Politika je plná ľudí, ktorým sa „prihodilo“, že rozhodujú o nesmierne dôležitých veciach, ktoré ovplyvňujú ostatných. Aké sú ich vedomosti a schopnosti? Koľko z nich sa snaží učiť, zlepšovať, čítať, získavať múdrosť od múdrych ľudí odinakiaľ?
Politika je plná diletantov, ktorí netušia, kto je Timothy Snyder, Timothy Garton Ash alebo hoci Noam Chomsky. Nikdy nečítali nič od Umberta Eca ani Salmana Rushdieho. Preceňujú sa a uverili v seba preto, že sa im stala taká náhoda, že sedia v parlamente alebo vo vláde.
S obrovskou pokorou som chodievala pracovať do parlamentu. S myšlienkou, že je neuveriteľné, že ja, také nič, môže pracovať v inštitúcii, ktorá riadi krajinu. Že si to nezaslúžim, že viem a dokážem príliš málo na to, aby som celkom všedne vchádzala do jednej z najdôležitejších budov Slovenska. Stále si to myslím.
Spomínam si, ako ma kedysi môj americký domáci vzal k sebe do práce, do jedného z vládnych úradov vo Washingtone. Pracujú tam tisícky ľudí, všetci sú maličké kolieska. Dostať sa vyššie, to musíte inak makať a iné veci vedieť. U nás stačí ísť okolo na bicykli alebo byť známy správneho človeka. Smutno je z toho. Bezútešne.
V politike nie je podstatné, čo je pravda, ale ako sa veci javia. Napísal to kedysi Ivan Mikloš, veľmi dobre vie, o čom hovorí. Hovoril to aj pred časom na stretnutí, ktoré organizoval Právny inštitút a mala som to šťastie na ňom byť. Dodal, že vymožiteľnosť práva nefunguje, keď je rozpor medzi neformálnymi a formálnymi pravidlami – pretože potom je veľmi ťažké tie pravidlá dodržiavať. Problém je v tom, že tí cyklisti, herci, hokejisti a často aj ľudia nikdy nič nerobili, no politika je ich jediná skúsenosť, a tak pripravujú a prijímajú pravidlá pre všetkých. Často celkom bez pravidiel.
O pár dní ideme voliť. Viem, že sa rozhodujeme najprv podľa intuície, potom podľa emócií a racionálne myslenie je až posledné na rade. Možno by sme raz za čas, raz za štyri či tri roky, mohli to poradie prehádzať.