Dobrovoľníctvo a humanitárna pomoc môžu ovplyvniť a nasmerovať váš život. O tom, kam sa Slovensko vo vnímaní solidarity s ľuďmi v núdzi posunulo za 35 rokov od Nežnej revolúcie a aký vplyv majú rozvojové projekty či humanitárne iniciatívy organizácií na poskytovanie pomoci zraniteľným skupinám, diskutovali sociologička Zuzana Fialová z Klimatickej koalície, humanitárny pracovník Marián Cehelník z neziskovej organizácie Človek v ohrození a psychológ Matúš Bakyta z Refreshed.
Diskusia sa uskutočnila 14. novembra 2024 v Českom dome. Moderovala ju Veronika Fishbone Vlčková z Nadácie Milana Šimečku.
Čo ste robili 17. novembra v roku 1989?
M.B.: Nepamätám si presne deň. Bol som vtedy prvák na strednej škole, ale tie dni a roky potom si veľmi živo pamätám. Je to pre mňa doteraz jedna z najväčších, najsilnejších a najkrajších spoločenských životných udalostí. Pre mňa to bola obrovská zmena.
Diskusiu si môžete pozrieť aj ako videozáznam:
Z.F.: Mne sa to spája s humorným príbehom, ktorý som verejne nikdy ešte nehovorila. Bola som v maturitnom ročníku na špeciálnom gymnáziu v Banskej Štiavnici, čo bola prípravka na štúdium do zahraničia. Moja mama ma hrozne štvala, preto som chcela odísť z domu. Ako dobrý nápad mi prišlo ísť študovať čínštinu a angličtinu do Moskvy. Štiavnické gymnázium bola vtedy jediná cesta, ako sa dostať do iba socialistického zahraničia. V tých časoch som ani ja, ani moji rodičia absolútne netušili, že študovať do zahraničia by znamenalo podpísať spoluprácu s ŠTB.
Presne si pamätám na ten deň. Bol piatok a na internáte sme počúvali Hlas Ameriky. Počúvali sme, čo sa deje. Internát sme mali na Povrazníku, ale školu sme mali v Starom meste. Preto sme do školy každý deň dochádzali autobusmi. V pondelok napadol sneh a autobus neprišiel. Tak sme sa so spolužiakmi, bolo nás asi tridsať, vybrali do školy na pešo. Vtedy tam fungovala tabaková fabrika, kde sa vyrábali cigarety. Jej pracovníci nás nabonzovali, že demonštrujeme v Banskej Štiavnici.
Mali sme z toho veľký poprask. Boli sme na koberčeku u riaditeľa internátu aj riaditeľa školy. Neverili nám, že nešiel autobus a že sme iba išli pešo do školy. Naštvalo nás to. Na druhý deň sme išli do školy naschvál pešo a spravili sme si aj plagáty a transparenty. Takže to bol môj celkom vtipný 17. november.
Ovplyvnilo vás to v ďalšom živote?
Z.F.: Ovplyvnilo ma to zásadne, lebo nikto zo školy nešiel nakoniec študovať do socialistického zahraničia. Boli sme prvý ročník, ktorý robil prijímačky dvakrát, vtedy sa mohlo hlásiť len na jednu školu. Takže robili sme prijímačky v úvodzovkách do Moskvy, a potom ešte raz, keďže sme chceli študovať na slovenských školách alebo teda niekde inde. Veľkou náhodou môjho života bolo, že v tých odboroch, ktoré boli ponúkané ako alternatívne, bol jediný humanitný odbor – aplikovaná sociológia. Vôbec som nevedela, čo to je, ale hovorila som si, že je to humanitné, čo asi zvládnem. Zaškrtla som ho a prihlásila som sa na Univerzitu Komenského. Vtedy na tej katedre učili Iveta Radičová, Vlado Krivý a Soňa Szomolányi. Neskôr som sa dostala aj k Zore Bútorovej, Martinovi Bútorovi, Táni Rosovej, Ivanovi Dianiškovi, s ktorými sme potom zakladali aj agentúru Focus.
Ešte 28. októbra, pred našou stužkovou a Nežnou revolúciou, sme so spolužiakmi prisahali vernosť Komunistickej strane Československa. Mám doma vytlačený aj sľub. Všetky inštitúcie, ktoré sú na ňom vypísané, už neexistujú. Nechávam si ho na pamiatku.
M.C.: Som o niečo mladší, takže u mňa to bolo inak. V tom čase som bol v prvej triede a nepamätám si konkrétny deň, ale pamätám si obdobie. Môj otec prednášal na univerzite filozofiu. Bol mladý učiteľ. Asi bol trochu rebelom, keďže nejakým spôsobom bol súčasťou systému, no pamätám si, že vtedy bolo u nás vždy veľa ľudí a študentov. Stretávali sa, pili víno, veľa sa fajčilo a debatovalo. Vnímal som, že sa niečo deje aj kvôli atmosfére, ale aj kvôli tomu, čo vysielali televízie v správach.
Matúš, tebe to nejako zmenilo život? Bol si nejakým spôsobom zapojený?
M.B.: No určite zmenilo. Ťažko povedať, keby bolo keby, ale viem, čo by som nerobil. S obľubou hovorím, že moja stredná škola elektrotechnická ma vôbec nebavila. Už v prvom ročníku som vedel, že čokoľvek budem po škole robiť, nebude to elektrotechnika. V treťom a štvrtom ročníku sme mali dva týždne praxe v podniku Kablo Bratislava, myslím, že už nefunguje. Bol to pre mňa silný moment v zamýšľaní sa nad tým, čo budem v živote robiť. Bolo to jedno z najdepresívnejších období môjho života. So spolužiakmi sme boli na administratívnom oddelení, kde bol nejaký chlap, ktorý mal na starosti odbyt. Kablo bol vtedy už dosluhujúci, socialistický moloch.
