Narodil sa v rodine Indiánov, no vyrastal v západnej kultúre. Stal sa vedcom v oblasti psychológie a čakry či energie považoval za nezmysel, až kým nespoznal umenie Indiánov severovýchodného pobrežia. STEVE GALLEGOS hovorí, že potrebujeme objaviť sami seba a živosti v nás.
Odkiaľ pochádzajú vaši rodičia a aký vplyv mala na vás ich kultúra?
Ja som taká zvláštna zmeska. Začnem mojou mamou, lebo u nej je to relatívne jednoduché. Moja mama bola anglického a írskeho pôvodu. Bola vzdelaná, mala magisterský titul a bola učiteľkou. Vzdelanie bolo pre ňu veľmi dôležité – od nej som získal túžbu neustále poznávať a učiť sa. Môj otec sa na druhej strane dostal v škole iba po tretiu triedu. Jeho rodičia nikdy nechodili do školy a jeho mama nevedela čítať ani písať. Vzdelanie nebolo niečo, na čom im záležalo. Ich poznávanie nebolo založené na slovách a pojmoch, ale na vzťahoch. Táto druhá polovica mojej rodiny je naozaj fascinujúca. Vždy som vedel, že moja stará mama je Indiánka, to sa jednoducho vedelo. Bola to krásna žena s hlbokým zmyslom pre humor a starostlivosťou o každého. Vždy, keď niekto zaklopal na jej dvere, povedala: „Poď dnu, sadni si a daj si niečo na jedenie“ – či už toho človeka poznala alebo nie. Na starom šporáku na drevo mala vždy veľký hrniec fazule, červeného čili a čerstvé tortilly. Nakŕmila každého, kto prišiel k jej dverám. Toto je typicky indiánska črta. Vždy sa postarajú o to, aby mal každý dostatok jedla. Takže ona bola Indiánkou. Môj starý otec vždy tvrdil, že je Španielom. Bol veľmi dobrým biznismenom, bol šerifom okrsku, vlastnil veľa pozemkov a niekoľko firiem v danej oblasti. A to všetko v čase, kedy Indiáni nemali takéto aktivity povolené. V tomto období boli bieli Američania z východného pobrežia nadradení nad všetkých, potomkovia Španielov boli občanmi druhej triedy, lebo si ako tak zachovali svoju „európskosť“ a úplne na spodku boli Indiáni, ktorí nemali v politickej štruktúre, ktorá tam vládla, vôbec nič. A tak si môj dedo povedal: „Budem sa hrať na Španiela“ a všetkým tvrdil, že jeho dedo – Loretto Gallegos prišiel priamo zo Španielska. To všetko preto, aby s ostatnými mohol na tejto úrovni súťažiť a mohol sa zapájať do biznisu aj politiky. Lebo ako Indián by bol treťotriednym občanom a nikdy by nemal šancu uspieť.
Ste vyštudovaný psychológ a vedec, ako ste sa potom dostali k vizualizáciám, čakrám a silovým zvieratám?
Bol som absolútne vzdelaný ako vedec – v experimentálnej a fyziologickej psychológii. Svoju dizertačnú prácu som zameral na zaznamenávanie nervových impulzov u mačiek a opíc… Takže som bol od základu vedecky zameraný. Ale vždy som sa v psychológii cítil nepríjemne, lebo zo všetkého robili vedu a ja som mal pocit, že tam niečo chýba, ale nevedel som čo. Dokonca som mnoho rokov aj učil na univerzite, no stále som mal pocit, že nedávame študentom to, čo potrebujú, čo skutočne hľadajú. Oni hľadali niečo, a my sme im dali niečo iné. A ich hľadanie, ich hlboká potreba tam neustále bola. Som si istý, že to, čo hľadali bola ich vnútorná dimenzia. Tej sa veda nedokáže dotknúť, pretože veda začína premisou, že vedecké poznanie prichádza iba prostredníctvom objektivity. Teda prostredníctvom toho, že to, čo študujete sa stane predmetom. To znamená, že k tomu musíte pristupovať, merať a pozorovať to zvonku a nie je príležitosť ísť dovnútra. Týmto prístupom vynecháme celé naše vnútro – a tým nemyslím naše srdce, pľúca a iné orgány.
