Z elitnej školy vytvorili inkluzívnu školu. Segregácia je iba krátkodobé riešenie, tvrdí jej riaditeľ Karel Handlíř

V čom sú žiaci inkluzívnej školy po jej absolvovaní iní ako žiaci „bežných“ škôl?

Máme trochu vyššie percento konštruktivistickej výučby, učíme deti viac premýšľať nad tým, čo robia, a aby išli do hĺbky nielen pri matematike, ale aj pri iných predmetoch. Konštruktivizmus sa akoby prelieva z niektorých predmetov do ďalších, vďaka čomu chcú deti viac premýšľať a vyvodzovať. Možno je to na úkor množstva dát, ktoré sa naučia, ale vo výsledkoch testov sa to neprejavuje zásadným spôsobom.

To znamená, že keď sú žiaci zameraní na osvojovanie obrovského množstva informácií, tak, prirodzene, veľa vecí zabudnú. Naopak, keď pracujete so systémom premýšľania, zostane vo vás pomerne veľa informácií a vo finále je to v testoch minimálne porovnateľné.

Druhou vecou je súdržnosť. Myslím si, že tá je veľmi dôležitá aj pre Krnov, pretože sú tu deti z rôznych sociálnych skupín. Keď tieto deti zažijú deväť rokov dochádzky v heterogénnej skupine, kde vyrastajú spolu, viac si rozumejú a dokážu vnímať svoje potreby.

Za posledných desať až pätnásť rokov to vnímam ako veľký posun aj v Krnove, kde nie sme jediná škola, ktorá pracuje podobným spôsobom. Vďaka tomu zlepšujeme klímu aj v rámci mesta, kde je veľká rómska menšina. K určitému posunu dochádza aj na strane minoritnej spoločnosti.

Spomenuli ste, že v rámci dobrej klímy, ktorú sa snažíte budovať v triedach, podporujete žiakov, aby sa nebáli hovoriť o tom, z akých podmienok pochádzajú. Viem si predstaviť, že pre mnohých žiakov by to bolo niečo, za čo by sa hanbili alebo nechceli o tom v kolektíve rozprávať. Vnímali ste to aj u vás?

Zatiaľ som sa nestretol s tým, že by o tom nechceli hovoriť. No musím povedať, že rozdiely sa medzi nimi vyrovnávajú. Keď sme pred pätnástimi rokmi začínali, v meste bola vylúčená lokalita, kde bývalo šesťsto ľudí vo veľmi drsných podmienkach. Dnes tá vylúčená lokalita v zásade už neexistuje, pričom jej pôvodní obyvatelia sú rôzne po Krnove a bývajú v relatívne lepšom prostredí. Takže situácia sa tu rapídne zlepšila.

Na začiatku sme sa snažili eliminovať vplyv na vzdelávanie aj tým, že sme v danej lokalite mali Doučovací klub, kde si mohli žiaci plniť svoje domáce povinnosti. To znamená, že do školy nechodili s hendikepom toho, odkiaľ pochádzajú. Dokonca aj v rámci hygieny sme im ponúkali možnosť umyť sa a vykonať základnú hygienu. Práve to eliminovalo, aby dieťa nechodilo do školy s tým, že by už na prvý pohľad bolo vidieť, že je zo znevýhodneného prostredia.

Doučovací klub ste organizovali v rámci školy?

Dohodli sme sa s mestom. Na základe dohody sme v danej lokalite dostali k dispozícii byt, ktorý sa zrekonštruoval a vybavil. V Doučovacom klube boli stáli pracovníci, ktorí každý deň po návrate detí zo školy zabezpečovali domácu prípravu. Bolo to školské zariadenie, v ktorom sme pracovali s deťmi, ktoré doma nemali napríklad svoju detskú izbu, kde by sa mohli učiť, a nemali rodičov, ktorí by im pomohli s učením. Mali sme aj vyškolenú pracovníčku, ktorá obchádzala rodiny a presviedčala ich, aby dali dieťa do Doučovacieho klubu. Postupne sa nám darilo, aby deti mali pravidelnú domácu prípravu a aby sa odstraňovali základne hendikepy.

Prečo musela pracovníčka rodičov presviedčať? 

