fbpx
Vzdelávanie

V rezorte školstva bol vždy problém s publikovaním analýz. Ministrom nebolo príjemné, keď ich s nimi konfrontovali, hovorí analytik Michal Rehúš

Michal Rehúš a Alexandra Ostertágová pracovali ako analytici v Inštitúte vzdelávacej politiky na ministerstve školstva. V rezorte však cítili tlak na to, aby výsledky analýz formulovali spôsobom, ktorý nepôsobí alarmujúco. Nedlho po nástupe ministra Branislava Gröhlinga z ministerstva odišli a založili vlastnú analytickú a výskumnú organizáciu. Prostredníctvom Centra vzdelávacích analýz pomáhajú prispievať k zvyšovaniu kvality vzdelávania na Slovensku. Kto si objednáva ich služby? Prečo sú analýzy dôležité? A sú plány kandidujúcich politických strán v oblasti vzdelávania reálne? 


Obaja ste robili vzdelávacie analýzy aj na ministerstve školstva. Prečo tam už nepracujete?

M.R.: Problém je v tom, že keď príde nová vláda a nový minister školstva menia sa aj ľudia na ministerstve. Bohužiaľ, na slovenských ministerstvách neexistuje personálna kontinuita. Každý nový minister si prináša svoj tím ľudí a nemá veľkú dôveru v pôvodný tím. Keď prišiel na ministerstvo Branislav Gröhling, asi mal predstavu o tom, koho vymení. Priniesol aj novú šéfku Inštitútu vzdelávacej politiky, v ktorom sme pracovali. Ďalšia príčina odchodu súvisela s pandémiou, počas ktorej sme zbierali dáta o tom, ako sa školy a deti zapájajú či nezapájajú do dištančnej výučby.

Alexandra Ostertágová a Michal Rehúš. FOTO – archív A.O. a M.R.

V rozhovore pre Denník N ste o spomínanom prieskume povedali: „Na ministerstve sme cítili tlak na to, aby sa niektoré formulácie upravili tak, aby neboli také ostré a príkre, hoci dáta boli alarmujúce.” Ako sa dáta dajú upraviť? Mali ste nejako meniť čísla?

M.R.: V našej analýze sme najprv uvádzali počet detí, ktoré sa nezapájali do výučby. Zo strany vedenia nám bolo povedané, že na prvom mieste by bolo dobré prezentovať číslo detí, ktoré boli zapojené do vzdelávania. Hlavnou myšlienkou bolo teda odprezentovať, koľko detí sa zapojilo. Nezapojených bola menšia časť a týmto spôsobom sa dal upraviť akcent. My sme však hlavné posolstvo videli v tom, že bolo pomerne veľa detí, ktoré sa nezapájali. Podľa našich odhadov sa 128-tisíc detí nevzdelávalo cez  internet a 52-tisíc sa zrejme nevzdelávalo vôbec. Čísla boli vysoké a to bolo pre nás hlavné zistenie. No naši nadriadení to videli trochu inak.

Alexandra, prečo ste odišli z ministerstva?

A.O.: V podstate z rovnakých dôvodov. Tiež som bola zapojená do prieskumu. Moja zmluva bola na dobu určitú s tým, že podľa projektových pravidiel sa predpokladalo, že naše miesta budú pokračovať. Moja zmluva predĺžená nebola. Myslím si, že dôvodom bolo pravdepodobne to, čo spomína aj Michal. Na zbere spomínaných dát sme sa podieľali najmä ja, kolega Juraj Čokyna, Michal a Michaela Bednárik.

Podľa našich odhadov sa 128-tisíc detí nevzdelávalo cez  internet a 52-tisíc sa zrejme nevzdelávalo vôbec. Čísla boli vysoké a to bolo pre nás hlavné zistenie. No naši nadriadení to videli trochu inak.

M.R.: V tom čase som bol šéfom odboru stratégie, kde pracovali moji kolegovia, ktorým sa končila pracovná zmluva a žiadal som, aby sa im zmluvy predĺžili. Avizoval som, že ak nepríde k predĺženiu zmlúv, podám výpoveď. Nakoniec sa tak stalo a ja som na vlastnú žiadosť odišiel z ministerstva.

Býva bežné, že minister či ministerka žiada takto upravovať dáta pre verejnosť, alebo ste sa s tým stretli prvýkrát?

M.R.: Čo sa týka zásahov alebo zverejňovania analýz, počas môjho pôsobenia na ministerstve bol s publikovaním analýz problém vždy. Vždy, keď sme napísali analýzu a to bez ohľadu na ministra, nebolo mu príjemné analýzy zverejňovať a byť s nimi konfrontovaný zo strany médií a verejnosti. Za každej éry sme mali problémy s publikovaním. Nie vždy bola tendencia zasahovať priamo do analýz, ale niekedy bola tendencia, aby sa analýza nepublikovala alebo aby sa publikovanie pozdržalo. Keď niekto hovorí, že práca analytikov je zaujímavá, tak nepochybne je. No prináša so sebou okamihy, keď mnohé z prác skončia v šuplíku alebo sa vydajú neskôr. To bola aj naša pomerne častá skúsenosť.

