhmi zákonov a 60 pozmeňujúcimi legislatívnymi návrhmi, ale prešli len nejaké tri z nich. Za úspech ale považujem aj rôzne prednášky, výstavy a semináre, ktoré sme na pôde národnej rady organizovali a ešte aj to, že sa mi podarilo trochu pomôcť tretiemu sektoru. Robili sme tam napríklad tlačovky so Slatinkou alebo s expertmi o diaľnici pri Kraľovanoch. Som teda do istej miery hrdý skoro na každú uskutočnenú aktivitu, už len preto, že sa vôbec uskutočnila. Dnes to už, myslím, nikto takto ambiciózne a otvorene nerobí, takže je jasné, že to nie je až taká samozrejmosť.
K Nežnej revolúcii mi napadá jedna vec. Boli ste pomerne mladí ľudia a podarilo sa vám zmeniť režim v republike. Ako vnímate dnešných tridsiatnikov, ktorí sa dnes nejako extra občiansky či politicky neangažujú? Alebo to nie je tak?
V prvom rade nemám až taký prehľad. Mám doma dvoch začínajúcich a jednu končiacu tridsiatničku a potom ešte pár študentov a doktorandov. Je to teda veľmi limitovaná vzorka, ktorá je navyše čiastočne nasiaknutá mojou „ideológiou“. Dokonca môj mladší syn je až trochu fanatik, minulý víkend bol v hroznom daždi opravovať nejaké senníky vo Veľkej Fatre, takže ho dokonca niekedy musím až mierniť. Rôzne iniciatívy, v ktorých sa angažujem alebo ich aspoň s nadšením sledujem, sú však plné najmä mladých ľudí. Napríklad akcia Zelená hliadka, oprava a konzervácia hradov, Bratislava má hlas, Dobrý trh, Stará tržnica, OZ Pangea a výsadba tradičných sort ovocných stromov, trenčiansky Čerešňák, komunitné záhrady, rôzne aktivity za predaj bio ovocia či iné sú organizované väčšinou mladými ľuďmi. Takže to nie je vôbec také zlé.
Možno najväčší rozdiel oproti mojím mladým časom je, že my sme tie aktivity robili na kolene, vo voľnom čase a za vlastné skromné platy a štipendiá. Neboli sme závislí na rôznych grantoch a veľa sme spolu každý deň komunikovali. Spomínam si na to veľmi dobre napriek škaredému pozadiu doby, v ktorej sa to odohrávalo a tým nespočetným obmedzeniam, rizikám, kontrolám, cenzúre, vyhrážkam, previerkam ba i výsluchom, na ktoré sme chodili.
Dnes je pomerne málo ľudí schopných a ochotných robiť veci zadarmo. Dnes najskôr napíšu projekt a ak získajú prostriedky, tak to budú robiť a ak nie, tak to predsa nemôžu robiť, lebo veď nie sú prostriedky… Ja to stále vnímam inak. Tak, že buď je tu nejaký vážny problém, ktorý chcem riešiť, nevyrieši ho nik iný a budem to robiť hoci aj s holými rukami aj bez nejakej dotácie a časom sa hádam niekto nájde, kto to (aj) bude financovať, alebo tu ten problém nie je a načo potom písať granty, keď je to len také fingovanie aktivity. Nechcem tvrdiť, že sa dnes dajú bez peňazí robiť nejaké veľké veci, ide mi skôr o to poradie krokov, ktoré je dnes – zdá sa mi – opačné oproti minulosti.
Jednou z aktivít Bratislava/nahlas bol aj návrh Národného parku Podunajsko. Boli sme spomedzi susedných štátov prvá krajina, ktorá takýto park navrhla, pričom iba u nás to dosiaľ nevyšlo. Prečo?
Všade naokolo to vyšlo, len u nás nie. Dôvod môže byť buď to, že národný park by bol pri hlavnom meste a Vodnom diele Gabčíkovo. Nikde naokolo ten národný park nie je v tak exponovanom území, ako by bol tu pri Bratislave. Druhá vec je taká moja hypotéza, že u nás už od 50. rokov minulého storočia získala veľkú silu a vplyv technická, či skôr technokratická inteligencia. Ona už tak prerástla so štátom, že má výsadné postavenie. U nás je táto technokratická lobby silnejšia ako v Rakúsku či Maďarsku. Bindera ako otca Gabčíkova tu považujeme takmer za Pána Boha, pričom ľudia, ktorí by presadili národný park, by boli skôr nepriateľmi národa, než nejakým idolom. Hoci som dlhé roky univerzitný profesor, považujú ma skôr za aktivistu, než za odborníka (smiech).
