fbpx
Enviro

Kompost je skvelý spôsob, ako vrátiť pôde život. Slovenskí poľnohospodári ho však príliš nechcú, hovorí riaditeľka JRK (+podcast)

Keď pošlete kuchynský odpad na skládku, nerozloží sa prirodzene, ale zahníva a ničí atmosféru. Začiatky zberu kuchynského odpadu do hnedých nádob sú rozpačité, sú však mestá a obce, ktoré to zvládajú ukážkovo, hovorí Martina Gaislová zo spoločnosti JRK zodpovednej za poradenstvo a dodávanie technológií pre slovenské kompostárne. Slovensko sa napríklad potrebuje naučiť, ako správne vyrábať kompost.


Tento článok ste mohli čítať aj v Denníku N

Už je to zhruba rok odkedy sa vo väčšine obcí má zbierať osobitne aj kuchynský biologicky rozložiteľný odpad. Ako nám to na Slovensku ide?

V JRK sa v prvom rade snažíme zaviesť systémy, ktoré predchádzajú vzniku odpadu. Pri kuchynskom odpade a biologicky rozložiteľnom odpade teda hovoríme o domácom kompostovaní. V prípade, že obce majú sto percent domácnosti vybavených domácimi záhradnými kompostérmi, nemajú povinnosť zaviesť triedený zber kuchynského odpadu, pretože predchádzanie vzniku odpadu je nadradené akémukoľvek jeho zhodnocovaniu a recyklovaniu. Po tejto stránke to ide veľmi dobre. Obcí, ktoré zaviedli domáce kompostovanie, je celkom dosť, takže je to určite uspokojivé. 

Čo sa týka zberu z domácností, povedala by som, že začiatky sú rozpačité. Avšak máme už obce a samosprávy, ktoré majú pekné výsledky. To sú tie, ktoré sa snažia aj nad rámec zákona.

Výsledkom celého snaženia by nemalo byť len to, že sme zaviedli zber kuchynského odpadu, ale že sa nám v čiernej nádobe na zmesový odpad prestane vyskytovať biologicky rozložiteľný odpad. To znamená, že ho odkloníme od skládkovania alebo spaľovania. No samospráva musí motivovať obyvateľov k triedeniu.

Martina Gaislová. FOTO – Archív JRK

Keď veľa obcí využilo možnosť, aby obyvatelia kompostovali doma – ako vieme, že to naozaj robia?

Poznáme obidva póly, aj celé spektrum medzi nimi. Máme obce, ktoré rozdali do každej domácnosti záhradný kompostér, no mnoho kompostérov nebolo ani vybalených. Ostali niekde v pivnici. Druhým pólom je, že v samospráve domáce kompostovanie veľmi dobre funguje. Medzi týmito dvoma pólmi je ešte veľmi veľa rôznych farebných škál a práve tam sa nachádzajú naše slovenské samosprávy.

V akých obciach sa domáce kompostovanie ujalo? Odvíja sa to nejako aj od životného štýlu miestnych, ktorí možno viac pestujú, alebo od polohy obce?

Keď sa chce, cesta sa nájde. Často sa stretávame s výhovorkami typu: „My máme len trávnik a ja si sem žiadny kompostér nedám a nebudem si ním špatiť moju peknú záhradu.“ V zásade by mala obec tú domácnosť, ktorá nekompostuje, pokutovať.

Povedzme, že obce to nepokutujú a obyvatelia sa svojvoľne rozhodli, že nebudú kompostovať. V tom prípade biologicky rozložiteľný odpad hádžu do zmesového odpadu a ten končí na skládke. Skládky sú jeden z najväčších producentov metánu a výraznou mierou prispievajú ku globálnemu otepľovaniu. Takže koniec koncov domácnosť ubližuje sama sebe, ale aj všetkým ľuďom okolo seba.

Naši zahraniční experti nám už niekoľkokrát opakovali, že zavedenie zberu kuchynského odpadu je kľúčové. Keď sa dobre zavedie zber kuchynského odpadu, tak sa automaticky zlepší správanie obyvateľov pri triedení a produkcii všetkých odpadov. Napríklad aj pri zálohovaní plastových fliaš a plechoviek ľudia začínajú vo všeobecnosti viac rozmýšľať o tom, kam ktorý odpad vyhodia.