Keď som videl, že čo ten chlap robí a uvedomil si, že celý jeho objem práce, čo tam odsedel za osem hodín, by sa dal bez preháňania zhrnúť do pol hodiny. Ráno si otvoril noviny, zobral si kávičku, išiel niekde na cigaretu a niečo poslal. Povedal som si, že preboha, čokoľvek budem robiť len takto nechcem pracovať.
Čo dal 17. november mne, bola práve sloboda. Nemusel som ísť v nejakých vyšlapaných koľajach a musieť sa niekde zamestnať, lebo by som bol príživník. Po škole som sa stal aktivistom v rôznych ochranárských organizáciách, ktoré by určite nefungovali, keby nepadol režim.
Čo je pre vás odkazom 17. novembra? Prečo si ho máme pripomínať?
M.B.: Je to pre mňa najsilnejší spoločenský sviatok. Mrazivým odkazom je, že v mnohom sa vraciame ku komunistickým časom, kvázi k normalizácii. Vyskytujú sa postupne potláčané alebo nedodržiavané práva niektorých ľudí. Pre mňa je ďalším odkazom aj to, že vtedy to vyzeralo ďaleko beznádejnejšie, ako to vyzerá teraz. Máme teraz ďaleko viac možností. No ľudia sa jednoducho dokázali zorganizovať a zmeniť režim, ktorý bol neľudský.
M.C.: Pri svojej práci sa veľmi často stretávam s ľuďmi, ktorí sú z krajín, kde nie je demokracia. Aj ja často chodím do krajín, ktoré nie sú slobodné, nefungujú tam ľudské práva a podobne. Viem si to teda živo predstaviť. Napriek tomu, ako je na Slovensku zle – čo všetko sa zhoršuje, aká je atmosféra v spoločnosti alebo čo nefunguje, vždy sa teším, že idem domov. Aj keď milión vecí má ďaleko od ideálu, samotný fakt, že sa vrátim niekam, kde si môžem byť istý svojim občianskym postavením, svojimi právami, pričom viem, že nikto nemôže na ne siahnuť len tak ledabolo, je dosť zásadná vec. To, čo sa podarilo v roku 1989, že sme naskočili na vlak, síce v poslednú chvíľu, nie je všade. Keď ľudia prídu o slobodu, tak to potom nie je tak, že sa dá vybojovať za dva-tri roky. Akonáhle ju stratíte, sú to desaťročia, kým ju opäť nadobudnete.
Rada pre všetkých, ktorí majú skepsu, vycestujte do nedemokratických krajín, ktorých je, ak sa nemýlim, viac než polovica na svete.
M.C.: Netreba ani odísť, stačí si nájsť ľudí, ktorí z tých krajín ušli a žijú medzi nami.
Z.F.: Mám dva odkazy. Myslím si, že stojí za to búriť sa. Odkaz vzbury by sme si mali znovu oživiť. Aj v situácii, kedy sa zdá, že to nemá zmysel, že je nás málo, veľa racionálnych vecí môže byť proti, treba sa vzbúriť, povedať nie a postaviť sa za nejakú hodnotu. Mala som reflexiu po filme Vlny, možno nie úplne populárnu. Je to naozaj veľmi dobre spravený film, ale môj dojem z toho bolo hlboké uvedomenie si, ako zbabelé bolo politické vedenie Československa v roku 1968. Tá zbabelosť poskytla priestor ďalším udalostiam. A áno, akože ospravedlnenie, že nedalo sa a ľudia by zomreli, naozaj to množstvo ľudských životov, ktoré boli premárnené za dvadsaťročie normalizácie, ťažko sa to, samozrejme, porovnáva, ale niekedy, a to si málo hovoríme v našej kultúre, stojí za to riskovať aj život. Niekedy sú situácie, kedy proste nejde o to len prežiť. Ale záleží na tom, ako prežiť, ako prežijú moje deti alebo ďalšie generácie, čo prídu po mne.
Druhým odkazom, ktorý nie je úplne chrumkavý, bohužiaľ, je to tak, že veľa ľudí na námestiach neštrngalo kvôli slobode, ale kvôli heslám a sľubom, že za tri roky budeme na úrovni Rakúska a budeme mať obchody a materiálny blahobyt. Myslím si, že prvé vlády, ktoré prišli, potom aj tie menej demokratické, aj tie, ktoré sa tvárili ako demokratické, celá ich politika sa veľmi silno sústredila na ekonomiku a na to, aby sme mali autá, hypermarkety a všetko ostatné.
Dnes zisťujeme, že to nestačí. Vždy je niekto, kto sa má lepšie. Stále je tu relatívna deprivácia (nespokojnosť). Celý marketingový priemysel je zameraný na to vytvárať v nás potreby a pocit nedostatočnosti. Mali by sme sa prestať baviť o ekonomike, ako o zmysle politiky a zmysle ľudskej existencie. Nenarodili sme sa na to, aby sme chodili do práce a do obchodu. Ale politický diskurz sa nám začína redukovať na tvorbu pracovných miest, to je slovné spojenie, ktoré ma privádza do zúrivosti. Smejeme sa ľuďom, ktorí podliehajú všelijakým ideológiám, fantasmagóriám alebo alternatívnym smerom, ale to nie je nič iné, než hľadanie zmyslu. To, že si niekto vybájil Rusko, hoci to bájne Rusko neexistuje, pre mnohých je alternatívou voči tomu, čo je tu. Podľa mňa to treba vnímať veľmi citlivo, lebo ľudia hľadajú nejaký zmysel. A cítia, že chodiť do obchodu nestačí.
Marián, aká je tvoja skúsenosť z návštev krajín, ktoré sú nedemokratické alebo v tranzícii, aby sa stali demokratickými? Hovorí sa, že aj Slovensko je v tranzícii. Pri rozvojovej pomoci sa hovorí o jednosmernosti, že pomáhame krajinám, ale v rámci odhodlania bojovať za demokraciu by sme sa od nich mohli niečo naučiť. Vedeli by sme si z nich zobrať príklad?
M.C.: Ako organizácia sme mali projekty, pri ktorých sme podporovali rôzne občianske skupiny na Kube, ktoré fungujú na komunitnom princípe – snažia sa udržiavať povedomie o demokratických hodnotách a prístup ku knihám alebo čomukoľvek, čo režim zakazuje. Každý zo skupiny mal v minulosti odsedené nejaké roky, alebo ho pravidelne, pred každými voľbami, poslali do väzenia, aby sa nemohol zapojiť do žiadnej činnosti.
Mal som šancu sledovať to z druhej strany – z vonku, to, čo prebiehalo v minulosti aj u nás. Boli to ľudia, ktorí neboli v súlade s ideológiou režimu a my sme sa s nimi snažili udržiavať kontakt, predávať im informácie a pomáhať im nadväzovať kontakt so svetom okolo. Bolo inšpiratívne, v akých ťažkých podmienkach, prísnej ilegalite a s akým veľkým rizikom dokážu existovať a nezriecť sa svojich ideálov.
Rozvojová spolupráca alebo humanitárna pomoc sú o učení. Ak pomôžeme po zemetrasení v Albánsku, v prípade, ak by niečo také nastalo na Slovensku, nebude to pre nás prvýkrát a budeme vedieť, ako konať. Je to určite obojstranné.
Poľský politik Lech Wałęsa nazval prvé odborárske hnutie Solidarita. Bola to veľká téma Nežnej revolúcie, ale aj v rámci rozvojovej spolupráce. Máte pocit, že medzi jednotlivými zložkami spoločnosti je solidarita? Je väčšia alebo menšia pri porovnaní so situáciou spred desiatich-pätnástich rokov alebo s tou počas Nežnej revolúcie?
Z.F.: Meria sa to ťažko. Nechcem hovoriť svoje dojmy, ale skutočná solidarita sa prejavila v momente, keď vystrašení ľudia utekali pred vojnou na Ukrajine a bez asistencie štátu sa začalo masívne pomáhať ľuďom. Za tento počin sa chválime málo. Naratív solidarity potom prevalcovali niektorí politici. Vysmievali sa nám, že sme blbci za to, že sme im pomáhali a začali to celé znevažovať a tvrdiť, že ľudia z Ukrajiny pomoc nepotrebovali a zneužili ju.
Bývam v Budmericiach, kde som organizovala jednu z prvých zbierok, na ktorú sa skladali tri obce. Veci sme viezli rovno na hranice. Zhodou okolností náš starosta pochádza z pohraničia a mal tam priame kontakty. Vedeli sme doručiť pomoc nie tým, čo utekali, ale obciam, cez ktoré utekali, napríklad Malé Berezné, pretože v obchodoch vykúpili všetko, čo potom dlhodobo chýbalo. U nás mali ľudia všelijaké názory, prišli s balíčkom špagiet a potrebovali si povedať politologickú analýzu konfliktu, kto za to môže, ale zhodli sme sa, že tým ženám a deťom treba pomôcť tu a teraz. Veľa ľudí, ktorí sa zapojili do pomoci, si zobralo domov druhých v núdzi. Mnohé aktivity pretrvávajú dodnes. Málo sa to oceňuje, málo sa za to chválime.
Málo sa o tom hovorí, ale predchodca združenia Marína, iniciatíva Kto pomôže Slovensku, počas utečeneckej krízy v roku 2015, zbierala dobrovoľníkov a dobrovoľníčky ochotných pomôcť sýrskym rodinám tým, že si ich zoberú domov alebo im pomôžu s mnohými vecami, ako je vybavovanie papierov či lekcie slovenčiny. V priebehu pár dní poskytlo päťtisíc ľudí na Slovensku svoje adresy a telefónne čísla s ponukou pomoci. Pracovala som vtedy v organizácii PDCS (Partners for Democratic Change Slovakia – pozn. red.), z iniciatívy ma poprosili, aby sme dobrovoľníkov preškolili na citlivosť k inej kultúre, pretože mali prísť ľudia z iných krajín, s inými zvykmi, aby sme sa k nim vedeli adekvátne správať.
Urobili sme pre nich sériu školení, ale väčšina z nich sa k utečencom nedostala, pretože tí boli zavretí na východe v Michalovciach de facto internovaní ako vo väzení. Väčšina z nich sa po roku radšej vrátila domov do vojny, pretože nechceli sedieť vo väzení. V Nitre, ktorá sa nevyznačuje najväčšou mierou tolerancie, počula som takéto mýty o nehostinnosti jej obyvateľov, bolo nachystaných a naštartovaných niekoľko stoviek dobrovoľníkov, ktorí im chceli pomôcť, ale náš štát to neumožnil. To, čo robí štát na úrovni tých, ktorých sme si zvolili a ktorí rozhodujú, je niečo iné, ako sa správajú ľudia.
Ako mimovládne organizácie by sme mali medzi tým viac rozlišovať a pestovať naratív solidarity ako niečo cenné. Jeden z nich by mohol byť láskavosť, skutočná pohostinnosť, nie tá, ktorú si myslíme, že máme (chlieb, soľ a borovička). Nie sme zvyknutí na multikulturalizmus a ani na ľudí inej farby pleti. Dokonca ani na tých, čo rozprávajú iným jazykom. Napriek tomu sme schopní pomôcť. To, že pozeráme televíziu v depresii, keď vidíme, čo politici hovoria, nám dáva falošný pocit, že si to aj všetci myslia, čo rozprávajú, pritom sa dejú fantastické veci.
Zažili ste moment, keď ste mali pocit, že Slovensko silným spôsobom prejavilo solidaritu? Nemusí to byť len príchod ľudí zo Sýrie alebo Afganistanu v roku 2015, alebo ukrajinská vojna, pokojne niečo aj na menšom merítku.
M.C.: Situácia s hromadným príchodom utečencov z Ukrajiny mala výborné reakcie. Štát nedokázal reagovať, ľudia áno. Samosprávy, rovnako ako pri covide, sú bližšie k ľuďom, preto musia konať. Tak sú postavené aj zákony.
Solidarita sa nedá kvantifikovať. Je to skvelá hybná sila, ktorá v niektorých momentoch ožije. Nie som si istý, čo ju v ľuďoch prebudí, kedy je reakcia veľká a kedy nie. Nedá sa predvídať, kedy to takto zafunguje. Ale čo viem, pretože to mám odpozorované z milióna situácií, je to, že funguje ako skvelý prvý hýbateľ, ale nikdy nevydrží dlho. Je tomu tak z rôznych, aj objektívnych príčin, pretože solidarita vychádza z emócie. A tá sa mení. Nikto v nej nevydrží dva roky. Solidarita je super, treba ju podporiť, ale potom musí prísť niečo systematickejšie. Niekto, kto to bude ťahať a určovať tón, nedá sa spoliehať na to, že ľudia budú tri, päť alebo osem rokov milovať Ukrajincov, ktorí k nám ušli kvôli vojne.
Matúš, prečo je dôležité mať v medziľudských vzťahoch zo sociologického hľadiska súdržnosť a solidaritu?
M.B.: Je to základné kritérium k prežitiu. Sme sociálne bytosti. Bez vzťahov a vzájomnej súdržnosti neprežijeme. Nemusí to byť len o tom, že sme na seba milí. Bývam tri roky na dedine, kde sú ľudia zvyknutí pomáhať si. Zavolajú, že majú navyše hrušky alebo vidia, že máš príšernú vŕtačku, požičajú ti lepšiu.
Doplnil by som niečo k solidarite. Viackrát ma, okrem veľkých prejavov solidarity, dojali crowdfundingové kampane. Mojim známym zasiahol elektrický prúd dieťa v potoku. Bolo v ohrození života a čakala ho náročná liečba. Zbierka dokonca stále beží. Ľudia zo strednej triedy dokázali v priebehu pár dní darovať pár desiatok eur, bez ktorých dokážu prežiť, pretože ich to toľko nestojí.
Toto sú dôležité momenty. Je to aj fyzika, ktorá je súčasťou prežitia, keď si s niekým navzájom pomôžeme. Môžeme frflať, aké je to na Slovensku hrozné, ale keď si to zoberieme štatisticky, patríme medzi svetovú špičku. Sme medzi pár percentami z globálneho hľadiska, čo sa týka ekonomiky, vzdelania, prístupu k zdravotnej starostlivosti, nech už je akákoľvek, stále je na tom lepšie ako vo väčšine krajín sveta. V istom zmysle to vidím, znie to nešťastne, ale aj ako povinnosť ľudí, ktorí nežijú z ruky do huby.
V blízkom okruhu je solidárnosť zrejme najbezprostrednejšia a najsilnejšia. V prípadoch najväčších nešťastí alebo sociálnych problémov ako bol oheň v Banskej Štiavnici až po eskaláciu vojny na Ukrajine, vieme doceniť, že treba pomáhať nielen sebe, ale aj na medzinárodnej úrovni?
M.C.: Áno. Aj keď situácia mnohých neziskových organizácií je v súčasnosti zložitá. Môže to súvisieť aj s vnútropolitickou situáciou. Trendy a celá paradigma sektoru sa, ale menia globálne. Keby som sa pozrel na výnos zbierok individuálnych ľudí, ktorí prispievajú napríklad na pomoc po zemetrasení v Sýrii, v Turecku alebo po tornáde na Morave, mám pocit, že si zvykajú podporiť nejakú organizáciu alebo konkrétnu aktivitu. Individuálne darcovstvo rastie, aj keď iné dôležité zdroje ubúdajú.
Nerastie aj ačohentizmus, že prečo pomáhate inde, keď naše matky s deťmi nemajú čo jesť?
M.B.: Vybavil som si situácie z mojich mladých aktivistických čias. Na Námestí SNP som bol veľakrát s Greenpeace v rôznych infostánkoch, v ktorých sa zastavovali desiatky ľudí s otázkami, prečo sa nevenujeme veciam, ktoré im aktuálne prišli na um.
Mali sme nacvičené stratégie, ako s nimi jednať. Keď ľudia vidia niekoho, že niečo robí, vyvolá to v nich mechanizmus výčitiek. Namiesto toho, aby niečo spravili, zaútočia, prečo sa napríklad venujeme globálnemu vzdelávaniu a nie ochrane zvierat. Odventilujú si frustráciu, ale de facto väčšina tých ľudí nespraví nič.
Dá sa s tými ľuďmi pracovať. Predstavte si infostánok, v ktorom zbierame podpisy na petíciu proti testom jadrových zbraní v Tichom mori a príde k nám pán s otázkou, že prečo nepodporujeme niečo iné. Mali sme vycvičeného človeka, ktorý nenápadne prišiel k pánovi a povedal mu, že znie to ako super nápad a vyzval ho, aby išli do toho spolu.
Chlapík zostal zmätený. Buď ušiel, alebo prispel a zapojil sa, pretože zistil, že je to cesta menšieho odporu, ako z toho vykľučkovať. Vždy budú ľudia, ktorí sa budú vykrúcať alebo mávnu rukou, ale vždy budú aj takí, ktorí si povedia, že toto je moja téma a idem do toho. Či už časom, alebo peniazmi.
Z.F.: Jedno z mojich prvých zamestnaní v živote bolo v Nadácii Milana Šimečku a najdlhšou mojou prácou bola v OZ Človek v ohrození, cítim to prepojenie. V infostánkoch s Človekom v ohrození sme mali ten istý zážitok. Ale aj na odbornej úrovni, nielen bežných a náhodných ľudí, zaznieval typ argumentu, že prečo nepomáhame niekomu inému. Keď sa nastavovala národná stratégia rozvojovej spolupráce, vtedy sa to volalo pomoci, zaznievalo to zo strany vysokých štátnych úradníkov a bolo to naozaj desivé. Dnes si tie veci možno niektorí na úradoch myslia, ale netrúfajú si ich povedať.
Dostalo sa do povedomia ľudí, že keď sme vyspelá krajina, hocijako si môžeme sypať popol na hlavu, mali by sme sa podeliť s tým, čo máme. Je to súčasť nedokončenej lekcie 17. novembra – máme štát, ktorý vznikol v danej chvíli proti vôli väčšiny obyvateľov a nedokončili sme tú úlohu. Sústredili sme sa na ekonomiku, budovanie a diaľnice, ktoré stále nemáme. Neodpovedali sme si na otázku prečo, kto, načo tu ako Slovenská republika sme. Išli sme od extrémneho hejslovakizmu a vulgárneho náckovstva, až po extrémny liberálny multikulturalizmus, ktorý sme nedokázali uchopiť a začali opovrhovať všetkým národným. Nemáme to dokončené, čo sa prejavuje v tom, že nevieme, ako sa správať voči druhým. Pomáhať môže len niekto, kto je sám so sebou vyrovnaný.
Z Človeka v ohrození viem, že za dobrovoľníkov sa hlásili často ľudia, ktorí chceli odísť pomáhať, lebo si riešili svoje vzťahy, choroby, vyhorenie a ekonomické problémy. Mysleli si, že keď odídu do zahraničia pomáhať, zbavia sa duševného alebo vzťahového problému, s ktorým si nevedeli dať rady. Po pohovoroch sme ich ihneď identifikovali a neprijali ich, napriek tomu, že mohli byť super. Bolo to z banálneho hľadiska, ako keď vám letuška povie, že najskôr dajte masku sebe a potom človeku vedľa. Nemôžete pomáhať, keď nie ste silní, nestojíte obidvoma nohami pevne na zemi a neviete, kto ste.
Pre porovnanie, Íri boli hladom a politikou vykrvácaná krajina chudobných ľudí, dnes patria medzi jednu z najbohatších v Európe, ktorá štedro pomáha na celom svete. Íri si svoj národný naratív odpracovali. Keď sa ich opýtate, v rámci rozvojovej spolupráce, priznajú, že trpeli hladom, hoci to bolo ešte začiatkom 20. storočia, kedy potrebovali pomoc druhých. Teraz sa to snažia vrátiť svetu. Je potrebné riešiť to a rozprávať sa o tom. Keď to u seba nemáme dokončené, budeme sa v tom ‘plácať’ a bude ťažké hľadať odpoveď, prečo máme niekomu pomáhať.
M.B.: Veľa ľudí hľadá cestu k sebe cez pomoc iným a nie vždy to funguje, hlavne keď to človek zistí niekoľko tisíc kilometrov od domova, ale stáva sa to.
Keby sme sa pozreli na dobrovoľnícku skúsenosť, tak rozvojové projekty vďaka organizáciám združeným v Ambrele vedia na Slovensku pomáhať napríklad pri zemetrasení? Vedia meniť nazeranie na rozvojovú spoluprácu a na potrebu solidarity voči iným krajinám, kde sa majú horšie, či už po stránke demokracie, životnej úrovne, alebo prístupu k právam na vzdelanie?
M.C.: Mám príklad z minulosti, kedy som to cítil a vnímal. Bolo to v časoch, keď vrcholila veľká migračná kríza a ľudia sa presúvali z Turecka a zo Sýrie do Nemecka. Na takzvanej Balkánskej trase fungovalo československé neformálne zoskupenie, ktoré si hovorilo Czech, ale aj Slovak tím. Boli to skupiny dobrovoľníkov na neformálnej úrovni. Až neskôr sa pokúsili o vytvorenie organizácie.
Zaujímavosťou bolo, že sa diala vážna kríza, situácia, ktorá zasahovala mnoho krajín a prvýkrát bola na dosah pre ľudí aj z nášho regiónu. Do covidu sme žili v Strednej Európe viac-menej bezpečne a bez akýchkoľvek veľkých kríz. Mali sme dvakrát vážnejšie povodne, ale v podstate sa tu nič nedialo.
Z.F.: Diala sa vojna na Balkáne.
M.C.: Nehraničili sme s ňou úplne. Keď začala migračná kríza, Slovensku sa vyhla, ale Budapešť a Viedeň boli plné. Bolo to strašne blízko. Iná doba umožnila ľuďom vycestovať a stovky dobrovoľníkov išlo pomáhať. Veľakrát to bola katastrofa. Práca s ľuďmi, ktorí sú v krízovej situácii, bola veľmi neodborná. Je sporné, nakoľko to tým ľuďom pomohlo, ale celkovo si myslím, že to bolo fajn hlavne kvôli tomu, že veľa ľudí malo šancu konfrontovať sa s inou realitou. Boli tam stovky až tisícky ľudí, z toho niektorí krátko a iní sa tam zasekli aj na pol roka a snažili sa pomáhať. Dalo im to nový zážitok a perspektívu a väčšie pochopenie tomu, čo sa dialo. Zažili súdržnosť, ktorá je súčasťou solidarity na vlastnej koži.
Majú takéto aktivity a podnety, ktoré ľudia zažijú v zahraničí alebo aj na Slovensku, potenciál rozdúchať oheň? Plameň sa chytí viac a ľudia pochopia, prečo je potrebné pomáhať?
M.C: Neviem či rozdúchať, ale určite to pomôže udržiavať oheň. Zaujímavou bola situácia, ktorá nastala na ukrajinsko-slovenských hraniciach roky po utečeneckej kríze, kde som stretol kopu ľudí, ktorí predtým pomáhali aj na Balkáne. Tam zažili prvú skúsenosť s dobrovoľníctvom a to ich nasmerovalo aj ďalej v živote, no už napríklad zastupovali nejakú organizáciu.
Z.F: Úloha globálneho vzdelávania je práve rozdúchavanie. Znelo by to zaujímavejšie, keby sa to volalo globálne rozdúchavanie. Budem hovoriť za Klimatickú koalíciu, kde sú hlbšie vrstvy solidarity. Jedna vec je, že ideme zachrániť niekoho, kto uteká a stratil prístrešie a sanovať jeho primárne potreby. Ďalšou sú potreby zahŕňajúce psychologickú pomoc a pomoc so začlenením do spoločnosti.
Prichádzajú hlboké príčiny toho, prečo im je v tých krajinách zle a nám je dobre. Sme na tenkom ľade, pretože ako Slováci nemáme radi globálnu zodpovednosť. Myslíme si, teraz zjednodušujem, že veď nemali sme kolónie, nie sme veľká krajina, neprodukujeme emisie a more nás nezatopí. Všetci vylezieme na Kriváň a budeme kývať.
Úlohou je skúsenosť, či už individuálnu, alebo počas pôsobenia v organizácií, kde sú celé skupiny ľudí, pretaviť do vzdelávacích programov a hodnôt, ktoré začneme vyžadovať od politických reprezentantov a reprezentantiek, ktoré si vyberáme. Potrebujeme zodpovednosť a solidaritu povzniesť vyššie. Možno neemitujeme v číslach toľko, pretože sme maličkí, ale ak počítame priemer na hlavu, je to extrémne veľa. Sme na vrchole.
Solidarita musí mať ešte iný rozmer. Musíme sa naučiť nielen myslieť globálne, ale aj dôstojne sa k tomu postaviť. Nemôžeme byť ako žiačik, ktorý si nespravil domácu úlohu a vyhovára sa, že mu ju zožral pes, čo je správanie politickej reprezentácie, ktorú máme. Musíme sa k tomu naozaj postaviť. Uvedomiť si, aké technológie a vynálezy môžeme ponúknuť. Máme naozaj prostriedky, s ktorými sa vieme hrdo podeliť so svetom.
Riešením nie je povedať ‘nie’ obnoviteľným zdrojom energie. Nachádzajú sa u nás firmy a startupy, ktoré chcú investovať a investujú na Ukrajinu. Napriek vojne vedú fantastické spolupráce, pretože nemajú na výber. Keď nemáš energiu, ideš na to, čo je najmodernejšia technológia. Každá katastrofa prináša obnovu. Všeličo sa dá krásne vyskúšať, posunúť vpred, nebyť v defenzíve a ohradzovať sa tým, že sme maličkí, chudobní a ešte neviem akí. Je potrebné vypnúť hruď a povedať si, že na to máme a ideme. Prečo nemôžeme byť v niečom prví?
V čom vnímate pridanú hodnotu globálneho vzdelávania? Nepotvrdzujeme ním stereotypy, napríklad akciami typu adoptuj si svoje dieťa, zabezpeč mu vzdelanie?
M.C.: V súčasnosti už postupujeme inak, adopcie na diaľku a podobne už nemajú miesto. Trendom v súčasnosti je takzvaná lokalizácia, alebo budovanie kapacít a snahy neposielať do zahraničia dobrovoľníkov, ktorých jedinou devízou je voľný čas, ale posielať expertov v konkrétnej oblasti, aby priniesli niečo hodnotnejšie. Aby to bolo viac o spolupráci, než len o tom, že niečo dávame. V slovenčine je stále zaužívaný termín humanitárna pomoc. Vo svete sa viac používajú slová spolupráca alebo asistencia, čím sa zvýrazňuje dôraz na to, že je niečo dvojstranné a že spolupracujeme.
Keď sa pozrieme na globálne vzdelávanie na školách, v učebných materiáloch máme informácie o problémoch, s ktorými sa stretávajú deti vyrastajúce v absolútnej chudobe, pričom majú veľmi nízku úroveň služieb a práv. Neprehliadame týmto poukazovaním dichotómiu?
M.C.: Pomoc už dnes naozaj vyzerá a funguje úplne inak. Našim partnerom dávame, na jednej strane, finančné zdroje a kontakt s naším svetom a inštitúciami. Zvyčajne však neprídeme s nápadmi, ale vzniká to participatívne. Problém identifikujeme s miestnymi ľuďmi, nájdu si riešenie a my im pomôžeme pri realizácii. Vzťahy sú na inej úrovni ako v minulosti, keď vždy išlo o materiálnu pomoc.
Z.F.: Učitelia, ktorí sa venujú globálnemu vzdelávaniu, prešli rôznymi tréningami. Nie je to mainstreamová činnosť, skôr disidentská aktivita. Je veľký predpoklad, že sú to ľudia, ktorí na to majú morálny základ, pretože sa venujú tomuto typu vzdelávania. Vystihuje to slovo rešpekt.
V organizácii PDCS som mala kurz o etike pomáhania. Málokedy si uvedomujeme, že každý z nás má skúsenosť s nevyžiadanou pomocou. Keď idem k mame a povie mi, aby som si zobrala koláče, ale nepotrebujem ich, pretože mám napečené, aj tak mi ich dá. „A čo ty máš napečené? Zober si ich, aby deti mali čo jesť!“ Je to banalita, ale poznáme ten pocit. Nepotrebujem to, ale chce mi to dať, pretože si myslí, že je to vhodné.
Vieme to sledovať na rôznych úrovniach, samozrejme, môže v tom byť aj mocenská nerovnováha. Napríklad, môžem niečo prijať, pretože si myslím, že spravím človeku radosť, alebo nepatrí sa odmietnuť to. Ale keď je tam skutočný rešpekt, ochota a zvedavosť, keď človeka zaujímajú príčiny, ako to vidí ten druhý, čo si myslí, že by bolo najlepšie urobiť, vieme to tak nastaviť aj v globálnom vzdelávaní. Deti si nebudú myslieť, že patria do bieleho, dobrého a múdreho sveta a tam niekde sú tí neschopní a leniví čierni, ktorí len ležia pod palmou, a preto sú hladní. Učitelia, ktorí sa v slovenských podmienkach odhodlajú na globálne vzdelávanie, to vedia učiť. Horšie sú štandardné učebné osnovy, ktoré obsahujú veľa stereotypov. Nie všetci učitelia, ktorí sú v praxi, majú prodemokratické názory. Mnohým je ľúto za bývalým režimom, alebo majú spomienkový optimizmus. V tom nevidím úskalie, skôr sa bojím toho, čo vychádza zo škôl.
Ako argumentovať ľuďom, ktorí obhajujú bývalý režim a myslia si, že vtedy bolo lepšie?
M.B: Poviem o mojej skúsenosti z dediny a prepojím to so 17. novembrom. Pýtala si sa, či sú misie do sveta užitočné. Ako jednu z obrovských krívd komunizmu vnímam, že sme boli izolovaní od zvyšku sveta a ľudia nezažili iné kultúry. Nemali možnosť cestovať, boli sme v našich mestách a dedinách. Keď som sa rozprával so staršími ľuďmi, ako žili v našej dedine, rozumiem ich optike. Mali stabilnú prácu, nemali žiadnu potrebu rebelovať proti systému, netúžili cestovať ďaleko. Stačilo im, že si odrobili a mali svoj pokoj, režim na nich veľmi netlačil a neprekážalo im to. Takých ľudí bolo veľa a rozumiem im, že volili politickú stranu SMER – slovenská sociálna demokracia s „vymakaným“ sloganom o tom, že ľudia si zaslúžia istoty. Čo tá istota je, to je diskutabilné, ale ľudia relatívnu istotu mali. Potom prišli rôzne zmeny, vlády, pandémie, Igor Matovič, vojna na Ukrajine a podobne. Oni nestíhajú ísť s tempom doby a k tomu sa pridá spomienkový optimizmus.
Ako sa s nimi rozprávať?
M.B.: Neberiem im, že im vtedy bolo dobre. So starším susedom sme sa rozprávali o Ukrajine a hovoril, že provokovali. Mám skúsenosť, že ľudia majú načítané bulvárne titulky z alternatívnych médií, ale keď s nimi človek diskutuje, nie konfrontačne, ale pýta sa, ako podľa neho Ukrajina provokovala Rusko, alebo či si myslí, že ruský útok je adekvátny provokácii, odrazu je v úzkych. Rozprávame sa zoči-voči, aj s úctou k staršiemu človeku, nie ako v diskusii na Facebooku, kde si ľudia nadávajú. Zrazu zistí, že nevie argumentovať a zmení tému.
Mali by sme teda položiť otvorené otázky?
Z.F.: Rešpekt je aj to, že ma zaujíma, prečo si to človek myslí.
Takže je dobré mať záujem, rozprávať sa nekonfrontačne a osobne, nie cez sociálne siete a iné platformy.
M.B.: Svet mimo Facebooku je oveľa krajší. Ľudia, s ktorými sa stretávam, politiku neriešia. Keď sa s nimi rozprávam o počasí, „small talk“ je niekedy makačka, ale radšej sa rozprávam o týchto témach ako o tom, že Putin je náš „vodca“.
Z.F.: Niekedy je dôležitejšie udržať si susedský vzťah a nie je nevyhnutné rozprávať sa o Ukrajine. Ak je to v rodine a nevieme od toho ujsť, nie je na to dobrý návod. Jedna rovina je, že si v mojom veku môžem dovoliť povedať, že keď sme boli mladí, tráva bola zelenšia, nebo bolo modrejšie, chlapci boli krajší. Druhá rovina sú fakty, balíček faktografických informácií, ktoré viem použiť. Napríklad, že ku koncu režimu sa približne toľko zarábalo v korunách ako teraz v eurách. Maslo stálo desať korún, benzín osem korún za liter, za toľko by ste kúpili aj dvojkilový chlieb. Fakty môžu pomôcť, neargumentujem slobodami a stále sme v rovine polo-srandy.
V niečom ľudia majú pravdu, keď hľadajú istotu. Preklopili sme sa do doby totálneho individualizmu, v ktorej nič nie je isté. Sociológ Zygmunt Bauman to opísal v metaforách tekutej reality a tekutého sveta. V 90-tych rokoch bola známa metafora, že keď sme počas komunizmu sedeli vo svojom živote ako vo vlaku , nemali sme žiadnu kontrolu nad tým, kam vlak išiel. Mali sme koľajnice, sedeli sme vo vozni a v zásade nám bolo dobre. Jedli sme klobásku, zapíjali ju borovičkou a niekam sa viezli. V 90-tych rokoch nás posadili za volant a odrazu sme mali možnosť plnej kontroly nad všetkým. Dnes už sedíme v super technologickom drone a absolútne nemáme kontrolu nad rýchlosťou, kam ideme, kto nás ovláda a kedy sa zrútime. Obavy sú opodstatnené.
Dnešná doba nie je ideálna, v Novembri sme si niečo želali a nedostali sme vysnívaný ideál. Je veľa vecí, na ktorých treba pracovať a treba ich zmeniť. Dnešné deti chodia do školy a netušia, na čo im budú vedomosti, ktoré získajú. To je ďalší význam globálneho vzdelávania. Treba si priznať, že všetko nie je super. Zároveň nefunguje, ak sa vraciame do minulosti a vyberáme si z nej len príjemné pocity. Je to všeobecný trend, Trump, Orbán, Fico ale aj iní ľudia naprieč zemeguľou vďaka tomu vyhrali voľby. V minulosti boli rôzni politici, ako to popísal Martin Šimečka, ktorí sľubovali svetlé zajtrajšky a teraz je nový trend – sľubujú svetlé včerajšky.
Aký máte názor na polarizujúcu sa spoločnosť? Ako tento problém môžeme riešiť ako jednotlivci?
M.B.: Často si spomeniem na príklad s poloprázdnym alebo poloplným pohárom. Polarizácia vzniká aj preto, že veľa ľudí rezignovalo na spoločenskú aktivitu, nevolia a mávnu rukou, že aj tak sú všetci rovnakí. Rozumiem im, ale keď sa pozrieme na Gaussovu krivku, stredné pásmo sa pomerne rozšírilo a zostali okraje. Ľudia, ktorí sú veľmi polarizovaní na jednej strane a ľudia, ktorí sú polarizovaní na druhej strane. Niekedy ma mrazí z toho, že aj vo vlastných radoch máme ľudí, ako to nazývajú – z bratislavských kaviarní, ktorí aj s dobrým úmyslom, ale s pocitom morálnej nadradenosti idú kázať o morálke alebo o lepších nápadoch, a to veľmi prispieva polarizácii.
Snažím sa nastaviť si to aspoň na mojej pomyselnej strane Gaussovej krivky. Dobrá správa na poloprázdnom alebo poloplnom pohári je, že je dobré, že v tom nie sme sami. Keď vidíme podobnosti vo výsledkoch volieb v Amerike a u nás. Je to o kvapkách, čo urobí každý z nás. Každý z nás môže oslovovať ľudí, ktorí sú frustrovaní alebo nerozhodní v strede, neurážlivo to rešpektovať, a to je jediný spôsob, ako z toho von.
M.C.: Treba sa rozprávať s každým, určite nie konfrontačne a do krvi. Z vlastnej skúsenosti viem, že keď sa o tom rozprávame, nikto z tých ľudí by sa nechcel úplne vrátiť naspäť. Všetci si z minulého režimu vyberajú veci, ktoré sa im páčili, ale niečo sa im páči aj na dnešnej dobe.
Povedia, že vtedy bolo lepšie, ale nemyslia tým všetko. Uvažujú materiálne alebo to porovnávajú. Napríklad, že mali „wartburga“ a teraz majú „bavoráka“, s ktorým sú spokojnejší. Veľakrát to končí pri podobných hlúpostiach, ale pri nich si človek prizná, že sa veci zmenili. Vtedy stačilo málo k pocitu, že máte všetko alebo ste spokojný. Dnes to už nestačí, aj keď je to lacnejšie a môže mať viac.
Z.F.: Myslím si, že treba začať od seba. Zmapovať si, kedy máme tendenciu polarizovať sa alebo správať sa nerešpektujúco k ľuďom. Treba rozlišovať, či hovoríme o politikoch a ľuďoch s privilégiom, že ich druhí počúvajú. Na istý čas majú pozornosť, čo je obrovská zodpovednosť. Keď začneme z tribúny rozprávať, že to na Slovensku ide dole vodou, je tu zle, ľudia sú hlúpi, postsedliacki a degenerovaní, keď budeme hovoriť len o tých negatívnych veciach, stane sa to sebanaplňujúcou sa prognózou. Každý učiteľ potvrdí, že žiadne dieťa sa nezlepší tým, že mu budete pravidelne hovoriť, aké je hlúpe a nepodarené. Platí to aj pre skupiny, rodiny aj spoločnosť. Keď si budeme donekonečna opakovať, akí sme neschopní ako spoločnosť, budeme sa tak naozaj správať.
Schopní ľudia odídu, rezignujú a predpoveď sa stane pravdou. Polarizácia je aj dobrá, potrebujeme si pomenovať problémy do budúcna, ktoré treba riešiť. Napríklad prehnaný konzum či klimatická kríza. Kladenie si nepríjemných otázok, hľadanie dobrej budúcnosti, ako by mala vyzerať spoločnosť, prečo majú mať mladí ľudia deti a ako to chceme upratať. Pri týchto otázkach budeme možno menej polarizovaní, ako sa zdá, pretože sentimenty sú veľakrát o tom, že ľudia v minulosti hľadajú niečo, čo im chýba. Preto je riešením možno hľadať to, čo im chýba, ich potreby do budúcna.
Dodnes je to tak, že keď niekto kritizuje dnešný ekonomický neoliberálny systém, hneď je opľutý a uprataný medzi boľševikov, pretože si dovolil kritizovať „najfantastickejší“ globálny systém. Nie je dobrý a treba o tom hovoriť, nevysmievať sa im, ale brať to vážne a hľadať spolu s nimi. Máme rôzne modely, nerast, regeneratívna ekonomika či ekonomika starostlivosti. Sú rôzne nápady, len sú zadupadné, pretože v dominantných elitách v strednej a východnej Európe sa nepatrí kritizovať kapitalizmus. Pretože sme si ho vydobyli 17. novembra, je nám vďaka nemu super. Dalo by sa hovoriť aj o tom, čo je kríza demokracie. Prečo ľudia nechodia voliť? Prečo si myslia, že zmena je tak ďaleko? Medzi nich a zvolených zástupcov sa naukladalo už toľko stupienkov, že cítia úplnú bezmocnosť. Výsledok je, že si voľby prezidenta mýlime so súťažou Miss Slovensko.
Čo sa dá robiť s tým, že mladí ľudia nevedia nič o novembri 89? Súhlasíte, že to tak je?
Z.F.: Učiť dejepis naopak. Začať od súčasnosti a postupne sa dostať k minulosti. Na všetkých úrovniach škôl ho učíme od praveku a na november nezostane čas, pretože sú prázdniny. Začnime naopak.
M.B.: Kamoška mi dnes hovorila, že jej dieťa navštevuje školu, istý čas som v nej pracoval ako psychológ, v ktorej majú komunistický týždeň. Nie preto, aby to uctievali, ale aby si to pripomenuli, pretože si to nezažili a nemajú o tom predstavu.
M.C.: Súhlasím s históriou naopak. My sme o tom ešte ako tak vedeli, ale moje deti o tom nebudú pri dnešnom štýle výuky vedieť nič. Spoločensky by to malo byť viac prítomné.
Rozhovor vznikol vďaka prostriedkom z Oficiálnej rozvojovej pomoci Slovenskej republiky.
