Pohľad človeka na svet a prírodu jednoznačne ovplyvňuje jeho spôsob života. Mentalita a metodológia – ako hovoria niektorí autori – úzko súvisia. Akí sme, tak konáme.
Môžeme niekedy zaujať spoločensky želateľné stanovisko, lebo si myslíme, že je to momentálne žiadúce alebo potrebné. Pri takomto účelovom stanovisku však necítime súzvuk medzi tým čo hovoríme a ako konáme. Aký je náš skutočný postoj.
Opakovane sa však vnútorné postoje a hodnotové priority vynárajú v stále silnejších kontúrach. Neoklamem iných ani seba. Naše predstavy o tom, čo je v živote dôležité sa jednoducho zračia z našich skutkov, priorít, priateľov, ktorých si vyberáme či kníh, ktoré čítame.
Pri pohľade na putujúce zástupy ľudí po maďarských diaľniciach sa výzva k ľudskosti objavila ako občianska iniciatíva práve preto. Ľudia, ktorí to takto cítia sa ozvali, lebo to považovali za potrebné. V strachom a predsudkami naplnenom ovzduší sa ozvali hlasy tých, ktorí pociťovali okrem slobody aj pocit zodpovednosti za ľudí, ktorí utekajú pred neistotou životnej perspektívy. Kvôli vojne, sociálnej neistote, strachu o život či budúcnosť svojich detí.
Neviem aké je to najsprávnejšie riešenie vzniknutej situácie. Angela Merkelová, ktorá vyrástla v neslobodnej časti Nemecka sa stala spolkovou kancelárkou slobodnej a demokratickej krajiny. Zjednotené Nemecko si pamätá, ako ho jednoduché odpovede, ktoré mu v tridsiatych rokoch minulého storočia ponúkala Hitlerova strana práce pomýlili. Následne tento omyl uvrhol celú Európu do kataklizmy vojny a utrpenia. Obetovaní židia či politickí oponenti nevykúpili skupinové sebectvo národov a ich lídrov, ktorí nechceli čeliť komplexným problémom tých čias zodpovedne a v spolupráci.
Krvavý konflikt a milióny obetí sa musel skončiť. Až potom sa vykrvácanej Európe otvorili možnosti spolupráce a mierovej prosperity, ktorá trvala desaťročia. Európa sa dopracovala k projektu spoločného európskeho domu práve preto. Chcela s mentalitou a metodológiou spolupráce hľadať lepšie riešenia ako boli tie, ktoré vyústili do Druhej svetovej vojny. Mentalita spolupráce a túžby po pokojnom spolužití viedla k vytvoreniu metodológie, ktorá si spoluprácu a rešpektovania dohôd dala do rodného listu.
Rozhovory zodpovedných európskych politických lídrov ukazujú, že časť Európy – tá naša časť – má problém s mentalitou solidarity a spolupráce. Bojíme sa o svoje pohodlie, lebo sa bojíme, že by sme oň mohli prísť. To sa odráža na metodológii. Strach z migrujúcich utečencov nás vedie k izolacionizmu, nespolupráci, nekonštruktívnym stanoviskám, nenávistným postojom či vyjadreniam. Sme prekvapení, že projekt Európy nás akosi priskoro postavil pred potrebu zaujať také zásadné stanovisko. Nie sme pripravení.
Byť v takejto situácii človekom znamená vnímať to, k čomu sme sa dopracovali nielen vlastným pričinením ale aj s podporou ľudí, ktorí sa nebáli o to, čo sami mali, podeliť. O reflexiu slobody, ľudskej dôstojnosti, demokracie, ľudských práv a slobôd ako aj o to, čo toto vnímanie sveta so sebou nesie. Napríklad o ekonomickú prosperitu či technologický pokrok.
Nie je to jednoduché. Svet je komplikovaný a riešenia musia byť komplexné. Jednoduché riešenia však neexistujú. Je potrebná spolupráca mnohých. Mentalita spolupratričnosti a zdieľania vedie k spolupráci a solidarite. A v našom okolí aj k povinnosti trpezlivo vysvetľovať to, čo sa nám ešte včera zdalo samozrejmé. A vyzývať k ľudskosti.
Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Teológ, publicista ale aj rímskokatolícky kňaz, ktorý sa v roku 2003 rozhodol z tejto služby odísť. Stal sa riaditeľom bilingválneho gymnázia, bol výkonným riaditeľom mimovládnej organizácie Via Iuris. Píše, bloguje a stále je jednou nohou v nejakej škole. Dnes pôsobí v neziskovej organizácii Leaf, vyučuje na vysokej škole BISLA a moderuje reláciu na rozhlasovej stanici Rádio Slovensko.