Celkovo vnímam, že v našej spoločnosti sa odlišujú odborníci a ochranári. Sme stále účelovo vykresľovaní ako akýsi čudní diletanti alebo sektári. Môžete mať akékoľvek diplomy a medzinárodné uznanie, stále budete „len“ nejaká občianska aktivistka, dobrovoľníčka ergo diletantka. A na druhej strane budú tí páni technokrati, ktorí často mimo svojej oblasti nič dokopy neprečítali a nevedia, no sú časťou médií a verejnosti chápaní ako tí naozajstní a jediní experti. Aj preto je u nás tak ťažké presadiť veci ako národný park či celkovo ochranu prírody.
Mnohí hovoria, že národných parkov na Slovensku by malo byť menej, pričom starostlivosť o ne by mala byť lepšia. Súhlasíte s tým?
Toto je aj idea nielen časti lesníkov, ale aj napríklad náčelníka VLKa Juraja Lukáča. Aj ja som za to, aby sa u nás päť percent územia striktne chránilo, v tomto sa s ním zhodnem. Určite však nie som za to, aby sa rušili národné parky alebo chránené krajinné oblasti. Možno by sa mohli prehodnotiť veľmi čiastočne ich výmery, ale keď sa to už raz podarilo vybudovať a má to aspoň akú-takú správu, ľudí a autoritu, sú to všetko aspoň malé víťazstvá pre prírodu, ktoré sa už nemusia zopakovať. Nesúhlasím ani s tým, že podľa logiky Jura Lukáča má päť percent územia nejakú hodnotu, za ktorú aj život položí, ale 95 percent územia Slovenska je v podstate bezcenného a nech sa s tým robí, čo chce. S týmto zásadne nesúhlasím, nakoľko som nielen ochranca prírody, ale aj krajiny. Odvážim sa tvrdiť, že 100 percent Slovenska má nejakú hodnotu a neodvážim sa povedať ani o metri štvorcovom, že nemá absolútne žiadnu hodnotu a že mi je ľahostajná. Aj tá najtoxickejšia lokalita si zasluhuje našu pozornosť. Ak nie pre nič iné, tak preto, lebo ohrozuje okolie a zdravie. V tom rušení už vyhlásených chránených území som skrátka za veľmi opatrný prístup.
Viacerí odborníci však hovoria, že národné parky dnes neplnia svoju funkciu.
Súhlasím, neplnia úplne tú funkciu, akú by mali. A miestami neplnia svoju funkciu vôbec. To však pre mňa nie je prijateľnou antitézou voči tomu, že by sme nemali mať aj ten desiaty národný park v dunajskom regióne. Už len preto, že ako jediní v celkom regióne nemáme ani jeden nížinný park. Susední Rakúšania, ktorí majú kopcov ešte viac ako my, majú až tri nížinné národné parky a Maďari majú 10 národných parkov, pričom v ochrane a hodnote svojej prírody nie sú na tom určite vyššie ako my. Hovorí sa aj, že nemáme peniaze na toľko národných parkov. Keď si však pozriete ekonomické prepočty publikované v renomovaných vedeckých časopisoch, zistíte, že národné parky sú aj ekonomicky zaujímavé – spolu so všetkými ekosystémovými službami, ktoré sú schopné plniť, vynášajú celosvetovo viac ako automobilový priemysel. Keby ten národný park bol pri Bratislave, viem si predstaviť, že by tam boli sprievodcovské vychádzky, ekologická výchova, osveta a vzdelávanie. Malo by to tak obrovský vplyv na vzdelanie a osvetu (najmä detí), že by to jednoznačne bol aj ekonomicky pozitívny projekt.
Prečo ste sa rozhodli teraz opäť bojovať o tento národný park a vytiahnuť jeho projekt „zo zásuvky“?
Plány na rúbanie na ostrove Sihoť spustili taký obrovský záujem verejnosti a médií, že sme okolo tohto vzácneho ostrova zorganizovali živú reťaz a pri tej príležitosti mi napadlo, že na brehoch Dunaja už síce sú rôzne územíčka s rôznou ochranou, ale chýba im koordinácia – čosi ako spoločná strecha. Keby sa spojili do národného parku, ich ochrana by v realite nestúpla, nakoľko 90 percent tohto územia už nejakú ochranu na papieri má, ale každý na to viac-menej „kašle“ a robí si tam, čo chce. Okrem akútnej Sihote to bolo aj tridsiatym výročím tohto nášho nápadu či návrhu a aj faktom, že všetky okolité štáty takýto park už majú a dávajú nám najavo, že by boli radi, keby sme sa pripojili.
Založili ste Slovenský ochranársky snem, ktorý je platformou pre komunikáciu medzi vybranými sto aktívnymi ochranármi z celého Slovenska. Je to pokus o oživenie Bratislava/nahlas?
Áno, je to pokus o oživenie akcieschopného, vplyvného a solidárneho ochranárskeho hnutia, pokus o oživenie spolupráce medzi ochranármi na celom Slovensku. Chcel by som, aby tí ľudia o sebe vedeli, vymieňali si názory a informácie a vzájomne sa podporovali. Atomizácia v ochranárskom hnutí už totiž podľa mňa dosiahla také rozmery, že je treba aspoň sa pokúsiť nás opäť nejako spojiť.
