Klasický obraz – rodina sedí pred telkou, pozerajú televízne noviny. Chlap pije pivo a komentuje dianie. Rozčuľuje sa nad „hlúposťou Rómov“, verbálne atakuje „idiotov moslimov“, nadáva na „blbých buzerantov“, ktorí pochodujú mestom a rovnako na „blbých kresťanov“, ktorí pochodujú za život.
Máva rukou a živí v sebe hnev.Má pocit, že on je čistý ako ľalia, napriek tomu, že na margo svojej manželky si často neodpustí sprosté slovo. Napriek tomu, že deti sú príťažou jeho života a on na ne nemá čas. Najnovšie ho iritujú utečenci, ktorých by strieľal na hraniciach, aj s tými ich deckami.
Klasický obraz z ulice – dve panie sa zhovárajú a predbiehajú sa v ohováraní svojich susedov. Odrazu je celé mesto vymaľované na čierno a všetci spoluobčania sú „svine“. Sú to inak milé a slušné dámy. Keď preperú to najšpinavšie prádlo, s dobrým pocitom sa rozídu domov.
Tam s hrôzou počúvajú správy z rádia o surovosti Islamského štátu, o znásilnení šestnásťročnej dievčiny v pražskom metre a o hádke manželov z Kysúc, ktorá skončila vraždou. Panie si umyjú ruky ako Pilát po procese s Kristom, lebo majú nočnú moru z tohto zlého sveta a idú obedovať.
Vtip je v tom, že svet je výsledkom našich spoločných myšlienok a skutkov. A to, čo sa deje v inom kúte sveta, deje sa aj mojim vlastným pričinením. Psychológ C. G. Jung to nazval kolektívnym nevedomím, biochemik R. Sheldrake morfogenetickým poľom. To, čo dnes veda objavuje, nás učí Biblia už tisícročia, stačí v nej zalistovať. Preto teológ a biskup J. A. Komenský vyznal: „Všichni na jednom jevišti velikého světa stojíme a cokoliv se tu koná, všech se týče.“
Je v podstate jedno, ako to nazveme. Dôležité je si uvedomiť, že živá sieť, ktorá ľudstvo spája, nie je internet, ale omnoho jemnejší a sofistikovanejší systém. Predstavujem si to tak, že kdesi vysoko nad nami v hviezdnej krajine majú anjeli rôzne hrnce, v ktorých sa varia pokrmy. Dobré, zlé, fajnové, aj odporné. V jednom kotle je pokrm priateľstva, v inom pokrm lásky, v ďalšom pokrm milosrdenstva, súcitu, ale varia sa tam aj pokrmy nenávisti, hnevu, krutosti a pretvárky… A my všetci, celé ľudstvo, do tých pokrmov prispievame svojimi čiastkami. Ak myslím na lásku a konám v duchu lásky, sypem ingrediencie do pokrmu lásky. Ak sa hnevám, nenávidím a pácham zlo, prispievam do pokrmov nenávisti a zla. Stávam sa tak spoluzodpovedným za životy ostatných a oni za ten môj.
Pokrmy konzumujeme všetci. Moja láska robí svet krajším a lepším na mieste, kde žijem, aj v globále. Moja nenávisť a agresivita robí svet nehostinným a krutým. Viac než to, stávam sa spoluzodpovedným za všetko, čo sa deje.
Presne to vyjadril libanonský básnik Chálil Džibrán vo svojom Prorokovi. V kapitole O zločine a treste píše: „Často jsem slýchal, jak mluvíte o tom, kdo spáchal zlo, jako by to nebyl jeden z vás, ale cizinec a vetřelec ve vašem světě. Já však říkám, že tak jako svatost a spravedlnost nemohou minout vznešenost, jež je v každém z vás, stejně tak i hříšnost a slabost nemohou minout skryté hlubiny, jež jsou také v každém z vás. A právě tak jako nemůže list zežloutnou bez tichého vědomí celého stromu, ani ten, kdo činí zlo, nemůže páchat špatné činy bez skryté vůle vás všech.“
Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Pôvodne rocker zo Žiaru nad Hronom je dnes spisovateľom, bylinkárom a biskupom Cirkvi československej husitskej v Brne. Počas štúdia na vysokej škole sa aktívne venoval záchrane kláštora Katarínka v Západných Karpatoch, strávil polroka na duchovnom retreate v Negevskej púšti v Izraeli.