Rozprávali sme sa o prieskumoch počas pandémie a hovoríte, že čísla boli alarmujúce – do výučby nebolo zapojených viac ako sto tisíc detí. Mali ste aj odporúčanie pre ministra, čo by sa malo urobiť, aby sa to nedialo?
A.O.: Odporúčania boli veľmi konkrétne. Išli sme na to klasickým postupom. Pozreli sme si, čo je dobrá prax v zahraničí, aké sú rôzne spôsoby dištančnej výučby, čo a akým spôsobom môže fungovať. Tiež sme sa pozreli na výskumy zo Slovenska o prístupe detí z chudobných rodín k technológiám či o pripravenosti vyučujúcich používať technológie vo výučbe. Krízové kroky sme tak vedeli sformulovať ešte skôr, než sa nám podarilo vyzbierať unikátne údaje o zapojenosti do dištančnej výučby. Tieto údaje napokon len potvrdili naše obavy, že veľká časť detí zostáva bez prístupu k vzdelávaniu.

Vždy, keď sme napísali analýzu a to bez ohľadu na ministra, nebolo mu príjemné analýzy zverejňovať a byť s nimi konfrontovaný zo strany médií a verejnosti. Za každej éry sme mali problémy s publikovaním.

Hneď na začiatku pandémie sme napríklad odporúčali, aby sa deťom z chudobných rodín distribuovali technológie potrebné na zapojenie sa do online výučby. Cez ďalšiu kvalitatívnu sondu sme zanalyzovali aj projekt  Komenského inštitútu, v rámci ktorého sa distribuovali telefóny so SIM kartami práve deťom z chudobného prostredia. So zapojenými učiteľkami sme robili kvalitatívne rozhovory a na základe ich skúseností sme vedeli sformulovať konkrétne riziká a príklady dobrej praxe. Napríklad, ako deti naučiť pracovať s technológiami a cez aké aplikácie s nimi ďalej komunikovať.

Michal, hovorili ste o tom, ako viaceré analýzy skončili v šuplíkoch. Podobne nebola zverejnená ani spomínaná analýza projektu Komenského inštitútu o distribúcii mobilov so SIM kartami deťom z chudobného prostredia. Verejnosti bola sprístupnená až na nátlak cez slobodný prístup k informáciám. Nie je tá práca frustrujúca, keď sa človek musí snažiť, aby sa vôbec dostala na svetlo?

M.R.: Áno, toto bol príklad analýzy, ktorá nebola nikdy zverejnená, čo je podľa mňa škoda. Analýzy však nie sú určené len pre verejnosť, nie vždy je to nevyhnutné. Je dôležité, aby analytici na ministerstve tvorili aj množstvo interných materiálov, ktoré verejnosť nikdy nevidela a neuvidí.

Pre nás bolo kľúčovým partnerom vedenie ministerstva a cieľom, aby malo kvalitné podklady. Ale keď človek vidí, že ani ministerstvo sa nerozhoduje na základe analýz, je to frustrujúce. A je to ešte ťažšie, ak o týchto výstupoch nemôžete komunikovať ani s odbornou verejnosťou.

Prečo pozorujeme trend politikov a političiek, ktorí sa nechcú opierať o dáta a o prieskumy?

A.O.: Záleží na tom, ako sú verejnosťou cenené analytické či iné informácie založené na dátach a poznatkoch. Nie je to tak len v oblasti vzdelávacej politiky, vidíme to naprieč rôznymi sférami.

Ale keď človek vidí, že ani ministerstvo sa nerozhoduje na základe analýz, je to frustrujúce. A je to ešte ťažšie, ak o týchto výstupoch nemôžete komunikovať ani s odbornou verejnosťou.

M.R.: Tiež to nie je dobré zovšeobecňovať, teda povedať, že žiadny minister nevenuje pozornosť analýzam alebo že sa s nimi nijako nepracuje. Napríklad plán obnovy vychádza do veľkej miery práve z analytických dokumentov, ktoré vznikli na jednotlivých ministerstvách a analytických útvaroch. Jeho súčasťou je aj veľká kapitola, ktorá sa týka vzdelávania a vychádza okrem iného aj z analýz Inštitútu vzdelávacej politiky – teda aj z analýz, na ktorých sme pracovali.

FOTO – unsplash.com

Aj keď sa analýza  niekedy neuvedie do života v čase, kedy vznikne, má veľký význam a je potrebné ju napísať. V budúcnosti sa k nej totiž niekto môže vrátiť. Je to práve prípad plánu obnovy, ktorý súvisí s unikátnou príležitosťou spôsobenou pandémiou. Práve kvôli pandémii prišla Európska únia s týmto mechanizmom. Bolo potrebné vygenerovať riešenia a tí, ktorí ich mali po ruke, boli do veľkej miery práve analytici a analytičky na ministerstvách, ale nielen tam. Okrem toho sa pri pláne obnovy vychádzalo aj zo záverov výskumných a mimovládnych organizácií.