Vstúpila do platnosti Parížska dohoda o zmene klímy. Čo by sme mali zmeniť, aby sme jej ciele dosiahli?
Jedným slovom: VŠETKO. To zahŕňa okrem zmeny legislatívy, dotačného systému, ekonomiky či organizácie aj napríklad morálne oceňovanie. Prečo prezident nedokáže na Nový rok oceniť aj jedného, dvoch ľudí, ktorí sa venujú zmene klímy a tým dať najavo, že si váži skutočnosť, že sa venujú tejto téme, ktorá je deklarovanou prioritou bezmála pre všetkých dôležitých ľudí sveta od pápeža po Obamu a späť? Vidím tu obrovský problém v tom, že sa stále podporujú ľudia, ktorí dokážu presadiť automobilku, podporia bane na Hornej Nitre, postavia veľkú priehradu či za každú cenu a v rekordnom čase (čo u nás síce nehrozí) diaľnicu. To sú ale všetko aktivity, ktoré smerujú skôr opačným smerom, ako by sme mali ísť. Ani za Pána Boha tu nikto neocení ľudí, ktorí robia na tom, k čomu sa formálne hlásia aj politici ako Robert Fico, ktorý sa hrdí tým, že za nášho predsedníctva EÚ sa uzatvorila Parížska dohoda. Ja mu na to tak zlomyseľne hovorím, že je to naopak, lebo nás prvýkrát v histórii v tejto oblasti predbehla Čína aj Spojené štáty, takže je to vlastne grandiózny neúspech nášho predsedníctva (smiech). Ten obrovský rozpor medzi slovami a skutkami si tu pritom skoro nikto neuvedomuje. V tomto zmysle sa musí zmeniť všetko a treba konečne postaviť na piedestál aj osobnosti, ktoré bojujú za environmentálne témy.
Ako by podľa vás mohol k ochrane životného prostredia prispieť každý z nás? Vy ste napríklad dlhoročný vegetarián, dôsledne separujete odpad, chodíte na nekonzumné dovolenky na drevenice, nevlastníte auto a keď sa dá, chodíte pešo.
Áno, toto všetko robím, ale na druhej strane som toho dosť veľa v živote pocestoval, čo je taká moja osobná výčitka v rámci mojej ekologickej stopy. Najvšeobecnejšie odporúčanie je, že človek by mal voliť z daných možností pokiaľ možno vždy tú ekologickejšiu alternatívu. Život je vlastne permanentná voľba medzi dvoma či viacerými možnosťami a každý deň, ba každú minútu sa dá zvoliť tá lepšia. Nemusí to v rámci jedného rozhodnutia byť nič svetoborné, ale keď sa to spočíta, môže to celkom citeľne prispieť ku všeobecnému dobru.
Prof. RNDr. MIKULÁŠ HUBA, CSc. je vedec, ochranár a bývalý poslanec NR SR. Vyštudoval geografiu a stal sa vedeckým pracovníkom Geografického ústavu Slovenskej akadémie vied, kde sa dodnes venuje environmentálnej geografii. V 70. rokoch bol členom Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK) a vedúcim sekcie ľudovej architektúry. Podieľal sa na príprave národného parku Podunajsko a publikácie Bratislava – nahlas. V roku 1990 sa stal poslancom Slovenskej národnej rady a rokoch 1990–1992 bol predsedom jej výboru pre životné prostredie. V roku 1992 bol s Josefom Vavrouškom spoluzakladateľom Spoločnosti pre trvalo udržateľný život (STUŽ). Po vzniku Slovenskej republiky bol zvolený za predsedu samostatnej slovenskej STUŽ. V roku 1996 sa spolu s profesorom Erazimom Kohákom stal prvým laureátom Ceny Josefa Vavrouška. Od roku 2006 je profesorom v odbore fyzická geografia a geoekológia. V minulom volebnom období bol opäť poslancom národnej rady.
Pár spomienok na november´89
O (ne)želaných želaniach
Problém s uplynulým štvrťstoročím: splnilo sa nám až príliš veľa z toho, čo sme si v novembri ´89 neželali.
Chvíľa v dejinách
V novembri 1989 sme boli na chvíľu lepší, ako v skutočnosti sme.
Podarilo sa nám spojiť niečo iné
V novembri 1989 sme sa nedožadovali návratu (raného) kapitalizmu, ale sme verili, že sa nám podarí spojiť pozitíva oboch dominantných spoločenských systémov. Po dvadsiatich piatich rokoch je zrejmé, že sa nám podarilo spojiť niečo iné: ich negatíva.
(Z knihy M. Huba – F. Guldan: Aforizmy, bonmoty a iné smutné pravdy, Bratislava, 2016)
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
