Záhradnícke nožnice nosím v kabelke tak, ako iné ženy rúž. Len sú o čosi väčšie a ťažšie. Aj v to skoré ráno s nimi kráčam po boku. Vytiahnem ich len čo zahnem z poslednej ulice sídliska na strmý blatistý kopček, ktorý ma vedie poza ploty záhradkárskej kolónie.
So skorým septembrom prišli do Zvolena aj tradičné hmly. Spoza nich sa vynárajú za plotmi jablone a orechy obťažkané plodmi. Rada by som pri pohľade na ne rozjímala dlhšie, ale nieto času. Smerujem na cintorín, pretože mám pohreb a rannou misiou je tvorba kytice. Kvety na pohreby nekupujeme v klasických kvetinárstvach. Dodávajú nám ich buď lokálne pestovateľky, alebo, a to je tá častejšia možnosť, si kytice viažeme sami.
Vedela som, že táto trasa ma nesklame. Nekosí sa tu tak, ako vo zvyšku mesta a lúka má šancu zakvitnúť. Je to divočina v meste. Cestu mi križujú žlté repíky, biele myšie chvosty a fialové viky. Tvorím z nich jadro kytice, ktoré dopĺňam strapatými hlávkami rozkvitnutých skorocelov a trávami. V polovici cesty mám už nohy premočené od rannej rosy, ale to mi nevadí. Myslím, že zažívam to, čomu sa v dnešnej dobe nadáva „flow“. Som pohltená niečím, čo mi prináša radosť a vidím v tom zmysel.
Rozlúčka v Záhrade spomienok, na ktorú chystám kyticu, bude veľmi komorná. Príde len dcéra zosnulého pána so svojím mužom. Prajú si uložiť popol v tichu, s mojou pomocou. Výzdoba obradného miesta je však pre mňa rovnako dôležitá, ako keby malo prísť tridsať hostí. Som presvedčená, že pohľad na pekné veci lieči a prináša do života viac vľúdnosti. O to dôležitejšie je obklopovať sa krásou počas náročných chvíľ. A medzi také chvíle patria aj pohreby.
O tretej poobede sedím s pozostalými na lavičke pod korunami stromov na našom prírodnom cintoríne. Pred chvíľou sme spoločne uložili popol a zasypali jamku hlinou. Pani sa na záver pomodlila. Teraz spomínajú a rozprávajú mi príhody zo života. Akoby nás tá chvíľa, ktorú sme spolu prežili len my, zázračne zblížila.
Naše pohľady pri tom smerujú na kamenné dielo, v ktorom plávajú sviečky. Na kameni je položená váza a v nej kytica. A ja len dúfam, že jej farby majú tú silu, zmierniť bolesť a priniesť to, čo ľudia v mojej blízkosti práve potrebujú.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Propagátorka záchrany starých odrôd ovocia, ktorým sa venovala počas štúdií na Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene a súčasná ekofunebráčka. Je absolventkou Sokratovho inštitútu, kam priniesla tému prírodného pohrebníctva, v ktorom vidí zmysel a odvtedy ho pomáha rozvíjať na Slovensku. V Živici pracuje na rôznych projektoch od roku 2017. V súčasnosti sa venuje projektu Funebra a najmä Záhrade spomienok vo Zvolene. Na prírodnom cintoríne pôsobí ako správkyňa a obradníčka. Najviac nažive sa cíti v prírode, s priateľmi, pri dobrej knihe či jedle. Smrť je pre ňu sprievodkyňou životom.