fbpx
Spoločnosť

Zviera chce utiecť a keď nemôže, útočí. Turizmus je preň peklom

Možno ste práve dopozerali dokumentárny film o divokých zvieratách a túžite ich vidieť na vlastné oči. Chcete navštíviť atrakcie, ktoré vám umožnia byť v ich blízkosti. Zvieratá však za to často zaplatia životom v stiesnených priestoroch a zlých podmienkach. Ako sa také zviera v turistickej atrakcii cíti? V dvoch samostatných rozhovoroch sme sa o tom rozprávali s Gabrielou Kubíkovou, konzultantkou politiky „hospodárskych” zvierat v Bruseli a s Kristínou Devínskou, koordinátorkou kampaní v organizácii Sloboda zvierat. Opisujú, ako vyzerá vykorisťovanie zvierat v turizme vo svete a na Slovensku.


Ktoré zvieratá sú najviac využívané v turizme?

G.K.: Sú to napríklad tie, ktoré sa využívajú ako dopravné prostriedky. Možno si predstavíte slony, ale sú to aj kone, osly a ťavy. Ďalej sú to exotické zvieratá, s ktorými sa ľudia chcú odfotiť, najčastejšie šelmy ako tigre a levy. Dôležité je však spomenúť aj delfíny a kosatky v morských parkoch a akváriách. Taktiež sú to aj zvieratá, ktoré predvádzajú rôzne kúsky pre turistov v pouličných atrakciách ako opice a exotické či iné vtáky. V podstate by sme tam však mohli zaradiť akékoľvek zviera, ktoré turista vyruší na dovolenke v jeho prirodzenom prostredí.

FOTO – B.B., Viedeň

S týmito atrakciami si väčšinou spájame najmä vzdialené a viac exotické krajiny. Ako však vyzerajú takéto atrakcie v Európe?

G.K.: Veľmi časté je vykorisťovanie koní, ktoré ťahajú vozy na prepravu ľudí. Tie môžeme vidieť vo väčších turistických mestách ako je Viedeň, Praha, ale aj v iných. Aj keď to pre mnohých ľudí môže vyzerať ako zaujímavá atrakcia, treba myslieť na to, že zvieratá to robia celý deň. Na gréckom ostrove Santorini v meste Fira je zasa známa atrakcia odvezenia sa na oslíkovi, ktorý prejde nekonečno schodov s turistami na chrbte. Ale máme tu aj akvária a morské parky, či cirkusy, kde zvieratá predvádzajú rôzne kúsky a podliehajú výcviku a drezúre. Medzi ďalšie sa radia aj kontaktné zoo, ranče, farmy a iné.

Možno si predstavíte slony, ale sú to aj kone, osly a ťavy.

Čo je podľa vás hlavný problém turizmu so zvieratami?

G.K.: V tomto biznise sa so zvieratami zaobchádza ako so strojmi. Majitelia nerešpektujú to, že aj zvieratá majú behaviorálne a fyziologické potreby. Kôň nie je stavaný na to, aby bol neustále v prostredí mesta. Vyrušuje ho hlučná doprava a znečistenie. Je v nevhodnom prostredí a má tak zvýšenú hladinu stresového hormónu kortizolu.

FOTO – B.B., Viedeň

Kone sú často nútené ťahať ťažké náklady a ich končatiny nie sú stavané na to, aby permanentne stúpali na tvrdú plochu. Keďže prechádzajú najmä po betóne, dochádza k opotrebovaniu kĺbov. Pri poníkoch by niekto možno argumentoval tým, že vozia deti, ktoré nie sú ťažké. Zabúda sa však na to, že poník nie je stavaný tak, aby vozil desať hodín v teple deti na chrbte. Rovnako oslík nie je na to, aby na chrbte vozil turistov.

Niektorí ľudia argumentujú tým, že zvieratá sú na to zvyknuté. Ako by ste na to reagovali?