A.O.: Dobrý príklad toho, keď sa analýzy využijú a pretavia do praxe, sú podporné opatrenia pre deti s rozmanitými potrebami. Tieto analýzy sa dostali do legislatívy, aj keď nie v dokonalej podobe. Ich využitie spočíva napríklad v tom, že na základe počtu detí, prípadne pri zohľadnení ich špecifických potrieb, sa budú do škôl prideľovať odborní zamestnanci. Tento nápad nevznikol teraz, zachytený bol v podstate už v revízii výdavkov a vzdelávania, ktorú robil Inštitút vzdelávacej politiky v spolupráci s ďalšími analytickými útvarmi ešte v rokoch 2019 a 2020. Hlavnou autorkou bola Michaela Bednárik.

Revízia odporúčala prideľovať účelovo viazané prostriedky na odborných zamestnancov a zamestnankyne. Z dát totiž vieme, že mnohé školy nemajú špeciálnych pedagógov či školských psychológov, majú len učiteľov a učiteľky. Myšlienka účelovo viazaných prostriedkov na odborný personál sa neskôr dostala do plánu obnovy a na bývalom Štátnom pedagogickom ústave, kde som chvíľu pracovala, sme následne spustili práce na príprave takzvaného katalógu podporných opatrení, ktorý by mal tento systém pretaviť do praxe.

Pozreli sme sa na to, akým spôsobom to funguje v legislatíve piatich krajín. Čo sa, žiaľ, nestihlo bola analýza optimálnych počtov odborných zamestnancov a zamestnankýň. Teraz sa do legislatívy dostala prvá verzia financovania odborného personálu na základe účelovo viazaných prostriedkov. Nevyčlenili sa na to však žiadne peniaze.

Z dát totiž vieme, že mnohé školy nemajú špeciálnych pedagógov či školských psychológov, majú len učiteľov a učiteľky.

Ľudí, ktorí sa na Slovensku venujú vzdelávacím analýzam, je málo. Vy ste odišli za pôsobenia ministra Gröhlinga, po ňom pôsobili na ministerstve ďalší dvaja ministri. Oslovili vás, aby ste sa do rezortu vrátili?

M.R.: Ponuku sme nedostali. Každý minister prichádza so svojím tímom, títo tam boli kratší čas a mali svoje útvary. Pre nás je však ministerstvo stále kľúčovým hráčom. Preto sme s ním komunikovali aj napriek tomu, že sme ponuku vrátiť sa nedostali. So zástupcami ministerstva sme sa stretli napríklad ohľadom riešení vzdelávania a začleňovania detí z Ukrajiny a aj pri téme desegregácie. V nejakých momentoch predsa len bol záujem o naše dáta.

Založili ste občianske združenie Centrum vzdelávacích analýz. Nepovažujete za krok späť, že to robíte opäť ako iniciatíva zdola a nemôžete pôsobiť priamo v rezorte?

M.R.: Podľa mňa je nutné, aby fungovali aj inštitúcie mimo ministerstiev. Inštitút vzdelávacej politiky nie je jediný zo štátnych analytických útvarov, ktorý sa rozpadol. V našich podmienkach je náročné mať útvar ľudí, ktorí budú odborníci a budú hovoriť aj nepríjemné veci, pričom to chcú hovoriť interne na ministerstve, ale aj viesť verejnú diskusiu. Je náročné naplniť to a vždy hrozia aj sankcie. V takejto situácii je nevyhnutné, aby bol silný akademický aj mimovládny sektor.

Nevnímam to ako krok späť, skôr naopak. V niektorých situáciách je to lepšie a z našej pozície môžeme byť lepšie zapojení do verejnej diskusie v médiách. Samozrejme, ministerstvo a ďalšie inštitúcie, ktoré sa pohybujú v školstve, sú pre nás naďalej dôležitými partnermi. Kým bude zo strany ministerstva záujem, radi budeme viesť spoluprácu. Keď záujem nie je, nepomôže vám ani to, že ste v štruktúre interne – aj tak nič nedosiahnete.

Kto si dnes od vás ako občianskeho združenia Centra vzdelávacích analýz objednáva analýzy?

A.O.: Naplno fungujeme viac ako rok. Stihli sme nadviazať komunikáciu napríklad s Magistrátom hlavného mesta Bratislavy, a to pri začleňovaní detí z Ukrajiny, ale aj pri tvorbe analýz do plánu hospodárskeho a sociálneho rozvoja pre Bratislavu. Spoluprácu sme nadviazali aj so Štátnou školskou inšpekciou, pre ktorú sme robili metodológiu aj vyhodnotenie tematickej inšpekcie k začleneniu detí z Ukrajiny. Spolupracujeme aj s mimovládnymi organizáciami, ktorým poskytujeme dátovú podporu týkajúcu sa evaluácie projektov a ich aktivít. To je podľa mňa veľmi užitočné, pretože ministerstvo môže byť ťažký byrokratický aparát. Je dôležité, aby tam boli dobrí a kvalitní analytici, no na druhej strane vzdelávací systém je obrovský a mimoriadne rôznorodý. Podpora a zlepšenie môžu teda viesť aj inými cestami.

Nevnímam to ako krok späť, skôr naopak. V niektorých situáciách je to lepšie a z našej pozície môžeme byť lepšie zapojení do verejnej diskusie v médiách. Samozrejme, ministerstvo a ďalšie inštitúcie, ktoré sa pohybujú v školstve, sú pre nás naďalej dôležitými partnermi.

M.R.: Keď spomíname mimovládne organizácie, napríklad Cesta von má známy projekt Omama, v ktorom ženy z komunity pracujú s matkami a deťmi z rómskych osád. Snažia sa deti rozvíjať v ranom veku od 0 do 4 rokov. Teraz pracujeme na správe o dopade, v ktorej sa snažíme pozrieť na dáta a vyvodiť z nich zistenia pre program ako taký.

Podobne spolupracujeme s Inklucentrom – Centrom inkluzívneho vzdelávania, ktoré vďaka našej spolupráci rozbehlo sieť ukrajinských terénnych pracovníčok, ktoré chodia na bratislavské školy a poskytujú ukrajinským deťom psychosociálnu podporu v ich rodnom jazyku. Majú s nimi pravidelné komunity, kde sa s nimi rozprávajú a dávajú im podporu v oblasti psychického zdravia, ale aj nadväzovania vzťahov.

Boli sme na začiatku pri nastavovaní tohto riešenia a teraz sa pozeráme na to, ako sa im darí napĺňať ho a vylepšovať do budúcnosti. Máme spoluprácu aj so školskými odbormi, keďže pre nás je téma pracovných podmienok učiteliek a učiteľov zásadná. Sme radi, že môžeme spolupracovať s jedným z kľúčových aktérov, ktorí sa tejto téme venujú.

Analýzy sú však pre veľmi úzky okruh ľudí, verejnosť ich nevyhľadáva. Nie je na vašej strane chybou, že ich nepodávate prístupom, ktorý by verejnosť bavil aj v dobe rýchlych a farebných sociálnych sietí? Nebolo by dobré, ak by sa u vás na tomto niečo zmenilo?

A.O.: Určite áno a pracujeme na tom. Ako problém vnímame to, že síce sa o analýzach vždy hovorí, no chýba širšie porozumenie toho, na čo vlastne sú a akým spôsobom s nimi treba pracovať. Horší prípad je, keď sa pracuje úplne bez dát. Lepší – ale nie úplne dobrý – prípad zasa je,  keď sa síce akceptujú dáta, ale opatrenia sa navrhujú bez ohľadu na to, čo v analýze vyšlo.

Dáta nie sú len čísla, ale aj dobré príklady z praxe. Toto by mala byť jedna z našich úloh a postupne sa k nej dopracovávame. Teraz štartujeme projekt, v ktorom vysvetľujeme, načo sú analýzy dobré, ako sa s nimi dá pracovať a ako dokážu zlepšiť prax.

Vedeli by ste uviesť príklad toho, keď analýza vzbudila záujem aj u bežnej verejnosti?

M.R.: Našou komunikačnou platformou pre laikov bolo písanie článkov s názvom Školský týždeň v Denníku N. Zrozumiteľným jazykom sme sa snažili komentovať aktuálne udalosti v oblasti vzdelávacej politiky a systému. Snažili sme sa tam pretavovať výsledky našich vlastných výskumov a analýz, kontrolovať ministerstvo a dávať mu spätnú väzbu pri implementovaní opatrení. Naša komunikácia bola do veľkej miery postavená práve na týchto textoch, uverejňovali sme ich každý týždeň.

Pozeral som si výstupy na vašich sociálnych sieťach. Hovoríte o jasných konkrétnych problémoch, ktoré treba riešiť. No pôsobilo to na mňa tak, že ich „olajkuje” pár odborníkov, ktorí sa poznajú. Potom však vyjde návrh opatrení, ktoré hovoria, aby boli domáce úlohy dobrovoľné, a to v spoločnosti rezonuje obrovským spôsobom.

A.O.: Problém je trochu aj v tom, akou cestou sa vedie diskusia o vzdelávacej politike. Zaujímavé sú najmä témy, ktoré sa týkajú vzdelávacej praxe – v zmysle domácich úloh a akým spôsobom vyučujú učiteľky a učitelia. To je dôležité, pretože všetci sme chodili do školy a mnoho ľudí má v śkole deti, a teda sa ich to bytostne týka.

O čom sa však hovorí menej, pretože je to komplikovanejšia téma, je infraštruktúra systému. Hovorí sa o tom, že pani učiteľka je unavená, vyhorená alebo neovláda nové metódy vo vzdelávaní. Je jednoduchšie opisovať, čo by mala robiť a ako by to malo vyzerať. No ak nemá v škole podporný tím, keď je do veľkej miery zaťažená administratívou, ťažko môžeme očakávať, že budeme mať kvalitnú výučbu v školách. Tieto témy sú však neatraktívne, pretože si ich ľudia nedokážu dobre predstaviť.

