Čím sú deti mladšie, tým pevnejšie hranice potrebujú, myslí si Michaela Babejová, učiteľka prvého stupňa na základnej škole v Budimíre. Podľa laureátky ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska 2023 sú deti rovnaké ako tie, ktoré žili pred sto rokmi. Aké vlastnosti by mal mať učiteľ prvákov? Akú úlohu vo vzdelávaní zohráva príroda a kedy je dieťa pripravené na vonkajší svet? Vypočujte alebo prečítajte si rozhovor zo série Edužur s učiteľkou angličtiny a ruštiny a mentorkou z Komenského inštitútu Annou Jančovou.
V jednom rozhovore ste spomenuli, že svoje pôsobisko, Základnú školu v Budimíre, ste si vybrali aj podľa toho, že je obklopené prírodou. Akým spôsobom príroda ovplyvňuje vašu prácu?
Prírodné vidiecke prostredie, ktorým sme v našej škole obklopení, tvorí neoddeliteľnú súčasť mojej práce. Vychádza to aj z môjho pozorovania, že deti sú najšťastnejšie v deravých teplákoch, špinavých gumákoch, s rukami od hliny či s kamienkami vo vreckách.
Takže využívate prírodu ako súčasť vyučovania?
Áno. Keď sa na to pozrieme zo sociálnej a emocionálnej stránky, mohli by sme určite nadväzovať aj na akademický svet – príroda nám poskytuje kvantum inšpirácií. Nie do charakterového vzdelávania, ale do akademického rozvíjania, ekologického a environmentálneho povedomia. Ponúka nám bádateľské aktivity, matematiku, jazyk, umenie a mnoho ďalšieho.
Ak stojíme za školskou bránou a okolo chodia autá, zavrieme oči a počúvame, koľko áut prejde po našej ceste. Následne sa presunieme k lesu a počúvame, koľkokrát klopne do stromu ďateľ alebo koľkokrát zabečí ovečka.
Podporujeme tým nielen akademický rozvoj a stimuláciu jednotlivých centier mozgu, ale aj zručnosti pre život, akými sú napríklad trpezlivosť, vnímanie, citlivosť, stíšenie sa, schopnosť vniesť do svojich dní pokoj a nachádzať radosť v maličkostiach.
Sú dnes deti schopné stíšiť sa?
Som presvedčená o tom, že áno. Deti sú podľa mňa rovnaké, aké boli pred sto rokmi. Potrebujú byť obklopené rovnako láskavými a dôslednými dospelými, ako to potrebovali aj deti vtedy.
Mám šťastie, že sa už niekoľký rok môžem rozprávať s finalistami ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska. Vždy sú to veľmi príjemné rozhovory a vnímam, že sú to ľudia, ktorí sú pevne zakotvení v hodnotách, na ktorých stávajú. Na akých presvedčeniach staviate svoju prácu vy?
Prvým pilierom mojej práce je to, že úprimne verím, že každé dieťa má šancu zažiť úspech. Som bytostne presvedčená o tom, že ak dieťaťu dáme príležitosť byť pokojným, trpezlivým, láskavým, múdrym a rozhľadeným, tak sa takým dieťaťom stane. Ak budeme dôverovať tomu, že na to má a povzbudzovať ho, som na sto percent presvedčená, že to tak reálne bude.
Rovnako som presvedčená o tom, že deti veľmi kopírujú dospelých. Ak chceme pokojné dieťa, musíme byť aj my pokojní. Ak chceme aktívne dieťa, musíme byť proaktívni. Ak chceme dieťa, ktoré bude aktívne pristupovať k riešeniu rôznych situácií, musíme mu to ukázať najskôr my. Ak chceme dieťa, ktoré bude spolupracujúce, musíme mu ukázať, čo znamená spolupráca. Ak chceme od dieťaťa zažívať rešpekt, musí na vlastnej kožo pocítiť, čo je rešpekt Ak chceme, aby dieťa bolo pozorné a vnímavé voči tomu, čo sa deje okolo neho, zaslúži si našu plnú, ničím nerušenú pozornosť. Vtedy podľa mňa veľmi pekne reaguje a dokáže nám dať to, čo sa mu aj dostáva.
Ďalším kľúčovým pilierom mojej práce je čítanie. Kedysi dávno som čítala myšlienku: „Z dieťaťa, ktoré dnes číta, bude zajtra dospelý, ktorý myslí.” Preto každý deň pred vyučovaním strávime dvadsať minút čítaním. Okrem toho asi pätnásť minút v rámci týždňa čítame ľubovoľnú knihi. Myslím, že literatúru a vzťah k jazyku viete veľmi pekne kultivovať. Viete tak deťom ukazovať úplne nové rozmery, ktoré by nám ani nenapadlo otvárať.
Ďalším pilierom mojej práce sú láskou pevne dané hranice, ktoré deti naozaj potrebujú. Veľmi by sme chceli dať dieťaťu množstvo slobody, ale myslím si, že čím je dieťa menšie, tým potrebuje pevnejšie hranice, ktoré postupne vieme uvoľňovať. Aj to je kompetencia a zručnosť, ktorú si potrebujeme osvojiť. Samozrejme, deti začínajú s osvojovaním tohto procesu v 2-3 rokoch, keď sa začínajú vymedzovať voči okolitému svetu.
Z videovizitky bolo vidno, že máte so žiakmi blízky vzťah. Nevylučujú sa nastavené hranice a blízky vzťah?
Dobrý vzťah má byť postavený na zdravých hraniciach. Ak má dieťa mantinely a pevné zázemie, je pripravené na vonkajší svet. Moja osobná skúsenosť vraví, že deti majú radi toho, kto je láskavý a zároveň dôsledný. Toho, kto im dokáže vytvoriť bezpečie. K vzťahu so žiakmi možno ešte poviem, že by mal byť prioritne o vnímaní jedinečnosti každého dieťaťa. O tom, že naozaj úprimne verím, že každé dieťa je dobré. Každé dieťa má obrovský potenciál a je jedinečnou a výnimočnou ľudskou bytosťou. To je kľúčom k budovaniu vzťahu. Samozrejme, dieťa nie vždy urobí to, čo očakávame, ale to by nemalo narušiť náš vzťah k nemu samotnému.
Ide to vždy prirodzene? Dá sa vždy povedať si, že žiak ma síce nahneval, no vidím za tým jeho dobrotu a jeho prirodzenosť.
Napadá mi situácia z dnešného dňa, keď sa dieťa hojdalo na stoličke. Prvýkrát som mu povedala, že všetky štyri nohy na stoličke patria na zem, vtedy sme v bezpečí. Dieťa pokračovalo hojdaním sa. O dieťa sa bojíme, keďže sme za neho (ako učitelia či učiteľky – pozn. red.) zodpovední. No stále je to dieťa, ktoré len napĺňa nejakú svoju potrebu. Preto reagujem napĺňaním tejto jeho potreby do tej miery, ako je to možné. Napríklad, že sa postavíme z lavice a dáme si krátku pohybovú chvíľku v rozsahu 15 až 30 sekúnd. Potom sa posadíme naspäť na miesta a dieťa sa viac nehojdá.
Vo videodokrútke bol moment reflexie, keď sa po skončení aktivity s deťmi odmeníte tlieskaním. K tomu ste dodali: „Zaslúžime si jeden veľký srdiečkový tlesk.“ Prečo je dôležité dať do toho emóciu?
Robím všetko pre to, aby bola trieda nasýtená láskavými a pozitívnymi emóciami. Vnímam, že to, čomu venujeme svoju pozornosť, rastie. Ak dáme deťom naše pochopenie, úctu, zdravý rešpekt a ocenenie, potom nezostane miesto na negatívne javy a prejavy, respektíve budú výrazne eliminované. Rovnako si myslím, že najlepšou prevenciou šikanovania sú zdravé, kvalitné a láskavé vzťahy v triede.
Byť učiteľkou na prvom stupni základnej školy je špecifická vec. Čo sú kľúčové vlastnosti alebo zručnosti, ktoré má mať učiteľ na prvom stupni?
Učiteľ na prvom stupni je prvý človek, s ktorým dieťa prichádza do kontaktu po vstupe do základnej školy z predškolského vzdelávania. Mal by to teda byť dospelý, ktorý má jasne a prehľadne zadefinované pravidlá v triede. Ak má dieťa vytvorené prostredie, ktoré je predvídateľné, zažíva istotu a bezpečie. To je dobrým základom pre jeho ďalšie akademické pôsobenie a pre rozvíjanie jeho potenciálu.
V prvom ročníku je dieťa v neznámom prostredí, preto potrebuje stabilného človeka, ktorý naň dokáže s citom a veľmi prirodzeným spôsobom sprostredkovať a zdravo prenášať zodpovednosť. Takisto by v ňom mal v ňom budovať nezávislosť, samostatnosť a dbať na pravidlá. Napríklad v prvom ročníku som bola s deťmi stále v triede, no v ďalších ročníkoch som postupne odchádzala na jednu prestávku, potom na dve, neskôr na tri. Robím to s jediným cieľom – pozorujem, ako sa dieťa odo mňa zvláda odpútať.
V prvom ročníku deťom pripomínam, že ideme na toaletu, nadesiatujeme sa, napijeme sa vody, trošku sa prejdeme, porozprávame sa s kamarátom, vymeníme si pomôcky na nasledujúce vyučovacie hodiny. Postupne tieto kompetencie presúvam na mojich žiakov.
V rámci kompetencií učiteľa na prvom stupni by určite malo byť aj to, aby deťom dokázal sprostredkovať, že pravidlá sú pozitívne. So svojimi tretiakmi mám okrídlenú vetu: „Pravidlá sú tu na to, aby chránili mňa i ľudí v mojom okolí.“ Keď sme prišli do prvého ročníka, zadala som deťom domácu úlohu. Mali zistiť, prečo ocko s mamkou, keď ich vezú do školy, dodržiavajú predpísanú rýchlosť, prečo ju neprekračujú. Deti išli domov, opýtali sa rodičov a prišli s odpoveďami: „Chcem ťa bezpečne dopraviť do školy” alebo „Chcem ťa v zdraví dostať domov” či „Chcem, aby sme boli na ceste v bezpečí všetci – nielen my v našom aute, ale aj ľudia okolo nás“.
Tieto odpovede sme vedeli pekne použiť hneď v druhý školský deň pri ďalších aktivitách. Pri otázkach, prečo sa staráme o rastliny, prečo zotierame tabuľu a iných veciach, ktoré sú bežnou súčasťou našich dní. Dobrý učiteľ by mal byť autorom dobrých otázok, nie dobrých odpovedí.
Keď sa deti pýtajú, hľadáte s nimi odpovede?
Áno, najprv hľadám odpovede spolu s nimi, potom im ukazujem zdroje, kde by sme ich vedeli nájsť a tretím krokom je, že ich navádzam na to, ako by samy mohli nájsť odpovede na svoje otázky. Máme triednu knižnicu s rôznymi knihami, čo je veľmi kvalitný zdroj informácií. Občas deťom dovolím sadnúť si aj za môj počítač, keď sú pri mne. Skúsime zadať do Google kľúčové slovo a učíme sa pracovať s informáciami. Učíme sa, že prvá stránka, ktorú nám prehliadač vygeneruje, nemusí byť tá najsprávnejšia. Učíme sa kriticky myslieť a pracovať s mediálnymi výstupmi.
Učiteľ na prvom stupni je kľúčová osoba. Tak ako máme lekárov prvého kontaktu, tak máme aj učiteľov, s ktorými sa dieťa stretáva na začiatku vstupu do školy. Preto by takýto učiteľ mal byť odborník, ktorý dokáže včas odhaliť mnohé predpoklady či talenty dieťaťa, dokáže s nimi pracovať, ale zároveň vie odhaliť aj potenciálne oslabenia či riziká.
Ak majú rodičia šťastie, že si môžu vyberať školu alebo učiteľa, čo si podľa vás majú všímať?
Stále hovorím, že dieťa má aktuálne takého učiteľa, akého má mať. Každý učiteľ odovzdá zo seba to najlepšie, čo vie podľa toho, akú má schopnosť a aktuálnu situáciu. V prvom rade by som rodičom možno povedala, že k prijatiu učiteľa, ktorého má dieťa v prvom, ale aj na druhom stupni, treba určite pristúpiť s plnou dôverou. Je to človek ako každý iný, so svojimi silnejšími stránkami aj slabosťami. Mali by mu venovať svoju pozornosť. Oceniť ho za niečo, čo je pre učiteľov dôležité.
Ako rodič by som si všímala schopnosť učiteľa byť ľudským, a zároveň schopnosť pracovať s človečinou. Určite aj jeho erudovanosť. Môžeme si položiť otázku, čím tento pán učiteľ alebo pani učiteľka obohacuje moje dieťa.
Každý učiteľ odovzdá deťom spolu s akademickými vedomosťami, zručnosťami a schopnosťami aj kus seba. Niektorí učitelia sú zanietení ekológovia, takže deťom odovzdajú takéto cítenie. Iná pani učiteľka môže byť vášnivá hudobníčka, takže deťom odovzdá cit pre hudbu alebo pre umenie. Iné dieťa možno bude mať učiteľa, ktorý je vynikajúci v športe a dá mu základy zdravého životného štýlu a lásku k pohybu či k čerstvému vzduchu.
Z pozície rodiča by som pre svoje dieťa nechcela ideálneho učiteľa, pretože dieťa má už teraz učiteľa, ktorý mu môže odovzdať to, čo mu odovzdať má.
Ako si budujete vzťahy s rodičmi žiakov?
Osvedčuje sa mi, že ak rodič vidí, že mi na dieťati úprimne záleží, je zväčša veľmi otvorený komunikácii a hľadaniu riešení. Ak rodič zažíva vypočutie, pochopenie, porozumenie, prijatie, tak robí všetko najlepšie, ako len vie. Treba v tom celom nájsť nejaký konsenzus a súlad. Rodič je predĺženou rukou školy a škola je predĺženou rukou rodiny. Ak hľadáme najlepší záujem dieťaťa, nájdeme ho vtedy, ak spolupracujeme.
Takisto sa mi osvedčuje dať rodičovi prvú pomoc empatie. Rodič niekedy príde s emóciou, pričom vychádza zo svojej skúsenosti. Preto do správania možno prenáša svoje presvedčenia, predstavy a očakávania. Vtedy by ho mal v triede čakať pokojný učiteľ pripravený vypočuť ho, dať mu prvú pomoc empatie a pochopenia. Som presvedčená o tom, že rodič si takéhoto učiteľa vypočuje.
Tiež sa mi osvedčilo parafrázovať, čo hovorí rodič. Napríklad: „Rozumiem tomu, že to na vás pôsobilo takto, keďže ste mali tieto informácie.“ Popíšem, čo rodič povedal a dodám: „Ak dovolíte, teraz vám poviem môj pohľad.“ Vtedy vidím, že rodič je naklonený komunikácii. Okrem toho rodičovi poďakujem vždy, ak príde vyriešiť nejakú situáciu. Poviem mu, že si veľmi vážim, že prišiel, pretože len takto sa dajú riešiť veci.
Spomenuli ste v kontexte mozog a neurovedu. Prečo je dôležité sledovať aj takéto veci?
Viacero ľudí mi už povedalo, že som optimistická, no potom nie vždy vážne brali to, čo som im vravela. Preto som si vytvorila akýsi kľúč k tomu, ako presvedčiť ľudí, ktorí sú občas skeptickí. Hľadala som oporu vo výskume, faktoch a vo veciach, ktoré sú objektívne. Tiež rada používam vetu: „Srdcom zažité, rozumom prefiltrované.“ Keď zažijem srdcom niečo, čo neskôr prejde mysľou, je to podrobené kritickému mysleniu a nejakej analýze. To, čo naša myseľ a srdce následne vygenerujú, je najlepšie.
Dosť veľa sa venujem hodnoteniu. Veľa ľudí, či už kolegovia ale aj rodičia, to vníma len ako nutné zlo. Mnohí za tým vidia len známky. Čo pre vás znamená hodnotenie a čo je na ňom dôležité?
Dobré hodnotenie je zrejme také, ktoré je príjemné a užitočné. To znamená, že sa ním nesie pozitívna emócia, ale zároveň dieťaťu ukazujeme, kde má priestor na rozvoj. Ukazujeme mu aj stratégie, spôsoby a cesty, ako vie dosiahnuť najbližší stupienok, ktorý si spoločne vymedzíme. Toto považujem za dobré alebo kvalitné hodnotenie. Dobré hodnotenie pre mňa buduje sebadôveru dieťaťa, vytvára jeho reálny sebaobraz. Ukazuje mu silné stránky a naopak aj tie, na ktorých môže pracovať.
Učíte deti hodnotiť seba alebo hodnotiť svojich spolužiakov?
Určite áno. Nemenej dôležitou súčasťou hodnotenia je, aby dieťa malo reálny sebaobraz, aby dokázalo posúdiť samé seba alebo hodnotiť aktuálnu situáciu, rozmer či úroveň schopnosti. Toto robíme cielene. Samozrejme, v prvom ročníku potrebuje dieťa kritériá. Ale postupne, napríklad v treťom ročníku, to deti zvládajú viac-menej samostatne. Som presvedčená, že do štvrtého ročníka to zvládnu úplne samostatne.
Hodnotia deti aj vás? Pýtate si od nich spätnú väzbu?
Určite áno a veľmi rada. Ak si od detí pýtame spätnú väzbu, ukazujeme im, že nám záleží na tom, aby sme rástli a aby sme na sebe pracovali. Aj my máme priestor na rozvoj, ako to radi nazývame. Aj my potrebujeme dostávať príležitosti a deti sú v tomto skvelé. Ak máme s deťmi vytvorený naozaj kvalitný zdravý vzťah, nemajú problém dať nám spätnú väzbu. Často používam napríklad metódu otvorených otázok, kde sa na úvod spýtam: „Pani učiteľka by mohla…“ – a deti dopíšu zvyšok. V takej chvíli sa stiahnem, idem dopredu alebo do inej časti triedy a deti majú úplnú slobodu v tom, čo napíšu. Samozrejme, učím ich, aby to bolo – či už vo vzťahu k inému človeku, alebo aj vo vzťahu k samému sebe – napísané s láskavosťou a s rešpektom. Aby napísali niečo, čo je síce pravda, no spôsobom a jazykom, ktorý naučí a nie je zraňujúci.
Snažíte sa to implementovať do vašej práce?
Určite áno. Naposledy sme mali pravidlo takzvaného reštauračného hlasu. To znamená používanie sily hlasu, pri ktorej ma počujú tí, s ktorými stolujem a zároveň to znamená spôsob alebo hlasitosť, ktorá nie je rušivá pre ľudí v mojom okolí. Deti napríklad napísali, že pani učiteľky sa pri stole občas rozprávajú. Potom sme si vysvetľovali, že nie je úplne nevyhnutné, aby sme v jedálni mlčali.
Kam sa podľa vás posunie školstvo, kým budete veľmi skúsená pani učiteľka pred dôchodkom?
Krásna otázka. Pevne verím a aj chcem veriť, že súťaženie v triedach bude nahradené oceňovaním a podčiarkovaním výnimočnosti, rozvíjaním potenciálu každého jedného žiaka. Keď sme už hovorili o hodnotení, bude postavené na porovnávaní žiaka so sebou samým a na tom, aby sme sledovali jeho progres, pretože každé dieťa má rozdielnu štartovaciu čiaru. Či už pri vstupe do materskej školy, do prvého ročníka, na druhý stupeň základnej školy, na strednú školu alebo potenciálne pri vstupe na univerzitu – na každom stupni by dieťa malo mať možnosť zažívať úspech a prichádzať do školy s radosťou.
Začína to nami dospelými. Mali by sme byť láskavými sprievodcami a živými modelmi takéhoto správania. Metódy sú tiež dôležité, ale pre mňa bude stále kľúčové a rozhodujúce, aké vzťahy v škole vládnu, aká komunikácia v nej prebieha, aký duch sa v nej nesie a aká je atmosféra v triedach. Tešila by som sa, ak by sa kládol dôraz na charakterové vzdelávanie. Na báze charakterového vzdelávania sa bude dariť našim deťom, ale aj nám dospelým. Mali by sme upúšťať od výkonového merania, od percent a čísel. Charakterové zručnosti budú deti potrebovať bez ohľadu na to, či budú lekári alebo pekári. Možno budú mať povolanie, o ktorom ešte ani len netušíme.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Stredoškolská učiteľka, ktorá rada hľadá odpovede na otázky, súvisiace so vzdelávaním. Baví ju uvažovať s skúmať, čo pri učení (ne)funguje a prečo. Svoje úvahy a nápady overuje v praxi a ak sú použiteľné, rada ich posunie ďalej. Je absolventkou a mentorkou Komenského inštitútu a okrem pedagogiky sú jej vášňou knihy, amatérske divadlo a kráčanie.