Rodičia nemali potrebu posielať deti do Doučovacieho klubu, škola je často len jednou z nutných povinností, ktoré musia plniť, pre nich samotných to nemalo zmysel. Známky neriešili, prečo by sa teda deti mali po škole ešte učiť?

Terénna pracovníčka pani doktorka Svejderová, ktorá bola kedysi riaditeľkou špeciálnej školy, bola veľmi empatická, čo sa týka potrieb rómskych rodín, vysvetľovala a presviedčala rodičov, aby deti do Doučovacieho klubu posielali. Doučujúcim pracovníkom bol Tomáš Studnička, ktorý je tiež veľmi empatický a získal si autoritu rodičov. Postupne rodičia deti púšťali a boli radi, že v klube sú. Nakoniec klub pracoval aj cez prázdniny a mal plno.

Pri inklúzii sa často objavuje naratív, že rodičia z lepších pomerov nedajú svoje deti do školy, kde ich môžu pokaziť deti zo slabších socioekonomických podmienok. Ako je to vo vašej škole?

Myslím, že by to u nás fungovalo úplne rovnako ako všade inde, keby sa mesto nerozhodlo rozdeliť rómske deti rovnomerne na všetky školy. Keďže mesto vytvorilo rovnaké podmienky pre všetky krnovské školy, rodičia si nemohli vyberať školu, kde by bolo menej rómskych detí. Samozrejme, máme aj gymnázium, kam rodičia časť detí preložili. No často sa tam otvára iba jedna trieda, čo je nejakých tridsať detí v rámci ročníka. Je to dosť, ale nie je to maximum.

Ostatné školy to jednoducho museli zvládnuť. Samozrejme, vidno aj výkyvy. Priznám sa, že pred pandémiou bola situácia veľmi dobre zvládnutá a cítili sme, že deti veľmi dobre pracujú. Dva roky pandémie, keď sme mali domácu výučbu a deti zo sociálne slabších pomerov žili vo svojej bubline, ich po návrate do školy posunuli o pár rokov späť. Takže opäť pracujeme na budovaní dobrej klímy v triedach.

Zo začiatku, keď prišli rodičia s deťmi na zápis a videli na chodbe sedieť rómske deti, odchádzali a hľadali inú školu. Mali aj tendenciu hľadať, či v nejakej triede nie je menej Rómov, ale keď zistili, že niet úniku, museli to zvládnuť. Keď sa to podarilo zvládnuť aj nám učiteľom, úplne sa upokojili. Dnes to už vôbec nepociťujeme, vlastne tieto problémy neriešime už niekoľko rokov.

Pri práci s deťmi so zdravotným znevýhodnením alebo zo sociálne slabšieho prostredia sú potrební aj špeciálni či sociálni pedagógovia. Koľko ich máte v pomere k ostatným pedagógom? Stačí to? 

Neviem, ako je to na Slovensku, ale v Česku bol rozvoj spoločného vzdelávania alebo inklúzie do určitého času doplnený významnou podporou cez asistentov pedagóga. Bolo to fajn, pretože nám to pomohlo v rámci triedy, v ktorej bol ďalší pedagogický pracovník. Klientela detí, s ktorými pracoval a na ktoré sa zameriaval, je často naozaj špecifická a veľmi náročná. Ani učiteľ, ani asistenti pedagóga neboli špecialistami, ktorí by mohli s týmito deťmi pracovať a cielene ich rozvíjať. Skôr deťom pomáhali s riešením úloh, motivovali ich.

Začali sme premýšľať nad tým, že potrebujeme kvalitnejšieho pedagóga, preto sme začali rozvíjať špeciálnu pedagogiku na škole. Vďaka mestu sme dostali pani učiteľku na takmer celý pracovný úväzok. Momentálne máme štyroch špeciálnych pedagógov, ktorí individuálne pracujú s deťmi, ktoré nejakým spôsobom zlyhávajú vo výučbe.

Funguje to tak, že po komunikácii s učiteľom si špeciálny pedagóg zavolá dieťa z triedy a zisťuje, akým spôsobom sa učí, a následne sa s učiteľom rozpráva o tom, ako nájsť najbližšiu rozvojovú možnosť, aby to zvládlo, aby sa mohlo znovu vrátiť do hlavného prúdu k ostatným deťom. Špeciálny pedagóg sa učí priamo s dieťaťom alebo s malou skupinkou detí, pričom sa snaží, aby sa dieťa naučilo to, na čom sa s učiteľom dohodli. Zároveň skúma, ako mu môže pomôcť, aby to naďalej zvládalo.

Ako som spomínal, máme štyroch špeciálnych pedagógov, potrebovali by sme ich viac. Ideálom by bolo, ak by sme mali jedného špeciálneho pedagóga zhruba na sedem tried. Teraz máme jedného špeciálneho pedagóga na deväť tried. Čo je veľmi náročné, takže nepokryjeme všetko, čo potrebujeme. Ale je to cesta, ktorá deťom naozaj pomáha, pretože keď majú individuálnu podporu, vedia, že nie sú samy, a do triedy sa vracajú s tým, že čo nevedeli, už vedia.

Dokonca majú väčšiu motiváciu do učenia, ak niečo vďaka práci so špeciálnym pedagógom zvládnu. Posilňuje to vzdelávaciu ambíciu žiakov. Čo je u sociálne znevýhodnených detí veľmi dôležité, pretože často si samy pre seba povedia, že na to jednoducho nemajú. Aj tým sa ich snažíme presvedčiť o opaku.

V rozhovore s vami som sa dočítala, že podľa vás by mal štát finančne podporiť školy, ktoré by chceli prijať špeciálnych či sociálnych pedagógov, lebo sa mu to v budúcnosti vráti. Ako ste to mysleli?

Myslím si, že by sa mohla aspoň čiastočne obmedziť podpora asistentov pedagóga a pridala by sa podpora špeciálnych pedagógov. Tým môžeme zacieliť pozornosť na deti zo sociálne slabého prostredia, deti so vzdelávacími problémami, ale teoreticky aj na talentované deti, ktoré by mali individuálnu starostlivosť. Štátu sa to oplatí v tom, že vo výsledku by všetky deti mohli dosahovať lepšie vzdelávacie výsledky a zároveň by mohli mať lepší vzťah k učeniu a k vzdelávaniu. Vďaka tomu by nám neodchádzalo toľko detí zo základných škôl, ale pokračovali by na stredných školách, prípadne na učňovkách. Čo je vo finále pre štát obrovsky prínosné, pretože ak nám viac detí skončí strednú školu a ak sa viac detí vyššie vzdeláva, má to ekonomický dosah na štát.

Na Slovensku sa učitelia detí z marginalizovaných rómskych komunít často sťažujú, že jednou z prekážok vzdelávania týchto detí je nezáujem rodičov alebo podmienky doma. Spomínali ste, že na začiatku ste mali Doučovací klub. Ako pracujete s deťmi, ktoré k vám prichádzajú od prvého ročníka? Doučovací klub zrejme už nemáte.

Nemáme. Krásne to mapuje vývoj, ktorý sa u nás vytvoril. Najprv sme začali pracovať v Doučovacom klube s deťmi, ktoré chodili do školy. Potom sme zistili, že nám chodia nepripravené deti do prvej triedy. Takže sme v Doučovacom klube vytvorili aj Detské podporné centrum, ktoré fungovalo doobeda, keď boli staršie deti v škole. V Detskom podpornom centre pracovali tí istí pracovníci s mamičkami a predškolákmi, pretože rodičia ich nechceli posielať do škôlky, lebo to vo svojej komunite brali ako zlyhanie. V rámci rómskej komunity bolo zlyhaním matky poslať deti v troch rokoch do škôlky.

Vymysleli sme to tak, že do Detského podporného centra chodili matky s deťmi, a zatiaľ čo matky pili kávu, my sme učili deti. Matky videli, že sme sa snažili socializovať deti, učili ich základy, ktoré boli potrebné na prípravu do škôlky. Zároveň sme raz za mesiac s rodičmi z komunity navštívili aj vybranú škôlku v Krnove, aby rodičia videli, ako to tam funguje. Postupne sa im menil vzťah k škôlke, pričom naším cieľom bolo, aby všetky deti v piatich rokoch do škôlky nastúpili.

To sa postupne darilo a zhruba pred troma rokmi sme Detské podporné centrum mohli úplne zrušiť. Už nebolo potrebné, pretože všetky deti nastupovali do škôlky v troch alebo štyroch rokoch. Vďaka tomu, že nastúpili do škôlky, do školy nám začali prichádzať trochu viac pripravené. Medzi žiakmi v prvej triede už teda nebol taký skok, pretože rómske deti bez škôlky boli naozaj o niekoľko úrovní nižšie.

Po vstupe do prvej triedy sa snažíme udržiavať podmienky, lebo vnímame, že keď je dieťa v kontakte s inými deťmi a vidí, čo robia jeho spolužiaci, má tendenciu učiť sa. Len čo sa od toho úplne odtrhne, čo je veľké riziko, zvyknem to prirovnávať k tomu, že dieťa sa správa, akoby chodilo na španielčinu, no nevie po španielsky. Samozrejme, dieťa sa nechce nudiť, nechce vyzerať hlúpo, tak začne robiť neporiadok. V tej chvíli sa zhoršuje prostredie v triede. Tomu sa snažíme zabrániť cez podporné vzdelávanie.

S tým je spojených aj veľa ďalších vecí, pretože v ich rodinách je často nižšia slovná zásoba, takže keď deti prídu do školy, ťažšie rozprávajú. Nedosahujú výsledky, lebo nerozumejú slovám a ich významom. V tomto prípade takisto pomáha heterogénne prostredie v triede, kde dochádza ku komunikácii medzi deťmi navzájom. Vtedy si rozširujú slovnú zásobu.

Spomenuli ste kontakt s matkami rómskych detí v Detskom podpornom centre. Pomohlo vám ešte niečo lepšie pochopiť, ako žijú deti vo vylúčených komunitách?

Keď sme začínali, pravidelne som navštevoval všetkých rodičov našich detí vo vylúčenej lokalite, aby som sa zoznámil s tým, kde žijú. Pýtal som sa ich na potreby. Videl som podmienky, v ktorých vyrastajú deti, takže som si vedel lepšie predstaviť, čo od nich môžeme požadovať. Preto sme vytvorili aj Doučovací klub a ďalšie podporné aktivity.

Následne som sa snažil, aby všetci učitelia našej školy mali rovnakú skúsenosť ako ja. Aj oni sa začali stretávať s rodičmi vo vylúčenej lokalite raz za štvrťrok. Komunikovali sme s rodičmi, pýtali sme sa ich na rôzne témy, aby sme vedeli, ako uvažujú. Aj napriek tomu si stále myslím, že nerozumieme úplne všetkému. Je to ťažké, pretože Rómovia sami nevedia úplne vyjadriť, čo potrebujú. Väčšinou sa snažia vyjadriť to, čo čakáme, že by chceli. Dodnes som v tom veľmi pokorný a nehovorím, že tomu rozumiem. Takisto bola táto situácia úplne iná ako na Slovensku, kde to môže byť oveľa ťažšie.

Ako ste motivovali učiteľov, aby zvládli inklúziu vo svojich triedach?

Je to o potrebe pomáhať. Cítim, že keď si nejaký čas nepripomíname, že podmienky detí sú rôzne, vždy to trochu oslabne. To znamená, že treba stále zdôrazňovať, že nie všetci žijú v rovnakých podmienkach.

Učitelia sú väčšinou z celkom dobre sociálne zabezpečených rodín, majú zázemie, takže je veľmi jednoduché si túto predstavu prenášať aj na ostatné deti. Keď už teraz nemáme vylúčenú lokalitu, nemáme čo navštevovať, musíme si pripomínať to prostredie na poradách, kde sa snažíme poukazovať na to, v čom sú rozdiely, s čím rodičia vedia deťom pomôcť a s čím nie.

Stále zápasíme s tým, že niektorí učitelia majú pocit, že sú bezbranní, pretože dieťa sa doma neučí a rodičia s ním nerobia domáce úlohy. Často si však neuvedomujú, že rodič je neraz absolvent špeciálnej školy a dokáže dieťaťu pomôcť v prvej, maximálne druhej triede, ale v šiestej, siedmej je to pre neho úplne nemožné. A keď to nevie a nechce si to priznať, tak sa pre neho vzdelávanie stáva nezaujímavé.

Čo považujete za najväčšiu výzvu vo svojej škole?

Chcel by som, aby sme dokázali, že to najlepšie vzdelávanie, aké môže byť, je v heterogénnom kolektíve. Naučiť sa zvládnuť heterogénnu triedu a zasýtiť talentované deti, ale aj deti s menšou mentálnou kapacitou, aby to učenie bolo príťažlivé pre všetky.

Dôležité je pripomínať si tieto veci, pretože keď sa o tom nebavíme a nepracujeme na tom, skĺzava to k selekcii. Vidím to, keď pracujeme s talentovanými žiakmi a keď to príliš neanalyzujeme a nereflektujeme, automaticky prichádza k vyčleneniu. To považujem za najväčšiu výzvu.

Keď k vyčleňovaniu dochádza a vnímate to, čo pomáha?

Rozprávame sa o tom a vysvetľujeme. V súčasnosti rozbiehame na škole fínsky program proti šikanovaniu KiVa. Ten podporuje osobnostný sociálny rozvoj a je systematický. Od prvej do deviatej triedy sa s deťmi pravidelne stretávame dvakrát za mesiac a preberáme, aké správanie je a nie je správne. Myslím si, že práve tento program edukuje nielen deti, ale aj učiteľov.

Možno ste zaregistrovali, že naša organizácia CEEV Živica rozbieha prvú inkluzívnu školu na Slovensku s názvom ALMA. Od začiatku sa okrem pozitívnych reakcií stretáva aj s tými negatívnymi. Napríklad že na škole budú spoločné toalety pre obe pohlavia a podobne. Pritom inklúzia je niečo, čo v iných krajinách vrátane tej vašej funguje roky. S akými reakciami ste sa stretávali vy?

Keď sme začínali, nielenže nadávali rodičia, ale aj deti, ktoré boli z matematických tried, vytvárali domobranu, ktorou sa chceli chrániť pred rómskou komunitou. Keď sa nastavujú tieto veci, je prirodzené, že ľudia majú tendenciu brániť sa a nedôverujú tomu. Myslím si, že je dôležité vydržať.

Vnímam Živicu, ktorá chce ísť do podobnej veci, čo je veľmi obdivuhodné. Veľmi držím palce práve tomu, že sa chce pokúsiť rozdistribuovať rómske deti postupne do všetkých škôl. Viem, že pre školy, ktoré teraz rómske deti nemajú, to bude zložitejšie, ale postupne si uvedomia, že to robia nielen pre seba, ale pre celé mesto a pre budúcnosť.

Za desať až pätnásť rokov to môže pomôcť celej lokalite. Je to niečo, čo môže pomôcť nielen väčšinovej populácii, ale aj menšinovej a sociálne znevýhodnenej. Vždy si hovorím, že keď chceme pracovať napríklad s rómskymi deťmi a chceme, aby to bolo udržateľné a niekam sa to vyvíjalo, tak nemôžeme požadovať, aby tie deti žili vo svojej komunite, vo svojej sociálnej bubline a zároveň prevzali štandardy väčšinovej spoločnosti. To je asi sen, ktorý sa nedá uskutočniť.

Naopak, keď vytvoríme prirodzené prieniky týchto sociálnych skupín, dôjde k tomu, že sa tie skupiny môžu meniť. Prirodzene, môžu tam byť aj negatívne vplyvy z oboch strán, no s tým musíme počítať, byť na to pripravení a vedieť s tým systematicky pracovať. Je to jediná cesta, ako tento problém vyriešiť. Inak ten problém zostane oddelený a znova sa vráti.

Aj v prípade Krnova, kde pri rušení ďalšej vylúčenej lokality mesto zo začiatku postupovalo oveľa tvrdšie. Malo tendenciu ponúknuť byty nezadlženým rómskym rodinám. Tých, ktorí mali sociálne problémy, sa snažilo z lokality vypudiť. Tieto rodiny sa odsťahovali tridsať kilometrov od Krnova, kde sa začal zvyšovať počet rómskych detí a rómskeho obyvateľstva.

V súčasnosti si môžeme povedať, že sme to vyriešili a že máme menšie problémy. Ale vidíme, že tí ľudia tam nemajú prácu, zázemie a začínajú sa sťahovať späť, pričom zase narušujú situáciu v meste. Takže to nie je dlhodobé riešenie. Segregácia je iba krátkodobé riešenie, dlhodobým riešením je inklúzia. Živici veľmi držím palce.

Čítajte viac: EDUŽUR: Nechajte mladých ľudí rozprávať o čomkoľvek, ale nedajte priestor extrémistickým názorom, hovorí lektor kritického myslenia (+podcast)