G.K.: Nie sú na to zvyknuté. My sme ich vždy postavili do pozície, keď nemali na výber. To však neznamená, že sú na to stavané, že sú s tým zmierené, alebo že im to nejakým spôsobom neubližuje. Ľudia vidia atrakciu a povedia si, že sa to robilo odjakživa. Zviera to nerobí dobrovoľne, je to niečo, na čo si muselo zvyknúť kvôli nám.

Ak ide o divožijúce zvieratá, odlišujú sa problémy, ktoré im turizmus spôsobuje, od problémov domestikovaných zvierat?

G.K.: Divožijúce zvieratá nie sú zvyknuté na kontakt s ľuďmi. Každé zviera je iné, a to aj v rámci jedného druhu. Preto niektoré kontakt znášajú lepšie a iné nie. Pre divožijúce zviera nie je prirodzené mať blízky kontakt s ľuďmi. Tieto zvieratá prirodzene fungujú samé podľa seba, nie podľa ľudí. Preto musí prísť k ich skroteniu či podrobeniu ich vôle, čím často dochádza k hrozným praktikám.

Ľudia vidia atrakciu a povedia si, že sa to robilo odjakživa. Zviera to nerobí dobrovoľne, je to niečo, na čo si muselo zvyknúť kvôli nám.

Odtrhnú ich od matky, keď sú ešte mladé. Potom väčšinou prechádzajú drezúrou, hladovaním, bitím, až pokiaľ ich to nezlomí. Sú podrobené prostrediu, ktoré pre nich nie je prirodzené, zatiaľ čo sú nútené byť v neustálom kontakte s návštevníkmi turistických atrakcií.

Pandémia vo veľkom ovplyvnila turizmus ako taký. Ako zmenila turizmus so zvieratami?

G.K.: V krajinách, ako je Thajsko, sa z turizmu profituje vo veľkom. Pandémia sa na tom podpísala tak, že majitelia sa zbavovali zvierat alebo ich vypustili do voľnej prírody. So zvieratami sa dá dobre obchodovať na čiernom trhu, takže v momente, keď z nich nie je úžitok v podobe turistickej atrakcie, ich majitelia sa snažia profitovať z tiel zvierat inak. To sa týka práve exotických väčších zvierat.

FOTO – Adam Oswell, We Animals Media, Thajsko

Súčasťou turizmu so zvieratami je aj nelegálne obchodovanie s nimi, alebo s časťami ich tiel. S čím sa najčastejšie obchoduje?

G.K.: Celosvetovo žiadanou komoditou sú napríklad časti tigrieho tela, ktoré sú využívané v čínskej tradičnej medicíne. Vždy si spomeniem na prípad Tigrieho chrámu v Thajsku, kde museli byť tigre pod vplyvom narkotík, aby neublížili ľuďom pri fotení. Priestory sa prezentovali ako azyl pre tigre, no nakoniec tam boli objavené časti tiel vrátane celých mŕtvych tiel malých tigrov. Pre majiteľov je to výhodné. S malými tigrami sa ľudia môžu odfotiť. Keď vyrastú, je ťažké mať nad nimi kontrolu a tiež ich nakŕmiť – stojí to veľa peňazí. Preto sa využívajú zuby, koža, ale aj iné časti ich tiel. To sa týka aj iných exotických zvierat.

Odtrhnú ich od matky, keď sú ešte mladé. Potom väčšinou prechádzajú drezúrou, hladovaním, bitím, až pokiaľ ich to nezlomí.

Spomedzi cicavcov sa najviac nelegálne obchoduje s pangolínmi a vo veľkom sa obchoduje aj so slonovinou. Obchod s voľne žijúcimi zvieratami je celosvetovo upravený podľa globálneho dohovoru CITES, ktorý podpísala Európska únia, ako aj jej členské štáty. Nelegálne obchodovanie so zvieratami sa radí medzi najzárobkovejšie sektory nelegálneho obchodu. Žiaľ, aj regulácie majú svoje limity a je náročné kontrolovať čierny trh.

FOTO – Tigrí chrám v Thajsku, Jo Anne McArthur, We Animals Media

Výrobky zo zvierat a častí ich tiel sa predávajú aj ako suveníry. Prečo by sa tomu mali ľudia vyhnúť?

G.K.: Nie sú to len kožené výrobky alebo sošky a šperky zo slonoviny. Raz som videla kľúčenku, bolo to malé vrecúško, v ktorom plávala živá ryba. Je to úplne jednoduché – nekupujte to, či už je to mŕtve zviera alebo predmet živočíšneho pôvodu. Je to odobraté zo svojho prirodzeného prostredia, kam to patrí.

Nelegálne obchodovanie so zvieratami sa radí medzi najzárobkovejšie sektory nelegálneho obchodu.

Aj tak to človek doma odloží niekam na policu alebo do krabice pod posteľ a neslúži mu to na nič. Každé zviera má v ekosystéme nejakú rolu a svoj význam, aj keď je mŕtve. To platí aj pre mušle na pláži. Nikdy neviete, čo si domov vlastne beriete a či to nejako neupravuje spomínaný dohovor CITES. Potom sa vrátite z dovolenky a zistíte, že ste urobili niečo nelegálne.

Každé zviera má v ekosystéme nejakú rolu a svoj význam, aj keď je mŕtve. To platí aj pre mušle na pláži.

Na ďalšie otázky odpovedala koordinátorka kampaní v organizácii Sloboda zvierat, Kristína Devínska. Priblížila, ako vyzerá turizmus so zvieratami na Slovensku, ako vieme zistiť, či ide skutočne o záchrannú stanicu, alebo komu nahlásiť prípad týrania zvierat. 

Ako sa cíti zviera, ktoré je využívané ako atrakcia pre turistov?

K.D.: Je to individuálne a záleží, o aký druh zvieraťa ide. Každé má však nárok na takzvaný „welfare”, teda slobodu od hladu, smädu, strachu a nemožnosti vykonávať svoje prirodzené potreby. Tento nárok majú divožijúce zvieratá odchované v zajatí, ale aj tie, ktoré sú odobraté z voľnej prírody, pre ktoré je ťažšie splniť prirodzené podmienky. Nezabúdajme však aj na hospodárske zvieratá. Aj sliepky, ktoré sa narodia vo veľkochove, majú svoje prirodzené potreby. Ak nie sú splnené ani len základné podmienky „welfare”, zviera je v psychickej aj fyzickej nepohode. Človek nemusí byť vyškolený veterinár, aby vedel, že zviera trpí. Treba sa zamyslieť nad tým, v akých podmienkach zviera bude na konci dňa. Kde bude ustajnené, či nebude mať okolo nôh reťaze a zaspávať v klietke.

FOTO – Jo Anne McArthur, We Animals Media

V roku 2018 sa vám na Slovensku podarilo zakázať drezúru a vystupovanie voľne žijúcich zvierat. Aj napriek tomu sem však stále chodia takzvané putovné zoo s exotickými zvieratami. Prečo je to tak?

K.D.: Kampaň za zákaz cirkusov trvala päť rokov a stála za ňou najmä moja kolegyňa Silvia Čaňová, a tiež dobrovoľníci a dobrovoľníčky, ktorí boli našou hnacou silou. Zákaz vtedy neprešiel v úplnom znení tak, ako sme chceli. Navrhovali sme aj pozitívny zoznam, ktorý by jasne určoval, ako majú byť zvieratá držané. Ak by sa určil vhodný výbeh, napríklad pre leva s dostatočnou rozlohou, akú potrebuje, nemohli by tu rozložiť putovnú zoo.

FOTO – Jo Anne McArthur, One Voice, We Animals Media

Zákaz sa však podarilo presadiť aspoň pre väčšinu divožijúcich zvierat, čo je skvelé, pretože predtým tu zvieratá nemali nič, čo by ich takto chránilo. No a špekulanti sa nájdu všade. V Európskej únii máme voľný pohyb a na zvieratá to má taký dopad, že sú transportované z miesta na miesto. To by sa muselo vyriešiť na európskej úrovni.

Aké ďalšie turistické atrakcie so zvieratami máme na Slovensku?

K.D.: U nás sú veľkým problémom najmä kontaktné zoo. Ľudia si neuvedomujú, že návštevou takejto prevádzky ju podporujú a vďaka ich peniazom môžu fungovať ďalej. Roky sme upozorňovali napríklad na ranč v Brodne pri Žiline. Hovorili sme o tom, že zvieratá tam žijú v katastrofálnych podmienkach. Pili znečistenú vodu a nemali dostatočne obohatené prostredie. Opakovane nás na to upozorňovali aj ľudia, ktorí túto prevádzku navštívili.

FOTO – Lukas Vincour, Zvířata Nejíme, We Animals Media

Neboli tam iba šelmy, ale aj hospodárske zvieratá či psy, ktoré na tom tiež neboli dobre. Niektoré z podnetov boli Štátnou veterinárnou a potravinovou správou vyhodnotené ako opodstatnené, nakoniec však až po poslednej tragédii, keď majiteľa zabili jeho vlastné šelmy pri kŕmení, vyšlo najavo, že prevádzka nebola legálna.

U nás sú veľkým problémom najmä kontaktné zoo. Ľudia si neuvedomujú, že návštevou takejto prevádzky ju podporujú a vďaka ich peniazom môžu fungovať ďalej.

Od roku 2022 je na Slovensku zakázaný chov veľkých mačkovitých šeliem, medveďov, primátov a morských cicavcov, ktoré už nesmú byť v súkromnom zariadení. Čo to znamená pre zvieratá?

K.D.: Ľudia, ktorí ich majú, ich môžu len dochovať alebo dochovať ich mláďatá. Tieto zvieratá môžu byť už iba v držbe zaobstaranej záchrannej stanice, rehabilitačných centier, zoologických záhrad alebo certifikovaných staníc, ktoré majú za cieľ rozšírenie druhu a jeho navrátenie späť do prírody. Toto vzniklo najmä kvôli nelegálnemu obchodu a amatérskemu súkromnému chovu zvierat. Častokrát dochádzalo k nehodám, ako napríklad v spomínanom prípade, keď majiteľa zabili jeho vlastné šelmy pri kŕmení. Nebola to prvá nehoda tohto typu. U nás sú to už desiatky prípadov. Práve preto, že sa s tými zvieratami zaobchádza kruto, dochádza k tragédiám.

Ďalšou atrakciou sú fotenia s exotickými či inými vtákmi v pouličných atrakciách alebo dokonca aj v prevádzkach. Ako sa cítia zvieratá v týchto atrakciách?

K.D.: Keď máme pocit, že sa spoločnosť niekam hýbe, tak prídu ľudia s atrakciou ako je napríklad aj Arakovo. Papagájom pristrihnú letky, aby nemohli lietať a pohybovať sa prirodzeným spôsobom. Je to v rozpore s veterinárnym zákonom a s tým, ako je definované týranie zvierat aj ich ochrana. Keď zviera cíti nepohodu, bráni sa tak, že sa predovšetkým vzdiali. Keď nemá na výber, útočí. Hovorí sa tomu „flight or fight“, teda zdrhneš alebo zaútočíš.

Pristrihnutie letiek zvieraťu bráni v jeho najprirodzenejšom pude a inštinkte a spôsobuje mu trvalé psychické následky na zdraví. Je to nesprávne a povie vám to väčšina odborníkov, ktorí sa venujú chovu a vyznajú sa v exotickom vtáctve. Ľudia sa s papagájmi fotia a myslia si, že je to v poriadku. A keď sa skončí šou, papagáje idú naspäť do klietky a od rána sa pre nich začne rovnaký proces.

Majitelia niekedy tvrdia, že prevádzkujú záchrannú stanicu, ale nemusí to tak byť. Ako zistiť, či ide skutočne o záchrannú stanicu?