S vašimi analýzami sa teda voľby nevyhrávajú.

M.R.: Výstupy, ktoré zarezonujú, sú práve tie, od ktorých to neočakávame. Napríklad keď sme napísali text o tom, že sa má zvyšovať počet detí v prvej triede na základnej škole, bola z toho taká téma, že sme boli aj v Teleráne. No spomínané analýzy týkajúce sa pandémie či detí z Ukrajiny neboli veľmi populárne, voľby sa s nimi nevyhrávajú.

prieskumy
FOTO – unsplash.com

Niekedy nie sme schopní bojovať s politikmi či verejnou mienkou. Do istej miery sa do toho snažíme vstupovať a našou ambíciou je robiť to čoraz lepšie a intenzívnejšie. Na druhej strane sa nedá očakávať, že by sa nám v tak krátkom horizonte podarilo mať verejnú debatu na takej úrovni, že sa nebudeme rozprávať o zástupných, ale o podstatných témach. Môžeme vidieť, aké sú predvolebné témy teraz. Nie sú to, a zrejme ani nikdy nebudú, témy školstva.

A.O.: Nie sme politická strana, ale analytický think tank (organizácia zaoberajúca sa výskumom a analýzami – pozn. red.). Naša primárna úloha je pomáhať tým, ktorí tvoria politiky a pomáhať im robiť opatrenia čo najkvalitnejšie.

Môžeme vidieť, aké sú predvolebné témy teraz. Nie sú to, a zrejme ani nikdy nebudú, témy školstva.

Čo sa týka začleňovania detí z Ukrajiny, školy na to neboli pripravené. Preto sme sa pozreli na príklady dobrej praxe zo zahraničia – napríklad aké opatrenia sa uplatnili počas utečeneckej krízy zo Sýrie v roku 2015. Zistili sme, že jedno z opatrení boli regionálne tímy, v ktorých pracovali ľudia, ktorí vedeli rodný jazyk detí. Z iných výskumov vieme, že sem prichádzajú deti, ktoré sú traumatizované, majú iné kurikulum, strácajú svoje sociálne kontakty a potrebujú extra podporu na to, aby sa dokázali začleniť a aby sme sa o dva až tri roky neskôr vyhli prepadávaniu, školskému neúspechu či sociálnej exklúzii. Vieme teda, že pri týchto deťoch je potreba sociálno-psychologickej podpory v ich rodnom jazyku.

Spôsoby, ako to urobiť, sú rôzne. Môže to byť školská psychologička, ktorá hovorí po ukrajinsky. To by však bolo nákladné. Je veľa škôl, kde je malý počet ukrajinských detí. Opatrenie sa však dá nastaviť tak, že je relatívne lacné a mimoriadne efektívne z hľadiska podpory detí a pomoci učiteľom, pretože regionálne terénne pracovníčky komunikujú aj so školským personálom. Úloha analytikov je ísť do detailov a implementačnej praxe. S tým totiž vieme pomôcť tak, aby nás to stálo čo najmenej a efekt bol čo najväčší.

Dnes, keď idú voľby, počúvame, že chceme, aby boli deti v škole šťastné. Vieme to odmerať?

M.R.: Áno, máme dotazníkové nástroje, ktoré nám pomáhajú zistiť, ako sa deti cítia, akú majú v škole pohodu, aké majú vzťahy so spolužiakmi a učiteľmi.

A.O.: Je to dôležitá téma a vieme, že deti šťastné nie sú. Po pandémii je to horšie ako zlé. Duševné problémy u detí a mladých ľudí sú výrazné. Máme to odmerané na dátach náporu na detských psychiatriách. Problém je pomenovaný a dalo by sa dodatočne zmerať aj to, ako veľmi tieto deti nie sú šťastné, pričom cieľom zostáva urobiť ich v školách šťastnejšími.

Vnímam to však tak, že úlohou analytikov v oblasti vzdelávacej politiky nie je len merať, či sú deti šťastné. Keď zistíme, že šťastné nie sú, mali by sme sa pozrieťna to, aké riešenia ponúkajú politické strany. Od politikov je dôležité žiadať nielen to, aby identifikovali problém a kládli si ciele, ale aby podrobne nakreslili mapu cesty, ako sa k cieľu dostať. Treba rozplánovať a realizovať dielčie kroky – ako prilákať ľudí do škôl, ako vyškoliť učiteľov a učiteľky. A to nikoho nebaví, pretože to je tá ťažká práca.

Je to dôležitá téma a vieme, že deti šťastné nie sú. Po pandémii je to horšie ako zlé. Duševné problémy u detí a mladých ľudí sú výrazné. Máme to odmerané na dátach náporu na detských psychiatriách.

Veľa politických strán deklaruje, že vzdelávanie a odbornosť sú pre nich prioritou. Oslovila vás nejaká politická strana, aby ste jej pomohli navrhnúť riešenia, ktoré by boli odborné?

M.R.: Ponuku na zapojenie sa do tímu sme dostali, ale nechceli sme sa priamo podieľať na tvorbe programu akejkoľvek politickej strany. Navyše, strany s našimi výstupmi pracujú aj bez toho, aby sa nás na to pýtali, za čo sme radi. Nepodieľali sme sa teda na tvorbe žiadneho programu.

Alexandra spomínala, že nie je dôležité len to, aby politici správne identifikovali problém, čo sa často ukazuje byť achillovou pätou, ale aby zároveň ponúkli riešenia. Preto ma zaujíma, či s vami politické strany alebo ľudia na ministerstve komunikujú a či chcú spoločne pripraviť riešenia?

M.R.: Máme skúsenosti s tým, že nás zavolali ľudia z ministerstva, pretože chceli konzultovať nejakú tému. Takýchto ponúk nie je veľa a neprichádzajú často, ale je to pre nás dôležitá príležitosť. Napríklad sme boli prítomní na stretnutí na ministerstve školstva ohľadom mapovania segregácie. Mali sme aj stretnutie so štátnym tajomníkom ministerstva školstva ohľadom začleňovania detí z Ukrajiny. Samozrejme, nečakáme, že keď prídeme na stretnutie a povieme, čo by bolo dobré urobiť, ministerstvo z toho „padne na zadok”, hoci by sme to opreli o dáta, výskumy či iné zistenia. Skúsenosť skôr je, že je to omnoho náročnejšie.

Na druhej strane, vedeli by sme si predstaviť aj intenzívnejšiu spoluprácu. Spomínali sme aj spoluprácu so Štátnou školskou inšpekciou, s ktorou sme pracovali na tematickej inšpekcii k téme ukrajinských detí. To všetko sú verejné inštitúcie, ktoré buď môžu implementovať opatrenia, alebo majú záujem o to, aby prinášali dáta a kvalifikované rozhodnutia.

Predpokladám, že pred voľbami máte preštudované volebné programy politických strán v oblasti vzdelávania. Sú pripravené kvalitne? A majú dnes voliči a voličky možnosť vybrať si program, ktorý má prioritu vo vzdelávaní?

M.R. Volebné programy strán majú veľmi rozdielnu úroveň. Napríklad strany Smer a SNS majú len zopár bodov alebo všeobecných princípov. Koalícia OĽaNO a priatelia, Kresťanská únia, Za ľudí a strana Sme rodina nemajú žiaden program. Najväčšiu námahu si dali strany Progresívne Slovensko, KDH a SaS, ale aj tie sú v niektorých bodoch príliš všeobecné a človek sa z nich o konkrétnych riešeniach veľa nedozvie. Navyše v programe strany SaS sú aj slabo overené a nebezpečené opatrenia, ako napríklad hodnotenie učiteliek a učiteľov na základe toho, ako sa zlepšili výsledky žiakov a žiačok. Hrozí, že by sa testy museli zaviesť vo viacerých predmetoch a ročníkoch a vzdelávanie by sa mohlo zúžiť len na prípravu na testy.

Prinášajú nám politické strany medzi návrhmi vo vzdelávaní aj takzvané „atómovky”?

A.O.: Vrátila by som sa k duševnému zdraviu detí. Napríklad strana Sloboda a solidarita má v bodoch zefektívnenie elektronického systému poradenských zariadení, ktoré poskytujú podporu aj v oblasti duševného zdravia. Toto opatrenie znie hrozne dobre, pretože je lacné a hovorí o zvyšovaní efektivity namiesto investícií do väčšieho počtu zamestnancov. Problém je, že nemáme analýzu, ktorá by hovorila, že najväčší problém je evidenčný systém. Dokonca nemáme ani verejnú analýzu čakacích lehôt. Môžeme sa domnievať, že problém bude aj v nedostatku personálnych kapacít. Čiže vylepšenie evidenčného systému nemusí vôbec pomôcť.

M.R.: Niektorá zo strán, myslím, že Smer, si dala do programu niečo v zmysle, že čo najviac detí na strednej škole by malo chodiť na pol roka bezplatne študovať do zahraničia. Volebné programy sa často píšu megalománsky a potom, keď tí ľudia prídu na ministerstvo, nie je možné splniť ani desatinu z toho, pretože to na obdobie štyroch rokov nie je realistický plán. Je to niečo, ako keď psíček s mačičkou piekli tortu, nahádzali tam všetky možné suroviny a potom sa to snažia predávať.

Ktoré problémy vo vzdelávaní sú najpálčivejšie? Na ktoré sa treba v najbližšom volebnom období sústrediť?

M.R.: Veľkú politickú prácu si bude vyžadovať reforma podporných opatrení – najmä kvôli získaniu financií pre deti, ktoré to budú potrebovať a personál, ktorý by učiteľom a učiteľkám na školách pomohol zvládnuť situáciu. A tiež kvôli získaniu financií na doučovania, jazykové kurzy a pomôcky, ktoré deti často potrebujú. Potrebujeme vedieť, čo nám chýba, aby sme tento systém mohli zaviesť do života, koľko nás to bude stáť a kto sa vie zaviazať, že nám na tento účel poskytne financie.

Ďalšou témou je vzdelávanie ukrajinských detí. Na Slovensku máme stále veľkú časť ukrajinských detí, ktoré sú mimo vzdelávacieho systému. Bývajú na nejakej ubytovni, sú mimo škôl a možno sa vzdelávajú online. Vieme, akú kvalitu má také vzdelávanie. A ukrajinské deti, ktoré sa do škôl dostanú, neovládajú plnohodnotne jazyk, takže vzdelávanie nevedia plnohodnotne využiť. Iba časť škôl  ponúkala jazykové kurzy, nie všetky ich dokázali zorganizovať. Mnohé deti môžu mať psychické problémy. Ich začlenenie je však okrajovou témou. Dokonca sa podľa ministerstva školstva na ne nevzťahuje ani povinná školská dochádzka, čo je veľký problém.

Veľkou témou sú stále pracovné a platobné podmienky učiteliek a učiteľov. Napriek tomu, že máme vysokú infláciu a napriek tomu, že sa zamestnancom a zamestnankyniam v školstve sa tento rok zvýšil dvakrát plat – o 10 a 12 percent –  stále je to nedostatočné a treba to riešiť.

A.O.: Treba tiež povedať, že v niektorých regiónoch to nie je až také zlé, čo sa týka pomeru k priemernej mzde v danej lokalite. To však nemusí znamenať, že pracovné podmienky na školách sú dobré. Vlastne nevieme, aké sú. Prax zo zahraničia nám ukazuje, že pracovné podmienky sa týkajú najmä vybavenosti fyzického prostredia – napríklad pomôckami –, ale aj možnosti profesijného rozvoja, rôznorodosti detí, ich potrieb a vzťahov.

Z analýz vieme, že keď sa meria odchodovosť či rotácia učiteľského zboru, jeden z dominantných faktorov sú aj vzťahy na pracovisku. Máme obrovské množstvo evidencie aj o tom, že pracovné podmienky pre učiteľov a učiteľky sú zároveň podmienkami pre učenie detí. Keď učiteľka nevykonáva svoju prácu dobre, deti nedostanú kvalitné vzdelávanie. Vidím ako víziu pre neziskové organizácie, ministerstvo ale aj školské odbory, aby sme sa začali rozprávať o tom, ako sa ľuďom na školách žije a pracuje a čo by sa malo urobiť, aby to sa im pracovalo lepšie.

Pozorne sledujem, ako sa politické strany stavajú k téme desegregácie a k tomu, aby sme nevytvárali segregované rómske školy. Ale nezachytil som, že by táto téma s niektorou z nich rezonovala – a práve to je problém tejto krajiny.

A.O: Áno, bohužiaľ, je to tak. Pritom je veľmi dôležité, aby sme to riešili. Nielen preto, že nás žaluje Európska komisia a naše vlastné súdy nám hovoria, že to, čo robíme v týchto komunitách, nie je v poriadku. Malo by byť našou občianskou a ľudskou a spoločenskou zodpovednosťou, že nedopustíme, aby niekto nemal možnosť získať dobré vzdelanie.

M.R.: Je to citlivá téma, pretože diskusia o nej sa veľmi rýchlo môže zvrtnúť do názoru, že niekto chce pomáhať iba určitej skupine ľudí. Ale táto skupina ľudí má typy problémov, ktoré sú pre nás ostatných väčšinou nepredstaviteľné. Nenarodili sme sa do výlučenej komunity s obmedzeným prístupom k tečúcej vode, elektrine alebo nežijeme v domácnosti bez písacieho stola a knižnice .

Obávam sa, že ľudia častokrát ani nerozumejú tomu, prečo je segregácia škodlivá. Že ak deti z dôvodu sociálneho znevýhodnenia vyčleníme do vybraných tried alebo škôl, tieto deti budú mať nevyhnutne horšie vzdelávacie výsledky ako ostatná populácia. Že takéto vyčleňovanie, ktoré niekedy znamená aj zriaďovanie oddelených vchodov do budov škôl alebo oddelených školských jedální je absolútne nezlučiteľné s ľudskou dôstojnosťou a znemožňuje znevýhodneným deťom a deťom z majority vytvárať si akékoľvek vzťahy. A úplne najťažšie sa mi hovorí o segregovaní týchto detí do systému špeciálneho školstva. Deti nálepkujeme diagnózou ľahkého mentálneho postihnutia len preto, že vzhľadom na prostredie, v ktorom žijú, nedokážu uspieť v nejakom type psychologického testovania, ktoré meria intelekt. Skončia v špeciálnych triedach alebo špeciálnych školách, čo im extrémne zužuje možnosti ďalšieho vzdelávania a znevýhodňuje ich na na trhu práce.

Jedným z vašich plánov je zriadiť učiteľský panel. Čo je jeho zmyslom?

M.R.: Na Slovensku sa často robia rozhodnutia bez toho, aby sme dobre poznali názory a postoje ľudí, ktorí by ich mali implementovať a na ktorých tie rozhodnutia dopadajú. Podobné panely fungujú v Amerike, v Anglicku či iných krajinách, kde sa robia pravidelné prieskumy na reprezentatívnej vzorke učiteliek a učiteľov, ktorí sa vyjadrujú k rôznym témam – napríklad k aktuálnym politikám, prípadne to môžu byť zisťovania o tom, akú majú prax, čo robia. Týmto spôsobom vieme mať kvalitný a reprezentatívny názor učiteľov.

Na Slovensku sa často robia rozhodnutia bez toho, aby sme dobre poznali názory a postoje ľudí, ktorí by ich mali implementovať a na ktorých tie rozhodnutia dopadajú.

Samozrejme, nie vždy to musí znamenať, že má ministerstvo aj urobiť, čo učiteľky a učitelia povedia. Ministerstvo však môže prehodnotiť svoje opatrenia, prípadne ich zosúladiť s tým, v akej situácii sa nachádzajú dotknutí ľudia. Keď chceme niečo implementovať, je dôležité, aby sme vedeli, do akého prostredia ideme a čo môžeme očakávať. Potom by sme mali nastaviť opatrenia podľa toho, ako to ľudia potrebujú.

A.O.: Očakávame, že učiteľky budú počúvať deti v triede, aby vedeli, čo potrebujú a neskôr ich budú aj vyzývať, aby sa spolupodieľali na rozhodovaní o škole. Systém máme nastavený tak, že v nemalom počte prípadov dopadajú na učiteľský zbor požiadavky zhora, ale nikto sa učiteľov nepýta na ich názor. Panel je však zatiaľ v štádiu vízie.


Tento rozhovor podporila Nadácia ESET .

Profil autora:

Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.

Názory

marie-stracenska
Marie Stracenská

Jeden nikdy nevie

Fascinuje ma, že píšeme rok 2024 a médiá seriózne publikujú vyjadrenia človeka, ktorý na vlastné oči videl, že Zem je guľatá. A to na dôkaz toho, že vysoký štátny úradník sa mýli. Mám pocit, že sa mi sníva. To akože potrebujeme, aby nám niekto reálne demonštroval, že elektrina kope na dôkaz existencie prúdu alebo potrebujeme vidieť vybuchnúť dynamit, aby sme uverili, že trhaviny majú explózne účinky?

Vlad Jackovyj

Výnimočný dátum nielen pre Ukrajincov, ale aj pre Slovákov

Začiatkom marca si pripomíname 210. výročie narodenia ukrajinského básnika Tarasa Ševčenka, ktorého spájalo neobyčajné priateľstvo s Pavlom Jozefom Šafárikom.

Kristína Červeňáková

Bála som sa vrátiť do ambulancie, dodnes ma z toho mrazí

Prečítala som si vyjadrenie novinárky Zuzany Kovačič Hanzelovej o jej rozhodnutí stiahnuť sa z nahrávania politických rozhovorov pre neutíchajúce vyhrážky a útoky. Myslím si, že v jej situácii by som učinila rovnako. Útoky na ženy novinárky pribúdajú a sú čoraz vyhrotenejšie, odstrašujúcejšie a ohrozujúcejšie. Aj keď sa politickým témam nevenujem, pred pár mesiacmi som sa ocitla v nepríjemnej situácii, a to v ordinácii lekára.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Skúškou zo základov štátu a práva by mali prejsť všetci

Skúšku zo základov štátu a práva som robila veľmi dávno. Učili sme sa na ňu viacerí, navzájom sa pýtali a odpovedali, no aj tak sme sa potom priamo na mieste báli. Dopadla dobre, na prvý termín, myslím, že skúšajúci bol pomerne benevolentný.

Bianka Mária Bálintová

Na tichom proteste sme sa vraj tvárili, že bojujeme za slobodu médií

Stojíme na Námestí slobody, v rukách držíme transparenty a pred Úradom vlády sa pomaly začína tichý protest. Predchádzalo mu odoslanie otvoreného listu premiérovi Robertovi Ficovi a predsedovi parlamentu Petrovi Pellegrinimu. „Vyjadrujeme nesúhlas s poslednými vyjadreniami premiéra Roberta Fica a iných predstaviteľov vlády na adresu novinárov. Nesúhlasíme s tým, že na úrad vlády nechcú pustiť konkrétne médiá,“ hovorí jedna z organizátoriek protestu. Premiér sa totiž rozhodol, že si bude medzi médiami vyberať podľa toho, ktoré mu vyhovujú. Za konflikt medzi dvoma politikmi zaplatili novinári, ktorým predseda Národnej rady obmedzil možnosti nahrávať či vysielať živé vstupy v parlamente.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner