Zakaždým, keď niečo uverejní na FCBku, má to tisícky čítaní a množstvo reakcií. Vie udrieť klinec po hlavičke a nemlčí. Naopak, nahlas kričí – v posledných mesiacoch najmä o tom, že kultúra na Slovensku umiera a môžeme za to všetci. Nie je diplomat, hovorí za mnohých. Režisér Nikita Slovák.
Kultúra dostáva deväť mesiacov na zadok. Povedz mi, aké je to pre teba ako režiséra a aké majú teraz dni ľudia, ktorí sa živia kultúrou.
Asi to jeden človek nevie globálne zodpovedať. Každý to rieši inak. Osobne som na voľnej nohe odjakživa, takže som si musel vždy hľadať prácu sám. Jasné, časom som sa stal ako režisér známejším, tak ma oslovovali na rôzne spolupráce. Ale princíp toho, že nikdy neviem čo bude zajtra, tak ten tu bol stále. Príchod pandémie a to, ako na ňu zareagovala naša krajina, ľudia a samotná vláda je myslím si veľmi príznačný pre vnímanie kultúry u nás. Slováci kultúru jednoducho nepotrebujú a nechcú. O to radšej mám ľudí, ktorí vystúpia z denného, obmedzeného systému, ktorý tvorí telka a práca a idú sa pozrieť na nejakú kultúru, ktorá im otvára také to tretie oko. Verím, že sú šťastnejší, vzdelanejší a vedia toho viacej o svete.
Väčšinovo to však na Slovensku tak nikdy nebolo. My sme skočili rovnými nohami z feudalizmu do socializmu, ktorý takisto niesol prvky feudalizmu a ocitli sme sa v kapitalizme. Nemáme mecenášov. Ľudí, ktorí sa o kultúru vedia postarať. Málo je takých, ktorí si kupujú obrazy, sochy alebo niečo, čo ich meno zachová na dlhšie. U nás sa meria bohatstvo veľkosťou auta alebo veľkosťou múru pred vchodom do domu. Neexistuje tu garnitúra kultivovania boháčov. U nás si radšej kúpia šampanské za 150-tisíc ako obrázok od mladého výtvarníka za tisíc alebo dvetisíc eur.
Preto si myslíš, že teraz, keď sa začali časy, kedy sa umelci nemôžu živiť sami, lebo sú zatvorení, tak ostali úplne nielen bez finančnej, ale aj morálnej podpory? Preto nikto netlačí na to, že poďme niečo zmeniť?
Myslím si, že to je ešte horšie, že dokonca ľudia a obyvateľstvo pociťovali na začiatku, keď umelcom nastali ťažké časy, istú satisfakciu. Televízie im strašne dlho predkladali umelca ako človeka v ohromne drahom obleku alebo s multi drahou kabelkou, človeka, ktorý vystriedal 35 partnerov a s každým sa nanominoval do Smotánky. Z veľkej časti je to vina televízie, ktorá zdevastovala umenie. Na druhej strane vnímam ako jednu z klasických vlastností Slovákov akúsi sedláckosť. Vždy, keď si predstavíš niekoho, kto číta knihy, tak vidíš brýlatého slabého týpka, ktorý v živote nemá ako obstáť. A to je slovenská rovnica. Zaujíma ťa umenie? Si slaboch.
Plus – za umenie a kultúru sa u nás dlho považoval iba folklór. To znamená, že my sme 50 rokov tancovali na Východných, pestovali fujary, holé pupky, dieže, črpáky, mútelnice, vrcholom kultúry bol opitý čapáš. Kadejaké folklórne zostavy nás dokonca chodili reprezentovať na vedecko-technické konferencie. Dospeli sme tak do štádia, keď sme si vytvorili svoj vlastný druh kultúry.
Čo sa týka vlády, tak tá veľmi rýchlo absolútne definovala svoj vzťah ku kultúre. Už v prvých mesiacoch ukázali, že je im ľahostajná. Ani raz som od nikoho z nich nepočul niečo také, ako je nám vás ľúto alebo súcitíme s vami. Politici sa úplne zbavili empatie, niečoho ako ľudská spolupatričnosť. Jednoducho sme sa pre nich stali nepríjemnými parazitmi, o ktorých sa ani neoplatí vyjadrovať. Zas ale nie je to problém len tejto vlády. Ja som na Slovensku nezažil vládu a ministra kultúry, ktorý by naozaj podporoval kultúru.
Na začiatku pandémie si citlivo vnímal to, že vám aj obyčajní ľudia nadávali – choďte pracovať a vyskúšajte si, aký je to ťažký život. Ty si s tým bojoval a pripomínal im dôležitosť kultúry.
Pozrime sa pred pandémiu. Ročne som robil tri-štyri veľké charitatívne akcie. Nie sám, bolo tu strašne veľa ďalších umelcov, ktorí robili všetko možné pre choré, postihnuté deti či inú charitu. Fungovali sme ako tváre, ale nikdy sme to neodmietali. O to bolo horšie, aké reakcie sme teraz dostali naspäť od ľudí.
Ja som napríklad desať rokov robil projekt, ktorý vymyslel režisér Miloš Forman a režisér Jan Svěrák a volá sa Misia. Päťdesiat slávnych ľudí jazdilo na bicykloch a výťažok išiel na konkrétnu pomoc. Bývali to celodenné záležitosti, nie nejaké pro forma odfotenie sa pri šeku. Oddreli sme si to, chodili sme od dverí k dverám. Často som za deň nabicykloval aj sto kilometrov, aby sme deckám večer dali to, čo sme pre nich vyjazdili. Nikdy som ťiadnu charitu neodmietol. Po vypuknutí pandémie, keď nám všetko zatvorili a zakázali, by nám pomohla akákoľvek forma podpory. Namiesto toho som reakcie ľudí vnímal ako dosť veľkú zradu. No pochopil som, že je to také typické slovenské. V tomto sa líšime od Čechov. V Česku mali pred dvomi, tromi dňami tri a pol hodinový priamy prenos z Národného divadla. Bolo tam dvesto účinkujúcich, tridsať kapiel, šesť stejdžov. Akcia sa volala príznačne Národ sobě – kultura tobě. O niečom podobnom na Slovensku môžeme len snívať.
Tak, je to u nás s kultúrou iné… Už je to dávno, kedy Slovensko získalo Oscara za film Obchod na korze, aj to ho nerežíroval úplne slovenský režisér. Národ nevymeníš. Ale asi sa nedá zmieriť s bezmocnosťou, neempatiou, nepodporou, ktorú výrazne pociťujú umelci. Ale aj všetci osvetľovači, zvukári, kulisáci. Je veľa profesií, ktoré súvisia s umením…
Minulý rok som organizoval festival Žijeme tu s vami. Tam som urobil klaňačku všetkých zainteresovaných čiže všetkých technikov, zvukárov aj ľudí, ktorí sú v zákulisí každej kultúrnej akcie. Publikum bolo šokované, keď videlo, koľko ľudí sa prišlo pokloniť. To sú ľudia, z ktorých každý má svoju rodinu, každý má svoj okruh ľudí a každý niekoho živí. Každý platí hypotéku, dane, sociálku a neviem čo všetko. To sú všetko ľudia, ktorí počas pandemických zákazov prepadli cez záchrannú sieť alebo ktorí narazili na obrovskú neochotu štátu uľahčiť im ich osud. Narazili sme na neuveriteľné dotazníky a na veci, ktoré boli také komplikované, že nám s nimi nevedeli poradiť ani ITečkári.
Ale čo je najhoršie, a v čom sa zásadne líšime od Nemcov, Francúzov či Angličanov, je to, že keď zle vyplníte projekt, v ktorom spravíte jednu alebo dve formálne chybičky, tak to sa nestane, aby niekto zdvihol telefón a povedal vám: „Pán Slovák máte tam chybu, toto si opravte.“ Vy sa len dozviete, že vám zamietli projekt a že nemáte nárok oň požiadať znovu. To znamená, že aj úradníci na čele s ministerkou kultúry, ktorí by nás mali zastupovať sú ľudia, ktorí do tej kultúry nepatria a nemali by tam zavadzať. Mám ťažké srdce na politikov preto, že práve týchto tam napchali tí, ktorí vyhrali voľby.
Ako to riešiš? Si akčný človek, ktorému o tom asi nestačí len hovoriť.
Počúvam výčitky – načo sa my umelci do toho staráme, čo sa tu robí. My sme ale súčasť toho celého, tejto krajiny. Nakrúcal som dokument, ktorý sa volal Faunova záhrada. Dal som dokopy ľudí, ktorých mám rád. Rozprávali o tom, ako sa im vodí v týchto časoch. Boli to kvalitní umelci, ktorí nie sú v Smotánke. Jednoducho to najlepšie z tejto krajiny. Dal som im priestor. Bol som spoluautorom knihy Slovensko Noir, aj tam som hovoril o potrebe kultúry. Nakrúcam dokumenty a robím, čo môžem. Súčasne sa snažím uživiť, robím čo príde, nemôžem si teraz vyberať. Pripravujem projekty, píšem scenár a komédiu o Covide, ktorá sa volá Pusti ma von, Igor. Od politikov už nečakám nič. Svoje nádeje som zlomil cez koleno.
Ministerku kultúry naozaj nie je najhlasnejšie počuť ani smerom von a ani smerom k vám. Ty si sa s ňou aj niekedy rozprával?
Áno, niekoľkokrát. Minister kultúry je najzbytočnejší človek na svete, keď nemá svoj program a keď to nemá v hlave upratané. Umelci túto súčasnú nemajú radi, pretože s nimi nevie komunikovať a má podivné predstavy o kultúre. Ministerka kultúry vo svojich tézach hovorila, že kultúra má byť priateľská, optimistická a že dobrý minister kultúry je ako dobrý tréner, ktorého majú umelci rešpektovať. To je ako keby si niekto prečítal Pána prsteňov a potom by sa podľa toho pokúšal žiť. Je to nezmysel.
Smutno sa počúva o úpadku kultúry u nás. Teraz počas pandémie vzrástli zisky Netflixu, ľudia veľa počúvajú hudbu, čítajú knihy, hrajú počítačové hry. To všetko vyrobili ľudia, ktorí sa teraz nemôžu realizovať. Možno to je ten moment, ktorý by mala vláda alebo aj ministerka kultúry začať vyzdvihovať.
Tu je to totálne jednoznačné, ide o totálny dešpekt. S umelcami to vždy bolo divné. Jednak sa nás všetky vlády báli, pretože umelci boli prví, ktorí vyskočili na tribúny a chceli meniť svet. Tým „tí hore“ prichádzali o kšefty, takže nás začali ticho nenávidieť. Teraz, keď sa stali tieto veci, sme boli dlho lojálni. Deväťdesiatpäť percent umelcov chcelo viditeľnú a evidentnú zmenu, po výmene vlády sme sa potešili. Viem, že zmenu sme potrebovali, svojím spôsobom sme teda prvotné zlyhania politikov prehliadali. Ale to už nejde. Málokto vie, že prvá pomoc pre umelcov bola vypracovať projekt pre Fond pre podporu umenia.
Namiesto toho, aby sme dostali časť peňazí, o ktorú sme prišli, ako napríklad v Nemecku, sme museli vypracovať nezmyselné projekty, ktoré svet nikdy neuvidí. Aj to, kým táto možnosť prišla trvalo niekoľko mesiacov. Niektorí ľudia už nezvládali platiť odvody a pôžičky, lenže podmienka projektu bola, aby bolo všetko zaplatené. Mysleli si, že sa prihlási málo ľudí a schéma bola vypísaná na nejakých deväť miliónov eur čiže ujsť sa malo každému. Lenže ľudí sa prihlásilo omnoho viac a tým pádom začali vyradzovať tých, ktorí mali nedoplatky. Prebehlo to ako lavína. Čo sa týka skutočnej finančnej pomoci, tak doteraz bolo vyplatených milión a deväťdesiat tisíc eur. Dokopy, pre všetkých umelcov.
Ty si pred pár mesiacmi varil v reštaurácii a robili ste zbierky ostatným umelcom. Koľko ste tam dokázali vyzbierať?
Áno, zbieral som peniaze, aby sme mohli variť obedy pre tých, ktorí fakt mali hlboko do vrecka. Rozdali sme 150 až 200 obedov. Na sociálne siete som napísal, že keď niekto nebude mať peniaze, obslúžim ho ako anglického kráľa. Jednoducho si vážim svojich kolegov a dokázal som pochopiť, v akej zložitej situácii sa nachádzajú.
Je to naozaj smutné, že vy sa snažíte a pomáhate si navzájom a potom je tu slabý milión od vlády. Myslíš si, že sa to nejako zlepší?
Priznám sa, že sa mi o tom celom ťažko hovorí. Naozaj som sa už aj rozplakal, keď som robil rozhovor do nejakého portálu. To sme boli ešte hlboko v pandémii a vtedy nebola ani nádej na nejakú vakcínu.
Myslím si však, že umenie to celé prežije. Zrejme prídu roky zábavy, keď ľudí prestanú baviť všetky digitálne hračky a budú potrebovať na vlastné oči niečo vidieť a niečo prežiť, pretože už keď teraz vidia niečo online, všetci grcajú. Už to nikoho nebaví, ani mňa, ani účinkujúcich a ani divákov. Takže budeme v kontakte a budeme sa blízko seba zase zabávať.
Presne tak ako hovoríš, byť tam a zažiť to naživo po takej dlhej abstinencii bude niečo neskutočné.
Nie som nejaký influencer, ale na sociálnych sieťach na sleduje celkom dosť ľudí. Asi skôr kvôli mojej nevymáchanej papuli ako kvôli nejakej múdrosti, ku ktorej som teda nikdy nedospel. Stávalo sa mi, že mi ľudia napísali, že mi chcú poslať peniaze na účet, čo som vždy odmietol a poslal som im číslo účtu jedálne, v ktorej sa varilo, pretože som to považoval za potrebnejšie. Ja som na tom ešte dobre, môžem ísť brigádovať a ísť robiť hocičo. Ale je mi smutno z ľudí, ktorí majú kluby či techniku a platia vysoké splátky. Natočil som práve o týchto ľuďoch film, ktorý sa volal Neviditeľní. Počas natáčania mi ľudia plakali a ja som sám nariekal, prečo toto musím točiť. Dúfam, že to, čo sa teraz deje aspoň k niečomu povedie a že nás to naučí byť nejakým spôsobom lepšími.
Ešte sa vrátim k tvojej, ako ju sám nazývaš, „nevymáchanej papuli“. Vždy dokážeš pár slovami vystihnúť podstatu slovenského hulváta, poplatného politika a nikdy nie si vulgárny, ale vždy je to, čo píšeš na sociálnych sieťach britké. Máš s tým nejaké problémy?
Často sa mi stáva, že ma zablokujú na Facebooku. Je to zvláštne, že som asi jediný, ktorý nepoužíva vulgárne slová a ktorého dosť často zablokujú. Väčšinou to robia mladí kotlebovci, ktorí sa vedia brutálne uraziť. Títo ľudia s hroznou gramatikou a s príšernými profilovkami v maskáčoch s vlčiakom či huskym alebo zlostní dôchodcovia, ktorí by zabíjali a posielali do plynu, ma urážajú, ak píšu vedcom, aby si niečo naštudovali. Proti tomu budem stále písať. Nedávno som mal status, na ktorý sa mi ozval aj vedec Pavol Čekan. Písal som v ňom, že najväčším nepriateľom Slovákov po siedmich pivách je Bil Gejc a George Šoroš. A Čekan mi odpísal, že aj on. Odpísal som mu, nech si nefandí 🙂
Asi to nie je len na Slovensku, že práve títo jednoduchší ľudia sú možno najhlasnejší a že tým ostatným veľa vecí nestojí za komentár. Nechcem si myslieť, že Slovensko je také ako sú tí o ktorých hovoríš, militantní prostáčikovia v maskáčoch s huskym.
Počas premiéry toho môjho nepríjemného filmíku o kultúre Neviditeľní sme robili stream o kultúre. V najvyššom bode sme mali nejakých 140 tisíc pripojení. Kedysi dávno som robil predstavenie Príbeh ulice, ktoré bolo najúspešnejšie v dejinách tejto krajiny. Malo 150 tisíc divákov, prevažne mladých ľudí. Dnes je to naozaj blbé, no na druhej strane, nádej do budúcnosti tu je. To, že v nejakej krajine existuje malá Greta, ktorá má veľa obdivovateľov medzi mladými ľuďmi, to že mladé decká dnes triedia odpad, to že brazílsky prales je taký istý problém pre nás ako zle označený priechod na Slovensku. To je tá nádej. Aj teraz počas pandémie si treba pamätať všetkých, ktorí umreli a ako sa volali, pretože aj oni budú niekomu chýbať. Práve tieto rany sa dajú liečiť prostredníctvom umenia.
Keď sa pozeráš na akvárium vidíš, aké je krásne a čisté. Tam dole je vždy tvorček, ktorý to všetko čistí, ktorého aj tie najväčšie ryby nechávajú na pokoji jednak preto, že je kostnatý ale aj preto, že to akvárium čistí. Bez neho by bolo beznádejne špinavé. A to sú vlastne umelci. Aj dnes chodia na onkologické oddelenia tešiť choré deti. Toto je práca umelcov. Povedal som hrozné veci, ale verím, že na druhej strane existuje dúha, ktorá opäť vyjde.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.