Vypočujte si tento rozhovor ako podcast:

Z analýz vieme, že zhruba 40 až 50 percent komunálneho zmesového odpadu tvoril práve kuchynský odpad. Máme už nejaké údaje o tom, koľko percent bioodpadu sa z čiernych nádob podarilo dostať vďaka jeho triedenému zberu von?

Zatiaľ nemáme presné údaje, pretože je príliš skoro. Obce len na konci februára odovzdali svoje ohlásenia o odpadoch za rok 2021 ministerstvu životného prostredia, kde bude ich spracovanie prebiehať niekoľko mesiacov.

V každom prípade sme sa na vybrané samosprávy pozreli. Napríklad v meste Čadca začali zbierať bioodpad pilotne už pol roka pred tým, ako zákon začal platiť celoslovensky. Podarilo sa im zo zmesového odpadu odkloniť takmer 15 percent objemu. Je to skreslené, pretože v rodinných domoch majú kompostéry, ktorých presné čísla nepoznáme. Takže len na sídliskách dokázali vyzbierať toľko kuchynského odpadu, že na celomestskom zmesovom odpade to malo takmer pätnásťpercentný podiel. Odhadujem, že celkovo sa to v Čadci bude pohybovať okolo dvadsiatich piatich percent. Sú určite viac ako v polovici potenciálu, pretože v bytovej výstavbe nám nevzniká takmer žiadny zelený odpad, produkujú len kuchynský odpad.

Keď sa dobre zavedie zber kuchynského odpadu, tak sa automaticky zlepší správanie obyvateľov pri triedení a produkcii všetkých odpadov.

Vďaka čomu sa im to tak darí?

Nakladanie s odpadmi musí byť v prvom rade pohodlné. Ak by sme zaviedli zber kuchynského odpadu len v súlade s legislatívou a neurobili by sme nič naviac, znamenalo by to, že samospráva pristaví von na ulicu pouličné kontajnery určené na zber kuchynského odpadu a v súlade s vyhláškou ich bude v danej frekvencii vyvážať. Ľudia by odpad doma dávali do zmesového odpadu a dotrieďovali až pri kontajneri, alebo by si to doma ukladali do nejakého novinového papiera, kam by z nedeľného obeda zoškrabali zvyšky. To by nefungovalo.

Systém nefunguje bez toho, aby ľudia nemali doma priamo nádobu na triedenie kuchynského odpadu. Šikovné samosprávy to spravili tak, že do každej domácnosti distribuovali nádobu, ktorá slúži na triedenie.

Ako to má vyzerať v kuchyni?

Triedenie začína na kuchynskej linke. Keď vyberieme dobrú nádobu s kompostovateľným vreckom, tak nám tam odpad nebude hniť, zapáchať a nebudeme mať ani toľko mušiek. Keď s ním nemusíme chodiť ďaleko a môžeme triediť priamo doma, je pre nás jednoduchšie zapojiť sa do triedenia.

Keď splníme podmienku, aby boli odpady pohodlné, môžeme prejsť na druhú fázu, aby boli adresné. To znamená, že každý je zodpovedný za svoj odpad. Je to dôležité preto, aby mal človek sociálnu motiváciu a vyhodnotenie, že v rámci obce nie je najhorší alebo naopak. Na to nadväzuje motivácia, ktorá môže byť aj finančná. Obce môžu nastaviť systém poplatkov podľa toho, ako kto triedi. Domácnosti, ktoré triedia dobre a dosahujú, povedzme, mieru triedenia nad šesťdesiat percent, môžu dostať zľavu z poplatku.

Hnedý košík s prieduchmi dopĺňa najnovšie domácnosti, ktoré poctivo triedia odpad. Ako správne triediť v Bratislave? Prečítajte si v článku Denníka N. FOTO – Tomáš Grečko/Denník N

Triedenie papiera, plastov či skla sa hradí cez recyklačné poplatky. Ak tomu rozumiem správne, triedenie bioodpadu platia obce podobne ako zmesový odpad. Mali na to dosť peňazí?

Obce majú niekoľko možnosti, ako čerpať podporu z environmentálneho fondu. Dokonca je tam jedna špeciálna nárokovateľná podpora: každá obec, ktorá zavedie zber kuchynského odpadu, dostane podľa svojich výsledkov finančnú podporu. Takisto environmentálny fond umožňoval podporovať zavedenie či už predchádzania vzniku zmesového odpadu domácimi kompostérmi, alebo zavedenia zberu kuchynského odpadu.

Samozrejme, je veľa neúspešných žiadateľov, takže nie každý je spokojný, mám však pocit, že tí, ktorí si napísali projekt dobre, boli úspešní. Motiváciou by mohlo byť aj to, že cena skládkovania ide z roka na rok hore.

Na aké najčastejšie chyby pri rozbiehaní zberu bioodpadu ste natrafili? Spomínali ste, že najhoršie, čo môže obec urobiť je, že spustí systém bez akejkoľvek práce s občanmi. Je tam ešte niečo, na čo by si mali dávať pozor?   

Myslím si, že najväčšia chyba spočíva v tom, keď samospráva podcení celý projekt zberu kuchynského odpadu. Zákon je relatívne jednoduchý. Hovorí, že zaveďte to a pristavte nádoby pred každý rodinný dom, alebo na každé stojisko, kde sa nachádza komunálny odpad a vyvážajte ich podľa nejakej frekvencie.

Samosprávy, ktoré postavili len nádoby, vyzbierajú pol kila až tri kilá bioodpadu na obyvateľa na rok. Zberová spoločnosť vyváža takmer prázdne nádoby, pretože ľudia sa v skutočnosti do zberu nezapojili. Legislatívne majú v takejto obci všetko v poriadku, no výsledkom je, že majú enormné náklady na zber kuchynského odpadu, pričom takmer žiadny neprodukujú. Snažíme sa vysvetliť samosprávam, že rozhodujúce je to, koľko kilogramov na obyvateľa za rok vytriedia.

Máme výsledky z iných krajín. Veľmi rada spomínam Taliansko, pretože Taliani sú naozaj premianti v Európe. Mesto Parma dokáže vytriediť 105 kilogramov kuchynského odpadu na obyvateľa na rok. Mesto Miláno triedi rovných 100 kilogramov. My na Slovensku sme na úrovni okolo 35 kilogramov. Tí najhorší majú pol alebo tri kilá. To je veľmi veľký rozdiel. Je pravda, že odhady, koľko odpadu vyprodukuje domácnosť na Slovensku, sú rôzne, napríklad štúdia Zero waste Europe uvádza pre Slovensko predpoklad 84 kilogramov na obyvateľa na rok. U nás štatistiky hovoria o tom, že by to mohlo byť aj sto kilogramov. Nech je tá maximálna hranica akákoľvek, je úplne isté, že ak má nejaká samospráva výsledok päť kíl na obyvateľa, tak je to nefunkčné a takmer zbytočné. Neprinesie to takmer žiadny odklon od skládky.

V čom to v Taliansku robia inak?

Ich kľúčom k úspechu je to, že začali už pred trinástimi-štrnástimi rokmi. Parma bola asi prvá samospráva, ktorá sa pustila do zberu kuchynského odpadu od dverí. Pripravovali to rok a pol. Niektoré naše samosprávy to podcenili, mysleli si, že objednajú kontajnery, pristavia ich, zazmluvnia si zberovú spoločnosť a bude to fungovať. Taliani si to na Parme vyskúšali, naučili sa a zistili, čo im vyšlo a nevyšlo. Samozrejme, boli prví a určite tam boli nejaké nedostatky. No my máme výhodu, že vieme, čo sa im osvedčilo a čo nie.

Samosprávy, ktoré postavili len nádoby, vyzbierajú pol kila až tri kilá bioodpadu na obyvateľa na rok. Zberová spoločnosť vyváža takmer prázdne nádoby, pretože ľudia sa v skutočnosti do zberu nezapojili.

Aké chyby robia pri triedení bioodpadu najčastejšie jednotlivci?

V prvom rade sa netreba vyhovárať. Aj keby sa stalo, že samospráva nezaviedla dobrý systém, tak kúpiť si košík na kuchynský odpad je záležitosť niekoľkých eur. Kúpiť si kompostovateľné vrecká je tiež niečo, čo môže urobiť väčšina z nás.

Práca s obyvateľmi býva náročná. Je pravda, že vám povedia, že majú doma mušky, alebo že im odpad zapácha. Keď sa rozprávame o zápachu a muškách, tak zvyčajne sa tých ľudí opýtam, čo robili s bioodpadom doteraz. Väčšinou mi odpovedia, že pod kuchynskou linkou mali nádobu, kam to hádzali a následne ju vysypali do zmesovej nádoby.

Opýtam sa ich, že keby si postavili vedľa nádoby na zmesový odpad nádobu na kuchynský odpad, mali by väčší zápach? Veď odpad je to úplne ten istý, len ho namiesto čiernej budú hádzať do hnedej nádoby. Tvrdenie, že to bude zapáchať, je prvé, čo človeku napadne. Potom sa však zamyslí, že to nie je nejaký nový odpad, ale že ho tvoril celý čas. Naopak, doteraz ho dával do uzavretej nádoby s igelitovým vrecom, v ktorom to oveľa viac zahnívalo a zapáchalo ako v kompostovateľnom vrecku, ktorým prechádza vzduch.

Samozrejme, aj kompostovateľné vrecko môže zapáchať, no na to mám jednu radu. Treba ho zaviazať a vyhodiť do zbernej nádoby určenej na bioodpad, ktorú máme na ulici. Ak je certifikované, tak zabraňuje aj prepúšťaniu zápachových emisií.

Prečo je teda dôležité sa do systému zapojiť a triediť bioodpad?

Začnem od konca. Veľmi veľa ľudí nevie, čo sa na skládke s odpadom deje. Pre väčšinu to končí tým, že odpad vyhodia do smetiaka.

Pokiaľ vyhodíme biologicky rozložiteľný odpad do čiernej nádoby, čiže do zmesového odpadu, tak automaticky odchádza na skládku, s výnimkou Bratislavy a Košíc, kde ho vozia do spaľovne a energeticky zhodnotia. Ak si ľudia myslia, že ich zmesový odpad niekto ešte triedi a vyberá z neho sklo, plasty alebo kov, tak sa mýli.

Pokiaľ máme v kontajneri biologicky rozložiteľný odpad, tak na skládke, ktorá sa stláča a zhutňuje, aby tam nebol vzduch, nastáva anareóbny proces rozkladu – bez prístupu vzduchu. V tom prípade biologicky rozložiteľný odpad začína zahnívať. Vedľajším produktom tohto procesu je okrem oxidu uhličitého (CO2) aj metán, ktorý je 25-krát silnejší skleníkový plyn ako samotné CO2.

Martina Gaislová a kompost z ukážkovej rakúskej kompostárne. FOTO – Archív ČL

Ľudia si možno predstavujú, že na skládke sa ten bioodpad rozloží rovnako ako vo voľnej prírode.

Keď odpadne jablko zo stromu, pekne sa rozloží na vzduchu. Mohli by sme povedať, že sa samé skompostuje. No na skládke nič také nefunguje. Rozklad anaeróbnym spôsobom nie je to isté ako rozklad aeróbny. Sú to dva veľmi rozličné procesy a najmä výsledok a vplyv na klímu je významne rozličný, na skládke vznikajú skleníkové plyny. Preto sú skládky jeden z najväčších prispievateľov ku klimatickej zmene a ku globálnemu otepľovaniu.

Záleží nám na tom, aby ľudstvo prežilo? Záleží nám na našich deťoch a na ďalších generáciách? Niekto si možno myslí, že sa vymyslia nejaké vynálezy, ktoré stiahnu CO2 z atmosféry. Áno, je možné, že takéto vynálezy prídu, zatiaľ tu ešte nie sú. Prečo by sme na ne mali čakať? Prečo nepriložíme ruku k dielu? Každý z nás dokáže triediť odpad.

Vytriedením bioodpadu zároveň umožňujeme odpadu dostať sa znovu do obehu. Stále budeme niečo jesť, stále budeme mať nejaké zvyšky a stále budeme produkovať odpad. Keď ho vytriedime a pošleme do kompostárne, pomôže nám vypestovať poľnohospodárske plodiny. Kompost je vrátenie daru prírode naspäť. Toto môže fungovať donekonečna.

Takže kompost dokáže pomáhať v boji proti zmene klímy.

Kompost nevráti pôde iba zdravie, ale je aj zásobárňou živín pre pestované rastliny. Je ako taká špongia, v ktorej sú schované živiny a rastliny si ich berú podľa toho, ako potrebujú. Okrem toho je aj zásobárňou vody, pretože rastliny alebo polia, ktoré sú obhospodarované kompostom, majú lepšiu schopnosť hospodárenia s vodou.

Keď do pôdy pridávame kompost niekoľko rokov po sebe, je pórovitejšia a dokáže lepšie absorbovať vodu a odvádzať ju do podzemných vôd. Meteorológovia hlásia, že aj Slovensko bude mať problém so suchom.

Kompost nevráti pôde iba zdravie, ale je aj zásobárňou živín pre pestované rastliny. Je ako taká špongia, v ktorej sú schované živiny a rastliny si ich berú podľa toho, ako potrebujú.

Kľúčové sú v celom procese mikroorganizmy, ktoré pracujú v kompostárni zadarmo. V porovnaní so syntetickými hnojivami sú teda asi najvyššou pridanou hodnotou kompostu.

Človek dokáže replikovať niektoré prírodné procesy, ktoré sú naozaj veľmi funkčné a efektívne. Používanie syntetických hnojív však nie je napodobňovaním žiadneho prírodného procesu. Je to rovnaké, ako keď človek berie antibiotiká a môže si zničiť črevnú flóru. O pôde sa to tiež nevedelo a trvalo niekoľko desaťročí, kým sa to vyskúmalo. To, čo na jednej strane pomáha rastlinám, na druhej strane poškodzuje pôdu, bez ktorej by tam rastliny neboli. Musíme sa teda zamyslieť nad tým, ako sa k pôde správame.

Na to, aby sme kompost mohli dávať naspäť do pôdy, musí mať určitú kvalitu. Ako sme na tom na Slovensku? 

Odpoveď rozdelím do dvoch častí. Máme na Slovensku už aj kompostárne, ktoré spracúvajú aj kuchynský biologicky rozložiteľný odpad. Záujem poľnohospodárov o akýkoľvek kompost je však na Slovensku veľmi malý. Konvenčné poľnohospodárstvo je silne späté so syntetickými hnojivami. Majú tu 60- až 70-ročnú tradíciu. Poľnohospodári si cenia tradičné postupy, ktoré majú odskúšané, je u nich ťažšie dosiahnuť zmenu. Ťažšie sa nájdu takí, ktorí by boli ochotní vyskúšať niečo nové. Kompost je pritom naozaj veľmi dobrý spôsob, ako rýchlo vrátiť pôde organickú hmotu.

V čom je kompost pre poľnohospodárov nový? 

Kompost sa používal niekedy pred druhou svetovou vojnou, na čo už skoro všetci zabudli. Všetky systémy v rámci poľnohospodárstva sú dnes nastavené na syntetické hnojivá. Aj ich technika je takto nastavená. Osobná skúsenosť s kompostom je mimoriadne nízka. Návrat k organickému hospodáreniu je možno vnímaný ako „móda“. Máme na Slovensku už aj pokrokových poľnohospodárov, ktorí idú organickou cestou, je ich však málo.

Nie je to možno aj nedostatkom odborníkov na komposty na Slovensku?

Výhovorku, že najbližšia kompostáreň neprodukuje kvalitný kompost neberiem, pretože keby naozaj chceli využívať ich kompost, tak som si istá, že tam vedia zájsť a vedia sa s nimi rozprávať o kvalite a podobne.

Vyrobiť kvalitný kompost je jednoduché. Slovenské kompostárne majú potrebnú technológiu aj postupy. No prečo by si dávali viac záležať, keď dostanú certifikát? Pokiaľ poľnohospodár u nich kompost nereklamuje, nemajú žiaden dôvod na to, aby sa začali viac snažiť.

Keď napríklad poľnohospodár rozniesol kompost po svojom poli a to mu zarástlo burinou, pretože v komposte prežili semená burín – tomu sa dá vyhnúť. Pri správnom kompostovaní sa dá bez problémov dosiahnuť teplota 55 stupňov Celzia, ktorá zabíja semená burín.

Problém je v tom, že mnohé slovenské kompostárne navŕšia zelený odpad zo záhrad na štvormetrové kopy a nechajú to tam ležať tri až dvanásť mesiacov. V takýchto kopách vo vnútri vzniká vysoká teplota, no je v nich veľa anaeróbnych ložísk. Požadovanú teplotu síce dosiahnu, ale len vo vnútri kopy nie na jej okrajoch. Vo väčšine kopy sa teda síce rozložia buriny a rastliny, no nezabijú ich semená. Pritom stačí tie kopy znížiť na 1,8 až maximálne 2,3 metra a musíme ich prekopávať minimálne dvakrát do týždňa. Odpad sa tak premieša, všetok biologicky rozložiteľný odpad sa skompostuje a na konci máme výsledok, aký chceme. Všetky kompostárne majú prekopávače, ak sa nemýlim je to ich povinná výbava.

Kompost stroj raz až dvakrát týždenne prehadzuje, čím ho premieša a prevzdušní. FOTO – Autorka

Kde teda končí kompost zo slovenských kompostární? 

Máme kompostárne, ktoré dodávajú kompost poľnohospodárom, nie je ich však veľa. Potom máme kompostárne, ktoré rozdávajú kompost zadarmo obyvateľom. A taktiež máme také, kde kompost stojí a stojí a nikto ho nepoužíva a potom aj také, z ktorých končí kompost na skládke ako zásyp.

Ako zvýšiť záujem o kompost?

Asi sa budem opakovať, ale poradila by som samosprávam, že kľúčové nie je naplniť legislatívu, ale kľúčové je mať záujem a spraviť maximum pre výsledok. Pokiaľ je naším cieľom vyrobiť kvalitný kompost, o ktorý budú mať poľnohospodári záujem, tak je úplne jednoduché ho splniť.

Väčšina samospráv, ktoré majú vlastnú kompostáreň, majú za cieľ zbaviť sa svojho biologického rozložiteľného odpadu, takže zhodnotiť ho a tým, že ho naložia na tie štvormetrové kopy, sa to vlastne stalo. Logiku to má, no nespĺňa to skutočný cieľ. Treba si nastaviť cieľ správne. Potom je to už jednoduché. Tí, ktorí chcú, aby od nich poľnohospodári kompost odoberali, musia s nimi komunikovať. Pre samosprávu je to aj potenciálny zdroj príjmu. Nehovorím, že sa kompost dá predať tak draho ako v Rakúsku, ale odpad, ktorý ide na skládku, samospráva nepredá ani za nula eur. Kompost ako produkt predať môže.


Projekt #zachráňzvyšky financuje Nadácia Tesco v rámci projektu Záchranári jedla

Profil autora:

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Názory

Kristína Červeňáková

Pochádzajú živočíšne potraviny od šťastných zvierat?

Veselé kravičky na obaloch mliečnych čokolád či syrov, teliatko túliace sa k matke na krabici od mlieka, šťastné pobehujúce ovečky, kuriatka či prasiatka na lúkach… 

Andrea Uherková

Sila kvetov

Záhradnícke nožnice nosím v kabelke tak, ako iné ženy rúž. Len sú o čosi väčšie a ťažšie. Aj v to skoré ráno s nimi kráčam po boku. Vytiahnem ich len čo zahnem z poslednej ulice sídliska na strmý blatistý kopček, ktorý ma vedie poza ploty záhradkárskej kolónie.

Kristína Červeňáková

Majú vlastné lietadlo, na emisie pozerajú zvrchu

Pamätám si, ako som sa na základnej škole hanbila za to, že som nikdy neletela lietadlom. V našej triede bolo prestížou, keď niekto na letnú dovolenku letel. Samozrejme, nikto z nás vtedy ani len netušil, aký dopad má letecká doprava na našu planétu. 

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Óda na klimatizovanú električku. Or not?

Ak vždy len nájdeme super spôsob, ako sa dopadom našich vlastných činností vyhnúť, ako sa z nich poučíme?

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Kým nebude neskoro

Stovky rokov nemáme, potrebujeme zmenu hneď. A veľkú. Práve zníženie emisií metánu by nám k tomu mohlo pomôcť.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner