V tme zistíte, kto naozaj ste

Tak nejak funguje terapia tmou, ktorú v Európe spopularizoval Holger Kalweit po tom, čo absolvoval niekoľko budhistických pobytov v tme zvyných yangtik.

Na Slovensku sa dá absolvovať napríklad v ústraní v tme na Zaježovej pri Zvolene. Ústranie prevádzkuje za Živicu Roman Miesler, ktorý je zároveň pre ľudí počas pobytu aj sprievodcom. Každý deň im nosí jedlo a rozpráva sa s nimi o ich myšlienkach a zážitkoch, čím im pomáha ich spracovať.

Do tmy sa ku nemu chodia zatvoriť ľudia rôzneho zamestnania aj svetonázoru. Pobyt už absolvovali manažéri, učitelia či kreatívci. Odkedy ústranie na Zaježovej funguje, je takmer úplne plné. Najbližší voľný termín je v apríli 2016.

Tma pracuje so senzorickou depriváciou, kedy oči a uši – naše najvyužívanejšie zmysly, nedostávajú takmer žiadne podnety. „V tme naozaj totálna tma. Ľudia sú z toho často prekvapení. Mnohí chcú z pobytu vychádzať nad ránom, kedy vonku ešte nie je poriadne svetlo, no aj tak sa im zdá silné,“ popisuje Roman.

Kedy ísť do tmy?

Dôležitá je pri rozhodovaní sa pre pobyt v tme podľa Romana motivácia. „Ideálne je, keď človek cíti malú neistotu, o čom to bude a zároveň ho to priťahuje,“ hovorí Roman. Vtedy má človek z pobytu v tme podľa neho najväčší úžitok.

Sú totiž aj prípady, kedy pobyt v tme ľudia dostanú napríklad ako darček a nejdú tam kvôli tomu, že to sami chceli. „Človek vtedy môže začať zmätkovať, že prečo tam vlastne je a jeho pobyt je potom bez väčšieho efektu,“ vysvetľuje Roman.

Niektorým ľuďom pobyt v tme nesadne vôbec a odídu skôr, ako si pôvodne naplánovali. Napriek tomu má väčšina ľudí podľa Romana z pobytu pozitívnu skúsenosť a odchádza s pocitom, že sa niekam posunuli.

Sú ale aj ťažšie skúsenosti. Tma totiž človeku podľa Romana neukáže nič iné, ako to, čo má v sebe, v hlave, v srdci. „Je jasné, že niektoré veci neradi vidíme a nechceme s nimi byť v kontakte a tá tma nám ich práve naopak v niektorej fáze ešte zosilní. Tým sa ale dá s pomocou rôznych metód prejsť a ešte sa pritom aj niečo naučiť,“ tvrdí Roman.

Stará, ale neštandardná metóda

Terapia tmou je tak stará, že jej presný pôvod sa ani nedá zistiť. Používali ju v rôznych obdobách všetky kulty a náboženstvá. Napríklad Indiáni tmou testujú svojich budúcich šamanov, írski bardi potme a poležiačky tvorili svoje proroctvá, ktoré formovali do hutných básní. Starí kresťania zas budovali časti katakomb, kam sa svetlo takmer nedostalo.

Tma sa však používala aj ako mučiaca metóda, najmä počas stredoveku. „Na tom je vidno, že s tmou je to ako so všetkým v živote. Ide o to, ako k tomu človek pristupuje. Keď ku tme pristupuje ako k trestu, má z toho negatívny zážitok, ale keď ku nej pristupuje s otvorenou mysľou a zvedavosťou, môže sa veľmi veľa naučiť,“ hovorí Roman.

Práca s tmou je veľmi rozšírená predovšetkým v krajinách ovplyvnených tibetskou kultúrou. „Nám to tu posvätil tibetský mních, ktorý meditáciu v tme vyučuje. Akurát sa nám smial kvôli krátkym priemerným dĺžkam pobytu, keďže u nich je to minimálne pol roka,“ hovorí Roman o záježovskom ústraní v tme.

Terapia tmou nie je napriek svojim pozitívnym účinkom štandardizovanou metódou. Nejde totiž o terapiu v klasickom západnom zmysle slova, kedy sa dodržiava postup, podľa ktorého sa s človekom a jeho problémom pracuje. Pri terapii tmou je samotnou metódou tma, nič iné ku nej netreba. „Tma má také účinky, že nemusíš robiť nič iné, len v nej byť,“ hovorí Roman.

Pôsobí terapeuticky na to, ako sa pozerá človek sám na seba, svoje skúsenosti, minulosť či vlastnosti. V tom sa podobá klasickej západnej terapii. Zasahuje však aj nášho ducha. „Všetko, čo nie je duchom, ide v tej chvíli trochu stranou. Nemáme pozornosť v zmysloch, ale sústredíme sa na to vnútri. To je niečo, čo ako bežní ľudia, pokiaľ nežijeme nejakým duchovnejším životom, väčšinou ignorujeme,“ hovorí Roman.

V tme sa podľa Romana na svoje vnútro začneš sústrediť sám od seba. „To je ako keď ideš na hory. Prvé dni rozmýšľaš, čo by si ešte mala spraviť, čo si komu povedala a čo urobíš, keď sa vrátiš. To všetko sa ti tam melie počas prvých dní, ale potom už iba si. Hlava sa akoby vyčistí. V tme je to to isté. Prvé dni môže mať človej pocit, že mu hlava až praskne z toho množstva informácií, ktoré sa tam hrnú, môže mať aj veľmi divoké sny, no po pár dňoch sa to jednoducho vyčistí a pozornosť sa tým, že nemá žiadne nové podnety, začne obracať dovnútra,“ vysvetľuje Roman.

Pomôcť si sám

Terapia tmou prebieha v dokonale zatemnenej a zvukovo izolovanej miestnosti so všetkým príslušenstvom vrátane kúpeľne, ktoré však človek musí nájsť a používať akoby poslepiačky. Po ruke má vodu aj niečo malé na zjedenie, pričom raz denne mu nosia aj varené jedlo. Na Zaježovej ho prinesie Roman, s ktorým možete svoje zážitky a myšlienky zároveň prediskutovať. „Je totiž niečo iné, keď si myšlienky len premietame v hlave a keď o nich musíme povedať niekomu inému. Vtedy nám veľa vecí dochádza,“ vysvetľuje Roman.

Psychologička Hana Ševčíková však upozorňuje, že terapia v tme nie je vhodná pre ľudí s duševnými poruchami, pri ktorých ich môže zaplaviť úzkosť. „Môžu sa vyplaviť niektoré osobnostné zranenia a deficity keďže je človek bez podnetov a hlavne sám, a ak  nemá vyvinuté mechanizmy, ako to zvládnuť, môže upadnúť do vážneho stavu,“ tvrdí. Ústranie v tme je teda podľa nej vhodné najmä pre silných a odolných ľudí. „Pre ostatných je v terapii najterapeutickejšie práve to, že v tom nie sú sami, že ich sprevádza druhý človek – terapeut,“ hovorí.

Hrozba, že by sa u niekoho počas pobytu v tme prejavilo psychické ochorenie je však minimálna, najmä vtedy, keď do nej ide dobrovoľne. Vždy si totiž môže odomkúť dvere aj rozsvietiť. Jediné, čo v Zaježovskej tme možno chýba je priama telefónna linka na zavolanie pomoci. Je to tak však zámerne.

„Takto človek prekoná to prvé nutkanie, keď mu je nepríjemne. Hneď by to riešil nejako pomocou z vonka, ale namiesto toho si pomôže sám. Zistí, že na to kapacitu má. To, že si dokážu pomôcť sami, na tme ľudia aj najviac oceňujú,“ hovorí Roman.

Myšlienky v tme môžu aj svietiť

Na pobyt v tme sa nedá špeciálne vopred pripraviť. Odporúčané je akurát určité upokojenie a zvoľnenie hektického tempa, aby človek nevchádzal do tmy s telefónom na uchu. Inak podľa Romana stačí prísť s otvorenou mysľou a bez veľkých očakávaní.

Na samotný pobyt v tme reaguje každý človek inak. Dôležitejšie, než fyzické prejavy ako zníženie tlaku či dokonca ústup kožných problémov, sú tie psychické. Na začiatku, tesne po zhasnutí svetla, môže nastať aj panika. „Človek si vtedy hovorí, že prečo som tu a koľko vecí som mohol zatiaľ doma stihnúť, ja blbec. Vtedy odporúčam, nech si ľudia pospia,“ popisuje Roman. Mnohí na začiatku prespia aj dva či tri dni, najmä, keď sú veľmi vyčerpaní z práce.

Potom väčšinou nasleduje fáza, kedy majú ľudia pocit, že je ich myseľ úplne zahltená. Myšlienky pritom niekedy vytvárajú až svetelné dojmy a v úplne zatemnenom priestore je zrazu vidieť svetlo. „Po čase ale človek príde na to, že ho to nebaví. Dochádza tam k strate záujmu a pozornosť sa začína obracať k pokoju,“ hovorí Roman.

To, čo nasleduje za tým sa podľa Romana nedá opísať. To si musí človek zažiť. „Ľudia sa začnú zaoberať viac tým, kým sú. Všetky predstavy o sebe začnú upadať, uvoľňovať sa a človek uvažuje, odkiaľ pramenia.“

Nedostatok senzorických podnetov spôsobuje aj to, že sa ľuďom pri pobyte v tme často vybavia veci, o ktorých netušili, že si ich ešte pamätajú. Spomenú si na mená a priezviská všetkých svojich spolužiakov zo základnej školy, detské básničky či iné spomienky.

„Všetko, čo v živote zažijeme je v nás uložené, ibaže to nemáme bežne k dispozícii, lebo by nás to zahlcovalo,“ hovorí Roman. „Je to akoby si mal v počítači spustených 20 programov naraz. Zamrzol by. Všetky naše skúsenosti nás ovplyvňujú, všetky určujú, akým spôsobom sedíme, hovoríme s druhými a tak ďalej. Všetko sa to odráža do prítomnosti. Preto je dôležité vedieť, čo tam máme, aby sme pochopili, akým spôsobom nás to ovplyvňuje. A to zistíme v tme.“

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás.