fbpx
Vzdelávanie

EDUŽUR: Až prax presvedčí mnohých študentov, aby sa stali učiteľmi, no na Slovensku jej máme málo, hovorí Nika Kvaššayová (+podcast)

Čo všetko sa majú deti naučiť na informatike? Prečo dievčatá nepotrebujú iný prístup v informatike? Je pedagogická prax ako triediaci klobúk z Harryho Pottera? Vypočujte alebo prečítajte si v rozhovore s učiteľkou informatiky a trénerkou budúcich učiteľov Nikou Kvaššayovou zo série Edužur s učiteľkou angličtiny a ruštiny a mentorkou z Komenského inštitútu Annou Jančovou.


Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.

Na úvod som si pre teba pripravila aktivitu superlatívy. Takže Nika..

Najkrajšie ročné obdobie je – zima, pretože je všade všetko biele.

Najlepšie obdobie v ľudskom živote je – detstvo.

Najtvorivejší človek, ktorého si stretla – to je moja najlepšia kamarátka Zuzka Trebujová, momentálne už moja kmotra. Ona je tvorivá úplne vo všetkom. Na čo sa pozrie, tam svieti jej tvorivá duša. Zároveň je taký technický typ, čo je pre mňa nádherné spojenie.

Najlepší spôsob, ako oddychovať – ísť s manželom na zmrzlinu. Ja si vždy vyberám rôzne novinky a môj manžel skôr zostane pri svojich obľúbených. Mám rada kokosovú, makovú, jednoducho rôzne nové príchute.

Najlepšie na tom, že človek učí, je – to, že keď idem učiť, nikdy neviem ako hodina skončí. Vždy je to inak a koľkokrát ma to prekvapí. Môže to byť aj pozitívne aj negatívne. Najhoršie je asi to, ako spoločnosť hľadí na učiteľov. To ma trápi zrejme najviac.

Nika, si pomerne mladou začínajúcou učiteľkou a skončila si aprobáciou angličtiny a informatiky. Prečo si si vybrala práve tieto dva predmety?

Ja som asi takým ideálnym študentom nášho školského systému. Podstatou bolo, či som sa učila na samé jednotky. Nie to, či ma to bavilo. Neskôr som sa dostala do bodu, kedy som skúšala rôzne veci a hľadala som sa. Keď však v maturitnom ročníku prišiel marec a mala som vyplniť prihlášku na vysokú školu, netušila som, čo idem robiť. Neskôr som sa o tom rozprávala s rodičmi a dospeli sme k tomu, že by som mohla vyskúšať učiteľstvo. Nevedela som však, na čo som sa chcela zamerať, teda aprobácia. Nakoniec som to urobila tak, že som si otvorila brožúrku s predmetmi od Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici , zatvorila som oči, klikla som na zoznam a vyšla mi informatika a angličtina. Neskôr sme sa na tom smiali s kamarátkou Zuzkou, že sa s aprobáciou k sebe úplne nehodíme. 

Môjmu otcovi sa aprobácia veľmi páčila a rodinných členov presviedčal o tom, že bude pre mňa určite najlepšia informatika a angličtina. Ja som s tým zápasila, až sme znovu prišli do bodu, že mi otec povedal, nech to urobím preňho, nech to vyskúšam na pol roka, či rok. Otec sa so mnou stavil, že prvý semester prejdem a ja zase s ním, že vyletím. Otec ma v tomto poznal asi viac ako ja samú seba. Nakoniec som zistila, že tá škola asi nebude až taká zlá a našla som si tam kamarátov. Prešla som prvým a aj posledným semestrom.

Tento rozhovor si môžete aj vypočuť:

Takže keby tá ceruzka padla niekam inam, tak si mohla byť prvostupniarka, alebo učiteľka biológie. Keby ti to spadlo na telocvik, išla by si tiež?

S telocvikom by to bolo asi horšie (smiech). Už s informatikou som si to nevedela veľmi predstaviť, bála som sa jej. Angličtina bola fajn.

Informatiku si mala na strednej škole, predpokladám, že asi aj na základnej. Ja sa musím priznať, že pre mňa je to trochu záhadný predmet, pretože sme ho v rámci školy veľmi nemali. Mali sme tam už potom niečo ako programovanie algoritmov a iné, ale informatika sa veľmi mení, je to dynamická záležitosť. Čo všetko má taká informatika deti naučiť?

Mne sa páči to, čo o našom predmete Informatika hovorí pán profesor Ivan Kalaš. Hovorí, že ide o proces, ktorý učí žiakov riešiť problémy a skúmať svet informatickými prostriedkami. Z toho vyplýva, že informatika nie je len niečo abstraktné, ale niečo, čo sa dotýka reálneho sveta a života. Na predmete je bežné, že sa prejde nejakou grafikou, textom, prezentáciou… To asi vieme všetci. Nejaké webové stránky, bezpečnosť na internete, ale aj programovanie v algoritmizácií.