Celý rozhovor so Stevom Gallegosom nájdete v knihe rozhovorov o rozvojovej pomoci s významnými osobnosťami z praxe Hlasy väčšinového sveta, ktorú vydala Živica. Objednajte si ju TU alebo na krste knihy, ktorý sa uskutoční 26. októbra v Satori stage.
Keď som mal takmer päťdesiat rokov, konečne som objavil perspektívu subjektivity – zažívanie z vnútra toho, kým sme a objavovanie a skúmanie sveta. Veda vynecháva vnútornú skutočnosť ľudskej bytosti. Je to prirodzené, keďže základná premisa vedy znie, že subjektivita sa študovať nedá. Veci musia byť merateľné. Keď príde niekto iný a pozrie sa na tú istú vec, musí získať rovnaký výsledok. Ale keď vstúpite do subjektivity, každý človek je absolútne jedinečný. A každý človek vstúpi dovnútra a zažíva a objavuje nielen nádhernú komplexitu toho, kým je, ale skutočnosť, že to miesto, kam príde, je iba jeho a nikto iný ho nemôže duplikovať.
Z vlastnej skúsenosti s mojimi profesormi na vysokej škole môžem povedať, že ak vyštudovaný psychológ počuje o čakrách a totemových zvieratách, je okamžite podozrievavý a technika je zamietnutá ako nepodložená, nevedecká či šarlatánska. Aké máte vy skúsenosti?
Žijeme – a hlavne vedci žijú – v teoretickom, nami vytvorenom svete, kde sme naučení, že objektívne je to skutočné a subjektívne je tak nejako pochybné. Táto naša viera znamená, že si vážime informácie, ktoré prichádzajú prostredníctvom zmyslov oveľa viac ako naše pocity a vnútorné obrazy. Vedci sú v prvom rade vycvičení k tomu, aby pochybovali. Spochybňujú všetko, pokiaľ to nie je vedecky dokázané – a to znamená, že nech už sa čokoľvek deje, musia sa preniesť do objektívneho pozorovania. Z takéhoto teoretického základu pre nich nie je možné dotknúť sa vedecky čohokoľvek subjektívneho. A tak automaticky spochybňujú celý tento prístup a snažia sa ho uchopiť z iného uhla pohľadu. Pri svojej práci som sa rozprával s mnohými vedcami a jednoducho som im povedal: „To, čo sa udeje vám, nebude dávať žiadny zmysel, lebo je to závislé od vašej skúsenosti. Takže musíte začať svojou skúsenosťou a potom uvidíte, čo si o tom myslíte. Moja práca nie je postavená na nejakom systéme viery, nie je to o snahe vás presvedčiť, lebo nemám potrebu vás presviedčať, ale je závislá od vašej kapacity objavovať vaše vnútorné zážitky.“
Aký je váš hlavný zámer v pomoci ľuďom, ktorej sa venujete?
Pomáham ľuďom ísť hlbšie, ako je kultúra. Do spôsobu poznávania, ktoré je spoločné pre všetky živé bytosti. Ísť až ku koreňom samotného prežívania.
Som presvedčený, že ľudia potrebujú zistiť, kto ako jednotlivci sú. Potrebujú odhaliť svoje základy prostredníctvom vlastnej vnútornej práce. Potrebujú subjektívne zažiť a spoznať, čo sa v ich vnútri nachádza, kto sú, aké kvality sa v nich skrývajú, ako fungujú vo svete, čo radi robia, akú víziu svojho života si nesú, ale aj aké staré zranenia a bolesti nesú – a tie môžu siahať do ďalekej minulosti – ako otroctvo, utláčanie hlbokej múdrosti žien v čase prenasledovania čarodejníc… Keď sa spoznáte do takejto hlbokej úrovne, tak sa ponoríte hlbšie, ako siaha kultúra, z ktorej pochádzate. A vtedy sa začnete púšťať svojej identity, prestanete sa úzkostlivo pridŕžať vašej konkrétnej kultúry, alebo popisu a role a začnete žiť to, kto vo svojej najhlbšej podstate ste. Sebaobjavenie je teda tou fundamentálnou odpoveďou a v konečnom dôsledku sa znova objavíte ako ľudská bytosť, ako živá bytosť, ako obyvateľ Zeme a vesmíru. A tak sa dostanete domov. To je váš domov.
Mne vaša cesta pripadá ako niečo medzi klasickou psychoterapiou a šamanizmom. Vnímate to aj vy podobne?
Rozdiel medzi mnou a šamanom je v tom, že šaman sa pozrie do vášho vnútra a lieči vás. Ja do vášho vnútra nevidím, ale môžem vám pomôcť pozrieť sa do vášho vlastného vnútra a komunikovať s ním. Sebaobjavovanie je cestou, ktorou sa učíme, ktorou poznávame a ktorou objavujeme kto sme. A to bola – a v mnohých prípadoch stále je – cesta pôvodných národov Ameriky. V tejto kultúre bolo úlohou dieťaťa vstúpiť do sveta, zažívať a objavovať seba. Cieľom je, aby sa jednotlivec zakorenil v tomto prežitku a následne sa dostal k vlastnej skúsenosti vo vzťahu s niekým iným, vo vzťahu s inými živými bytosťami, s prírodou, Zemou a celým vesmírom. Pretože vzťahy sú priestorom, do ktorého patríme. A ako možno viete – takto to vnímajú pôvodní obyvatelia Ameriky. Všetko je vo vzťahoch, vždy sme vo vzťahoch. Toto znamená ich posvätná fráza „Mitakuye Oyasin“, ktorú vyslovujú ako modlitbu, keď vstupujú do potnej chyže. Musia sa preplaziť na všetkých štyroch, pretože otvor je veľmi malý. A touto frázou nemyslia svojho otca a matku a súrodencov, ale znamená to Nebo, Zem, Mesiac, Slnko a každé zviera a každú bytosť. Toto sú všetko moje vzťahy, moji blízki a nemôžem bez vzťahu s nimi žiť. Živosť je vždy vo vzťahu. Potná chyža je ich posvätný priestor – je to pre nich to, čo pre nás katedrála, ale oni tam chodia, aby so seba všetko vypotili a vrátili sa naspäť k zažívaniu základnej živosti a pravdy a reality.
Mnohí z nás si namiesto toho, aby neustále objavovali kým sú, vytvoria identitu a povedia si: „Toto som ja“. Pre mňa je to tragické. Počas veľkej hospodárskej krízy v USA mnohí ľudia stratili všetky svoje peniaze a spáchali samovraždu. Boli tak identifikovaní so svojimi peniazmi, že ich stratou pre nich život skončil. A to je veľká škoda, lebo podľa mňa to bola skvelá príležitosť zistiť, čo to skutočne znamená byť nažive. Pretože v tejto situácii sa museli vrátiť naspäť domov do svojej skutočnej bazálnej živosti. Do bytia bez spoločenského či peňažného prepojenia.
Možno niečo podobné čaká aj nás v spojitosti s ekonomickou a environmentálnou krízou vo svete.
Vnímam to ako prichádzajúcu príležitosť. A je načase, aby sa to udialo. Teraz sme akoby zamrznutí, stuhnutí ako motýle v kukle. A tú kuklu treba zhodiť, aby mohol motýľ lietať a byť nažive.
Technika, ktorú ste vyvinuli, sa nazýva Osobný Totem a je to práca s totemovými zvieratami. Ako ste sa dostali k tomuto názvu?
To má tiež zaujímavú históriu. Keď som sa prvýkrát oboznámil s umením Indiánov severozápadného pobrežia, ktorí tvorili totemy, bol som hlboko dojatý ich prácou. Nerozumel som tomuto pocitu, ale cítil som prepojenie na úrovni mojich vnútorností. Mám pocit, že sa im skutočne podarilo v ich totemoch uchopiť ducha daného zvieraťa, alebo osoby. Dokázali túto hĺbku vniesť do sochy takmer ako živú dimenziu. Vzory, ktoré na svoje totemy vytesávajú, sú veľmi komplexné a majú určité zaujímavé spoločné prvky. Vždy sú to zobrazenia zvierat, ktoré často v sebe nesú veľké množstvo prvkov, nazývaných tiež „ovoidy“. Tieto útvary sú oválne, okrúhle, alebo štvoruholníkové s oblým rohmi a sú použité na celom motíve – na dlaniach rúk a na chodidlách nôh, na ušiach, očiach, bruchu, lakťoch a kolenách. Ako som s týmito motívmi pracoval stále viac, začal som si naraz uvedomovať, že ovoidy sú v skutočnosti oči a každé zviera zobrazené týmito umelcami je plné očí. Je to zviera, ktoré si plne uvedomuje svet okolo seba. Je to zviera, ktoré vidí nielen prostredníctvom svojich očí, ale tiež rukami a nohami, ušami, všetkými kĺbmi, svojim srdcom, bruchom aj genitáliami. Títo umelci znázorňovali absolútne uvedomovanie! Jediné, čo bolo potrebné, bolo vnímať svet z pohľadu tohto zvieraťa. Predstavovať si seba v koži tohto zvieraťa a danú skúsenosť plne prežívať. Tieto totemy mali ešte jeden zaujímavý prvok: každé zviera obyčajne pozostávalo z iných malých zvierat.
Krátko po tom, ako som sa zoznámil s týmto umením, ku mne prišli zvieratá z mojich čakier. Vtedy som si začal uvedomovať, že totemy boli v skutočnosti zobrazenia živých energií, ktoré daný umelec nosil v sebe. Boli to prvky jeho vlastných živostí.
Ďalší pojem, s ktorým často narábate a západnej psychológii je cudzí, sú čakry. Ako ste sa k nim dostal?
O čakrách som čítaval, ale keďže som bol vyštudovaným vedcom, nikdy som tomu konceptu neveril. O čakrách mi rozprávala aj jedna žena – psychoterapeutka, tej som tiež neveril, ale bola to veľmi šikovná terapeutka. A skutočne som nevedel prísť na to, ako robí to, čo robí. Tak som sa jej opýtal, a ona na to: „Vieš, máme v tele rôzne čakry a v každej je energia. Táto energia sa musí hýbať a presúvať z jednej čakry do druhej.“ Ja som ju počúval, ale myslel som si: „No jasné… to je absurdné, aká srdcová čakra? Srdce je srdce – je to orgán, nie energia.“ Bol som veľmi vedecký. Ale potom ku mne prišli zvieratá z týchto čakier a ja som bol nimi zaskočený a tiež šokovaný ich poznaním, lebo ony o mne vedeli viac, ako som o sebe vedel ja sám. Vedeli o mojich dávno zabudnutých zraneniach, vedeli, ako ich liečiť, vedeli, kde som bol nezrelý, v ktorej oblasti som potreboval rásť, a začali ma liečiť samé od seba. Jediné, čo odo mňa potrebovali bolo, aby som uznal ich prítomnosť a vstúpil s nimi do vzťahu. A ten rast bol potom veľmi rýchly. Čím ďalej, tým viac som sa cítil byť podporovaný zvnútra namiesto toho, aby som potreboval podporu zvonku. Začal som sa cítiť ako doma najprv v sebe samom a potom aj vo svete ako takom. A hneď, ako som stretol svoje vlastné zvieratá, začal som spájať svojich klientov s ich vlastnými zvieratami a tie ich poznali do hĺbky. Vedeli, ako s nimi byť a vedeli, o čom je terapia oveľa lepšie ako ja. Pritom ja som bol profesorom na univerzite, bol som trénovaným psychoterapeutom…
Odvtedy považujem teóriu čakier za rámec informácií, ktorý sme prebrali z hinduistickej tradície, kde čakry považujú za kolesá energie, ktoré sa točia. Teraz ich však vnímam ako miesta živosti – skutočne živé miesta v nás.
Koncept rôznych živostí je vo vašej práci kľúčový. Ako by ste ich bližšie popísali?
Postupne som si začal uvedomovať, že sme plní živostí – namiesto toho, aby sme boli nažive, sme plní rôznych živostí, ktoré sú v nás. V konečnom dôsledku, každá bunka je nažive. A naše telo sa skladá z triliónov buniek. Potom tu máme ešte mikróby, v našom organizme je ešte viac mikróbov ako buniek. Ak by z nášho tela zmizli všetky mikróby, tak by sme umreli. Náš život je teda závislý od mikróbov a od práce, ktorú vykonávajú. Takže mám pocit, že život je postavený na živote vo vzájomnej spolupráci a táto spolupráca je v našom vnútri kľúčová. Naše telo je plné živostí, ktorých zámerom je navzájom spolupracovať. Ak sú dve živosti vo vzájomnej opozícii – to je zranenie. Tam musí prebehnúť liečenie. A z tejto myšlienky vo svojej práci vychádzam. Tieto rozdelenia v nás z nás robia niečo menej, ako v skutočnosti sme. Menej nažive, menej vedomí, menej schopní. Keď sa tieto rozdelenia opäť zacelia a zmiznú, potom sa stávame živšími. Začneme viac dôverovať nášmu miestu vo svete a začneme oveľa hlbšie chápať našu prítomnosť na tomto svete. Taktiež prijímame tajomno toho, kto sme. Odkedy sme ako kultúra začali byť vedeckí, máme pocit, že tajomno je niečo magické a samozrejme vedeckým výskumom porazíme všetko tajomné. To je smiešne, lebo živosť sama o sebe je založená na hlbokom tajomstve a my musíme toto tajomno rešpektovať a uctiť si ho. Namiesto toho, aby sme živosť považovali za niečo chemické, biologické, či mechanické. Celý vesmír je nažive. Najkľúčovejším aspektom vesmíru je živosť. Rovnako kľúčovým ako hmota, priestor či pohyb.
To, čo hovoríte, mi znie ako rozdiel medzi karteziánskym vnímaním vesmíru ako dobre nastaveného mechanizmu, ktorý sa dá pochopiť a kontrolovať a učením pôvodných národov, ktoré vesmír vnímajú ako organizmus pozostávajúci zo spleti vzťahov rôznych živých bytostí. Vnímate to podobne?
Presne tak, máte úplnú pravdu. Descartes žil v dobe, kedy sa veci stali mechanickými a my sme toto mechanistické zameranie prijali ako jedinú pravdu namiesto toho, aby sme to považovali za jednu z mnohých teórií. Tento mechanistický prístup je viac robotický a preto máme tendenciu aj k našim deťom pristupovať viac ako k robotom – môžeme ich vycvičiť a vycibriť v nich systematickosť, pravidelnosť, aby boli predvídateľné a podobne, čo je veľmi nesprávne.
Bolo prednesených už mnoho teórií a príbehov, ale mali by sme si uvedomiť, že nie všetky sú fakticky pravdivé pre každého. A tu robí veda veľkú chybu – hľadá nejaké večné pravdy. Niektorí vedci sa domnievajú, že by sme mali byť schopní zredukovať celý vesmír tak, aby sa vtesnal do súboru niekoľkých čísel. Aby sa vtesnal do uchopiteľnej matematickej rovnice. Volajú to „teória všetkého“. Pre mňa je to šialený postoj. Je to akoby ste sa pozerali na úžasnú komplexitu toho, čo nazývame vesmír a pritom si hovorili: „Dokážem toto všetko zredukovať a preložiť do jazyka, ktorý som vymyslel a ktorý nazývame matematika.“ Aj keď je to prekrásne komplexný jazyk, je to stále iba malá časť celého vesmíru.
Problém je, že Descartes považoval myslenie za základ. Tvrdil: „Myslím, teda som“, pričom by bolo oveľa správnejšie povedať: „Ja som, teda myslím, cítim, vnímam a imaginujem“. Namiesto toho, aby spomenul iba myslenie, mohol obsiahnuť všetky ostatné formy poznávania.
Čo by sme sa mohli naučiť od iných kultúr, ktoré sú možno veľmi odlišné od tej našej?
Myslím, že sa neustále učíme jeden od druhého. Keď vediem semináre, nie som tam až tak preto, aby som ľudí učil, ale skôr preto, aby som pomohol ľuďom učiť sa jeden od druhého. Keď človek vyjadrí hĺbku toho, kým skutočne je, každý sa z toho učí. Ľudia sa navzájom zapaľujú a učenie sa stáva komunitným učením, namiesto toho, aby tam bol konkrétny učiteľ. Ja som tam skôr ako nejaký koordinátor, pomáham veci rozbehnúť a ony už potom idú samé. Myslím, že každá kultúra a každá ľudská bytosť má hlboké bohatstvo. A v živosti samotnej je obrovský poklad. Musíme sa len naučiť oceniť bohatstvo, ktoré každý človek so sebou prináša. A ktoré každá kultúra prináša. Niekto mi pred pár rokmi povedal: „Vojna je dobrá, lebo nám prináša rôzne druhy jedál. Od vojny vo Vietname máme všelijaké vietnamské reštaurácie, takže to je dobrá stránka vojny.“ A takto zjednodušujeme veci. Považujeme vojnu za spôsob, ako sa vysporiadať s problémami. Zabíjanie ľudí považujeme za riešenie problémov. Podľa mňa je to úplné šialenstvo. Tu sa vo svojej podstate zrkadlí naša nezrelosť.
Steve Eligio Gallegos sa narodil v štáte Nové Mexiko na juhozápade USA v roku 1934 v zmiešanej rodine Angličanky a Apače indiána. Vyrastal v hlinenom domčeku v odľahlej dedine, kde dominovala hispánska kultúra. Napriek tomu, že sa mu v učení darilo, od malička nenávidel školu pre jej väzenský a autoritársky charakter. V snahe dozvedieť sa viac o svojom vnútornom svete sa rozhodol študovať psychológiu. Keďže v nej stále nenachádzal to, čo hľadal, dostal sa až po doktorandské štúdium. Jeho zameranie bola experimentálna psychológia. Následne začal na univerzite učiť. Po štrnástich rokoch prednášania na Mercer University v štáte Georgia sa rozhodol podstúpiť psychoterapeutický výcvik, počas ktorého si zažil hlboko spirituálnu skúsenosť. Tá ho priviedla k procesu Osobného Totemu, ktorý v sebe spája jungiánsku hlbinnú imagináciu, koncept čakier a totemy pôvodných obyvateľov severozápadu USA. Tento systém vnútornej práce neustále rozvíja a vedie semináre a tréningy v USA aj Európe. Je jedným z najpoprednejších svetových odborníkov na hlbinnú imagináciu. Je čestným riaditeľom Medzinárodného inštitútu pre výskum vizualizácie (International Institute for Visualization Research), čestným členom Dánskej spoločnosti klinickej hypnózy a Dánskej spoločnosti pre výskum psychiky (Danish Society for Clinical Hypnosis and the Danish Society for Psychic Research). Vo svojej práci sa opiera o múdrosť rôznych kultúr, odkazuje na staroveké hlboké poznanie pôvodných národov, ktoré prekračuje limity racionality a vyzýva k znovu nájdeniu vnútornej rovnováhy medzi rôznymi formami poznávania sveta okolo nás aj v našom vnútri.
Zažite metódu Steva Gallegosa naživo počas semináru hlbinnej imaginácie a osobného totemu vo Vzdelávacom centre Zaježová, ktorý bude viesť certifikovanou sprievodkyňou Raffaellou Mayanou Romieri.
Viac informácií o seminári tu: http://www.zivica.sk/sk/vzdelavacie-centrum/akcie/styri-okna-poznania-seminar-integracie-myslenia-zmysloveho-vnimania
Články z rubriky SEBAROZVOJ
Profil autora:
V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne pôsobí v Komenského inštitúte. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.
