Lekár má vždy poučiť pacienta o tom, čo ide robiť a ako to urobí, hovorí v rozhovore psychologička Ivana Skoumalová, ktorá pôsobí ako výskumníčka na Lekárskej fakulte UPJŠ a je garantkou predmetu Tréning kompetencií pre klinickú prax pre študentov a študentky všeobecného lekárstva. V rozhovore hovorí o tom, kedy sa sama stretla s hrubým správaním zdravotníka, ako by mali lekári a lekárky komunikovať s pacientmi a prečo sa to na škole často neučia.
Tento rozhovor ste mohli čítať aj v Denníku N.
Dal vám niekedy lekár najavo, že na vás nemá čas, prípadne sa k vám správal hrubo?
Áno. Myslím si, že sa to už stalo každému na Slovensku. Musím však povedať, že mám aj veľa príjemných skúseností.
Ako sa k vám vtedy lekár zachoval?
Sprevádzala som na vyšetrenie svoje malé dieťa. Komunikácia bola zlá. Išlo o neprofesionalitu vo vykonávaní vyšetrenia či intervencie. Lekár totiž u syna vykonal zákrok bez lokálnej anestézie. Bez akýchkoľvek informácií a bez poučenia to pre môjho syna aj pre mňa bolo traumatizujúce. Keď sme to riešili ďalej, nedostali sme žiadne vysvetlenie ani pochopenie. Je to jeden z extrémnejších prípadov. Lekár má poučiť pacienta o tom, čo ide robiť a ako to urobí.
Ako ste reagovali?
Bola som v šoku. Čakala som na to, že nám povie, čo sa bude diať. Odrazu povedal, nech sa syn vyzlečie. Ešte stále som čakala, že nám vysvetlí, ako bude postupovať. Nič také sa však nedialo. Zo sekundy na sekundu rezal. Môj syn začal kričať. Rukami chcel prirodzene chytiť ranu a musela som ho silno držať. V tej chvíli som nemohla urobiť nič, riešila som to až po zákroku.
Lekárovi som povedala iba to, či synovi nemohol dať anestéziu. Popravde, ani neviem, čo mi vtedy odpovedal. Trvalo to zrejme dlhšie, ako malo, môj syn kričal ako na jatkách. V takej chvíli ste závislí od zdravotníka, nechcete mu brániť v tom, čo treba urobiť. V tomto prípade išlo o prekročenie etických štandardov a hraníc. Bolo hrozné vidieť syna v takom stave. Vyčítala som si, že som ho neochránila dostatočne, lenže lekár mi to prakticky neumožnil.
Riešili ste to neskôr aj s vedením nemocnice?
Bol to ambulantný doktor. Chcela som za ním neskôr ísť a vysvetliť mu, že to, čo urobil, nebolo v poriadku. Bola som veľmi nahnevaná. Potom mi napadlo, že to možno niekde zverejním a nahlásim ho na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Ale nevedela som presne ako. Nikde nie sú informácie, čo môže pacient alebo pacientka robiť, keď sa niečo také stane. Popravde, neverila som, že by to aj tak v niečom pomohlo. Škoda už bola urobená.
Nie je však problém najmä v stave nášho zdravotníctva? Sme radi, že nás vôbec ošetria, a netrúfneme si vyžadovať lepší štandard komunikácie. Pokiaľ sa nezmenia základné veci, je vôbec témou to, ako lekár komunikuje s pacientom?
Je pravda, že zdravotníctvo je v zlom stave. Nie je to však dôvod na to, aby sme prestali žiadať zmenu. Možno na to mal vplyv aj socializmus a aj dávnejšia minulosť. Čo vtedy povedal lekár, to platilo. Ľudia boli šťastní, že ich niekto ošetril, bez ohľadu na to, ako to urobil.
Dnes sa pacienti dožadujú svojich práv a spôsobov ošetrenia. Majú veľa informácií, ale medzi nimi sú aj dezinformácie a nezmysly. Lekári a lekárky im to musia vysvetľovať, ale na to nie je čas. Chcem tým povedať, že ľudia kedysi rešpektovali zdravotníkov ako autoritu. Dnes to tak v niektorých prípadoch nie je, ale je potrebné to brať ako súčasť práce a trpezlivo s pacientmi komunikovať, vyvracať dezinformácie, pomáhať im pochopiť informácie o zdraví.