FOTO – archív NK

Čo z toho je pre teba najdôležitejšie alebo najzaujímavejšie?

Ja mám rada všetky témy, naj je pre mňa teraz programovanie. Skôr by som povedala, že sa to stále vyvíja. 

Sú teraz nejaké trendy, alebo témy, ktoré teraz pedagogika rieši, čo ťa oslovili?

Moja školiteľka, pani docentka Lovászová ma priviedla k dvom pojmom, kritickému a tvorivému mysleniu. Keď o tom rozprávala, vždy som si v duchu myslela, že by sme sa mohli rozhodnúť pre jedno, alebo druhé. Ale tieto dva pojmy majú nádherný vzťah a nemôžu fungovať oddelene. To znamená, že keby sme využívali kritické myslenie bez tvorivosti, asi by sme prišli k nejakému skepticizmu.

A zase naopak, keby sme chceli byť iba tvoriví a nemyslieť pritom kriticky, tie veci by neboli užitočné do života. Preto potrebujeme, aby súčasní žiaci, v budúcnosti dospeláci, boli tvoriví, ale aj kriticky zmýšľajúci. Keď to chceme dosiahnuť, tak jedine tým, že máme aj takých učiteľov. Preto sme na našej univerzite riešili s pani docentkou, čo môžeme urobiť, aby sme aj my sami išli týmto smerom.

Vieš zo svojej praxe uviesť nejaký príklad v rámci informatiky, kde sa ukázalo, že to bolo aj kritické aj tvorivé?

V škole programujeme takzvanými micro:bitmi, to sú programovateľné mikropočítače. Väčšinou si žiaci vedia vytvoriť rôzne projekty a sú tvoriví, ale máme iba určitú kapacitu hardvérových súčiastok. To znamená, že si nemôžu vytvoriť akýkoľvek projekt, keď na to nie sú prostriedky. Musia aj kriticky rozmýšľať nad tým, či dokážu projekt vytvoriť s tým, čo majú k dispozícii. Jedným z podobných projektov bolo automatické zavlažovanie rastliny. Takýmto spôsobom vieme prísť k naozaj zmysluplným projektom.

FOTO – archív NK, Nika Kvaššayová a microbit

Zapájaš sa do rôznych projektov, teraz si spomínala napríklad micro:bity. Môžeš nám povedať aj o nejakých iných?

Áno, moju srdcovku som už spomínala, to je projekt ENTER, kde sa programuje s micro:bitmi. To nebolo napríklad iba o automatickom zavlažovaní, ale robili sme aj bezdrôtový alarm na dvere, svietiacu čelenku, pracovali sme s reproduktormi, išlo o vytvorenie vlastnej hudby a mnohé ďalšie. Na tomto projekte ma baví, že keď žiakom v triede poviem, že ideme programovať s micro:bitmi, majú to radi. Tým, že učím menších žiakov na druhom stupni základnej školy, tak na hodinách často výskajú a tešia sa z toho, že niečo naozaj funguje. Ja sa radujem s nimi. V tomto projekte som ešte v jednom tíme, ktorý sa volá Učíme s hardvérom, a tam sa snažíme vyškoliť v micro:bitoch práve učiteľov. Doteraz sa nám podarilo vyškoliť už 750 učiteľov a až 10 000 žiakov.

Ďalším projektom je Informatika 2.0, tá je zameraná okrem programovania aj na informatiku vo všeobecnosti. Poskytuje učiteľom učebné materiály a venuje sa aj nekvalifikovaným. Tam momentálne vytváram učebný materiál, ale nie som tam samozrejme jediná. Stojí za tým celý tím učiteľov.

automatické zavlažovanie rastlín, FOTO – archív NK
automatické zavlažovanie rastlín, FOTO – archív NK

Svet informatiky je stále doménou mužov. Už sme počuli, ako si sa dostala k informatike ty, že to teda nebol nejaký eminentný záujem odmalička. Viem, že pracuješ na tom, aby sa to zmenilo. Myslíš si, že dievčatá potrebujú iný prístup v informatike? Premýšľajú inak?

Podstatné je, aby mali rovnaký výsledok chlapci aj dievčatá. Chlapci nie sú lepší v informatike ako dievčatá a zase naopak. Majú byť na rovnakej úrovni. Cestička k tomu, že to je inak, môže viesť cez rôzne témy. Napríklad sa programujú robotické autíčka, čo bude pravdepodobne zaujímať viac chlapcov. Potom sú zase témy ako nositeľná elektronika. Programovali sme tak svietiacu čelenku, ktorá svietila farbami, akými sme chceli, blikala ako sme chceli a svietili len tie led svietidlá, ktoré sme chceli my. Toto skôr baví dievčatá ako chlapcov. Dievčatá si môžu šiť elektrické obvody na tričko. Keď zatlieskate, začne vám hrať hudba, alebo vám obvod vypíše vaše meno. Dajú sa teda robiť aj také projekty, ktoré bavia práve dievčatá.

Stále je však podstatné, že vedomosti majú mať rovnaké chlapci aj dievčatá. Pretože keď sa už dostaneme k reálnemu problému v živote, nikto sa nás nebude pýtať, či sme žena, alebo muž. Ja som napríklad raz zistila, že mám nízky tlak na pneumatike, išla som na čerpaciu stanicu a bola som ďaleko od otca aj od manžela.  Musela som sa spoľahnúť sama na seba. Keď som prišla na stanicu, kompresor, ktorým som to musela dofúkať, sa ma nespýtal či som žena, alebo muž a musela som to zvládnuť. Tak je to zhruba aj v tej informatike.

Je dodnes pre teba dôležité vnímať atmosféru triedy a nejako sa jej prispôsobovať?

Snažím sa vnímať. Učila som aj v prostredí, kde boli žiaci z detských domovov a z rôznych sociálnych vrstiev. Na súčasnej škole to nepociťujem tak výrazne. Žiaci sa tu menej zaoberajú tým, čo majú doma a vedia sa lepšie sústrediť na to, čo robíme na hodine. Sú pokojnejší.

Pôsobíš hlavným úväzkom na Univerzite Konštantína Filozofa, ale vždy si učila aj na základnej škole, dokonca už aj počas štúdia. Prečo je to pre teba dôležité?

Ja som sa na vysokej škole snažila zamýšľať nad zmyslom toho, čo sa učíme. Keď sme mali nejaký pedagogický predmet, predstavovala som si, čo s tým môžem urobiť v praxi. Často som prišla k tomu, že si to chcem vyskúšať. Tým, že som zároveň učila, mohla som si so žiakmi skúsiť moje znalosti. Nebolo to v rámci pedagogickej praxe, ale bola som tam ako nekvalifikovaná učiteľka pedagogiky. So žiakmi sme sa toho spolu veľa naučili a bol to pre mňa zážitok.

Teraz, keď mám už v rámci jedného, alebo viacerých predmetov na starosti aj učiteľov, tak je pre mňa podstatné hovoriť im veci, ktoré mám už sama vyskúšané. Častokrát sa mi stávalo, že za mnou sami učitelia prišli s tým, že o niečom čítali a chceli zistiť, ako by to fungovalo v praxi. Tak som im vždy povedala, nech počkajú týždeň, že to skúsim a zistíme nejaké chyby. Bol to pekný poznávací proces, kedy budúci učitelia mne pomáhali byť lepšou učiteľkou.

Tvojou terajšou hlavnou náplňou práce je vzdelávanie učiteľov. Súčasťou tohto vzdelávania je pedagogická prax, to znamená, že každý budúci učiteľ by mal absolvovať nejaké hodiny v škole. Ty si sa tomu venovala aj vo svojej dizertačnej práci, kde si skúmala vplyv pedagogickej praxe na rozvoj kompetencií študentov pedagogiky. Aké by podľa teba mal učiteľ na praxi získať?

Mal by v prvom rade vedieť zužitkovať tú teóriu, ktorú sa naučil na univerzite. To znamená vyskúšanie rôznych vyučovacích metód a technológií. Mal by žiakov motivovať a zistiť, čo ich motivuje. Mal by tiež vedieť s nimi komunikovať a plánovať si vyučovanie. Zároveň je to preňho priestor pre sebarealizáciu, že sa s tým môže hrať.

Áno, to je na jednej strane fajn, na druhej strane človek cíti veľkú zodpovednosť, že keď to pokazí, tam už potom často nie je šanca na nápravu. Keď to berieš ako hru, myslím si, že to je výborné pomenovanie.

Častokrát sa na praxi učitelia rozhodnú, či v budúcnosti chcú alebo nechcú učiť. Pedagogická prax je ako ten triediaci klobúk z Harryho Pottera, ktorý ti povie, či z teba bude alebo nebude učiteľ. V rámci môjho dizertačného výskumu som jednotlivcov skúmala počas dvoch až troch rokov. Niekedy sa mi stalo, že mi na začiatku povedali, že nechcú byť učiteľmi, ale keď išli na pedagogickú prax, začali nad tým premýšľať. Na konci vraveli, že nimi byť chcú. Tvrdili, že práve spoznávanie žiakov a budovanie si vzájomných vzťahov so zážitkami spraví svoje. Ja sa vždy teším, že je pre nich pedagogická prax dôležitá tak, ako bola pre mňa.

Pedagogická prax je ako ten triediaci klobúk z Harryho Pottera, ktorý ti povie, či z teba bude alebo nebude učiteľ.

Zážitky a vzťahy sa nás držia až do vyššieho veku v učiteľstve. Keď sme spolu chodili na Komenského inštitút, zopárkrát sme sa o tom aj rozprávali, že sa prax študentov pedagogiky sa od fakulty k fakulte líši a asi nie je ani úplne dostatočná. Vedela by si priblížiť, v čom sú odlišnosti?

Je ťažké to porovnať. Väčšinou je to ale časová dotácia. Keď som prišla na Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre, zistila som, že tu majú učitelia viac hodín pedagogickej praxe, ako som mala ja. V rámci rôznych projektov, ktorým sa univerzita a aj moja školiteľka venujú, sa vďaka tomu zostavil program, kedy sa na didaktike riešia rôzne modelové problémy z reálneho vyučovania. Najskôr sme zozbierali to, čo sa reálne stalo, ja som natočila na kameru moje vyučovanie. Na základe toho pani docentka Lovászová urobila zhrnutie rôznych zaujímavých situácií, ktoré sa ďalej riešili potom na hodine.

Je to bezpečný priestor, kde sa učiteľ môže nad situáciou zamyslieť a premýšľať nad tým, čo by urobil. Nie je hodený do vody, kedy sa môže niečo stať a vtedy musí okamžite reagovať, čo sa na hodinách stáva. Potom je samozrejme podstatná aj reflexia, ktorej sme sa venovali. Bola podstatnou časťou dizertačného výskumu. Budúci učiteľ sa musí vedieť zamyslieť nad tým čo, prečo a ako učí.

Budúci učiteľ sa musí vedieť zamyslieť nad tým čo, prečo a ako učí.

V dizertačnej práci si prax študentov porovnávala aj so zahraničnými školami. Vieš to nejako stručne porovnať a popísať, kde to smeruje k ideálu?

Ideál je, že sú kompetencie, ktorými si budúci učitelia prejdú a aj si ich rozvíjajú. Zároveň to robia cez konštruktivizmus a teda budujú svoje znalosti – konštrukty – priamo na pedagogickej praxi. Dôležitou časťou je práve už spomínaná reflexia.

Keď sa pozriem na rozdiely, tak na Slovensku napríklad stačí, aby bol cvičný učiteľ s prvou atestáciou, toto hovorí zákon. Nikto sa však neobzerá za tým, ako reálne učí. Možno je aj dobrý, ale nemusí byť prínosným pre budúcich pedagógov.

Takže cvičný učiteľ je ten, ktorý je zodpovedný za učiteľa na pedagogickej praxi, áno? Nemá v podstate žiadnu špecifickú prípravu, aby mohol tomuto začínajúcemu študentovi pomáhať.

Áno, on má vedieť pomáhať, ale nikto ho to nenaučí. Ale napríklad v Nórsku, Holandsku či iných vyspelých štátoch je to inak. Keď sa učiteľ má stať cvičným učiteľom, teda mentorom, nestačí byť iba dobrý. Musí absolvovať špeciálne mentoringové vzdelávanie, ktoré ho pripraví na prácu s budúcim učiteľom. Až vtedy sa z neho stane cvičný. V Holandsku si budúci učiteľ vo finálnej fáze pedagogickej praxe odučí až päť mesiacov bez prítomnosti iného pedagóga.

Sama viem, že niekedy bolo naozaj stresujúce, keď sme sa s cvičným učiteľom ešte nepoznali a bol na hodine. Teda nie len to, že som mala predstúpiť pred dvadsať detí, ktoré nepoznám, ešte tam bol niekto, kto mi má hovoriť, ako nemám učiť.

Občas sú toto nie úplne najpríjemnejšie zážitky pre začínajúceho učiteľa…

Ja som mala dobrých cvičných učiteľov, preto ma to neodradilo, aj napriek tomu, že na začiatku som sa bála. Počula som ale o rôznych prípadoch, na základe ktorých sa neskôr budúci učitelia rozhodli, že v povolaní nebudú pokračovať.

Pedagogickej praxe máme, vzhľadom na časovú dotáciu, pomerne málo. Iné štáty majú bežne 700 a viac hodín pedagogickej praxe. Ja som zažila 216, čo je v podstate len zlomok. Teraz si budúci učitelia zažijú od 240 až 360 hodín, čo je omnoho viac. Stále je to však menej, ako zažijú ostatní budúci učitelia v iných štátoch. Lepšie je pozrieť sa na to ešte z dvoch stránok. Jednou je kvantitatívna, podľa ktorej vieme, koľko vyučovacích hodín praxe učiteľ zažije. Druhou je kvalitatívna. Tá zase hovorí o tom, že niekedy stačí, keď je jedna hodina úplne famózna a je oveľa lepšia, ako desať zažitých hodín. Na kvalitné hodiny však opäť potrebujeme kvalitných cvičných učiteľov.

Spomenula si počty hodín, aj kvalitných cvičných učiteľov. Čo by ešte bolo potrebné na to, aby z pedagogických fakúlt vychádzali noví nadšení učitelia?

Podľa mňa je to chuť reflektovať. Keď sa naučíme reflektovať, čo sme na hodinách zažili, aj keď ideme po škole z práce. Aj to je reflexia a stojí nás možno prechádzku domov. Je to nástroj, ktorý sa dá v budúcnosti využiť, ak má učiteľ nejaký problém. Mnohokrát nie sú potrebné odborné knihy a stačí sa spätne pozrieť na naše skúsenosti a zamýšľať sa nad nimi.

Mám taký pocit, že sa to niekedy v rámci reflexie berie ako isté bičovanie samého seba za to, čo sme neurobili dobre. Druhá vec je, že sa to snažíme zvaliť na všetky možné okolnosti. Preberáte s učiteľmi aj to, ako správne reflektovať svoju prácu?

Snažíme sa o to. V rámci môjho dizertačného výskumu si učiteľ na základnej škole odučil hodiny a na konci semestra sme mali jednu spoločnú, na ktorej sme reflektovali. Mala som prichystané otázky a bol to pološtrukturovaný rozhovor. Rozhovor trval niekedy hodinu až dve. Od budúceho učiteľa záviselo to, ako chcel reflektovať.

Mali sme aj extrém, kedy trval iba dvadsať až tridsať minút, vtedy učitelia väčšinou nechceli pokračovať v povolaní. Ale mám skúsenosť aj s rozhovorom, kedy mi jeden chlapec sústavne dve hodiny rozprával o tom, čo zažil. Bolo úžasné počúvať človeka, ako dokáže ísť do hĺbky a ja dúfam, že to bolo aj vďaka našim otázkam.

Určite… pýtať sa správne, je v školstve polovica úspechu. Teda nielen položiť správne otázky žiakovi, ale aj sám sebe. Keď sme spolu chodili na Komenského inštitút, tak som si všimla, že ťa nedostatok praxe naozaj trápil. V rámci svojho projektu na Komenského inštitúte si riešila aj nejaké alternatívne spôsoby, ako by sa študenti mohli nejako k praxi dostať, aj keď nie v rámci toho, čo ponúkajú univerzity. Kde ešte môžu teda študenti získať prax?

Veľa záleží hlavne aj od nich samotných. Ja som napríklad v rámci Komenského inštitútu robila projekt, kedy sme sa prváci až piataci zhodli na tom, že chceme učiť žiakov informatiku. Sú však aj veci, ktoré môže urobiť hocikto. V rámci informatiky je dosť časté, že mnoho škôl nevie zohnať kvalifikovaných ľudí. Ja som preto nemala problém nájsť si prácu ako nekvalifikova/ná učiteľka, alebo študentka informatiky. Nie je to ojedinelý prípad, poznám veľa zanietených ľudí, ktorí už počas vysokej školy chceli mať prax.

Keď som sa dostala na doktorandské štúdium a rozprávala som sa s budúcimi učiteľmi, zistila som, že si častokrát hľadali k praxi rôzne cestičky. Chodili do letných táborov ako animátori, doučovali po poobediach, venovali sa mládeži v náboženských spolkoch a podobne. Páčil sa mi jeden milý prípad, kedy sa už terajšia učiteľka Erika z Nitrianskeho kraja venuje deťom aj v rámci dobrovoľného hasičského zboru. Ten, kto skutočne chce, si nájde priestor, ako sa realizovať.

FOTO – archív NK

To si všimla už aj naša univerzita a začala stavať na pedagogickej praxi. Novinkou je teraz asistentská prax, to znamená, že už prvák môže ísť pomáhať učiteľovi na akýkoľvek predmet a robiť asistenta. Či už žiakovi alebo učiteľovi, ale myslím si, že práve toto má tú cenu. Nepozerať sa na odbornú stránku, ale na to, že budúci učiteľ vie, aké je to žiť v školskom prostredí.  Aké je to komunikovať so žiakmi a mať zážitok nielen zo strany žiaka, ale aj učiteľa.

Myslím si, že keby to fungovalo vo väčšom, bolo by to prínosné pre všetky strany. Pre žiakov, ale aj súčasných a budúcich učiteľov. Nasávať atmosféru a byť tam, to je vynikajúce. Mať po ruke niekoho ďalšieho dospelého, by sme my učitelia maximálne ocenili. Na čo sú podľa teba učitelia alebo čerství absolventi pedagogického štúdia dobre pripravení a s čím zápasia?

Z našich rozhovorov boli dobre pripravení najmä na jemné zručnosti na to, ako sa prezentovať. Na začiatku sa síce prirodzene boja, ale keď vidíme ako učia, nie je tam strach. Možno tie prvé dve minúty, potom na to zabudnú  a sú ako rybička vo vode. Páči sa mi, že mnohí z nich prejavujú záujem.

K tomu, s čím zápasia… Keď idú na školu, pozorujú, čo sa tam deje. Potom sa ich spýtam, či nemali problém s odbornosťou a odpovedia, že sa cítia fajn, ale nechcú sa k tomu vyjadrovať. Čím sú starší, o to viac objavujú oblasti, o ktorých sa chcú naučiť a začnú nám o tom hovoriť. Myslia si, že nie sú odborníci v tom, čo robia. Je zaujímavé, že to hovoria práve tí starší. Pre nás je to úžasné preto, lebo nejde o to, že nie sú odborníkmi, ale že objavujú priestor a to, čo sa môžu doučiť. Do každého odboru môžeme ísť vždy hlbšie.

Som rada, že to hovoríš. Toto zažívame aj my, učitelia s väčšou praxou, aj keď nie takto výrazne a chceme sa tomu venovať aj v rámci našich podcastov. Práve preto, lebo to nie je veľká téma iba pre začínajúcich učiteľov, ale aj pre nás, ktorí sme už starší harcovníci. Čo ty a hodnotenie, si prísna?

To je asi ťažká otázka. Pamätám sa, že keď som pred pár rokmi odchádzala z predchádzajúcej školy, tak v posledný deň prišla ku mne skupinka dievčat. Keď sa so mnou lúčili, povedali mi takú vetu, že či viem, že som na nich bola prísna. Ja som si vtedy tak povedala, že: Ja? Nie… (smiech). Myslím si však, že je dobré mať na hodine pravidlá. Keď žiaci vedia, čo si môžu a nemôžu dovoliť a kde sú ich hranice. Potom predpokladajú, že keď budú dodržiavať pravidlá, môžu toho dostať odo mňa omnoho viac, ako keď budeme riešiť výchovu. Napríklad keď sľúbim žiakom, že budeme robiť s micro:bitmi, tak vždy hovoria, že už budú dobrí.

Je zaujímavé, že si len sama nedávno ukončila štúdium učiteľstva a dnes učíš mladých ľudí, ktorí sa majú stať budúcimi pedagógmi. Hovorí sa, že na pedagogické fakulty chodia väčšinou študovať ľudia, ktorí nemajú motiváciu študovať niečo náročné, alebo lukratívne. Je to naozaj tak, že tam idú ľudia iba za východiskom z núdze?

Určite nemôžeme hádzať všetkých do jedného vreca, ale väčšinou sú tie vrecia dve. Jedno je s ľuďmi, ktorí skutočne chcú len titul a nič ich nezaujíma. Učiteľstvo berú ako skvelú príležitosť, ako si päť rokov nejako odžiť a dostať titul. Potom sú zase tí, ktorých je počuť menej, ale je ich viac, aspoň z mojej skúsenosti. Tých, ktorí chcú a sú svedomití. My na Slovensku môžeme byť radi, že takých učiteľov máme a že sa rozhodli študovať na našich školách, pretože si viem predstaviť, že by sa uplatnili na mnohých zahraničných.

Čím sú starší, o to viac objavujú oblasti, o ktorých sa chcú naučiť a začnú nám o tom hovoriť.

Toto je dobrá správa. O pedagogických fakultách sa často hovorí s istým smútkom, že tam neštudujú ani tí ozajstní učitelia. Preto som rada, že hovoríš, že je opak pravdou. Prečo teda tí ostatní, ktorých je ako si povedala, menej počuť, prečo nejdú učiť? Súvisí to s praxou, alebo s čím všetkým?

Na učiteľskej dráhe máme akési prekážky. Jedna vec je doštudovať učiteľstvo, pretože sú možno odbory a aprobácie, ktoré dokážu produkovať viac študentov a také, ktoré produkujú menej. Napríklad tie, ktoré viac vyhadzujú. My sme na informatike začínali osemnásti a po piatich rokoch sme promovali dve. Tým pádom je aj tých informatikov o niečo menej. Keď sa pozrieme aj na prírodné vedy, tam chýba učiteľov viac a viac.

Ďalším filtrom je to, že keď už mám titul a môžem ísť učiť, je možné, že si nenájdem prácu. Možno v školstve nemáme až toľko miest, aj keď to je pre mňa taká záhada. Mnohokrát podľa štatistík vieme, že chýba tisícka alebo tisícky pracovných miest na pozíciu učiteľa a zrazu sa mladí učitelia ozývajú, že museli ísť pracovať do iného odboru. Chceli byť učiteľmi, ale nenašli si prácu. Potom keď sa pozrieme na toho učiteľa, ktorý si nájde prácu v inom odbore, už sa nevráti do školstva. Poznáme aj takých, ktorí sa vrátili a pochvaľujú si. Hovoria, že je to omnoho lepšie ako v tej bežnej práci, ale zároveň si myslím, že je mnoho takých, ktorí odídu a už sa nevrátia. Potom o nich prichádzame.

Môžeš povedať aj v čom je to lepšie, keď sa učitelia vrátia z inej oblasti do školstva?

Častokrát sú výhodou práve prázdniny. Majú viac voľného času, napríklad aj na svoje deti. To ale samozrejme neznamená, že o druhej skončia a už neexistuje iná práca. Vravia, že si vedia minimálne lepšie zadeliť čas. Keď opravujeme písomky, mnohokrát to robíme doma a stáva sa z toho takzvaný home office. V bežnej kancelárskej práci túto možnosť ľudia nemajú.

To beriem tiež ako veľkú výhodu môjho zamestnania, že môžem robiť časť práce vtedy, kedy ja uznám za vhodné. Sú to síce víkendy alebo večery, ale je to v podstate naše rozhodnutie, ako aj to, že tomu venujeme koľkokrát viac času, ako keby sme to robili iba v rámci predpísaného počtu hodín.

Posunula by som sa k tretej téme nášho rozhovoru a tou sú technológie vo vzdelávaní všeobecne. Posledné dva pandemické roky prinútili pričuchnúť si k technológiám aj tých učiteľov, ktorí tomu predtým neboli veľmi naklonení. Mnohí z nich si to pochvaľujú, pretože sme sa posunuli, naučili veľa nových vecí. Čo prinieslo toto obdobie tebe a čo naopak zobralo?

Dokázala by som asi veľa hovoriť o tom, čo mi prinieslo a zase málo o tom, čo mi zobralo. Hoci asi viem, že priemerne by to bolo práve naopak. Ja som mala výhodu v tom, že som informatiku študovala päť rokov, mňa tie digitálne technológie bavili a aj bavia. Keď sa povedalo, že budeme robiť v neznámom programe, tak som sa na to tešila, ale mnohí učitelia sa toho báli.

Ja som sa možno nebála práve preto, lebo som vedela, čo mám očakávať. Pre mňa to bolo aj také pekné, že sme mohli skúšať. Ja som bola doma v Detve, to je stotridsať kilometrov z Nitry a na tú diaľku som sa pripájala k mojim žiakom. Rozmýšľala som nad tým, keby sme mohli cestovať v čase a mohli by sme ľuďom spred stopäťdesiat rokov povedať, že budem učiť a budem pri tom stotridsať kilometrov vzdialená od mojich žiakov, tak by si mysleli, že je to absurdné. Zároveň to bolo reálne.

Myslím si, že aj keď naši žiaci dosť trpeli, čo mi je ľúto, tak naše školstvo sa veľmi posunulo vpred. Keby nebola pandémia, tak ani o desať rokov nebudeme tam, kde sme teraz. Som vďačná za to, že je zase o niečo modernejšie, ako to bolo pred pár rokmi.

Tiež si myslím, že je potrebné hľadať v tom to dobré a to zlé skúsiť nejako kompenzovať a minimalizovať. Boli žiaci, ktorí trpeli, ale mnohým to aj vyhovovalo. Keď som sa pýtala neskôr mojich žiakov na to, čo by zmenili na vyučovaní po pandémii, mnohí boli za to, aby sa v určitom pomere zachovalo aj to online vyučovanie. Čo si o tom myslíš?

Keby som bola na ich mieste, tak by mi to asi vyhovovalo. Mne tiež ako učiteľke vyhovovalo vyučovať online. Nemala som veľmi problém nastaviť si čas, napríklad prepnúť kedy som doma a kedy zase v práci. Je dobré ísť asi takou zlatou strednou cestou. Ani čisto online, ani prezenčne. Možno ten hybrid je pekný v tom, že keď sme boli napríklad na Komenského inštitúte a bola som chorá, tak som musela byť doma a tie veci, ktoré sme sa učili, som sa nedozvedela. 

V mnohých ohľadoch je na hybridné vyučovanie už pripravené aj naše školstvo, aj keď nie úplne stopercentne. Sú žiaci, ktorí sú možno dlhodobo chorí, alebo môže mať niekto zlomenú nohu a problém dostať sa do školy. Možno ten čas, čo by trávili pri televízore s vyloženou nohou, môžu využiť tak, že sa pripoja do triedy a nič im neujde. Je tam potom aj druhá stránka, že učiteľ potrebuje techniku na to, aby to takto mohlo fungovať a je to aj ťažké. Dozerať na to, či každý v triede dáva pozor, ale aby aj ten, ktorý je na kamere videl, čo píšem na tabuľu. Tak ako predtým tí žiaci trpeli, teraz môžu veľa dostať.

Myslím si, že aj keď naši žiaci dosť trpeli, čo mi je ľúto, tak naše školstvo sa cez pandémiu veľmi posunulo vpred.

Áno, keby sa toto zvládlo technicky a didakticky, lebo naozaj treba rozmýšľať dvomi smermi naraz, mohlo by to byť naozaj veľmi efektívne a užitočné.

Raz sme to urobili v rámci pedagogickej praxe, kedy naši žiaci, ktorých som učila boli v triede, a zároveň budúci učitelia nemohli chodiť na prax do školy, pretože to boli cudzí návštevníci. Spravili sme to tak, ako keby som bola ja asistentka, jeden z tých učiteľov, ktorý učil, bol na interaktívnej tabuli, bol tam jeho obraz a zároveň učil žiakov zdieľaním obrazovky. Ja som zase behala s kamerou na monitory a snažila som sa zdieľať tie obrazovky. Každý jeden budúci učiteľ si takto odučil jednu hodinu. Potom, keď sme sa o tom rozprávali na reflexii, mnohým dala veľa aj táto jedna hodina. Vraveli, že aj keď síce neboli v triede, zažili reálne reakcie od žiakov a dokázali sme to aj hybridne.

Profil autora:

Stredoškolská učiteľka, ktorá rada hľadá odpovede na otázky, súvisiace so vzdelávaním. Baví ju uvažovať s skúmať, čo pri učení (ne)funguje a prečo. Svoje úvahy a nápady overuje v praxi a ak sú použiteľné, rada ich posunie ďalej. Je absolventkou a mentorkou Komenského inštitútu a okrem pedagogiky sú jej vášňou knihy, amatérske divadlo a kráčanie.

Názory

Andrea Uherková

Kúzlo prvého snehu

Tento rok som ho zažila v Prahe. Vždy sa naň teším ako malá. Prvé vločky padajúce z neba mi vždy prídu ako zázrak. Zázrak, ktorý trvá len chvíľu, a potom je fuč. Asi tak, ako väčšina vecí v našom živote.

Andrea Uherková

Prírodný cintorín nie je len alternatíva

Keď sme v roku 2017 ako Živica zakladali s mestom Zvolen prvý prírodný cintorín na Slovensku, prezentovali sme ho ako alternatívu voči tomu konvenčnému. Ako voľbu pre ľudí, ktorí hľadajú inú cestu. Takú, ktorá ide ruka v ruke s rešpektom voči prírode i ľuďom. Mysleli sme si, že vo Zvolene pôjde skôr o nadčasovú a okrajovú záležitosť, ktorá si bude nachádzať cestu k verejnosti pomaly. Zrejme sme však neodhadli pripravenosť spoločnosti na túto možnosť.

Kristína Červeňáková

Pochádzajú živočíšne potraviny od šťastných zvierat?

Veselé kravičky na obaloch mliečnych čokolád či syrov, teliatko túliace sa k matke na krabici od mlieka, šťastné pobehujúce ovečky, kuriatka či prasiatka na lúkach… 

Andrea Uherková

Sila kvetov

Záhradnícke nožnice nosím v kabelke tak, ako iné ženy rúž. Len sú o čosi väčšie a ťažšie. Aj v to skoré ráno s nimi kráčam po boku. Vytiahnem ich len čo zahnem z poslednej ulice sídliska na strmý blatistý kopček, ktorý ma vedie poza ploty záhradkárskej kolónie.

Kristína Červeňáková

Majú vlastné lietadlo, na emisie pozerajú zvrchu

Pamätám si, ako som sa na základnej škole hanbila za to, že som nikdy neletela lietadlom. V našej triede bolo prestížou, keď niekto na letnú dovolenku letel. Samozrejme, nikto z nás vtedy ani len netušil, aký dopad má letecká doprava na našu planétu. 

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner