Čo sa deje s nevytriedeným elektroodpadom netušili ani na elektrotechnickej škole. Spolužiaci boli šokovaní, hovoria žiaci z projektu Elektroodpad-dopad

---

190 žiakov Evanjelického gymnázia Tisovec pochádza buď z okolia, alebo býva počas školy v školskom internáte či dokonca na privátoch. “Máme žiakov aj zo Šamorína, Bratislavy či Veľkého Krtíša. Každý rok je to iné,” hovorí riaditeľka Miroslava Štefániková v úvode našej návštevy.

V škole sa snažia u žiakov podporovať projektovú prácu a zapájajú sa tak aj do rôznych projektov a súťaží. Jedným z nich bol aj Elektroodpad-dopad, ktorý v partnerstve so spoločnosťou SEWA na školách koordinuje Živica. „Mňa ten elektroodpad hneď oslovil, lebo keď som sa pozerala aj doma, tak som videla, že elektroniky, ktorú nepoužívame, máme kopec a je mi ľúto ju vyhodiť len tak. Rozmýšľala som preto, čo ďalej a či sa tým niekto zaoberá,“ hovorí Gabriela Antalová, ktorá učí chémiu a biológiu a projekt na škole koordinovala.

V Tisovci priamo žiaden zberný dvor totiž nie je. Raz za čas sa organizuje mobilný zber elektroodpadu, no mnohí domáci o ňom nevedeli. “Keď sme robili rovesnícke vzdelávanie so základnou školou, tak decká o takom zbere nevedeli,” hovorí študentka Betka. Podľa miestnych tak veľa ľudí skladuje staré zariadenia doma. Jej spolužiak Denis popisuje ich zásuvky plné starých smartfónov či spotrebiče vyhodené do prírody za dedinou.

„Občas sa idete prejsť a uvidíte práčku v rieke alebo mikrovlnku v lese,“ hovorí. Čierne skládky chodia teda žiaci pravidelne zbierať a dúfajú, že aj vďaka vzdelávaniu v rámci elektroodpadového projektu sa situácia zlepší.

Keď v rámci projektu na školu priniesli zbernú nádobu na elektroodpad, bol o ňu veľký záujem aj medzi učiteľmi. „To bol potom v zborovni taký boom, že by toho bolo za kamión,“ smeje sa učiteľka.

Zmapovali miestnych opravárov

Ako sa vlastne elektronika vyrába? Kde a v akých podmienkach sa ťažia vzácne suroviny na jej súčiastky? A čo sa stane, keď ich vyhodíme na skládku alebo do prírody? To všetko sa naučili od projektového tímu žiaci nielen na EGT, ale aj miestnej základnej škole či dokonca na elektrotechnickej odbornej škole.

Žiaci zo základnej školy spolu s pani učiteľkou ale zmapovali, kto z miestnych opravuje niektoré spotrebiče. A neboli to len oficiálne prevádzky, ale pýtali sa aj po susedoch, kto vie čo opraviť tak “podomácky.“

Na elektrotechnickej škole si zas pochvaľovali, že síce vedia dokonale, ako dané zariadenia fungujú a sú skonštruované, nikto ich už ale neučí, akú stopu za sebou necháva ich výroba či následné spracovanie. “Páčilo sa im tiež, že už vedia, ako majú upozorňovať, že treba opravovať súčiastky. Ocenili to. A ja som mala teraz s nimi po dlhej dobe prezenčnú výuku, tak si pýtali, či by znova nemohli mať niečo podobné, že to chcú ďalej rozvíjať,” pochvaľuje si záujem učiteľka.

Šokujúce príbehy zo skládky elektroodpadu

Vzdelávacie aktivity pre spolužiakov si projektový tím kvôli zákazu vychádzania pripravoval cez videohovor. Spomínajú, ako sa chceli pripravovať so spolužiačkou z neďalekého Brezna, čo už však bol iný okres a tak sa nemohli stretnúť. “Všetko sme riešili elektronicky, aj prípravu, aj rovesnícke vzdelávanie sme spočiatku robili dištančne,” popisuje Betka.

Spolužiaci podľa Denisa viac počúvali, ako keby im tie isté informácie hovoril učiteľ. “Myslím si, že sme o to mali väčší záujem. Ja osobne som sa o túto tému predtým napríklad nezaujímal, ale už som zistil, kam starú elektroniku môžem odniesť, tak sa tomu začnem pomaly venovať.”

Jedným z nástrojov vyučovania bol dokumentárny film o živote na obrovskej skládke odpadu v Afrike, kde končia nezrecyklované spotrebiče, ktoré často pochádzajú aj z Európy. “Spolužiaci boli z toho väčšinou šokovaní. Nevedeli, že to takto končí. Hovorili, že takto by fakt nechceli žiť,” vysvetľuje Betka.

Učenie cez videohovor ako vyvolávanie duchov

Rovesnícke vzdelávanie dalo žiakom možnosť sa vcítiť aj do role učiteľov a skúsiť si ich prácu. V projektovom tíme pripravovali prezentáciu aj interaktívne aktivity, aby sa do témy spolužiaci viac vcítili. “Čítali sme im príbehy robotníkov z bane z Ghany, aby sa do toho vžili, pripravovali interaktívnu aktivitu skladania životného cyklu spotrebiču cez jumpboard či dotazník cez survio,” vymenúva Betka.

“Zo začiatku to bolo trochu zvláštne a tak som sa hanbila a bála,” popisuje pocity z roly vyučujúcej. “Trošku som bola v strese, čo ak sa zakokcem, alebo urobím nejakú chybu. Ale potom ma to nejak prešlo a druhé a tretie rovesnícke vzdelávanie bolo v pohode.”

Najnáročnejšie podľa nej bolo, že spolužiaci pripojení cez videohovor nereagovali na jej otázky. “Bolo to hrozné, ako vyvolávanie duchov.” Na základnej škole už školila žiakov osobne, kde nemala problém deti zaujať. “To sa mi veľmi páčilo,” hovorí.

K téme elektroodpadu vyrobili na EGT aj Facebookovú stránku a vysielanie školského podcastu. Ten spustila školská študentská firma aj kvôli tomu, že počas pandémie chcela s ľuďmi komunikovať na diaľku. Vďaka podcastu na Spotify sa im darí zasiahnuť ľudí kdekoľvek na Slovensku a okrem žiakov ho počúvajú aj rodičia.

Projekt Elektroodpad-dopad práve rozbieha už svoj piaty ročník. „Zapojeným školám poskytneme bezplatný webinár pre učiteľov, 3-dňový kurz pre akčné tímy, metodické a informačné materiály k téme elektroodpad, zberné nádoby a odvoz elektroodpadu, ale tiež exkurziu do prevádzky spoločnosti v Banskej Bystrici, ktorá takýto odpad spracúva,“ vyratúva koordinátorka projektu zo Živice Lesanka Blažencová. Prihlásiť sa do 19. septembra môžu tímy z druhého stupňa základných škôl a stredné školy na webe projektu: elektroodpad.zivica.sk. Projekt je realizovaný vďaka podpore spoločnosti SEWA, ktorá sa zaoberá recykláciou elektroodpadu.