Prečítala som si vyjadrenie novinárky Zuzany Kovačič Hanzelovej o jej rozhodnutí stiahnuť sa z nahrávania politických rozhovorov pre neutíchajúce vyhrážky a útoky. Myslím si, že v jej situácii by som učinila rovnako. Útoky na ženy novinárky pribúdajú a sú čoraz vyhrotenejšie, odstrašujúcejšie a ohrozujúcejšie. Aj keď sa politickým témam nevenujem, pred pár mesiacmi som sa ocitla v nepríjemnej situácii, a to v ordinácii lekára.
Po vstupe do ordinácie sa ma zubár opýtal, či ešte chodím do školy. Tykanie som neriešila, možno som s opuchnutým lícom naozaj pôsobila mladšie. S úsmevom som ho opravila, že do školy nechodím a pracujem. Nasledovala otázka, čo robím – tykanie z jeho strany ostalo. Nemohla som poriadne otvoriť sánku, a tak som mu v bolestiach odpovedala, že som novinárka. A potom to prišlo…
Namiesto zisťovania môjho zdravotného stavu mi štvrťhodinu „čistil žalúdok” – pre aké nepriateľské médium píšem a o čom už len ja môžem písať. V miernom šoku z jeho hnevu som mu odpovedala, že sa venujem témam v oblasti životného prostredia a vzdelávania. „Ja som proti životnému prostrediu,” vyhlásil a pokračoval nelogickými tvrdeniami. Počas toho ma už vyšetroval a poslal na röntgen. Keď som vyšla z ordinácie, zmocnil sa ma strach. Pravdupovediac, nevedela som, či mám odísť alebo sa tam vrátiť. No keďže ma už niekoľko dní príšerne bolel zub, povedala som si, že to risknem. Po návrate do ambulancie si zrejme uvedomil, že s ním nebudem polemizovať a tak zmenil rétoriku, no žiaľ k horšiemu.
Počas toho, ako mi pichal injekcie na umrtvenie zubu, sa ma pýtal, či viem po anglicky a francúzsky. Sestričku, ktorá sa celý čas smiala na tom, aký je pán doktor vtipný, požiadal, aby mi pustila jeho obľúbenú pesničku. V závere, keď som už mala umŕtvenú polovicu tváre, sa ma opýtal, či ho pozvem na kávu a dodal, že môžem napísať o tom, u akého profesionála som sa nechala vyšetriť. Bolo mi na zvracanie a nebolo to z injekcií.
Ani neviem, čo bolo horšie – či prvotná nenávisť podložená bludami z internetu, slizké reči alebo smiech sestričky. Často sa stretávam s tým, že ženy, ktoré žijú alebo pracujú v takomto prostredí, nevnímajú ho ako niečo nevhodné a alarmujúce. Možno to považujú za komplimenty, boja sa o pracovné miesto alebo si povedia, že sa radšej zasmejú, lebo je to ľahšie, ako by mali ísť do konfrontácie, ktorá býva väčšinou prehraným bojom.
Mám 27 rokov. Ak by som mala dostať peniaze za všetky nemiestne a sexistické poznámky, nevyžiadané rady či nevtipné vtipy, ktoré som v živote dostala, bola by som za vodou. A nie som v tom, žiaľbohu, sama. Moju známu minule operovali. Pred anestézou, keď ležala v podstate nahá na operačnom stole, komentovala sestrička spoločne s lekárom jej vzhľad – „ako sa mohla tak dogabať” a že si nenájde zamestnanie, pričom narážali na jej tri malé tetovania.
Pred dvomi rokmi robil Inštitút pre výskum práce a rodiny (IVPR) prieskum, v ktorom sa zistilo, že dve tretiny Sloveniek zažili sexuálne obťažovanie. Až šesť percent ľudí zažilo sexuálne obťažovanie – od neverbálneho až po sexuálny nátlak.
Donedávna som si myslela, že sa pred takýmto správaním viem ubrániť. No v ambulancii som zamrzla a nevedela som, ako mám reagovať, aby som to nezhoršila ešte viac. Neviem, ako to zmeniť a či sa to vôbec zmeniť dá. Ale aspoň o tom, prosím, hovorme.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.