EDUŽUR: Učitelia a riaditelia škôl inšpekciu vnímajú ako nejakého nepriateľa, ktorý prišiel ublížiť, hovorí hlavná školská inšpektorka (+podcast)

---

Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.

Vždy na úvod so svojimi hosťami hrám krátke hry, ktoré sa dajú použiť aj vo vyučovaní, pomocou ktorých sa o hosťovi niečo dozvieme. Pre vás som si pripravila hru Abeceda. Vyberte si písmeno, na ktoré vám poviem slovo a vy nám poviete pár asociácií, ktoré vo vás toto slovo vyvolá. 

Dajme si písmeno „A“. 

„A“ ako ambície. 

Pri ambícii mi hneď napadá, snaha niečo urobiť. To je pre mňa ambícia. Možno je tam ešte predstava toho, že keď je niekto v dnešnej dobe ambiciózny, tak je to nevhodné. Považujeme to často za nejakú nadávku.

Pre vás má to slovo pozitívne alebo negatívne konotácie? 

Pre mňa sú to pozitívne konotácie, keďže ide o vnútorný hnací motor, ale spoločnosť na Slovensku sa s ním ešte nezžila. Ambícia pre mňa tiež znamená aj predostretý plán, že viem, čo by som chcela urobiť. Nie je to len o tom, že chcem, ale ide aj o predstavu toho, ako to docielim. Ambícia ide ruka v ruke so znalosťou problematiky. 

Tento rozhovor si môžete aj vypočuť:

Poďme na ďalšie písmeno. 

Poďme postupne podľa môjho mena. Písmeno D. 

D ako deti. 

Jaj, deti. To je niečo úžasné. Pre mňa sú deti top, budúcnosť a láska. Je to šanca, ako si urobiť lepšiu budúcnosť. Deti sú našimi pokračovateľmi a naše zrkadlo. 

Ako učiteľka sa občas stretávam s názorom, že deti sú dnes hrozné a že aké to mám ťažké. Aký názor máte vy? 

Deti boli vždy rovnaké. Deti sú vždy deťmi. Skôr ide o to, či my veľkí s nimi vieme držať krok, aby sme s nimi vedeli pracovať. Musíme si nájsť k nim cestu. To je to umenie a možno človek, ktorý sa vás opýta, ako to s nimi zvládate, je tým, ktorý by si tú cestu nevedel nájsť k dvadsiatim piatim deťom v triede. 

Tretie písmeno bude zrejme S. Mám tu slovo súťaživosť.

Na jednej strane fajn, no nie som veľmi súťaživý typ, takže nemám k tomu pozitívnu väzbu. Tým, že počas detstva som sa zúčastňovala viacerých súťaží, relatívne úspešne, nie sú to síce zlé spomienky, no vnímam súťaže len do určitej miery ako produktívne. Ak sa to preženie v školskom prostredí, môže to veľmi ublížiť, pretože treba sa vedieť vysporiadať aj s tým, že ste na druhom alebo treťom mieste. To sa nie vždy stane aj zo strany rodiny či učiteľov, pričom uniesť neúspech je tiež umením. Beriem to, ako šancu naučiť sa, čo robiť s neúspechom ďalej, že sa treba opäť oprášiť a skúsiť to znovu. 

Štvrté písmeno?

Skúsime E. 

E ako efektivita. 

Som racionálny typ, takže je to pre mňa veľmi dôležité slovo. Keď niečo robím, musí to mať nejaký význam, aby to nebolo bezcielne túlanie sa životom. Efektívne využitie času a efektívne využitie šancí. Efektivitu vnímam v mnohých rozmeroch a v podstate vo všetkých aspektoch svojho života. To znamená, že čokoľvek robím, vnímam to tak, či to prinesie efekt aj druhým. 

Posledné písmeno?  

Dajme si posledné písmeno abecedy Z.

Z ako záujmy.