Rieši sa už aj téma komunikácie s pacientmi. Bohužiaľ, stále je bežnou praxou, že zdravotník alebo zdravotníčka nehľadí na psychiku ľudí, teda čo prežívajú, keď vstupujú do zdravotníctva a sú často veľmi zraniteľní.
Môj otec je ťažký diabetik, počas pandémie som ho viezol na pohotovosť. Mali sme podozrenie, že má covid, a bol vo vážnom stave. Keď sme prišli na pohotovosť, otcovi bolo veľmi zle. Sedeli sme na chodbe a nikto sa nám nevenoval. Len nám stroho oznámili, že máme čakať. Otec o pár minút skolaboval a až potom sme sa dostali do ambulancie. Chápeme, že situácia lekárov aj zdravotných sestier je náročná. Ako by však mala vyzerať komunikácia v tomto prípade?
Treba odlíšiť oddelenia pre akútne prípady a ambulantnú starostlivosť. Ale keď zdravotníkovi poviete, že niečo nie je v poriadku, nemôže vás takýmto spôsobom odmietnuť. Je pochopiteľné, že majú veľa prípadov, prostredie je stresujúce. Ale je to súčasť ich povolania, a keď je profesionálne zvládnuté, zahŕňa aj dobrú komunikáciu. Tá by mala vyzerať tak, že pacient alebo jeho opatrovateľ je vypočutý a rešpektovaný. Keď má obavy, že sa niečo deje, urobí sa intervencia, aby sa mu nezhoršil stav. Je potrebné pozrieť sa na situáciu z perspektívy pacienta, ktorý si svoj stav zrejme nevymýšľa.
Čítal som si vašu publikáciu „Kompetencie pre klinickú prax v oblasti komunikácie s pacientom“. Spomínate tam konkrétne príklady, ako má komunikácia vyzerať. Píšete o tom, že zdravotníci by mali s pacientmi komunikovať neodsudzujúco, rešpektovať aj kultúrne odlišnosti. Čo si pod tým máme predstaviť?
Študentom a študentkám sa snažíme sprostredkovať perspektívu pacienta. Vysvetliť im, že k nám neprichádzajú ľudia, ktorí sú rovnakí, hoci majú podobné telá. Odlišujú sa kultúrne, hodnotovo aj svojimi potrebami. Každý z nich prežíva a zvláda rôzne situácie inak. Zdravotník alebo zdravotníčka nemá ako vedieť, či je človek moslim alebo vegetarián, gej, lesba alebo transrodový človek. Ak sa nám podarí vnímať ľudí tak, že ich potreby, názory a hodnoty sú legitímne, môže nám to pomôcť poskytovať im zdravotnú starostlivosť efektívnejšie.
Pacienti sú rozmanití. Kým si s nimi nezačneme vytvárať vzťah, nepoznáme ich. Keď chceme, aby s nami spolupracovali, musíme poznať ich perspektívu. Potom aj my vieme, ako máme s nimi pracovať.
V 90. rokoch som sa stal vegetariánom. Školská doktorka mi vtedy prikázala, aby som jej chodil ukazovať každú desiatu. Nech vie, ako sa stravujem. Pre mňa to bolo veľmi ponižujúce. Vegetariánstvo mi zostalo. Dodnes si pamätám, ako mi na prednú stranu zdravotnej karty napísala „Vegetarián“. Ako by to malo vyzerať, keď príde človek za doktorom a povie mu, že sa chce stať vegetariánom alebo vegánom?
Odráža to aj to, akí sme na Slovensku v rešpektovaní spoločenskej a kultúrnej rozmanitosti. Od ľudí očakávame, že budú nejako žiť, podľa konvenčných predstáv spoločnosti. Ak to tak nie je, odrazu nevieme, ako na to reagovať.
Predpokladám, že pred tridsiatimi rokmi téma vegánstva a vegetariánstva nebola taká moderná, ako je dnes. Viem si predstaviť, že pani doktorka sa mohla obávať o vlastnú bezpečnosť a reputáciu, ak to umožní. Ľudia na Slovensku majú problém prevziať zodpovednosť a byť svojbytní vo veciach, ktoré sú v niečom inovatívne. Obávajú sa toho, že musia byť krytí, že budú musieť zdôvodniť, prečo sa nejako rozhodli. Možno aj preto táto pani doktorka chcela vidieť desiatu, možno tak naozaj chcela zaistiť, aby dieťa malo dobrú výživu, nakoľko si nebola istá.
Keby ste boli mentorkou tejto pani doktorky, čo by ste jej odporučili? Ako by sa mala rozprávať s adolescentom?
Pravdepodobne mala obavy, ktoré vtedy považovala za opodstatnené. Napríklad to, že sa dieťa nebude dobre vyvíjať alebo nebude mať dostatok prvkov z mäsitej stravy. Najprv by som na jej mieste skúsila pracovať sama so sebou. Reflektovať svoje predpoklady, vzdelať sa v danej téme. V zahraničí už určite existovali na túto tému štúdie, ale neviem, či sa k nim dostali ľudia na Slovensku.
Potom je určite dôležité rozprávať sa so samotným dieťaťom. Aké to preňho je? Ako sa cíti a čo si o tom myslí? Samozrejme, rozprávať sa tiež s rodičmi dieťaťa. Sú veci, ktoré vie lekár lepšie ako pacient, ale sú aj prípady, keď si môže pacient vybrať a vtedy nevidím dôvod, prečo by nemohlo dôjsť k prijatiu daného rozhodnutia.
Hovoríte, že správna komunikácia nie je luxusná služba, ale niečo, čo pomáha lekárovi aj pacientovi. Čo sú benefity rešpektujúcej a empatickej komunikácie?
Je vedecky dokázané, že pacienti, ktorým sa zdravotníci a zdravotníčky venujú aj po komunikačnej stránke, sú viac adherentní, teda je väčšia šanca, že budú dodržiavať odporúčania zdravotníka alebo zdravotníčky. Pomáha im to aj v ďalších fázach liečby, ak ide o chronickú dlhodobú liečbu.
V jednom výskume sa zisťovalo, aký čas lekári dajú pacientom na to, aby im povedali, čo ich trápi. Zistilo sa, že pacientovi stačia dve minúty na to, aby dokázal pokojne vysvetliť problém. Lekári často prerušia pacientov po tom, ako im vymenujú prvé symptómy, a už rozmýšľajú nad diagnózou. Pacienti si však to najdôležitejšie nechávajú až na koniec. Potom sa stane, že lekár už urobí diagnózu a plán liečby, ale pacient mu na konci povie niečo nové. Spravidla je to niečo podstatné, čo prinesie potrebu celý proces zopakovať. V podstate sa tým konzultácia zbytočne predĺži.
Keď si predstavím, že by mi ako lekárovi sedela v čakárni desiatka pacientov a s každým by som mal viesť dlhý rozhovor, asi by som mal z toho stres. Vy však tvrdíte, že lekár počas dvoch minút dokáže získať viac informácií, než sme bežne zvyknutí.
Presne tak, nemusí to znamenať, že pacienti budú rozprávať dlho. Niektorí to robia, majú potrebu sa porozprávať, ale dá sa to rešpektujúco stopnúť. Lekár môže povedať, že ho veľmi zaujíma, čo mu pacient hovorí, ale nateraz má dostatok informácií, aby mu stanovil diagnózu. Pacient bude možno viac naklonený k tomu, aby spolupracoval. Je to možno desať sekúnd, ktoré pomôžu vytvoriť vzťah založený na dôvere a rešpekte.
Dôvera je potrebná najmä vtedy, keď majú pacienti dlhodobé zdravotné problémy. Adherencia je však zložitá téma, mnohí ľudia odídu z ordinácie a ani si do lekárne nejdú vybrať lieky. Pritom je to kopec práce a peňazí a na pacienta to nemá žiadny efekt.
Prečo si nevyberajú lieky?
Môže to byť preto, lebo nemajú peniaze na doplatky, ale lekár sa ich na to nespýta. Pacientovi by mal povedať, koľko eur bude musieť doplatiť, a spýtať sa ho, či je to v poriadku. Ak nie, môže skúsiť nájsť generický liek bez doplatku.
Ďalší dôvod môže byť ten, že pacienti počas konzultácie nedostali možnosť vyjadriť svoje obavy z lieku. Veľa lekárov sa pacientov neopýta, či s liekmi už majú skúsenosť. A pritom by mohli povedať, že liek im v minulosti spôsobil napríklad bolesti brucha. Predpísaný liek si potom nevyberú a radšej hľadajú riešenie tam, kde ich niekto vypočuje. Napríklad na internete, kde pacient môže nájsť laické rady. Keby dostal príležitosť povedať to pri vyšetrení, možno by nakoniec zistil, že brucho ho nebolelo z predpísaného lieku. Lekár takto pacientovi pomôže v tom, že nebude mať bariéru v braní lieku, ktorý by preňho mohol byť prospešný.
Vďaka tomu možno fungujú aj fóra napríklad aj na Modrom koníkovi. Ľudia sú tam vypočutí a dostávajú spätnú väzbu. Keby lekári dali pacientom viac času, Modrý koník by možno nemal taký úspech.
Na internete sú aj ohrozujúce informácie pre zdravie ľudí. Komunikácia je dnes o to dôležitejšia, pre pacienta by mali byť dôveryhodným zdrojom lekár alebo lekárka. Pacient si musí pamätať, čo mu lekár povedal. Má to byť tak, že od neho odchádza zorientovaný, edukovaný, vie, čo má robiť a prečo. To, že vieme, prečo máme niečo urobiť, pomáha tomu, aby sme to potom aj naozaj urobili.
Na Slovensku však kolabuje zdravotný systém. Môžeme od zdravotníkov vyžadovať, aby to robili takto?
Jedna vec je, že máme právo vyžadovať niečo od niekoho na určitej odbornej pracovnej pozícii. Je však pravda, že sa musíme pozerať aj na to, ako funguje štát a jeho zdravotníctvo. To je niečo, čo je nad úsilie lekárov, no musíme myslieť na to, že spoluvytvárajú systém. Keď idete k právničke, tiež očakávate, že komunikácia a služby budú na lepšej úrovni. Preto nechápem, prečo by sme nemohli očakávať aj od zamestnancov v štátnom verejnom zdravotníctve, aby mali istú úroveň expertízy aj v tom, ako sa s ľuďmi rozprávajú, aká je kvalita ich komunikácie.
Právnika si človek musí zaplatiť, zdravotníctvo vnímame ako bezplatné.
To neznamená, že zdravotníctvo je úplne zadarmo. My všetci ho platíme našimi odvodmi, podieľame sa na platení príspevku pre štát. Kvalita by mala byť rovnaká, ale nechcem týmto viniť zdravotníkov a zdravotníčky.
Právnička má úplne inú hodinovú sadzbu ako zdravotná sestra, no vyžadujeme od nich rovnaký komunikačný prístup.
Oddelila by som to. Mali by sme mať nárok na vysokú profesionalitu aj v zdravotníctve, ale štát by tomu mal pomáhať. Je smutné, že zdravotnícki pracovníci a pracovníčky dostávajú nízke platové ohodnotenie za takú stresujúcu a náročnú prácu. Napriek tomu si myslím, že ich prístup by mal byť na profesionálnej úrovni. Prečo by slušná a rešpektujúca komunikácia mala byť nejaký nadštandard? Bohužiaľ, ani vysoké školy na Slovensku nevnímajú kvalitnú komunikáciu s pacientom ako dôležitú súčasť profesie. Vidieť to na doslova absentujúcom vzdelávaní pre budúcich zdravotníkov a zdravotníčky v tejto oblasti.
Existuje nástroj alebo systém, ktorý by kontroloval to, ako sa lekári rozprávajú s pacientmi? Dávajú im pacienti spätnú väzbu? Existuje napríklad niečo ako Štátna školská inšpekcia, ktorá zisťuje, ako učiteľ vyučuje a komunikuje s triedou?
Na Slovensku som o ničom takom nepočula. Možno o tom iba neviem, ale skôr predpokladám, že nič také nie je.
Myslíte si, že by zdravotníkom pomohla spätná väzba?
V rôznych neštátnych zariadeniach riešia spätnú väzbu. Sledujú si parametre výkonu a s tým súvisí aj to, či sú pacienti spokojní. V štátnom zdravotníctve je to asi horšie. Myslím si však, že viac ako orgán kontroly je potrebné poskytnúť možnosť dovzdelávania. Zdravotníci majú dnes kontinuálne vzdelávanie, musia robiť testy, naštudovať si novú problematiku. Prečo by nemohli mať kurzy, ktoré ich podporia v schopnosti rešpektujúco komunikovať?
Existujú pre lekárov kurzy, ako efektívne komunikovať s pacientmi?
Áno, ale majú ich v programe súkromné spoločnosti, ktoré ponúkajú vzdelávanie zdravotníkom. Zhodou okolností som pomáhala vytvoriť jeden takýto kurz. Je pre doštudovaných zdravotníkov a zdravotníčky, ale mal by byť súčasťou výučby aj pre študentov a študentky. Vzdelávanie existuje, ale nie je plošné.
Napísali ste publikáciu určenú najmä budúcim lekárom a lekárkam. Pripravujú sa naši medici na efektívnu komunikáciu s pacientom?
Pokiaľ viem, veľmi slabo. Musia absolvovať kurzy zamerané na medicínsku komunikáciu, ale to je minimálny rozsah. Takto to je nielen u nás na lekárskej fakulte na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, ale aj na Univerzite Komenského v Bratislave. Posledné dva semestre sme na LF UPJŠ zaviedli tréning kompetencií pre klinickú prax ako voliteľný predmet. Spomínaná publikácia slúži vlastne ako skriptá k tomuto tréningu, ktorý je už teraz povinne voliteľným predmetom. Spejeme k tomu, aby bol povinný, je však extrémne náročné zavádzať niečo také do kurikula zdravotníkov.
Nedávno sme robili výskum, ktorý sa týka zavedenia predmetu o pacientskej bezpečnosti a sekundárnych obetiach v zdravotníctve v rámci európskych univerzít. Z rozhovorov sme zistili, že jedným z najväčších problémov je preplnené kurikulum. Komunikácia sa zdá marginálna vec, ale pre praktický výkon povolania je extrémne dôležitá.
Podľa toho, čo hovoríte, dobrá komunikácia prináša viditeľné výsledky, ktoré sú aj overené. Prečo nie je vôľa, aby sa na vysokých školách tejto téme dal adekvátny priestor?
Jeden z limitujúcich faktorov je, že študenti všeobecného lekárstva toho majú veľa už teraz. Akýkoľvek iný povinný predmet by ste im pridali, bolo by to časovo nezvládnuteľné. Ďalšou bariérou je, že máme nedostatok učiteľov a učiteliek, ktorí tejto téme rozumejú a sú na ňu kvalifikovaní.
Na Univerzite Komenského majú stovky študentov, ktorých nemá kto učiť, a nie sú na to vytvorené ani priestory. Ak máme dostať komunikáciu do vzdelávania, musí si túto agendu osvojiť niekto, kto na to bude apelovať. My mávame tréning vždy v piatok na hodinu a pol. Študentov učíme napríklad metódu Teach Back, keď majú docieliť efektívne vybavenie odporúčaní samotným pacientom. Alebo robíme cvičenie, keď si dvaja študenti hovoria navzájom recept. Keď ho majú zopakovať po druhom človeku, zistia, že si pamätajú asi tretinu zo všetkých informácií.
Je potrebné hľadať cestu na zavedenie tohto predmetu. Viem si ho predstaviť aj formou trojdňového intenzívneho kurzu, alebo sa komunikácia dá zaradiť aj do iných predmetov. Neskôr sa študenti môžu prísť poradiť v rámci konzultácií. V dnešnej dobe máme rozmanité formy vzdelávania.
Ako podľa vás zvládli lekári a lekárky komunikáciu na tému očkovania počas pandémie?
Jedna stránka je tá, ako to komunikovali politici. Aj keď im radili ľudia z fachu, politika stále miešala karty, a preto to nebolo ideálne. Každodenná komunikácia smerom k pacientom zahŕňala situácie, keď lekári a lekárky neodborne podávali možno aj dezinformácie – napríklad pacientov podporili v tom, aby sa nedali očkovať. Ľudia sa v tom snažia vyznať, a keď prichádzajú protichodné signály, nevedia, čomu majú veriť.
Veľkou témou je očkovanie detí. Časť rodičov očkovanie odmieta. Ako by sa mali o tom lekári a lekárky s rodičmi rozprávať?
Lekári by sa mali zaujímať o to, ako rodičia rozumejú očkovaniu. Mali by sa ich opýtať, čo o tom vedia a prečo sa obávajú. Dostanú tak príležitosť vysvetliť im to. Ak prebehne medzi lekárom a rodičom komunikácia a rodič aj napriek tomu trvá na tom, že svoje dieťa nechce dať očkovať, je to už mimo našej kontroly.
Takže podľa vás nie je cestou povedať rodičom, že očkovanie je povinné, a keď to neurobia, lekár ich musí nahlásiť na hygienu a povedať im, že budú platiť pokutu?
Áno, je to cesta, ale prispieva, žiaľ, k ešte väčšej nedôvere medzi rodičmi a zdravotníkmi. Často to aj tak nepomôže a rodičia nedajú dieťa očkovať napriek tomuto upozorneniu. Nepozerám sa na to iba v legálnej rovine, vidím aj psychologickú stránku problému. Ak chceme, aby rodičia niečo urobili z vlastného presvedčenia, musíme s nimi komunikovať a vysvetľovať im, prečo je to dôležité.
Ktorý z týchto dvoch spôsobov je podľa vás efektívnejší: hrozba pokuty alebo komunikácia s rodičom?
Na to by bolo potrebné urobiť výskum. Ale mám pocit, že ľudia majú väčšiu antipatiu k represii. Represia ich utvrdí v tom, že „systém” ich chce priviesť na cestu, ktorou nechcú ísť. Myslím si, že trpezlivá komunikácia môže pomôcť tomu, aby pacienti a pacientky cítili aj spoločenskú zodpovednosť. Možno je potrebné povedať rodičom o oboch veciach – vysvetliť, prečo je napríklad očkovanie dôležité, no spomenúť aj, že je povinné, že je to kolektívna zodpovednosť.
Pacient sa často dostane do situácie, keď sa má vyzliecť, prípadne má byť vyšetrený na intímnych miestach. Ako by mali lekár alebo lekárka pristupovať k takejto situácii?
So základným citom a s rešpektom. Ak to niekto nerobí, môže to byť pre pacienta zahanbujúce. Možno stačí povedať pár viet, a síce, že lekár vie, že to je pre pacienta nepríjemné, ale že on je na to zvyknutý a berie to ako rutinné vyšetrenie. Mohol by povedať niečo, čo človeka upokojí a napovie mu, že sa s ním zaobchádza ako s ľudskou bytosťou.
Vo svojej publikácii spomínate, aby sa aj lekári starali sami o seba predtým, ako idú niekoho vyšetriť. Aby sa napili, najedli alebo išli na toaletu. Funguje to na Slovensku tak, že lekár má čas na to, aby sa počas práce postaral aj o svoje potreby?
Nie všetci lekári majú na to podmienky, líši sa to podľa typu zdravotníckeho zariadenia. A súvisí to, samozrejme, s tým, ako je nastavený systém. Je neadekvátne, že zdravotníci a zdravotníčky nemajú dostatočne vysoký plat, nemajú čas na psychohygienu, pričom robia veľmi náročné povolanie. Ak sa má zdravotník sústrediť na pacienta, musí sa vedieť postarať aj sám o seba. Systém nehľadí na to, aké majú zdravotníci pracovné podmienky.
Študentov učíme, že môžu povedať vedeniu, že nechcú pracovať v zlých podmienkach. Novú generáciu potrebujeme vychovávať tak, aby v nej boli advokáti za lepšie pracovné podmienky a aby nerobili bezmyšlienkovite niečo iba preto, lebo sa to vyžaduje. Systém totiž tvoríme všetci spolu.
Ivana Skoumalová vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove, neskôr sa špecializovala v systemickej psychoterapii. Je členkou Slovenskej komory psychológov a Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti. Doktorát získala na Univerzite v Groningene v Holandsku v odbore Vedy o zdraví a na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach v odbore Verejné zdravotníctvo.
Pôsobí ako výskumníčka na Lekárskej fakulte UPJŠ a venuje sa kvalitatívnemu výskumu skúseností pacientov s ochorením, liečbou a so zdravotnou starostlivosťou, téme psychologického bezpečia a sekundárnych obetí v zdravotníctve. Je garantkou predmetu Tréning kompetencií pre klinickú prax pre študentov a študentky všeobecného lekárstva.
Venuje sa aj občianskemu aktivizmu a rozvíjaniu susedskej komunity v Košiciach v iniciatíve Poď na dvor a bezpečnosti zraniteľných účastníkov dopravy v mestách v iniciatíve Čas spomaliť.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.
