Odstránili viečko z kelímku na kávu a ročne tak ušetria viac ako tonu plastu. Práve pri plastoch je recyklácia často problematická alebo úplne nedostupná. Zmeniť obal je však veľmi náročné na čas aj investície. Napriek tomu sa firmy postupne zaväzujú k dosiahnutiu recyklovateľnosti svojich obalov a používaniu recyklovaných materiálov. Ako celý proces prebieha? Aký dopad dokáže mať aj malá zmena v dizajne? A prečo to firmy vlastne robia? Vypočujte alebo prečítajte si v rozhovore s Luciou Vargovou zo spoločnosti Kaufland a Marekom Brinzíkom z organizácie Natur-Pack, ktorí sú členmi platformy Circular Slovakia.
Dnes na Slovensku ako jednotlivci ročne vyprodukujeme okolo 450 kilogramov odpadu. Aké percento z toho tvoria obaly?
MAREK BRINZÍK: Je to okolo 30 %, takže nie je to zanedbateľné číslo. V tonách môžeme hovoriť o státisícoch. Každoročne sa to mení a uvidíme, ako do tvorby odpadu zasiahne koronakríza, lebo ešte nemáme presné dáta za tento či minulý rok. Každopádne to je nemalá časť odpadu, ktorý sa tvorí v domácnosti a preto je dôležité s nimi nakladať správne.
Keď si predstavím seba ako bežnú spotrebiteľku, tak väčšina vecí, ktoré vyhodím, pochádza z nejakého obchodu, teda je to obal z nákupu. Dnes môžeme povedať, že väčšina obyvateľov Slovenska svoje nákupy robí vo veľkých obchodoch. Aké množstvo odpadu má jedna takáto prevádzka na starosti?
LUCIA VARGOVÁ: Ja by som rozlišovala to, čo je odpad a čo sú obaly. Pri odpade je veľmi dôležitá miera triedenia, lebo bez toho sa odpad nezrecykluje. U nás v Kauflande je miera triedenia nad 75 %, čo keby som dala do nejakého rámca, tak sme už dnes dosiahli cieľ na rok 2030. V zákone je stanovené, že do roku 2025 musí byť miera triedenia nad 65 % a potom do roku 2030 nad 75 %. V Kauflande teraz máme projekt Zero-waste, v ktorom pracujeme na tom, aby sme našu mieru triedenia ešte pozdvihli.
Vypočujte si rozhovor ako podcast, ktorý pre vás pripravujeme v spolupráci s platformou Circular Slovakia.
Takto triedite odpady, ktoré u vás vzniknú, teda nie to, čo si ako spotrebitelia donesieme domov. Moja laická predstava je, že väčšina odpadov z obchodu odíde s naším nákupom. Ako to ale v skutočnosti je? Aké všetky odpady v supermarkete vznikajú?
LV: Každý produkt má tri druhy obalov. Prvým je primárny obal, ktorý je v priamom kontakte s výrobkom, ako napríklad papierik na bonbón. Potom je sekundárny obal, ktorý všetky bonbóny dáva do šáčku a na ktorom sú uvedené všetky zákonom požadované informácie. A potom je ešte terciárny obal, ktorý slúži na prepravu. V Kauflande sa pozeráme na všetky tieto tri obaly a premýšľame, ako je možné ich zrecyklovať, nahradiť recyklovateľnými materiálmi alebo ako v nich nahradiť virgin plast (plast z ropy, pozn. red.) recyklátom.
Marek, ako je to na Slovensku s obalmi, ktoré si my ako spotrebitelia donesieme domov. Aké percento sa nám darí recyklovať? Ktoré sú v tomto smere viac úspešné a ktoré menej?
MB: Dá sa povedať, že najväčšie problémy máme s plastami, pretože ich tam je veľmi veľa druhov, kombinácií a niektoré sú ťažko rozpoznateľné. K nim smeruje aj najviac otázok zo strany verejnosti. Vo všeobecnosti je dobre recyklovateľný papier, aj keď nie donekonečna a aj jeho úroveň recyklácie je na slušnej úrovni – dnes je to viac ako 76 %, čo nie je zlé. Tak isto sklo je výborne a donekonečna recyklovateľné. Aj jeho recyklácia je na slušnej úrovni. Papier a sklo teda nemajú nejaké zásadné problémy a je to pomerne jasné. Pri plastoch sa ale zastavím trochu dlhšie. Tým, že ich je tak veľa druhov, tak niektoré sú lepšie recyklovateľné, niektoré horšie. K tým lepšie recyklovateľným patrí PET, polyetylén a polypropylén, aj keď s ním sú problémy spôsobené menšími recyklačnými kapacitami v Európe. Nedávno sme však boli na návšteve u recyklátora týchto plastov a dozvedeli sme sa tam, že je o tento materiál veľký záujem a jeho hodnota sa začína približovať PETke. Verím preto, že recyklátorov bude pribúdať a problémov bude čoraz menej .
Ďalšie dobre recyklovateľné plasty sú LDPE a HDPE plasty, teda fólie a obaly na drogériu. Z tých ťažšie recyklovateľných je to polystyrén a PVC aj keď na oba už máme recyklátorov. A najväčší problém je s kompozitmi, teda viacdruhovými obalmi, ktoré sa často používajú v potravinárstve. Treba tu ale povedať aj B. Ak má výrobok byť chránený, byť hygienický a spĺňať určité zákonné parametre, tak ho nie je ľahké zmeniť a prechod na recyklovateľnosť je pre dizajnérov najväčšia výzva. Podobne ako pri iných druhoch problematických plastov veríme, že recyklátori sa nájdu aj na toto. Musíme sa prispôsobovať sprísňujúcim sa pravidlám Európskej únie a aj si zvyknúť na to, že zahraničie, teda predovšetkým Čína, to za nás nevyrieši. Dobrá správa je, že recyklačné kapacity rastú a aj technológie sú čoraz lepšie. Verím teda, že o päť až desať rokov nebude zďaleka taký problém s plastovými obalmi.
Presne to som chcela aj povedať, že keď sa stretne dizajn a technológia s hodnotou, ktorá sa v tých plastoch nachádza, tak budeme s odpadom pracovať ako zdrojom, ktorý vieme speňažiť. Lucia, spomínali ste, že v rámci projektu Zero waste si robíte aj analýzu, aké druhy obalov sa u vás používajú a ako sú recyklovateľné. Keď sa pozrieme na kompozitné alebo nerecyklovateľné plasty, viete povedať, aké percento u vás tvoria?
LV: V analýzach sa pozeráme všeobecne na odpady, teda nielen na obaly. Momentálne pracujeme na metodike a školení našich zamestnancov, aby sa miera triedenia zvýšila. Čo sa týka plastov, tak sme sa už v roku 2017 zaviazali k stratégii Reset plastic, ktorá je platná pre celú skupinu Schwarz a v rámci nej je najdôležitejšie uzatvoriť celý plastový cyklus. Prvá časť je reduce, teda zníženie použitia plastu. Potom je to redesign, teda zmena obalových materiálov. Potom je to recycle, teda zvýšenie miery triedenia. Ďalej remove, čo sú dobrovoľnícke aktivity, kedy chodíme do prírody plasty vyzbierať. A posledná časť je research, teda investovanie do inovatívnych riešení a tiež do vzdelávania a to nielen nás, ale aj zákazníkov. Keby sme mali aj 100 % recyklovateľné obaly s vysokým podielom recyklátu, ale zákazník by ich správne nevytriedil, tak to životnému prostrediu neprinesie nič.
Používate aj vy kompozitné plasty?
LV: V rámci našej stratégie sme si dali ako jeden z cieľov, že do roku 2025 chceme mať 100 % obalových materiálov všetkých našich privátnych značiek čo najviac recyklovateľných a plus chceme znížiť použitie plastu o 20 %. V roku 2017 sme si na medzinárodnej úrovni sadli, pozreli sa, aké všetky obaly používame a kde sa môžeme ktorých zriecť alebo nájsť alternatívy. Napríklad čo sa týka terciárnych, teda prepravných obalov, tak sme minulý rok zaviedli namiesto europaliet sklápaciu paletu, ktorá má životnosť viac než 10 rokov a o pri preprave s ňou použijeme o 40 % menej fólií.
Taktiež máme zavedené debničky na ovocie a zeleninu, aby sa nemuseli prepravovať v kartónoch. Debnička putuje od farmára cez logistické centrum až do obchodu a späť. Je to teda uzatvorený cyklus. V ostatných kategóriách sme sa pozreli, kde je možné nasadiť recyklát alebo zredukovať množstvo obalového materiálu a urobiť ho viac recyklovateľný. Máme vytvorený veľký dokument zvaný style guide, ktorý dávame všetkým dodávateľom našich privátnych značiek a na jeho základe sme zaviedli označenie na obaloch „balené zodpovedne“.
Čo sú tie základné pravidlá, ktoré musí obal spĺňať, aby dostal označenie balené zodpovedne?
LV: Obal musí byť minimálne na 80 % recyklovateľný alebo musí obsahovať minimálne 30 % recyklátu alebo musí byť zredukovaný aspoň o 10 %. Napríklad sme mali kávové nápoje, na ktorých sme odstránili jednorazový vrchnák a tým sa nám ročne podarilo ušetriť 1,3 tony plastu. Potom máme ešte jednu kategóriu, v ktorej nahradíme v minimálne 30-percentnej miere neudržateľný obalový materiál udržateľným. Máme napríklad vaničky na ovocie a zeleninu, kde sme plast nahradili papierom, ktorý je ľahšie recyklovateľný. A takýchto príkladov máme oveľa viac.
Marek, je toto niečo s čím sa stretávate pri vašich klientoch, že firmy už dnes uvažujú, ako zmenšiť množstvo obalov a prispieť k ich recyklácii?
MB: Určite, už niekoľko rokov sa minimálne veľké reťazce snažia premýšľať s predstihom. A to, čo pani Vargová popísala, sú úžasné zmeny, ktoré sa pri veľkom predaji ukážu v stovkách až tisícoch ton. Už sa k nim pridávajú aj menší producenti a snažia sa aktívne prispieť k tomu, aby ich obaly boli čo najlepšie recyklovateľné. Pribúda tiež spoločností, ktoré sa venujú edukácii. Tých treba veľmi vychváliť, lebo môžeme mať najlepší obal na svete, ale pokiaľ skončí v nesprávnom kontajneri, tak výsledok je smutný.
Dnes na Slovensku recyklácia funguje tak, že triedený zber hradia cez recyklačné poplatky výrobcovia. Jedným z tvrdení diablovho advokáta je to, že prečo by mali mať motiváciu, aby sa zdvihla miera triedenia, keď to pre nich potom znamená zvýšené náklady, lebo budú musieť zaplatiť za celý systém viac.
MB: Tento názor počúvame často a žiaľ aj z miest, odkiaľ by zaznievať nemal, ale je to úplne naopak. Výrobcovia sú motivovaní k tomu, aby boli v organizácii, ktorá im recyklačné ciele pomôže naplniť. Jednak sú tam obrovské motivačné elementy v podobe pokút, takže firmy chcú mať splnené zákonné povinnosti a jednak si väčšina uvedomuje, že sú producentmi odpadov a musia sa postarať o to, kde tie odpady skončia. Nestretávam sa často s tým, že by to tej firme bolo jedno. Ten, kto prináša svoje výrobky na trh, do toho dáva svoj honor a vníma svoju zodpovednosť. Veľmi maličké percento spoločností k tomu pristupuje tak, že ich to nejak otravuje. A musím vyzdvihnúť práve veľké obchody a reťazce, ktorým extrémne záleží na tom, čo sa s odpadmi deje. Nie je to len o recyklovateľnosti, ale aj o edukácii. Aj z povahy zákona o odpadoch to teda vnímame úplne opačne.
LV: My sme nielen maloobchod, ale aj výrobca a musíme sa pozerať na budúcnosť. Musíme sa starať o to, aké prostredie budú mať nasledujúce generácie. Trvalá udržateľnosť a spoločenská zodpovednosť sú to najdôležitejšie.
Je to logické, na mŕtvej planéte nič nepredáte.
LV: Dalo by sa to povedať aj takto (úsmev), ale nerobíme to len kvôli predaju, ale jednoducho preto, že nám na tom záleží. Sami máme viaceré aktivity nielen v rámci ochrany životného prostredia, ale aj podpory slovenských dodávateľov, pomoci ľuďom v núdzi, znižovania emisií. Vydali sme správu o trvalej udržateľnosti, v ktorej sme transparentne povedali, koľko čoho vyprodukujeme a dali sme si do nej merateľné ciele, ktoré budeme odpočítavať každé dva roky. Máme na to pracovné skupiny, ktoré na mesačnej báze analyzujú, čo vieme urobiť, ako to vieme implementovať. Keď to poviem jednoducho, nie je nám jedno, ako to tu bude vyzerať.
Na druhej strane ste firma a cieľom podnikania je generovať zisk pre svojich majiteľov a akcionárov. Sú kroky vedúce k trvalej udržateľnosti pre vás zaujímavé aj finančne?
LV: To by som nepovedala.
Čiže je to naopak? Sú to pre vás náklady a investície?
LV: Samozrejme, sú to investície. Napríklad sme od marca zmenili pokladničné bločky za papier, vďaka ktorému sú ľahko recyklovateľné. Náklady na tento papier sú o 10 % vyššie ako pri tom pôvodnom materiáli. My tu ale nepozeráme len na financie, ale na to, aký dopad to bude mať na budúcnosť. Tak isto tie spomínané sklápacie palety. Investícia na ich zaobstaranie, prípravu logistiky, školenia zamestnancov, je vyššia ako nákup europaliet, ale ak sa to bude používať desať rokov, použije sa menej fólie, lepšie sa vyťažia kamióny a ešte aj pre zamestnancov sú ergonomické, ušetríme životné prostredie aj zdravie našich zamestnancov.
Cítite u zákazníkov, že je to potenciálna hodnota pre vás? Vedia klienti oceniť, že robíte takéto kroky?
LV: Vidno, že aj na Slovensku je trend taký, že zákazníci začínajú tieto kroky vnímať stále viac. Robili sme si prieskum o tom, čo si zákazníci spájajú s udržateľnými produktami. Vyšlo nám, že na prvých miestach bol podiel recyklátu v obaloch a obaly priateľské pre životné prostredie. Potom si udržateľnosť spájali aj s textilom, pečivom, obuvou či ovocím a zeleninou. Sú to kategórie, kde je to citeľné. Napríklad pri ekosieťkach, ktoré si u nás zákazníci môžu kúpiť. Na váhach máme možnosti zvoliť si, či si kupujem ovocie alebo zeleninu bez obalu, s ekosieťkou alebo klasickým vreckom. Je to z našej strany trochu motiváciou – potrebujete naozaj to vrecko alebo nie? Zo zákona ho musíme dávať k dispozícii, lebo ide o predaj voľných produktov. Momentálne ale aj pri pečive pracujeme na tom, aby sme preňho ponúkli ekologickejšie alternatívy. Dnes ponúkame na pečivo vrecká z papiera s fóliou, ktoré sa dajú jednoducho oddeliť, ale u niektorých zákazníkov možno k tomu chýba motivácia.
Je to možno aj trochu zmätočné – je to plast? Je to papier? Čo s tým obalom mám urobiť? Ukázalo sa vám, keď ste zaviedli na váhach možnosť zvoliť si, že ovocie berie bez vrecka, tak došlo k poklesu spotreby jednorazových vreciek?
LV: Áno. Zaviedli sme to v roku 2018 a v roku 2019 to kleslo o jednu tonu. Človek si povie, že jedna tona nie je veľa, ale to je tisíc kilogramov a keď jedno vrecko váži pár gramov, je to obrovské množstvo. Máme taktiež edukačné kampane cez náš prospekt, aby ľudia používali ekosieťku a veríme, že zas bude ten podiel nižší. Minulý rok nám to ale trošku ovplyvnila pandémia, lebo sa trošku zmenilo nákupné správanie. Videli sme to pri nákupných taškách. Prestali sme ponúkať jednorazové tašky, mali sme len také väčšie, pevnejšie, aby ich ľudia používali viacnásobne a zistili sme, že poklesla ich spotreba, ale poklesla úmerne s tým, ako sa zmenilo nákupné správanie. Zákazníci začali chodiť do obchodu menej často, ale robili naraz väčšie nákupy. Stále si teda nezvykli nosiť vlastné tašky a stále sú pohodlní a kúpia si ich na predajni. Ani o dosť vyššia cena tašiek nebola pre zákazníkov motivujúca. Potom je teda otázka, čo je to motivujúce.
Marek, aká je vaša skúsenosť s motiváciou výrobcov smerovať k lepšej recyklácii. Je to naozaj vnímanie ich potreby neničiť životné prostredie alebo niektorí už počítajú s tým, že legislatíva sa bude meniť a vopred sa na to pripravujú?
MB: Blíži sa ekomodulácia, čo je inštitút vyplývajúci zo smernice o odpade a síce ešte nie sú známe jeho podrobnosti, ale mnoho výrobcov sa tým už zaoberá a snaží sa byť v predstihu. Je to jednak istá konkurenčná výhoda a jednak prejsť na iný obal môže trvať aj sedem rokov. Najskôr treba nájsť alternatívu, ktorá okrem recyklácie musí splniť všetky tie ostatné zákonné parametre, ako hygiena, trvanlivosť. Keď to má byť trvanlivé dva roky, musí to byť otestované a vydržať viac ako dva roky. A niekedy to nevyjde na prvýkrát, takže celý proces môže trvať roky. Nie je to teda lacná ani jednoduchá záležitosť. Pre nás spotrebiteľov to bude naopak jednoduché. Kúpime si povedzme krekry v niečom novom, čo nepoznáme, ale za tým obalom bude obrovské úsilie. Výrobcovia teda vedia, že ich bude ekomodulácia do toho tlačiť – ich obal sa bude posudzovať podľa toho, do akej miery bude recyklovateľný a na základe toho budú platiť recyklačné poplatky.
Tí, ktorí budú baliť výrobky do ťažko recyklovateľných obalov, budú platiť podstatne, možno niekoľkonásobne viac, ako keby balili do recyklovateľných. Európska únia sa ale trápi s tým, ako to nastaviť, aby to bolo spravodlivé. V niektorých segmentoch to bude ľahšie, v iných, ako napríklad v potravinárstve, ťažšie. Veríme teda, že sa s tým nejak popasuje a potom sa s tým budeme musieť popasovať my. Určite to bude pre niektorých výrobcov znamenať zvýšenie poplatkov, ale je to všeobecný trend. Pokiaľ sa tento svet nemá zasypať odpadom, musíme prejsť na cirkularitu. Toto je jasné, ciele sú dané a aj keď sú možno veľmi ambiciózne, aj keď ich nedosiahneme na 80 %, je to lepšie ako zvládnuť 100 % slabých cieľov. Do roku 2030, čo je 9 rokov, by sa malo prejsť podľa možností len na recyklovateľné obaly. A to je obrovská výzva.
Kto bude posudzovať, či sú tie obaly recyklovateľné?