Záujmy vnímam ako dobrý filter dennodenných starostí, ktorý vám preriedi všetko, čo sa vám v hlave nazbiera za deň, týždeň, mesiac či rok. Pri nich sa venujete iba sebe a tomu, čo vás baví. Je to úplne o vás, bez akýchkoľvek vplyvov. Záujmy by mal mať každý. Hlavne každý by mal mať trošku času ukradnutého len pre seba. 

Prezradíte nám nejaký svoj záujem?

Viete čo, milujem informácie. Milujem čas, ktorý si ukradnem pre seba na kávu, pri ktorej si čítam, no nie beletriu, ale odbornú literatúru. Ďalším záujmom je aj moja práca, o ktorej zvyknem hovoriť, že je päťhviezdičková. Nevnímate to, či pracujete alebo nepracujete. Patrím asi k tým šťastným, ktorí vždy mali možnosť, prežívať svoju prácu ako svoj záujem. 

Pohybujete sa v školstve už nejaký čas, pracovali ste v rôznych riadiacich pozíciách, venovali ste sa intenzívne výchovnému poradenstvu, boli ste lektorkou. Prečo ste sa rozhodli prejsť do inšpekcie? 

Súvisí to so skoro dvadsať ročným pôsobením v školstve. Spolupracovala som s rôznymi inštitúciami v rezorte školstva a tiež s predstaviteľmi ministerstva školstva. To bol prvotný moment, kedy som si uvedomila bezmocnosť, že nemôžete absolútne nijakým spôsobom zasiahnuť do diania a musíte sa len prizerať. Myslím si, že toto vedia povedať len tí, čo vnímajú školstvo dlhodobo. 

Na druhej strane to bola aj osobná skúsenosť s inšpekciou. Zažila som si viacero kontrol, ktoré vnímam ako dosť podstatnú vec. Tá je základným princípom demokracie. Kontrolné mechanizmy musia byť. Bez toho by nám to celé nefungovalo. V rámci rôznych projektov som zažila mnoho kontrol, no vždy prišli ľudia s úsmevom a s pohodou. Vydiskutovali sme si, čo je problém. Povedali mi, ako sa s tým vysporiadať. Samozrejme, uvedomovala som si, že môj problém nevyriešia celý okamžite. Prišli s takouto človečinou, ktorá mi väčšinou pri školských inšpekciách vždy chýbala. Neviem, kde sa to stalo, že sa tá človečina stratila, pričom myslím si, že je to prvý ľudský nástroj, ktorý má učiteľ, ale aj inšpektor pri svojej práci používať. 

Keď bola prvá možnosť v histórii, prihlásiť sa na post riaditeľky Štátnej školskej inšpekcie, ktorý oceňujem ako progresívny krok ministerstva školstva, prihlásila som sa. Som známa tým, že veľa nerozprávam, viac konám, preto ma oslovili viacerí známi s tým, či to neskúsim. Bol to výber, tak som to aj tak brala, že šanca je malá, nie som z daného prostredia a nie som znalá života z pohľadu inšpekcie. Nemyslela som si, že prejdem cez výberovú komisiu.

Ako ste reagovali, keď vás vybrali? 

Keď ma vybrali, na jednej strane ma to príjemne prekvapilo, no na druhej strane sa vo mne spustil ohromný strach z toho, čo má tam čaká. Keď som sa pozrela na webovú stránku Štátnej školskej inšpekcie, zistila som, že bola zaviatá časom. Posledná aktualita bola z roku 2016, čiže o inšpekcii nikto nič iné nevedel len to, že chodí po školách. 

Bolo to stratené v hmle a práve tá hmla vytvorila priestor na desivé mýty. Keď som sa stala riaditeľkou, jeden starý harcovník mi povedal, že: „Keď chceš, aby učitelia niečo robili, povedz im, že to chce inšpekcia.“ Na tomto všetkom som si vybudovala predstavu, že inšpekcia by mala byť moderná inštitúcia, ktorá príde, nastaví škole zrkadlo, povie, kde sú jej medzery a kde je potenciál. Na druhej strane, keď ide o legislatívny problém, musíme požiadať o nejakú nápravu. Žijeme v krajine a s v spoločnosti, ktorá má zákony na to, aby fungovala bezpečne. Aj školské prostredie musí rešpektovať legislatívu. 

Ste vo funkcii hlavnej školskej inšpektorky necelé dva roky. Pri nástupe do funkcie ste prezentovali túto víziu: „Mojím cieľom je zmeniť pohľad na Štátnu školskú inšpekciu. Ambíciou je, aby sa na ňu nepozeralo len ako na kontrolný orgán, ale aj poradensky. V pláne máme digitalizáciu celého procesu tak, aby inštitúcia držala krok s digitalizáciou na školách a školských zariadeniach. Samozrejmosťou bude vzájomný rešpekt medzi školským inšpektorom a kontrolovaným subjektom.” Ako to vidíte po dvoch rokoch? Darí sa vám túto víziu napĺňať? 

Myslím si, že áno. Dva roky sú málo na to, aby som si mohla povedať, že cieľ, ktorý som si dala na päť rokov, je na sto percent splnený. Po troch mesiacoch od nástupu sme hneď spustili novú webstránku, aby sme boli online a poskytli informácie verejnosti, učiteľom, ale aj rodičom. 

Som veľmi rada, že hneď v úvode môjho nástupu, sa nám podarilo stretnutie s predsedom Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky. Práve s ním, ako národnou kontrolnou autoritou, som si chcela moju víziu vydiskutovať, aby som s inštitúciou náhodou neubehla niekam inde, ako je predstava štátu. Som veľmi rada, že ma utvrdil v tom, že moderné vnímanie kontroly má byť o rešpekte nie o strachu. Rešpekt nás núti k tomu, aby sme uvažovali nad tým, čo robíme. 

Školy sú úplne zdigitalizované, funguje AIS, Edupage a všetko možné, čím sa to spracováva od známok cez kontakty na rodičov. V nemom úžase som zistila, že dlh, ktorý má štát voči inšpekcii, je tak rozsiahly, že som nechápala, ako si štát mohol nechať ujsť možnosť, mať prehľad o tom, v akej kondícii sú školy. Keď kontrolná inštitúcia nemá prepojenie na školy, akým spôsobom môže povedať, že kondícia škôl je taká a taká? 

Digitalizácia pre mňa znamená, že škola si nebude robiť starosti s tým, že keď prídeme, musí tlačiť dokumenty. Agenta by mala pripraviť tlačidlo, ktoré sa bude volať „pre Štátnu školskú inšpekciu“ a riaditeľ by mal urobiť len jeden klik, pričom potrebné informácie k nám okamžite prídu a my si môžeme pripravovať jednotlivé nástroje podľa toho, čo budeme monitorovať. Druhým rozmerom je ľudskosť, aby sme boli partnermi a aby nás riaditeľ vnímal, že mu dávame odporúčanie, ktoré pomôže škole. 

V správe ŠŠI o stave a úrovni škôl v roku 2020/21 hovoríte v úvode, že inšpekcia má byť kritickým priateľom škôl. To sa dosť líši od pohľadu, že inšpektori sú tí, ktorí nehrajú s nami, ale proti nám. Tento pohľad však vytvárali jednak riaditelia a učitelia, ale často aj samotní inšpektori. Môžete vysvetliť svoju predstavu kritického priateľa a povedať, či sa vám ju pomaly darí dostávať jednak medzi vašich podriadených, ale aj do škôl?

Takúto dlhú cestu mala aj polícia Slovenskej republiky a všetky ostatné štátne inštitúcie, ktoré sa musia vysporiadať so svojimi mýtmi, ktoré o nich putujú v pospolitom ľude. Kritický priateľ pre mňa znamená človek, ktorý mi môže povedať pravdu do očí, pričom sa neurazím, lebo viem, že mi to hovorí pre to, že mi chce pomôcť, nie ma nejak dehonestovať alebo mi nejako ublížiť. 

Sme kontrolná inštitúcia, čo znamená, že ani učiteľ v triede nie je na to, aby sa na deti usmieval, ale aby im dal spätnú väzbu. Tiež by mal byť kritickým priateľom dieťaťa, že mu povie, v čom je problém, vysporiada sa s ním takýmto spôsobom a pomôže mu nájsť cestu, aby bol lepší. Tiež to nie je o tom, aby mu ublížil. Práve tento vzťah sa musí vytvoriť aj medzi inšpekciou a školami. 

Keď sa povie „inšpekcia”, tak väčšina učiteľov si predstavuje komplexnú, hĺbkovú inšpekciu, ale vy sa venujete aj ďalším aktivitám. Čo všetko má školská inšpekcia na starosti? Kto sa na vás môže obracať s podnetmi? Komu sa zodpovedáte vy? 

Aj ja ešte ako učiteľka som inšpekciu vnímala, že len prídu, skontrolujú a odchádzajú preč, no nikdy som si neuvedomila súvislosti, ktoré vidím teraz. Komplexná hodnotiaca inšpekcia je v prvom rade pre školu, riaditeľa, zriaďovateľa školy a pre rodičov.

Potom máme tematické inšpekcie, čo znamená, že chodíme do jednotlivých škôl, ale spracovávame len jednu tému naprieč celým Slovenskom. Skúmame ju nejakou vzorkou či metodikou. Tá má odhaliť problémové miesta, ktoré sú možno v legislatíve, alebo v samotnom procese. Pri tomto type inšpekcií vieme odhaliť, či je to problém jednej školy alebo ide o systémovú chybu, ktorá sa vyskytuje na viacerých školách a pri ktorej je potrebná úprava legislatívy. Podľa toho, čo konkrétne chceme zistiť, sa odvíja aj naša návšteva na školách – jej dĺžka, či ideme na rozhovory so žiakmi, riaditeľmi, učiteľom prostredníctvom dotazníkov alebo iba v elektronickej podobe.

Viete uviesť nejaký príklad? 

Momentálne sme sa venovali Ukrajincom, psychodiagnostike, začleňovaniu detí do tried aj do špeciálnych tried. Venovali sme sa problematike predprimárneho vzdelávania. Potom máme, samozrejme, riešenie petíciami a sťažnosťami, ktoré prichádzajú. Tých podnetov a objektov, ktoré máme skontrolovať, je okolo sedem tisíc. 

Kto môže podávať podnety na inšpekciu?

Podnet môže podať rodič, učiteľ, ale aj ktokoľvek, kto má pocit, že niečo niekde nie je v poriadku. Môže to byť podnet, obrazne povedané, o dĺžke sukni učiteľky, alebo to môže byť podnet na to, že naozaj sa v triede rozdávajú päťky ako na páse. Podnet je voľnejší a my na jeho základe podľa obsahu, či dotyčný uvedie údaje a tak ďalej, rozhodneme, kedy a akou formou sa tam pôjdeme pozrieť. Sukne nechodíme merať, takže sú aj podnety, ktoré musíme dať nabok, pretože nemajú s výchovno-vzdelávacím procesom nič spoločné. 

Iné je to pri sťažnostiach, pri ktorých zákon presne určuje, ako môžeme a ako máme postupovať. Veľkou časťou sú anonymné podania, ktoré sú veľakrát odôvodnené tým, že dotyční nemôžu uvádzať svoje meno, lebo sa boja, žeby bolo ublížené ich deťom. Veľmi rada by som poprosila riaditeľov škôl, aby si budovali vzťah a dôveru, aby sa rodičia nebáli povedať, keď niečo nie je v poriadku a vydiskutovať si to. Anonymných sťažností je stále dosť a to poukazuje na to, že školy si stále nezískali dôveru rodičov. 

Kto kontroluje inšpekciu?

Inšpekciu môžu kontrolovať všetky inštitúcie, ktoré majú právomoc, napríklad Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky. Sme nezávislá inštitúcia, nie sme viazaní na rozhodnutia, že niekto z ministerstva povie: „Toto vyšetrite takýmto spôsobom.“ Naopak posudzujeme objektívne. Najčastejším spôsobom býva súdne rozhodnutie, čo sa týka v súvislosti s našimi správami, keď má niekto pocit, že mu bolo ublížené. Naše správy používa napríklad Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, polícia a všetky kontrolné zložky, ktoré nás požiadajú o súčinnosť. To znamená, že ony tie správy používajú v súdnych procesoch. Sme kontrolovaní z mnohých strán, aj keď sa to možno nezdá. 

Čo by si podľa vás rodičia mali všímať na škole, do ktorej chodí ich dieťa? 

Predstavy sú rôzne. Od toho, že niekto má predstavu o dobrej škole len preto, že je blízko až po to, že všetci učitelia sa usmievajú a žiaci majú jednotky zadarmo. Tým, že nie je celospoločensky vedená a uzavretá diskusia o tom, čo je kvalitná škola, tak to vždy končí pri subjektívnych predstavách. Sú to väčšinou vlastné skúseností ľudí z okolia, ktorí vám povedia, ako to na škole funguje, či je tam klíma v poriadku a či sú jej absolventi uplatniteľní na trhu práce. Vieme, že vysoké školy poberú kade koho, takže prechod zo strednej na vysokú školu nie je ukazovateľ kvality strednej školy. Pre mňa je tým ukazovateľom až uplatnenie absolventa školy na trhu práce, čo by mi naznačovalo, že škola je kvalitná. 

Pri základných školách je to rôzne. Nie vždy platí, že škola, ktorá má vynikajúce výsledky je aj vynikajúca. Môže sa venovať len vynikajúcim žiakom, aby svietila v top rebríčkoch, ale v skutočnosti môže byť vynikajúcou školou tá, v ktorej sú žiaci s priemernými výsledkami, pričom ich učitelia robia enormne kvalitnú prácu a dotiahnu ich ďaleko. Pokiaľ si na Slovensku neuzavrieme diskusiu o tom, čo je kvalitná škola, tak každý z nás bude snívať svoj sen o vysnívanej škole. 

Takže ten ideál zatiaľ nemáme stanovený?

My ako inšpekcia ten ideál máme nastavený zo skúseností a zahraničných zdrojov. No bola by som rada, aby sa nám podarilo, uchopiť tému o kvalitnej škole do rúk a viesť o nej diskusiu naprieč Slovenskom. Neskôr ju uzavreli a nastavili tak, aby bola táto predstava flexibilná vzhľadom na dobu a mohla sa vyvíjať. 

Aby ste mohli školám pomáhať zlepšovať sa, mali by aj inšpektori držať krok s trendmi v pedagogike a spolupracovať so zahraničím. Vy ste zapojení do zaujímavého medzinárodného projektu Erasmus +. Môžete nám o ňom povedať viac? 

Fínske školstvo sa vždy spomína. Jeden známy mi povedal: „Môžeme mať fínske školstvo, ak si tu nasťahujeme fínskych rodičov a fínske deti.“ Viem, že toto reálne nie je. Preto som oslovila kolegyne u nás na inšpekcii, ktoré boli, napočudovanie, rovnako progresívne. 

Naša inštitúcia je súčasťou veľkého medzinárodného združenia školských inšpektorátov a hlavným lídrom bolo Fínsko. Ako Fínsko monitoruje školstvo, akým spôsobom to rieši?  Ako môže byť Fínsko lídrom združenia inšpektorátov, keď nemá inšpekciu? Som veľmi rada, že na fínskej strane sme našli ochotu, vysvetliť nám, či inšpekciu majú alebo nie. Zistili sme, že to, že zrušili kontrolnú činnosť, bol až krok B. Nikto nehovorí o tom, že predtým bol trvajúci krok A, kde sa pracovalo na zodpovednosti učiteľa. 

Vo Fínsku neexistuje odpoveď: „Nevie to, lebo nemal domáce úlohy alebo nevie to, lebo rodičia to neurobili.“ U nich neexistuje spoluzodpovednosť. Vo Fínsku je zodpovedný iba učiteľ, ktorý akonáhle zistí, že rodina nespolupracuje, vie že má prepnúť na iný režim. Nemôže čakať so založenými rukami. To znamená, že sám prevezme zodpovednosť, pričom na to, samozrejme, majú zabezpečené podmienky a podporu. Neskôr, keď bod A nastavili, mohlo prísť rozhodnutie, že školy nepotrebujú kontrolu. Školy sú síce intenzívne monitorované, no dostávajú len odporúčania, pretože sú zodpovedné. U nás, keď riaditeľ školy dostane odporúčanie, prvé čo povie je: „Odporúčanie nemusím ani čítať, poďme na to, čo musím spĺňať zo zákona.“ U nás tá pätnásťročná práca, ktorá prebehla vo Fínsku, chýba, aby sme mohli dozrieť do štádia, keď nebudeme potrebovať kontrolu. 

Viete uviesť aj nejaký príklad z Fínska?

Keď sme tam boli vo februári, identifikovali problém vysokého počtu neospravedlnených hodín detí, ktorý nastal po covide, keď sa mali vrátiť do školy. Číslo bolo vyššie, ako boli zvyknutí, preto hneď zasadal výbor a okamžite sa išli riešiť potrebné kroky. Riešil to celý štát. Ako dlho je u nás problém s opakovaním ročníka, či s neospravedlnenými hodinami? U nás sa problémy kopia. Vznikol balvan, z ktorého nevieme, čo skôr odoberať. Možno je to o systematickosti. Keď identifikujeme problém, mali by sme ho okamžite vyriešiť, aby nám nevyrobil ďalších dvadsať problémov. 

Projekt, ktorý sme spomenuli, sa venuje aj wellbeingu učiteľov. Ako je to s wellbeingom inšpektorov? Čo ich trápi? 

Zobrali sme si ešte aj druhých partnerov a to Českú školskú inšpekciu. Brali sme to tak, že sú pri zemi, že máme rovnaký základ a podmienky. Česká školská inšpekcia však už desať rokov tvrdo pracuje na kvalite digitalizácie a prepájania dát. Majú prepojené rezortné dáta na jeden klik, čo znamená, že všetko čo sa v školstve vyzbiera sa zbiera v Českej školskej inšpekcii. Naša inšpekcia nemá prepojenie na žiadne rezortné dáta. Keď niečo chceme, musíme si to vyžiadať. 

Vybrali sme si sebahodnotenie – autoevalváciu škôl. Pre Fínov je to veľmi dôležité. Za wellbeing vnímame pohodu na škole, ktorá nie je o tom, že budeme mať šťastné deti. To sa nedá. Ide o pohodu, že keď zažijem aj nejaký neúspech, niekto so mnou pracuje, ak to neviem sám spracovať, ale nie je to o tom, že žiak dostane zadarmo jednotku, aby bol šťastný. 

Máme pripravené nástroje pre nás aj pre riaditeľov škôl. Bolo pre nás podstatné, aby sme pripravili pomôcku aj pre školy. Pevne dúfam, že sa nám podarí dohodnúť s ascAgentou, aby sme ju dostali aj do elektronického prostredia, kde to bude len ako pomôcka, ktorú nebudeme  sledovať. Bude to na báze dobrovoľníctva. 

Pohoda žiakov, učiteľov, rodičov, no čo pohoda inšpektorov? 

Keď ide inšpektor do školy, všetci čakajú hrôzu a des. Učitelia a riaditelia škôl nás vnímajú ako nejakého nepriateľa, ktorý prišiel ublížiť. Na druhej strane chýbali nám možno možnosti zahraničnej spolupráce. Ísť sa pozrieť, ako sa majú inšpektori v iných krajinách. Vo Fínsku, ale aj v Česku majú neskutočné pracovné podmienky, moderné vybavenie či digitalizované nástroje k práci.

U nás je to zatiaľ len o ľudskom teple, pretože pracovné podmienky spočívajú v ceruzke a papieri. Všetko spracovávame ručne, čo nás ubíja v tejto dobe. Všetko dlho trvá. Z drahocenného času inšpektorov je to veľmi zaťažujúce. Chcem, aby inšpektori mali čas na riaditeľov, ktorým poskytujú spätnú väzbu a aby neboli ubití administratívou. 

Učitelia sa často sťažujú, že posudzovanie ich práce inšpektormi je povrchné a často subjektívne a že každý inšpektor chce niečo iné. Súhlasíte s týmito tvrdeniami? Môže sa to stať? 

Samozrejme. Povedzme si obrazne. Keď sa rozprávajú traja učitelia o jednom žiakovi, nie vždy sa zhodnú na tom, aký je. Keď si zoberieme jeden skutok, tak tri súdy povedia rôzne rozsudky. Keď dáte jeden zdravotný posudok trom lekárom, povedia vám tri rôzne názory. To subjektívne by nemalo vstupovať zásadne, malo by vstupovať len do určitej miery. Treba si vysvetliť, že ak boli štyria inšpektori na tej istej hodine a videli ju inak, bol tam niekde problém. Ale ak išiel stále iný inšpektor k tomu istému učiteľovi, ale v iný čas a na inú hodinu je logické, že tá hodina nemôže byť rovnako ohodnotená a posúdená. Iné deti, iný deň, iná atmosféra. To je neporovnateľné. 

Uvedomme si jednu zásadnú vec, že keď chodíme do škôl, hospitácie sú len podkladom k tomu, aby sme zhodnotili či riaditeľ vie, ako sa to na jeho škole vyvíja. Keď mi učiteľ povie, že mu mám povedať, čo má robiť, je to pre mňa ako inšpektorku, signál, že daný človek je stratený. Keď ich nájdem v škole takýchto desať, viem dať riaditeľovi spätnú väzbu, že polovica jeho tímu tápa v didaktike, nevie čo ďalej a to by mala byť pre neho cenná väzba. No nie je to o tom, trestať učiteľa. My dávame skôr echo riaditeľovi, ako to na hodinách vyzerá. Podľa mňa to riaditeľ potrebuje, aby to vedel zmeniť a konkurovať iným školám. 

Nedávno som bola na konferencii, kde sa niekto ozval, že inšpekcia učiteľom nedovoľuje učiť moderne. Lektor mu na to odpovedal, že inšpekcia chce vidieť inovatívne hodiny, prvky a nedeje sa to. Na čo reagovala iná učiteľka s tým, že ona bude učiť tradične, lebo inšpekcia to tak chce. Neviem, či sme si z toho neurobili barličku, že tak, ako učíme, učíme preto, lebo akože to tak chce inšpekcia. No my sme len umelou stenou zmien, ktoré by sme potrebovali. Formy a obsah učenia je vecou učiteľa. On si môže rozhodnúť, ako má hodinu odučiť. Je to len o ňom, čo tam dá. 

Prezrela som si vašu správu o stave a úrovni slovenského školstva za šk.r. 2020/21, ktorá je veľmi prehľadne a príťažlivo spracovaná. Vy tam podrobne hodnotíte jednotlivé stupne školstva a dávate odporúčania. Sú nejaké spoločné naliehavé témy, ktoré z tej správy vyplývajú a ktoré treba riešiť všade – od MŠ až po SŠ?

Vypovedá o kvalite za predchádzajúci školský rok, preto sme ju poňali aj modernejšie. Z problémov, ktoré sa nabaľujú je najpodstatnejšou sporná psycho-diagnostika, ktorá nám čarovne vyrába „papierové“ deti. Potom sa vytvára dojem, že je to na objednávku. To je problém, ktorý spúšťa segregáciu, špeciálne školy či špeciálne triedy. Hodnota psycho-diagnostiky sa rokmi stratila. Je to o tom, že tento problém vyrobil ďalších dvadsať problémov, ktoré je náročnejšie vyriešiť finančne, časovo, ale aj organizačne. 

Vyskytujú sa aj podnety alebo stretávate sa aj vy v rámci inšpekcií s takými javmi ako je šírenie konšpiračných názorov a hoaxov? 

Pár podnetov som osobne čítala. Jeden bol o tom, že pani učiteľka na geografii vyučovala o tom, že život je aj na mesiaci a rodič si s ňou nevedel pomôcť. Tu si však treba uvedomiť, že riaditeľ školy rieši sťažnosť na učiteľa. To znamená, že aj keď k nám príde podnet na učiteľku, telegujeme ju na riaditeľa a riaditeľ to musí vyriešiť. Ak to nevyrieši správne alebo vôbec, potom riešime samotného riaditeľa. Náš vzťah je s riaditeľmi školy nie s učiteľmi. 

Posledné roky nie sú vôbec jednoduché. V prieskume aj vyšlo, že štyridsať percent učiteľov verí nepravdám. Ani neviem, či sa nastavilo niečo na pracovanie práve s labilnejšími učiteľmi, ktorí si nevedia overovať pravdu a nevedia s ňou pracovať. Neviem, či sa niekto pustil do takejto náročnej témy. Keby som aspoň desať percent učiteľov vrátila nohami k pravde, tak by to stálo za to, pretože vychovávajú našu budúcnosť, ktorú ak nenaučíme, ako overovať fakty, bude to veľmi nebezpečné. Bude to jednak úloha škôl, ale aj štátu, aby to naučili učiteľov. 

Začína nový školský rok, môžete nám pošepnúť, čo máte v pláne? Je nejaká oblasť, na ktorú sa budete pri inšpekciách zameriavať? 

Sme transparentní, takže náš plán bude zverejnený, aby si to každý mohol pozrieť. No bude nás zaujímať to, ako školy zvládajú prácu s Ukrajincami. To, že prišli a že ich riaditelia zaradili tam, kde bolo miesto, vyučovali jazykové kurzy rukami-nohami bolo rýchle riešenie. No teraz opadla šanca skorého návratu na Ukrajinu a rodičia s deťmi si to začínajú uvedomovať, že tu musia ostať a musia sa dostať do procesu. Preto nás bude zaujímať, ako sa to školám darí. 

Po dvoch rokoch pôjdeme robiť hodnotiace inšpekcie. Pôjdeme sa pozrieť, ako sa školy stavajú opäť na nohy po ťažkých rokoch, ako sa učí anglický jazyk na umeleckých školách a tiež, ako sa učí telesná výchova. Hovorí sa o zvyšovaní počtu hodín telesnej výchovy, no nevieme čo sa na týchto hodinách deje teraz. Niekde sa chodí na prechádzky, niekde sa pozerajú filmy. 

Keby ste mali tú možnosť pozrieť sa do slovenských škôl o sto rokov, čo by ste tu chceli nájsť? 

Krásna otázka, lebo je pozitívna, že o sto rokov tu ešte budeme všetci. Tým, ako sa menia klimatické podmienky má človek pocit, že už zajtra bude neskoro. O sto rokov si predstavujem, že školy budú ako úle plné detí a dospelých. Že to budú inštitúcie, kde sa budeme na striedačku vzdelávať všetci aj rodičia a starí rodičia. Že sa budú striedať aj učebne, pričom niekedy sa budú deti učiť z domu. 

Verím tomu, že nám umelá inteligencia zasiahne do celého procesu a že niektoré aktivity zvládne sama. Tým pádom nám vznikne priestor na to ľudské a budeme sa venovať mäkkým zručnostiam. Môže sa stať, že ľudský kontakt bude vzácny. To, že sa budú v takýchto inštitúciách stretávať všetci, povedie možno k tomu, že sa budú tešiť z toho, že sa naučia niečo iné a to priamo zo spoločnosti ľudí. A vtedy to bude o tom pravom učiteľskom. Už to nebudú len „predmetári“, ktorí si idú po svojom, ale učiteľský kumšt, ktorý bude o tých sto rokov o to vzácnejší, výnimočný a bude ťažký. Dúfam, že tu budú úle, ktoré budú naďalej spájať.