Cesta ráno do práce. Sadám do auta a telefón si magnetom pripínam na ventilátor. Automatika. Do ucha slúchadlo a audiokniha. Po pár kilometroch do rozprávania románu cinkne upozornenie – začína sa tlačovka. Takto zrána? Ok, kliknem na odkaz, veď počúvať môžem hocičo, aj tlačovku.
Začína sa séria vystúpení, jedno za druhým pred rokovaním vlády. „Toto nemala robic…“ napadá mi obľúbená hláška mojich detí na prvej červenej. Oči totiž skĺzli k telefónu. Veľkú časť obrazovky prekrýva diskusia pod videom. No, diskusia. Grcajúci emotikon strieda prasa, pod tým blesky. Prekladané nadávkami, jedna horšia od druhej.
Ako by sa diskutéri predbiehali, kto viac, rýchlejšie a vulgárnejšie ohodnotí rečníka aj situáciu. Nezáleží na tom, kto a čo hovorí, nadávky sa vŕšia jedna za druhou. Máloktorá bez gramatických chýb, niektoré v lámanej češtine. Podpísané celými menami asi aj živých ľudí. Začína mi byť ťažko.
Kto to je?
Šoférujem ďalej a predstavujem si za tými krátkymi nenávistnými textami skutočných ľudí. Kto to je? Kto sú ženy a muži, ktorí odkazujú ministrom, aby skapali, že sú neschopní, že ich treba nakopať, kam všade majú ísť, kto sú ich rodičia, čo by si mali doštudovať. Píšu ľudia, ktorí nevedia správne trafiť I a Y. Neviem. Netuším. A nechcem žiadne meno ani profil spoznať.
Čo vedie človeka, aby o ôsmej ráno písal do diskusie? Čo taký človek robí? Koľko reálne z tej udalosti, ktorú komentuje, mohol naozaj počuť? O čo im ide? Len sa vyventilovať. Musia vedieť, že na nič iné toto ich „písanie“ neposlúži. Nikto z tých, komu píšu odkazy, si ich neprečíta. Naozaj nemôže ísť o nič viac, než o to, aby sa vygrcali. Doslova.
Povzniesť sa je občas ťažké
Viem, že sa to nemá. Že sa netreba nechať znechucovať sprostými diskusiami. Treba mať aj časť pochopenia pre frustráciu, ktorú takto ľudia vybíjajú. Povzniesť sa. Fakt sa snažím, nejde to veľmi. Je mi smutno a zle.
Pomaly parkujem pred prácou. Posledná myšlienka pri zamykaní auta je, že sme smutný národ. A nie dvakrát premýšľavý. Nádych, výdych. Splín o pár minút prekryje kopa povinností. Našťastie. Dnes tým povinnostiam ďakujem za záchranu. Lebo ráno robí deň.