Kniha Umieranie modernity od Brazílčanky Vanessy Andreotti nastavuje spoločnosti zrkadlo. Profesorka globálneho vzdelávania, sociálnej spravodlivosti a dekolonizácie vzdelávania Andreotti sa prostredníctvom svojej knihy snaží v čitateľoch evokovať, aby prevzali zodpovednosť za stav, v ktorom sa Zem nachádza. Pomocou vlastných príbehov ich vyťahuje z komfortnej zóny, aby pochopili, že rôzne kultúry rozmýšľajú nad vecami úplne inak. Boli sme na krste slovenského prekladu knihy Umieranie modernity, o ktorej diskutoval prekladateľ a pedagóg Martin Djovčoš z banskobystrickej Univerzity Mateja Bela spolu s výkonnou riaditeľkou mimovládnej organizácie Živica a lektorkou globálneho vzdelávania a kritického myslenia Zuzanou Labašovou.
Diskusia sa uskutočnila počas krstu slovenského prekladu knihy Umieranie modernity začiatkom júla 2024 vo Vzdelávacom centre v Zaježovej.
Aká je Vanessa?
Z.L.: Vanessa má podľa mňa dve veľmi ťažko zlučiteľné stránky. Na jednej strane je veľmi silno akademická. Keď prednáša, človek často nerozumie zložitým termínom, ktoré používa. Na druhej strane vie byť do veľkej miery uvoľnená, až ezotericky naladená. Nejakým spôsobom spája tieto polarity v sebe, ale robí to s gráciou a veľmi prirodzene a svojsky. Je veľmi otvorená, úprimná a autentická osoba. Je pre mňa veľmi blízkym človekom a osobou, ktorá ma priviedla ku globálnemu vzdelávaniu a do veľkej miery nastavila rámce toho, čo je globálne vzdelávanie.
Vanessa bola prvou profesorkou globálneho vzdelávania. Ako ste sa spoznali?
Z.L.: Áno, ponuku prijala vo Fínsku, kde vytvorili takúto akademickú pozíciu prvýkrát. Keď odchádzala z univerzity z Nového Zélandu, cestou do Fínska sa zastavila prvýkrát aj v našom Vzdelávacom centre v Zaježovej. Prvú spoluprácu sme teda nadviazali pred pätnástimi rokmi.
Predpokladám, že aj vďaka tejto spolupráci prišiel nápad preložiť jej knihu Umieranie modernity do slovenčiny.
Odpovedá Tomáš Hallon, ktorý bol v tom čase koordinátorom ročného projektu na Sokratovom inštitúte.
T.H.: Poslednýkrát, keď Vanessa lektorovala na Sokratovom inštitúte, bolo to online. V rámci jej prípravy na online blog si mali študenti prečítať nejaké texty, ktoré vybrala. Medzi nimi boli aj dva úryvky z tejto knihy. Tiež som si ich prečítal. Veľmi mnou zarezonovali, keďže mám vzťah k Južnej Amerike, pretože boli napísané veľmi ľudsky. Objednal som si knihu z Amazonu v angličtine a prečítal som ju. Som veľmi racionálny typ, aj pre mňa bola kniha v niektorých momentoch výzvou, ale aj tak som s ňou viedol zaujímavý dialóg.
Z.L.: Ešte by som k tomu možno doplnila, že to nie je Vanessina prvá kniha. Prvá kniha, ktorú napísala, bola naozaj silno akademická. Umieranie modernity sa mi veľmi páči, pretože v nej prelína aj vlastný život, príbehy, preto je vhodnejšia pre širšie spektrum čitateľov.
Ako sa táto kniha dostala k prekladateľovi?
M.D.: Náhodou, akurát som v tom čase dokončil robotu. Mal som chvíľu čas a hovorím si, že by som niečo preložil. V tom mi zavolala Barbara Sigmundová, ktorá je tiež absolventkou Sokratovho inštitútu. Spolupracovali sme na iných veciach už aj predtým. Je vynikajúca prekladateľka. Volala mi, či si nenájdem čas, a tak sa kniha dostala ku mne.
Ale, čo urobila Barbara je, že mi na ukážku poslala príbehové kapitoly z konca knihy. Také tie milé, kde Vanessa rozpráva o tom, ako chodila na toaletu v Peru a čo sa z toho naučila a podobne. Hovorím si, že toto bude skvelé, že takúto knihu hneď beriem. Keď som začal prekladať úvodné stránky, bolo mi jasné, že to tak nebude v celej knihe. Potom som len dúfal, že kedy to už konečne príde. K príbehom som sa dostal niekedy okolo deviatej alebo desiatej kapitoly. Dovtedy som sa musel lúskať textom, no som za to nesmierne vďačný.
V origináli sa kniha volá Hospicing modernity, čo v preklade znamená paliatívna starostlivosť. To by zrejme nebolo veľmi predajné…
M.D.: Zaujímavé je, že slovo hospicing nie je ani v angličtine. Vymyslela ho Vanessa. Píše o tom aj v knihe. Myslím, že to bolo v Írsku, kde sa stretla s kolegami a kde prvýkrát, v nejakom inom kontexte, počula slovo hospicing.
To slovo sa jej zapáčilo a povedala si, že si ho požičia a bude s ním pracovať viac. Takže ani v anglofónnom akademickom kontexte to nie je bežný termín. Keby sme to nazvali Hospicovanie modernity, tiež by nám to asi veľa nepovedalo. Preto sme aj s Jankou Ďaďovou (bývalou projektovou manažérkou Sokratovho inšitútu – pozn. red.) veľa hovorili o tom, ako preložiť názov, aby to bolo predajné, chytľavé, aby to neodrádzalo čitateľa. Dohodli sme sa na umieraní. To sa mi zdá aj celkom výstižné, pretože kniha je v podstate o umieraní – o paliatívnej starostlivosti, na ktorej konci je aj tak úmrtie. Je to postupný proces.
Mali ste príležitosť komunikovať s Vanessou počas prekladu?
M.D.: Chcel som tisíckrát, no nenapísal som jej ani raz. Komunikoval som s ňou cez knihu a cez jej rozhovory. Čítal som aj iné texty, ktoré napísala. Snažil som sa o nej veľa naštudovať. Nikdy som jej nenapísal.
Zuzana, aká bola vaša čitateľská skúsenosť, keď ste sa dostali k tejto knihe? Čítali ste ju v origináli alebo v slovenčine?
Z.L.: Čítala som ju až teraz v slovenčine. Veľa tých príbehov, ktoré v nej spomína, som už poznala. Čiže nebolo to pre mňa úplne ťažké čítanie. Aj keď si viem predstaviť, že človek, ktorý sa prvýkrát stretáva s týmto konceptom, musí asi trochu škrípať zubami. Ale je veľmi príjemné, že je to prekladané jej životným príbehom. To dokázalo poľudštiť veľmi abstraktnú rovinu, o ktorej rozpráva. Keď sa lúskam knihou, vidím Vanessu. Kniha spája jej silné akademické myslenie s takým iným premýšľaním, aké je bežné. Podľa mňa veľmi ju to vystihuje. Aj formát, aj príbehy, aj tá interaktivita v podobe rôznych cvičení. Vystihuje to podstatu Vanessinho učenia.
Každá kapitola je ukončená cvičením alebo sebareflexiou. Nazýva to vlak. Odporúča, aby sme si pozreli, v akom stave je náš vlak, ako sú na tom naši cestujúci a čo cítia. Máme sa pozastaviť nad tým, čo sme doteraz prečítali a vnímať, aký to má na nás vplyv a aké emócie to v nás vyvoláva. Takúto techniku používa aj počas lektorovania?
Z.L: Áno, má veľmi málo frontálnych prednášok. Do veľkej miery sa to snaží prinášať cez vlastnú vnútornú skúsenosť, aby sa ľudia dostali do kontaktu sami so sebou cez vlastné vnútorné prežívanie. Aby si zažili mnohovrstvovosť samých seba a svojich osobností. Cez vlastné prežívanie sa snaží priniesť koncepty kolonializmu, dekolonizácie a celej nerovnosti, ktorá je vo svete. Zároveň sa snaží primäť ľudí k spoluzodpovednosti za stav, v ktorom sa naša planéta nachádza.
Vanessa v knihe spomína viacero osobných príbehov zo svojho života. Vnímam jej zdieľanie ako formu zraniteľnosti. Mám na mysli to, že keď hovorím o sebe a o tom, čo prežívam, riskujem, že by mi mohlo byť ublížené. Nemá Vanessa problém otvoriť sa a povedať príbehy zo svojho života, ktoré zažila a neboli ľahké?
Z.L: Áno, do veľkej miery je jej učenie postavené na týchto veciach. Vďaka tomu, že sa otvára, pomáha otvárať sa aj svojim účastníkom alebo poslucháčom. Vytvára bezpečné prostredie tým, že ukazuje svoju zraniteľnosť, ktorá je súčasťou života. Vedie tak iných ľudí k tomu, že je v poriadku otvoriť sa a ísť hlbšie do seba, pozrieť sa spätne na to, čo sme si zažili a ako to súvisí s tým, čo riešime.
Vanessa veľa zdôrazňuje, že v učení sú veľmi dôležité metafory. Tie poľudšťujú a prinášajú emočný tmel, aby sme vedeli racionálne prepojiť kognitívne koncepty s emocionálnym prežívaním. Preto sú v knihe metafory, príbehy, a preto je tam aj jej život.
Martin, čo bola podľa vás najsilnejšia časť knihy?
M.D.: Neviem, pre mňa to bol asi veľmi intenzívny a neustály dialóg s autorkou. Celá kniha bola veľmi silná. No radím vám, aby ste ju dočítali celú. Verte, že ak ju začnete čítať, budete chcieť veľakrát prestať. Ale silné na nej bolo práve to, že ma nútila čítať ďalej.
To ma privádza k tomu, že preklad nie je len lingvistická operácia, človek musí reálne rozmýšľať nad tým, čo číta a interpretovať text. Tým, že som počas prekladania knihy musel rozmýšľať ako Vanessa každý večer pol roka, zmenilo ma to.
Skúšal som tie veci aplikovať v praxi. Napríklad, keď som sa rozprával s ľuďmi z inej strany barikády, povedzme, z iného názorového spektra. Nezosypal som sa a ani neroztriasol, bol som úplne v pohode, čo ma príjemne prekvapilo. Vanessa mi v mnohých veciach výrazne pomohla.
Zaujímali ma tiež veci, ktoré píše o univerzitách, že sa zmenili na supermarket a podobne. Taktiež to, že by sme mali úplne prehodnotiť, ako vnímame vzdelávanie. Páčili sa mi aj miestami provokatívne myšlienky. Ale pre človeka, ktorý sa nezaoberá globálnym vzdelávaním, to boli naozaj veľmi dôležité postrehy, povedal by som, že v mnohom až život meniace.
Ja som tiež hyper racionálny človek. Predtým som prekladal knihu, ktorá sa volala Racionalita od Stevena Pinkera. Takže aj preto som s touto dlho bojoval. Kniha môže, ale vlastne nepopiera racionalitu. Spája akademické a racionálne javy, až miestami s tými ezoterickými. Dáva to do jedného celku. Takže to spojenie bolo pre mňa to najsilnejšie.
Zuzana, aký bol pre vás najsilnejší moment z knihy?
Z.L.: Keďže Vanessu poznám, nebolo to pre mňa až tak šokujúce, ale vždy sa mi to nejak dostane pod kožu. Aj keby to počujem a čítam neviem koľkýkrát, vždy ma to prinúti rozmýšľať nad vecami, ktoré považujem za absolútne prijaté a samozrejmé. Podľa mňa v tom je tá jej sila. Vanessa je veľmi láskavý človek, ktorý dokáže zaťať naozaj do živého. Dokáže ísť pod kožu, aj nie úplne príjemným spôsobom. V tom vidím jej silu a dar. Alebo ako to ona nazýva, superschopnosť. Každý z nás má nejakú superschopnosť a toto je podľa mňa Vanessina.
Čo myslíte, aký je cieľový čitateľ tejto knihy? Sú to lektori globálneho vzdelávania, študenti, akademici, laická verejnosť či študenti Sokratovho inštitútu?
M.D.: Kiežby laická verejnosť. Veľmi by som si to prial. No neviem si úplne predstaviť, že by ju laická verejnosť dočítala. Vanessa píše v knihe viackrát, aby sme ju nečítali a aby sme ju zavreli. A potom v ďalšej kapitole píše, že sme ju nezavreli. No upozorní nás na to, aby sme si boli vedomí, čo sa stane. Ona s vami stále polemizuje.
Myslím si, že cieľový čitateľ by mal byť absolvent alebo študent Sokratovho inštitútu. Takým smerom by sme sa mohli uberať. Neviem, či môžeme žiadať laikov, aby čítali takúto knihu. Aby jej rozumeli bez interpretácie a bez workshopu. Možno keby mali workshop a potom čítanie. Ak by ju len chytili do ruky a čítali, neviem či by im úplne dávala zmysel.
Z.L.: Priala by som si, aby časti z nej boli ochotní a schopní čítať aj učitelia. Či už na úrovni základných, stredných alebo vysokých škôl. Pretože Vanessa sa v nej do veľkej miery dotýka aj toho, ako má vyzerať vzdelávanie. Možno im to ukáže aj to, kam by sa vzdelávanie malo posunúť. Podľa mňa sú tam fragmenty pre vysokoškolských pedagógov a akademikov, ale aj pre učiteľov a bežného človeka. To sú hlavne spomínané príbehy. Každý si v knihe nájde to svoje, len musí mať odhodlanie prelúskať sa tým.
Vybrala som z knihy jednu pasáž s názvom Kde sa podľa teba berú myšlienky: „Raz som testovala nový príbeh s rôznymi skupinami v škole. Príbeh a metodiku som začala pilotovať so skupinou štyroch a päť-ročných detí. Zahrievacia otázka znela: Kde sa podľa teba berú tvoje myšlienky? Ich odpovede boli hlboké aj veselé. Jedno dieťa začalo tvrdením, že jeho myšlienky prichádzajú z brucha, najmä v čase odpovede. Ďalšie povedalo, že myšlienky sú zmesou snov, keď spíme, a rozhovorov, ktoré vedieme sami so sebou, keď bdieme. Jedno dievčatko zase vravelo, že veľa myšlienok k nej chodí z televíznych rozprávok, niektoré od jej psa, ale podozrievalo aj mamu, že s tým má niečo spoločné. Iné dieťa uviedlo, že myšlienky môžu pochádzať z mnohých rôznych miest vrátane vecí, ktorých sa bojíme. Ďalšie povedalo, že to závisí od času v daný deň a od toho, čo sa deje vo vašom srdci. Vtedy sa jedno dieťa opýtalo ostatných: ‘Koľko myšlienok máme každý deň?’ Prvá odpoveď znela, že máme len jednu dlhú kľukatú, slizkú, ale chlpatú myšlienku, ako kríženec slimáka, hada a húsenice. Ďalšia odpoveď načrtla, že myšlienky sú ako dážď a vytvárajú dlhú myšlienku. Nasledovala poznámka, že najlepšie myšlienky sú ako hra na jarnom slnku hneď po daždi.
M.D.: Škoda, že ste neprečítali aj tú druhú časť. Musíme ju spomenúť. Tá bola o tom, ako štvor- až päťročné deti rozmýšľajú slobodne, a čo sa s nimi deje neskôr, keď ich začneme inštitucionalizovať. Vanessa robila tie isté cvičenia so staršími deťmi a odpovede boli úplne iné. Pri nich ma veľmi zaujali odpovede tibetského chlapca, nad ktorým potom ďalej uvažovala. Lebo ani jej príbehy nezobrali do úvahy iný kontext, z ktorého pochádzal chlapec. Práve tam začína uvažovať nad tým, ako zmeniť vzdelávanie, aby ho nelikvidovali inštitúcie.
Už sme spomenuli, že Vanessa je dosť kozmopolitný človek, veľa cestuje po svete aj výskumne. Pracovala aj žila na Novom Zélande, vo Fínsku a momentálne žije v Kanade. Má brazílsko-nemecké korene. Prináša príbehy z rôznych krajín a kultúr. Myslíte si, že sú to príbehy, ktoré budú blízke aj slovenskému čitateľovi, ktorý nemá kontakt s týmito kultúrami?
Z.L.: Podľa mňa môžu slovenského čitateľa vtiahnuť. Cieľom, prečo spomína v knihe rôzne príbehy, je, aby ukázala rôzne kultúry a ľudí, ktorí rozmýšľajú nad vecami úplne iným spôsobom. Nie všetci máme možnosť žiť v rôznych krajinách sveta a zažívať iné kontexty. Táto kniha nás môže vytrhnúť z univerzalizmu a toho, že si myslíme, že všetci rozmýšľajú ako my. Vyťahuje nás z komfortnej zóny bezpečia, že takto to je a hotovo. Ukazuje nám, že inde to vnímajú inak a že nie je jedna správna odpoveď. Je veľa rôznych spôsobov, ako sa pozerať na svet.
M.D.: Vanessa hovorí, že tie príbehy budú s vami tancovať. Hovorí, že boli napísané v nejakom prostredí pre nejakých ľudí, ale netuší, čo sa s nimi stane a ako pristanú v ďalšom prostredí a ako budú vplývať na iných ľudí. Podľa mňa je dôležité aj to niečo univerzálne na príbehoch, napríklad ponaučenia napriek tomu, že vznikali v iných kontextoch.
Napríklad príbehy o pralesoch a skúsenostiach, o duchoch v pralese a podobne. Ale aj príbeh Štyroch Hôr. Síce vychádza z inej tradície, nájdeme sa v ňom aj my, keď si dokážeme vytiahnuť jeho podstatné myšlienky. Pre každého je niečo iné dôležité, ale rovnako často na to zabúdame. Takisto máme problém s kolonizáciou a kolonializmom a máme obrovský problém s rasizmom.
Z.L.: Možno univerzalizmus, o ktorom si hovoril, je v tom, že Vanessa sa snaží osloviť naozaj nielen akademickú ľavú hemisféru mozgu, ale aj pravú, ktorá je práve o metaforách, emóciách a príbehoch. To je to, čo nás spája so zvyškom sveta. Tie príbehy, ktoré všetci zdieľame a máme radi. Môžeme sa cez ne vzťahovať k iným ľuďom, národom, kultúram a hľadať to, čo máme spoločné.
Ako vnímate modernitu?
M.D.: Toto je strašne ťažká otázka. Vnímam ju, ako všetko to, čo je okolo nás. Ako mikrofón, telefón, poháre, počítač či dataprojektor. Úplne čokoľvek, čo je okolo nás, čo si už ani neuvedomujeme, že je. V podstate je to spôsob našej závislosti na veciach, ktoré máme okolo seba a závislosť na tom, ako si ju uvedomujeme. Toto bola pre mňa dôležitá vec, keďže som dlho veril osvietenstvu a bol som presvedčený, že racionálne uvažujúci človek nájde odpovede na všetko. Akurát som zistil, že nie všetci uvažujú racionálne.
Práve Umieranie modernity nám poskytuje niektoré z tých odpovedí, keď sa zbavíme kŕčov a chceme sa trochu širšie pozerať, hlavne na tú spoluzodpovednosť. Aj keď ma to trochu bolelo a dlhodobo som sa tomu bránil, sme spoluzodpovední za utrpenie ľudí v úplne inej časti planéty. A vôbec to neriešime. Podľa mňa je upozornenie na západnú aroganciu mimoriadne dôležité. Napriek tomu, že nám modernita priniesla veľa dobrého, stelesňuje aroganciu.
Z.L.: Je to všetko okolo nás a v nás. Spôsob, akým rozmýšľame nad vecami. Ako uchopujeme myšlienky, plánujeme veci a štruktúrujeme svoj svet a život. Ale zároveň je to aj všetko, čo nevidíme. Sú to také externality. Dôsledky toho, že môžeme mať dataprojektor, mikrofón, ozvučenie alebo kameru. To, že môžeme v bezpečí sedieť a filozofovať nad nejakou knihou. To všetko je modernita, ktorá pre nás prináša veľmi veľa darov a pozitív. Zároveň prináša aj veľa bolesti. Je postavená na veľkom množstve utrpenia, ktoré si neuvedomujeme a nechceme za neho cítiť spoluzodpovednosť. Snažíme sa ospravedlňovať, že to nie je naša chyba a že sme to nespravili.
Čo mi asi najviac utkvelo z Vanessinho učenia je myšlienka, aby sme začali robiť nové chyby. Neopakujme stále tie isté dookola. Poďme nájsť nové chyby, ktoré budeme konečne robiť. Modernita je aj o tom, že stále opakujeme tie isté chyby.
Je podľa vás táto kniha návodom?
M.D.: Nie, v knihe sa nedozviete, čo máte robiť. To netreba čakať v žiadnom prípade. Kniha ani nemá ambíciu byť návodom. Skôr je návodom na dekonštrukciu modernity vo vlastnej hlave. To znamená, aby sme sa naučili dať šancu inému spôsobu rozmýšľania. Evidentne veci, ktoré sme doteraz robili, nefungujú. Porozmýšľajme, prečo nefungujú. Uvedomme si to a skúsme robiť nové chyby. Podľa mňa explicitne neponúka návod, ale ponúka podporné cvičenia.
Z.L.: Toto je podľa mňa brutálne frustrujúce. Kniha vás rozoberá na skrutky a nedá vám návod, ako sa poskladať znova dokopy. Ale je to preto, že ten návod nemáme. Nemám ho ani ja, ani vy, ani Vanessa. Mať cieľ a jasne vytýčenú cestu k nemu je ďalší konštrukt modernity – očakávame, že by sme mali mať návod, čo robiť ďalej. Potrebujeme sa zbaviť lpenia na tom, že máme ciele a nejaké smerovanie. Lebo ho nemáme a nevieme. Nemáme odpoveď na tie „sračky”, ktoré sme si tu za tie roky nazbierali. Nevieme, čo s nimi máme robiť.
Aj zo samotnej podstaty paliatívnej starostlivosti vychádza, že ide o akési sprevádzanie umierajúceho. Tak možno by kniha mohla byť sprievodcom systému, ktorý zomiera?
M.D.: To by aj mala byť. Je to jej cieľom. Vanessa hovorí, že sa s tým musíme zmieriť. To nie je otázka či, ale skôr kedy a ako. Buď to môže prísť na nás radikálne a budeme prekvapení, alebo sa postupne môžeme lúčiť s vedomosťou, že končí a naučiť sa prežívať inak. Kniha je výzvou k etickejšiemu prežívaniu sveta a vzťahovaniu sa k nemu.
Keď si spomenula tie „sračky”, celá jedna kapitola je o hovne. Tú mám veľmi rád. Podľa mňa do výraznej miery odráža, o čom je celá kniha. Vanessa hovorí, že: „Ľudia sa zvyknú modliť za to, čo do nich vchádza, keď idú jesť, ale málokedy sa modlia za to, čo z nich vychádza.” Tiež hovorí, že splachovacie záchody sú jedným zo symptómov modernity. Sadneme si, čľupne to tam, spláchneme to, pričom nič nevidíme a je to vybavené. Zabúdame a vytesňujeme. Podľa mňa svetlým motívom celej knihy je to, že si nemáme zatvárať oči pred istou časťou našej existencie.
Z.L.: Aj ja som snažila naladiť na to hospicovanie, pretože keď umiera modernita, umiera nám niekto, kto je nám blízky. Modernita je v podstate súčasťou nás, preto do nej, ‘do toho umierajúceho človeka’ netlčieme, nevyťahujeme naňho všetko zlo, ale je to láskavý proces – chceme ho odprevadiť s dôstojnosťou.
Preto by sme mali to, čo príde, riešiť tak, že sa nebudeme spoliehať na antisystém, ako to fungovalo predtým, ale pôjdeme presne naopak – bojovať s tým. Necháme to dôstojne zomrieť a na tom postavíme niečo nové. Na základe toho, čo sme sa naučili a na základe uvedomovania si tých „sračiek”, ktoré nechceme vidieť, sa vieme poučiť z chýb, ktoré sme robili a môžeme začať robiť nové chyby. Môžeme nejakým spôsobom pretransformovať systém na niečo, čo je zdravšie, inkluzívnejšie, prijímajúcejšie a múdrejšie.
Zuzana, boli ste s Vanessou v jednej komunite v Peru. Aké to tam bolo?
Z.L.: Vanessa nás raz pozvala, aby sme s ňou išli žiť na tri týždne do komunity Quechuanských indiánov do Peru. V Zaježovej máme funkčné Vzdelávacie centrum, aj v komunite mali podobný priestor, ktorý by chceli pretransformovať na vzdelávacie centrum. Pompéznym cieľom bolo, aby sme im priniesli know-how. Myslela som si, že som pripravená. Keď som prišla do úplne iného kontextu, zistila som, že z mojich konceptov, ktoré sú založené na našom kultúrnom kontexte, nič nefungovalo. Veľmi silným zážitkom bolo, že som si musela vyprázdniť hlavu od našich konceptov. Opustiť to, že ich idem učiť, ako majú niečo robiť. Vtedy začal mať vzťah medzi nami úplne inú dynamiku.
Vnímala si prepojenie Quechuanských Indiánov s pačamama – so Zemou? To, že sú viac spojení s prírodou, prírodnými živlami, s rituálmi ako napríklad u nás?
Z.L: Áno, veľmi bytostne to tam bolo hmatateľné, napríklad pred jedlom. Oni si nedajú prvé sústo do úst, ale dajú ho pačamame – Zemi. Keď majú polievku, odlejú prvú časť na zem. Najskôr som si povedala, že prečo, bože, plytvajú jedlom. Nie, že majú málo, ale ešte tým plytvajú. No pre nich je to signál toho, že predtým, než sa nasýtia, myslia na Zem. Časť vylejú na zem, kde prídu sliepky, lamy alebo morské prasiatka, ktoré to požerú.
Spomínam si na pocit oddelenosti od prírody, ako jeden z dôsledkov modernity, počas čítania knihy. Vnímali ste ho aj vy, Martin?
M.D.: Stopercentne. A veľmi sa teším, že Vanessa to nakreslila ako dom zvaný modernita. Nakreslila veľkú betónovú platňu, ktorá symbolizuje fyzickú bariéru medzi nami a Zemou. Vysvetľovala, akým spôsobom sa správame nezodpovedne a zatvárame oči pred Zemou. Predtým som si to uvedomoval, ale myslím, že až teraz som to prežil. Končene som si to zvnútornil.
Veľmi pekne v tom dome uvádza spoločenské hierarchie. Napríklad, ako sa snažíme šplhať po spoločenských rebríkoch a podobne. Rozhodla sa nepoužívať vyjadrenia ako rozvojové krajiny alebo Tretí svet a podobne. Používa označenia sever a juh. Sever je bohatý, juh je chudobný a potom sever severu, juh juhu a tak ďalej. Vizuálne spracovanie v podobe domu, je úplne ľahko pochopiteľné a stráviteľné. Uvedomiť si uvedomíš, len potom je človek zúfalý. Keď si to pripustí, tak ho pohltí panika. Zuzka, teba nechytila panika?
Z.L: Jasné, žijem s ňou už pätnásť rokov. Postupne ju spracovávam a trávim. Ale panika so sebou prináša aj pokoru, odovzdanosť a pocit, že však nejako bude. V niečom je to nepríjemné, že ti otvára oči a zrazu vidíš veci, ktoré si predtým nemusel vidieť. Vo forme nášho sveta nemusíme veľa vecí vidieť a nemusíme si ich byť ani vedomí. Podľa mňa je to v niečom aj oslobodzujúce, akokeby zrazu vidíme širší kontext.
Odkedy som Vanessu stretla, tieto témy prinášam do škôl, učiteľom a do vzdelávania. Mám pocit, že je to naozaj extrémne dôležité. Ak modernita umrie a ľudia na to nebudú pripravení… Je lepšie pripraviť sa na to postupne a dať si čas na to, byť s tým ‘umierajúcim’. Zžiť sa s tým, že odchádza a že je to v poriadku. Keď nám umrie niekto blízky, zrútime sa, nevieme urobiť krok ďalej. To znamená, že máme dostatok času. Modernita neumrie zrazu, ale máme čas a priestor pripraviť sa na to, ako ďalej žiť bez modernity, ktorá umiera.
M.D.: Môžeme si vybrať, či chceme ísť jednou alebo druhou cestou. Vanessa hneď na začiatku knihy uvádza krásny príbeh. Myslím, že sa volá Vzdelávanie 2038. Predstavuje relatívne apokalyptickú víziu budúcnosti, ale keď vidíte, akým spôsobom za seba kladie údaje, ten príbeh celkom sedí. Myslím, že už pred pandémiou spomínala pandémiu a mnohé veci, ktoré sa naplnili. Evidentne to ide tým smerom.
Myslíte, že bude aj Umieranie modernity dva?
Z.L: Podľa mňa nie. Podľa mňa bude niečo možno úplne iné. Vanessa si sama, keď ju sledujem tých pätnásť rokov, prechádza rôznymi obdobiami. Ona nie je človek, ktorý vie. Nemá pohľad do toho, čo bude potom. Ona je akurát o krok pred nami v tom, že si uvedomuje, že to končí. Uvedomuje si nevyhnutnosť toho, že to skončí.
Všetci hľadáme, čo bude potom. Vanessa si napríklad kúpila pozemok v Slovinsku, kde chcela vybudovať komunitu okolo seba a zistila, že naráža na všetky kultúrne spoločenské bariéry, ktoré v Slovinsku sú. Tiež hľadá formy a spôsoby, ako sa posunúť ďalej. Povedala, že napriek tomu, že budeme možno tápať, robiť kraviny a pôjdeme nesprávnou cestou, je dôležité skúšať rôzne formy a spôsoby iného života. Nikto nie je prorokom, ktorý vie, ako to bude. Ale tým, že budeme mať veľa rôznych alternatív a ľudí, ktorí skúsili rôzne veci, budeme mať na výber a budeme si môcť vybrať ten správny smer.
Nespomenuli sme podtitul knihy: Čo ľudstvo pokašľalo a ako z toho von. Máte na to nejakú zhrňujúcu odpoveď?
M.D.: Vyzerá to láskavo, ale Vanessa nám celý čas ukazuje prostredník. Vyplýva to z toho, že sme úplne všetko spravili zle, ale s dobrým úmyslom. Ako z toho von, a to sa mi zdá veľmi dôležité, na chvíľu sa upokojiť a viac rozmýšľať, ako v záchvate paniky konať. A k tomu nás podľa mňa vyzýva aj táto kniha, aby sme viac rozmýšľali.
Z.L: Môže to tak pôsobiť, ako keby nám Vanessa v knihe povedala, ako z toho von, pritom to tam vôbec nie je, lebo ona to sama nevie.
Rozhovor vznikol vďaka prostriedkom z Oficiálnej rozvojovej pomoci Slovenskej republiky.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Vyštudovala učiteľstvo v kombinácii dejepis – španielsky jazyk a literatúra na Univerzite Komenského v Bratislave. Niekoľko rokov pôsobila ako učiteľka, počas života v Madride pracovala v školskom manažmente. V rámci pobytu v Latinskej Amerike ochutnala aj dobrovoľníctvo. Publikovala vo viacerých tlačených aj online magazínoch a spolupracuje s RTVS. Venuje sa najmä kultúrnym prienikom medzi Slovenskom a španielsky hovoriacim svetom.