MB: Toto je tiež otázka na Európsku úniu. Stáva sa nám, že obal je recyklovateľný, ale pokiaľ je znečistený od niektorého druhu produktu, može to recykláciu znemožniť. Napríklad obal od sviečky je ako taký recyklovateľný, ale vosk na ňom vytvorí taký film, že je s tým potom vraj veľký problém. Stále ostáva v hre energetické zhodnocovanie, pre časť plastov to je jedno z riešení. Najbližších 10, podľa mňa aj 20 rokov nebude určite časť obalov recyklovateľná. Bol by som rád, keby som sa mýlil, ale myslím si, že to tak bude. Aj dnes sa nás ľudia pýtajú, či má zmysel triediť odpad, ktorý je ťažko recyklovateľný? Odpoveď je jednoznačne áno. Vytriedený odpad nesmie ísť na skládku a keď sa nedá zrecyklovať, musí byť aspoň energeticky zhodnotený. V rámci hierarchie odpadového hospodárstva je energetické zhodnotenie lepšie ako skládkovanie. Všetky plasty teda treba dávať do žltých kontajnerov alebo do vriec.
Týmto potom vzniká aj tlak na dotrieďovateľov, ktorí vidia, že je veľký objem materiálu, ktorý dnes nevedia zrecyklovať, ale je v ňom potenciálna hodnota.
MB: Určite áno. Zberové spoločnosti sú motivované aj zákonnými ustanoveniami, na základe ktorých dostávajú od organizácie zodpovednosti výrobcov zaplatené za zhodnotenú tonu. Ešte lepšie by bolo, keby tam bola daná väčšia hodnota materiálovému zhodnoteniu pred energetickým, ale verím, že aj to sa časom upraví, ale motivácia spracovať toho čo najviac tam je. Legislatíva sa stále zlepšuje a vytvára motiváciu pre celý cyklus tak, aby všetci boli spokojní. Myslím si, že sa uberáme dobrým smerom.
Pristavila by som sa ale pri otázke, čo je recyklovateľné. My sme sa niekoľko mesiacov venovali tomu, aká časť odpadu sa z Bratislavy skutočne zrecykluje a ako jeden z dôvodov, prečo sa niektoré druhy plastov nerecyklovali, bol napríklad nedostatok recyklačných kapacít v dobrej dostupnosti a cene. Kde je hranica, kedy si povieme, že je to recyklovateľné technicky, ale je to prijateľné len do 2-tisíc kilometrov?
MB: Toto je veľmi dobrá otázka, lebo zatiaľ sa neberie do úvahy ekologická stopa. Aj tá dopravná aj stopa recyklácie, lebo to je energeticky obrovsky náročný proces. Toto by mala jednoznačne upravovať legislatíva, to nie je úloha výrobcov. Pre spracovateľov to môže byť motivácia, ale nemali by to riešiť ani oni. Štát by mal nastaviť veci tak, aby výrobcovia vedeli, čo sa za peniaze, ktoré oni za recykláciu zaplatia, udeje. A aby sa toho čo najviac zrecyklovalo. Je to dnes naozaj tak, že je to aj otázka peňazí a veľa recyklátorov je od nás tak ďaleko, že s viacerými populárnymi druhmi obalov máme problém. Je teda veľmi dôležité, aby tu bola podpora lokálnych technológií. Slováci sú veľmi vynaliezaví a šikovní.
LV: Na Slovensku je recyklátorov a technológií nedostatok. Keď sa pozrieme na uhlíkovú stopu a máme prepočítať, že odpad máme voziť napríklad z logistického centra v Jihlave do Sniny, musíme si prepočítať, či to má zmysel. Tak isto tým, že recyklátorov nie je veľa, dávajú si podmienky. Napríklad fólie z mäsa musia byť čisté, je teda na to potrebná ručná práca na prevádzkach. Súhlasím teda, že sa to musí vyriešiť do budúcna, ak chceme naplniť ciele, ktoré sme si dali.
Ako sa v Kauflande pripravujete na ekomoduláciu?
LV: Ja by som povedala, že sme sa na to začali chystať ešte predtým, ako vôbec ekomodulácia prišla. Pracujeme na tom od roku 2017. V júni sme si dali nový cieľ, a to že do roku 2025 budú mať všetky naše obaly pri privátnych značkách podiel recyklátu v priemere 25 %. V priemere preto, že už sú nariadenia, že napríklad pri PET fľašiach to už bude musieť byť tých 25 % a my tam chceme ísť ešte vyššie, ale zároveň chceme mať recyklát aj v ostatných obaloch. Už na tom teda pracujeme veľmi dlho a vidno aj výsledky.
Máte možno šťastie, že ste súčasťou celoeurópskej siete. Aké inovácie ku nám na Slovensko vďaka tomu prichádzajú?
LV: Áno, je to výhoda, že si vieme medzi krajinami zdieľať skúsenosti. Napríklad v Česku teraz na obslužných pultov na syry, salámy a mäso zaviedli ekologický materiál na balenie týchto produktov a ideme to skúsiť aj u nás. Tak isto vidíme, ako je legislatíva v iných krajinách úplne niekde inde. Napríklad v Rumunske je povinné, aby boli tašky biodegradovateľné. Na Slovensku o biodegradovateľnosti debata ani nie a nie je na to pripravená infraštruktúra. Aj keby sme na to chceli prejsť, nie je ich ako vytriediť. Veľmi dobré je, že vieme si zdieľať best practices z Nemecka, kde sú trochu popredu a vieme vďaka tomu vidieť, kam sa až dá ísť.
Cirkularita by ale nemala byť len o recyklácii, ale aj o znovupoužiteľnosti. V USA napríklad veľké značky testujú vratné obaly na rôzne produkty. Uvažujete týmto smerom aj vy?
LV: Ak myslíte napríklad čapovanú drogériu, tak tú sme testovali viac ako rok a musím povedať, že zákazníci na Slovensku tomu neboli veľmi naklonení. Ten trend ešte len prichádza. Je zopár miest, kde ľudia už za tým idú, ale zvyšok Slovenska na to ešte nie je pripravený.
Keď ste spomínali, že väčšina ľudí si nevie priniesť ani vlastnú tašku, toto už je asi skutočne priveľká výzva.
MB: Myslím, že prvé lastovičky prichádzajú. Sú tu napríklad niektoré zásielkové systémy, ktoré ponúkajú túto možnosť. Bežný nákup cez internet so sebou nesie obrovské množstvo obalov a dá sa to krásne vyriešiť vratným obalom, z ktorého si vyberiem svoju vec a vrátim ho späť. Aj vzhľadom na nárast recyklačných poplatkov budú výrobcovia určite hľadať cesty, ako obaly obmedziť. Práve jednorazovosť je problém a na ňu sa treba pozerať. Myslím ale, že ideme správnym smerom a postupne sa to dostane do praxe.
LV: Ja by som ešte možno doplnila, kde by vratné obaly boli použiteľné. Pri čerstvom tovare sú veľmi prísne hygienické pravidlá, ale sú oblasti, ktoré v tomto smere majú potenciál. Napríklad v Poľsku sú mraziace boxy, z ktorých si človek môže nabrať do svojho obalu mrazený hrášok. U nás to zatiaľ nie je možné. My teda všetky možnosti zo zahraničia sledujeme a komunikujeme s ministerstvom a hygienou, či to je v súlade so zákonom, lebo samozrejme nikto nechce ísť proti nemu.
Odoberajte náš podcast na podcastových platformách:
- Spotify: https://open.spotify.com/show/1S4Gc3VRfwSlRqlpSnt2Rz?si=pjxubmemTDS3J8A38rce5A
- Anchor: https://anchor.fm/ciernalabut
- Google podcasts: tu
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
