Minulý rok vyzbierali takmer päť tisíc ton potravín, ktoré mali byť vyhodené alebo zlikvidované. Potravinová banka Slovenska prispieva k neplytvaniu potravín, darujúc ich tým, ktorí to potrebujú. Svojim fungovaním sa tiež snaží podnecovať spoločnosť k solidarite. Ako presne funguje, odkiaľ získava potraviny a komu ich posúva?
Prechádzame sa pomedzi detské výživy, cestoviny, múku, ryžu, sladkosti a mnoho iných potravín zabalených v kartónových krabiciach. Tie sú naukladané v regáloch vytvárajúcich uličky podobné tým v supermarkete. Nachádzajú sa tam aj rovnaké nákupné vozíky, no na tomto mieste sa nenakupuje. Všetok tovar postupne putuje mimovládnym organizáciám a charitám, ktoré ich posúvajú ďalej sociálne znevýhodneným skupinám obyvateľstva. Po sklade Potravinovej banky Slovenska v Lipanoch nás sprevádza jej zakladateľ a riaditeľ Marko Urdzik.
Potravinová banka nie je charita
Potravinová banka Slovenska je občianskym združením ponúkajúcim svoju službu obchodným reťazcom, výrobcom, ale aj pestovateľom, ktorí majú prebytok toho, čo nevedia využiť alebo predať. Namiesto toho, aby potraviny skončili v koši si cez potravinovú banku nájdu cestu k tým, ktorí by si nemohli dovoliť ich kúpiť.
Väčšina potravín, ktoré banke pošlú, má poškodenú etiketu či je po dátume minimálnej trvanlivosti, respektíve tesne pred koncom záruky. „Naším cieľom nie je zháňať potraviny za každú cenu,“ hovorí Urdzik. Tovar však nemôže byť fyzicky poškodený a musí spĺňať všetky hygienické predpisy Slovenskej republiky. „Na jednej strane sa musíme dohodnúť s darcom, že či by chcel vôbec prijať našu službu. Na druhej strane tovar, ktorý získame od darcu, poskytujeme mimovládnym organizáciám a charitám,“ vysvetľuje fungovanie potravinovej banky jej riaditeľ.
Obchody a výrobcovia potravín, ktorí majú s potravinovou bankou podpísanú rámcovú zmluvu, majú podľa Urdzika výhodu, pretože pokiaľ cena darovaného výrobku nepresahuje hodnotu sedemnásť eur, nemusia z neho platiť DPH. „Čo sa týka obchodných reťazcov obsluhujeme všetky pobočky Tesca na Slovensku a tiež aj niektoré pobočky reťazcov ako Kaufland, Billa, Lidl a Metro,“ menuje Urdzik.
Pre obchody je táto služba vítaná, lebo samy by nemali kapacity riešiť logistiku ku koncovým prijímateľom. „Rozdiel medzi charitou a potravinovou bankou spočíva v tom, že charita má väčšinou za sebou rôzne domovy alebo útulky, ktoré potrebuje nakŕmiť. Potravinová banka má jasné ciele, aby sa neplytvalo. Keď od darcu dostaneme jedno kilo nejakého tovaru a od druhého dve kilá niečoho, tak zrazu mám tri kilá tovaru, ktoré môžem ponúknuť charite,“ znázorňuje ukazujúc na palety s potravinami Urdzik.
Urdzika sa majitelia supermarketov, výrobcovia a pestovatelia potravín zvyknú pýtať, aký benefit budú mať, keď svoj tovar poskytnú potravinovej banke. „Odpovedám im, že nezískajú nič okrem toho, že sa zbavia potravín, respektíve odpadu a nemusia platiť auto, ktoré by ho odviezlo niekde na likvidáciu. Ak potraviny dajú potravinovej banke, tak starosť s nimi pre nich v tom momente končí. Popritom, samozrejme, pomôžu ľuďom v núdzi.“
Fungovanie potravinovej banky nikto nefinancuje. Financie získava buď z dvoch percent daní, alebo od darcov, s ktorými má podpísané zmluvy. Tí im poskytnú príspevok. „Keď mi nejaký reťazec povie, že má päť paliet masla, ktoré majú hodnotu niekoľko tisíc eur, a šofér mi ich dovezie za nejakých štyristo eur, tak musím hrabnúť do kapsy a tie peniaze nájsť,“ vysvetľuje Urdzik.
Od jedného kamióna potravín k piatim tisíckam ton
Potravinová banka Slovenska funguje od roku 2005. O priestory sa delí s komunitným centrom, ktoré spadá pod arcidiecéznu charitu v Košiciach. „V komunitnom centre pracujem od roku 2003. Staráme sa o rómsku populáciu a ľudí, ktorí sú v zlej sociálnej situácii. Už vtedy som chcel pomáhať týmto ľuďom a pokryť ich základné potreby. Niečo zjesť, alebo vypiť, čo bolo vtedy ťažké zháňať,“ spomína zakladateľ potravinovej banky.
Urdzika k založeniu potravinovej banky inšpiroval francúzsky novinár, ktorý sa zaujímal o rómske komunity žijúce na Slovensku a navštívil aj komunitné centrum v Lipanoch. „Potravinovú banku sme najskôr založili v Bratislave. No ľudia možno čakali, že to bude ‚med lízať‘ a že potraviny budú predávať, z čoho budú mať nejaký kolobeh peňazí. Potravinová banka takto nefunguje, a preto sme ju presťahovali do Košíc,“ objasňuje.
Začiatky Potravinovej banky boli podľa Urdzika náročné. „Niektorí reagovali pozitívne od začiatku na to, koľko jedla sme zachránili. Iní to vyhodnotili negatívne, pretože si uvedomili, koľko eur vyplytvali. Vtedy si množstvo reťazcov vstúpilo do svedomia a hľadali príčinu toho, prečo toľko potravín majú na vyhodenie.“
Postupom času sa obchodné reťazce oboznámili s chodom potravinovej banky, čo sa odzrkadlilo aj na hmotnosti tovaru. V prvých rokoch fungovania potravinovej banky sa jej podarilo vyzbierať maximálne jeden kamión ročne (približne štyridsať ton potravín), teraz sa jej darí vyzbierať aj päť tisíc ton potravín ročne.
Okrem Lipian má Potravinová banka Slovenska tri strediská v Košiciach, jedno pri Nitre a ďalšie v Martine. Vo všetkých lokalitách má dobrovoľníkov. Dokopy je ich asi 150. „Bratislava je veľmi bohatá a dobre zastúpená, ale veľmi ťažko sa tu hľadajú ľudia. Kto mi príde robiť koordinátora alebo vrcholného regionálneho manažéra s tým, že za prácu mu nebudem vedieť dať nič?“ pýta sa Urdzik.
V tieni iných organizácií
Okrem služby, ktorú vykonáva potravinová banka obchodným reťazcom, zjednodušuje prácu aj spomínaným organizáciám a charitám, ktoré od nej potraviny získavajú. Nemusia tak oslovovať obchody po jednom a pracne skladať ponuku jedla pre klientov z rôznych častí Slovenska. Mnoho ľudí tak s jedlom od potravinovej banky prišlo do styku bez toho, aby o tom vedeli. „Niektorí si to možno až tak neuvedomujú, ale keď sa niekoho opýtate, či počul o potravinovej banke, tak väčšinou odpovie, že nie. Človek, ktorý dá, je ten, ktorý dal. Nikto nepozerá na to, odkiaľ tie potraviny daná organizácia alebo charita získala. My sme tu v komunikácii úplne stratení,“ zdôrazňuje riaditeľ. Podľa neho je to prirodzené. „Aj keby to organizácie alebo charity ľuďom vysvetľovali, aj tak si zapamätajú najprv priamo ich.“
Chuť pomáhať u Marka Urdzika pramení už z detstva. Ako dieťa totiž prekonal mozgovú obrnu a do dvanástich rokov nechodil. „Keď som bol dlhodobo v rôznych zariadeniach na liečeniach, bol som rád, keď mi niekto dal nejakú sladkosť. Aj keď bol tvrdý socializmus, stále to bola veľká radosť.“
Nie sú to jednotlivci
Na otázku, či potravinová banka zabezpečuje potraviny aj jednotlivcom v núdzi, Urdzik odpovedá nie. Dôvodom je jednak kapacita, ale aj to, že nedokážu vyhodnotiť v akej situácii sa daná osoba nachádza. „Na Slovensku máme utečencov, hladných ľudí, značnú rómsku komunitu, ktorá tiež zažíva hlad, no jednotlivci môžu byť z Čiernej nad Tisou, Žiliny, Komárna alebo iných miest, kde nedokážeme poslať potraviny, tak aby sa neznehodnotili,“ objasňuje.
Naopak s charitami a organizáciami má Potravinová banka Slovenska uzavreté registračné hárky, kde sú uvedené všetky kritériá a vybavenie jednotlivých inštitúcií, napríklad počet chladiacich boxov. Na základe hárkov vie potravinová banka okamžite reagovať a podľa počtu a druhu tovaru obvolať jednotlivé charity alebo organizácie.
Na Slovensku už existujú aj sociálne výdajne, ktoré zriaďujú prevažne obce a mestá. Aj keď potravinová banka nie je ich zriaďovateľom a neovplyvňuje ich chod a pravidlá, väčšina z nich získava potraviny práve prostredníctvom nej. Fungovanie výdajní spočíva v tom, že auto výdajne dovezie tovar z okolitých obchodov a privezie ho do výdajne, kde sa prerozdelí a dá sociálne odkázaným ľuďom, ktorí sú v danej oblasti. „Aj to je dohodnuté a závisí to od toho, v akej sociálnej situácii človek je. Na základe toho získa určitý počet bodov a podľa ich počtu obdrží tovar. Nenakupuje tak za peniaze, ale body,“ ozrejmuje Urdzik.
Dvadsať ton uhoriek na vyhodenie
Potravinová banka neprijíma len trvanlivé produkty, ale aj čerstvé potraviny či také, ktoré sú po dátume minimálnej trvanlivosti. „Zeleninu, ktorú odoberáme z pobočiek Tesca každý deň, privezieme do jedného centra, kde sa rozdelí. Následne z nej robia klienti, ktorí sú obdarovaní, kompóty, pestá a podobne, pričom sa vzdelávajú, ako ďalej sa dá zelenina ešte využiť,“ ukazuje na naplnené zaváraninové sklenené poháre Urdzik.
Čerstvé potraviny ale predstavujú výzvu, nakoľko ich nie je možné skladovať. Urdzik spomína na pár z nich, ktoré mu utkveli v pamäti. Typickou je situácia, kedy obdrží telefonáty od pestovateľov, ktorí ho oboznámia so zeleninou, ktorá im ostala na poli. „Na danom poli sa im zvýšili uhorky. Navrhol som im, že to pôjdeme dozbierať. Poslal som tam dvadsať ľudí a tí mi poobede zavolali, že nazbierali dvadsať ton uhoriek. Trpel som, že čo s takým množstvom spravíme. Pozháňali sme zaváraninové poháre, ktoré sme naplnili uhorkami s balzamikovým octom. Boli veľmi chutné,“ spomína s úsmevom. Inokedy zase musel istý obchodný reťazec stiahnuť zo všetkých svojich predajní ryžu, pretože bola na nej zle vytlačená etiketa.
Pri výrobcoch potravín je to podobné. „Niekedy dostaneme aj tovar, ktorý vidím prvýkrát. Keď vidím niečo nové v reklame, viem, že na druhý deň to budeme mať u nás v sklade,“ hovorí Urdzik.
Potravinovej banke sa podľa jej zakladateľa nestáva, aby sa jedlo, ktoré obdržia od donorov pokazilo. „Keď dostaneme deväť tisíc jogurtov, viem, že do hodiny tu musí stáť desať áut z organizácií, ktoré ich odvezú. Môže sa stať, že sa niečo pokazí, ale to je mimo nás. Naším účelom nie je niečo skladovať, ale rýchlo posunúť ďalej,“ vysvetľuje.
Dezerty lákajú viac ako jogurty
Urdzik si všíma, že rozdiely vznikajú v tom, ktorý tovar je atraktívnejší pre organizácie alebo charity. „Včera som zavolal do jedného komunitného centra. Povedal som im, aby prišli po sto jogurtov. Viem, že pomáhajú päťdesiatim ľuďom. Vyhovárali sa, že nemajú čas. Keby som im zavolal s tým, že mám pre nich sto dezertov, hneď sú tu,“ myslí si.
Spomínané jogurty Urdzik ponúkol aj ľuďom bez domova, ktorí ich odmietli. „Keď vám bezdomovci povedia, že nechcú rožky, lebo sú ich prejedení, tak potom nie sú až tak hladní,“ smeje sa.
Stretáva sa aj s tým, že niektorí ľudia sa hanbia prijať potraviny zadarmo, alebo že druhým pomáhajú tí, ktorí sú sami v rovnakej alebo podobnej situácii ako ľudia v núdzi. „Trápi ma aj tá časť ľudí, ktorá nespadá medzi sociálne slabších, no nie je ani nadštandardom. Pretože tým, že nespadajú do sociálnej siete, nemajú nárok na nič a musia za všetko platiť. Často sú teda na tom horšie ako tí, ktorí sú sociálne slabší. Nikto o týchto ľudí nejaví záujem,“ priznáva.
Potravinová banka reagovala aj na situáciu na Ukrajine. „Keď začala vojna stretol som sa s predstaviteľmi potravinových bánk susediacich krajín s Ukrajinou. Hneď v úvode som im povedal, že nebudeme schopní dovážať tovar na Ukrajinu, pretože ho nemáme toľko, aby sme mohli posielať plné kamióny. No posielame jedlo do slovenských krízových centier, ktoré pomáhajú utečencom z Ukrajiny. Tiež sme umožnili tým, ktorí si zobrali utečencov domov, aby si mohli prísť k nám po tovar,“ uzatvára Urdzik.
Projekt #zachráňzvyšky financuje Nadácia Tesco v rámci projektu Záchranári jedla
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.