K.D.: Často sa stáva, že majiteľ tvrdí, že zachránil zviera, ktoré sa nachádza v jeho prevádzke, ale práve on ho tam dovliekol z divočiny. Tí ľudia držia tieto zvieratá v záujme zarobiť na nich. Je dobré dostať sa k čo najviac informáciám a recenziám ešte predtým, ako pôjdete na dané miesto. Samozrejme, nie vždy sa dá spoľahnúť na to, keď ľudia hodnotia prevádzku dobre.

Ľudia sa s papagájmi fotia a myslia si, že je to v poriadku. A keď sa skončí šou, papagáje idú naspäť do klietky a od rána sa pre nich začne rovnaký proces.

Naša generácia má však skvelú možnosť vyhľadať si informácie na internete, pozrieť sa, či ide o oficiálnu certifikovanú stanicu, či je v zozname záchranných staníc alebo rehabilitačných centier. A ak už človek na to miesto ide a zistí, že niečo nie je v poriadku, dôležité je nebyť ticho a hovoriť o tom. Ak chce mať niekto kontakt zo zvieratami, vie okrem záchranných staníc podporiť aj miestne útulky. K nám do útulku Slobody zvierat v Bratislave chodí venčiť psy veľa ľudí aj zo zahraničia.

Ako správne vyhodnotiť nevhodné podmienky alebo týranie? Pod jedným z vašich príspevkov som si všimla komentár, kde niekto opisoval správanie slonov vo výbehu pri cirkuse s poznámkou, že si nevšimol žiadne nevyhovujúce podmienky a slony sa správali normálne.

K.D.: Niekedy je ťažké hodnotiť to z krátkodobého hľadiska. Možno tam stál hodinu, pozeral sa na slona a vyhodnotil, že je v poriadku. Pritom je to iba drobný zlomok jeho života. Vždy sa treba zamyslieť nad tým, ako vyzerá každý deň v živote toho konkrétneho zvieraťa od rána do večera. Jedným zo základných ukazovateľov toho, že zviera psychicky trpí, sú stereotypné prejavy, keď zviera dookola vykonáva ten istý pohyb, čo je náznak psychického narušenia.

Deje sa to najmä preto, lebo zviera je buď často transportované, alebo žije v stiesnených či nedostatočne obohatených priestoroch. Môže mu chýbať podnet či hračka, s ktorou by sa zabavilo. Každé zviera potrebuje útočisko, kde by sa mohlo skryť a tiež malo by mať úkryt pred nepriaznivým počasím. Za náznaky týrania môžeme považovať aj rôzne zranenia na tele. Ak si niekto nie je istý, či ide o týranie zvieraťa, môže nás kontaktovať. Zákon o veterinárnej starostlivosti, konkrétne paragraf 22 jasne definuje, čo týranie zvieraťa je.

Kde môžeme nahlásiť prípad týrania zvierat u nás a v zahraničí?

K.D.: Ľudia sa môžu ozvať na našu Linku krutosti. Prípad ďalej riešime v súčinnosti so Štátnou veterinárnou a potravinovou správou (ŠVPS), pretože sme mimovládna organizácia.  ŠVPS je inštitúcia, ktorá má ako jediná kompetencie urobiť opatrenia alebo zviera odobrať. Ak ste v zahraničí, najlepšie je napísať konkrétnej organizácii, ktorá vie vytvoriť tlak na lokálne príslušné orgány. V prípade jazykovej bariéry sa môžu ľudia ozvať nám. Potom urobíme sprostredkovateľa a informujeme zahraničnú organizáciu.

Čo by mohli urobiť mestá a obce? Vedia nejako vzdelávať ľudí aj v tomto smere?

K.D.: V čase, kedy neboli ešte cirkusy obmedzené vyhláškou, niektoré mestá či mestské časti, sa vyhradzovali tým, že neprenajímali cirkusom plochy. Samospráva sa dokáže zapojiť vždy. Ale sme realisti, to prvé štuchnutie musí ísť vždy z našej strany. Aj štát má možnosti a kompetencie, ale chýba vôľa. Problém je v prevencii, ľudia musia byť informovaní o tom, aké zaobchádzanie so zvieratami nie je v poriadku, aby vedeli, že majú také niečo odmietnuť. Práve tlak verejnosti dokáže meniť životy zvierat. Aj tých, ktoré sú zneužívané v turistickom priemysle.

Profil autora:

Študuje žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Je aktivistkou v zvieracoprávnej organizácii Humánny pokrok, kde istý čas pôsobila aj ako manažérka sociálnych sietí. Venuje sa primárne environmentálnym, vzdelávacím a spoločenským témam. Je aj redaktorkou pre online portál Zero2Hero, kde sa venuje rozhovorom s mladými ľuďmi a ich inšpiratívnym nápadom.

Názory

Bianka Mária Bálintová

Na tichom proteste sme sa vraj tvárili, že bojujeme za slobodu médií

Stojíme na Námestí slobody, v rukách držíme transparenty a pred Úradom vlády sa pomaly začína tichý protest. Predchádzalo mu odoslanie otvoreného listu premiérovi Robertovi Ficovi a predsedovi parlamentu Petrovi Pellegrinimu. „Vyjadrujeme nesúhlas s poslednými vyjadreniami premiéra Roberta Fica a iných predstaviteľov vlády na adresu novinárov. Nesúhlasíme s tým, že na úrad vlády nechcú pustiť konkrétne médiá,“ hovorí jedna z organizátoriek protestu. Premiér sa totiž rozhodol, že si bude medzi médiami vyberať podľa toho, ktoré mu vyhovujú. Za konflikt medzi dvoma politikmi zaplatili novinári, ktorým predseda Národnej rady obmedzil možnosti nahrávať či vysielať živé vstupy v parlamente.

Mária Sendecká

Zachytávajú dažďovú vodu, no nie všetci ju využívajú

V rámci programu Zelená škola, ktorý realizuje CEEV Živica, sme navštívili viacero škôl. Jednou z nich bola aj taká, ktorá sa rozhodla zadržiavať vodu a kosiť trávniky menej. Ako to dopadlo?

Jozef Šujak

Prvý počítač od štátu dostal po 20-tich rokoch učenia

Učím už (pre mňa neuveriteľných) 20 rokov. Plus mínus odvtedy sa rozpráva o využití informačno-komunikačných technológií vo vyučovaní, digitalizácii obsahu, využití internetu a podobne. Ale až teraz mi štát, ako zamestnávateľ, dal pracovný nástroj, bez ktorého sa nepohnem – notebook.

Kristína Červeňáková

Zemetrasenie by nám mohlo otvoriť oči

Včerajšie zemetrasenie na východnom Slovensku so mnou doslova otriaslo. Prekvapilo ma, ako si ho môj mozog začal postupne vysvetľovať. Najprv som pocítila, že sa so mnou trasie celý gauč. Odrazu sa začalo otvárať a zatvárať okno, čo vo mne vzbudilo pocit, že sa do bytu dostal človek, ktorý mi chce ublížiť (aj keď trasením gauča by zrejme veľa nezmohol). Keď sa začali triasť aj ostatné predmety v byte, bola som presvedčená, že ide o nejaký paranormálny jav. Až v momente, keď som sa postavila, uvedomila som si, že je to zemetrasenie.

ivana-polackova
Ivana Poláčková

Tepelné čerpadlo – úspora energie?

Aj kvôli neutíchajúcej ruskej agresii na Ukrajine a hrozbe zvyšovania cien energií sme sa minulý rok rozhodli investovať do tepelného čerpadla. Bývame v rodinnom dome s nízkoenergetickým štandardom, ale okrem zníženia teploty v interiéri o ďalší jeden stupeň a cielene kratšieho sprchovania všetkých členov rodiny, sme chceli k úsporám energie prispieť ešte viac a efektívnejšie.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner