Škola v Dlhom nad Cirochou má vlastné hriadky aj ovocný sad starých odrôd. Žiaci pri záhradkárčení prepájajú vedomosti v praxi a budujú aj mäkké zručnosti

Ani v dedine nie je každý záhradkár

Napriek tomu, že Dlhé nad Cirochou je malá obec, ktorej obyvatelia žijú predovšetkým v rodinných domoch, nie všetky deti vedia, ako sa o rastliny starať. „Tie, ktoré žijú napríklad aj so starými rodičmi, pestujú, majú ovocné sady, vedia pracovať v záhrade a používať náradie. Potom sú tu deti z mladých rodín, ktoré majú len trávnik a pár kríčkov,“ popisuje učiteľka.

„Často sa mi stáva hlavne v piatom ročníku, keď s týmito prácami začíname, že si povieme, ako pracovať s náradím bezpečne, všetko im ukážem a deti hovoria: No ale ja toto doma nerobím. To mám ja kopať? Veľmi sa tomu čudujú a niektoré to na začiatku ťažšie prijímajú. Mysleli by sme si, že keď sú z dediny, je to pre nich prirodzená súčasť, ale už to tak úplne neplatí.“

Pestovanie zeleniny a ovocia je tak výsadou hlavne starších ročníkov, aj keď podľa Jany badať pomalý návrat k tejto tradícii aj u mladších. „Je to tým, že sa veľa vraví o tom, že je lepšie si zeleninu vypestovať ako kupovať, lebo v potravinách sa môže nachádzať všetko možné. Viac ľudí sa vracia k pestovaniu vlastných plodín a nachádzajú v tom čaro, že aj keď sú možno unavení z práce, v záhrade sa tou fyzickou prácou odreagujú,“ popisuje.

Praktické aj mäkké zručnosti zo záhrady

Pri práci v záhrade sa žiaci učia praktickým zručnostiam, ale budujú si aj soft skills. „Vnímam u nich počas roka posun v tom, že sa predovšetkým naučia pracovať v skupine, lebo výsledok je ich spoločné dielo,“ hovorí učiteľka. Žiaci sa musia medzi sebou naučiť komunikovať, čo ukáže napríklad, kto je vodcovský typ. „Aj keď je to niekedy sprvu také rozladené, tak sa to časom uprace.“

Na iných hodinách sa delenie do skupín robieva skôr náhodne, pri práci v záhrade necháva Jana žiakov pracovať v rovnakých skupinách so špecializáciou na konkrétnu činnosť. „Takisto majú zodpovednosť za to, čo urobia – keď niečo zasejeme, tak aby nám to aj vzišlo, alebo keď ideme plieť záhon, tak aby sme nevytrhali to, čo na ňom pestujeme. No a určite je tam aj hrdosť a radosť, keď vidíme, že sa nám niečo podarilo.“

Pestovateľské práce a technická výchova boli ešte za socializmu pomerne silno zastúpené medzi školskými predmetmi. Po revolúcii pestovanie ako samostatný predmet zaniklo a technická výchova prešla viacerými zmenami. „Tým, že sa začali vyučovať povinne jazyky, pričom počet hodín sa celkovo nenavyšoval, bolo potrebné brať inde. A samozrejme sa bralo takýmto predmetom, ktoré podľa niektorých nie sú vôbec dôležité,“ hovorí učiteľka.

Tým sa však podľa nej poškodilo žiakom, ktorí nie sú úplne študijné typy. „Môj osobný názor že, že učiť trojkára na základnej škole dva cudzie jazyky nemá žiaden veľký výsledok a možno keby sme ho naučili niečo praktické a vybudovali uňho vzťah napríklad k pôde, bolo by to preňho  oveľa lepšie.“ Aj slabší žiaci tak nastupujú na školy, na ktoré nemajú schopnosti a nevedia si nájsť poriadne uplatnenie. „Je to dôsledok toho, že už na základnej škole sme ich odrezali od skutočného života – nenadobúdajú vzťah k niečomu konkrétnemu.“

Paradajky, cvikla, ale aj jablká starých odrôd

Na dvore Janinej školy toho rastie oveľa viac, ako len bežná tráva. Žiaci majú svoje hriadky, skleník, kompost aj sad stromov starých odrôd. Pred hodinou vždy vedia, že sa majú obliecť, najlepšie do starších vecí, ktoré môžu aj zašpiniť a prísť k prístrešku na náradie. Tam im Jana povie, čo treba v záhrade porobiť a pracujú na tom väčšinou v skupinách. „Na záver si dáme zhodnotenie, čo sa nám podarilo, čo sa nepodarilo a ak sme niečo pobabrali, tak si povieme, čo to bolo.“

Pestovanie začína už pri semiačkach. Žiaci si ich sadia do malých parenísk v triede a pestujú si vlastné priesady. „Vidia, koľko si to vyžaduje času a čo sa stane, keď urobia chybu, že sadeničky prelejú alebo na ne naopak zabudnú. Keď potom ale koncom leta prídu do skleníka a vidia, že tam tie paradajky alebo papriky dozreli, tak ich to teší, lebo vidia výsledok svojej práce,“ hovorí učiteľka.

Okrem paradajok a papriky pestujú aj cviklu, mrkvu, reďkovky, ale aj kvety, ktorými skrášľujú okolie školy, jahodové záhony či kríky s ríbezľami a zemolezmi. „Deti sa ma udivené pýtali, či tie jahody môžu zjesť. Tak som im hovorila, že to predsa nenecháme slimákom,“ smeje sa Jana.

O celú záhradu sa starajú predovšetkým žiaci. Školník pomáha len, pri ťažších prácach, alebo keď je treba niečo ťažšie odviezť. Nie je teda ani potrebné, aby tam po víkendoch chodili pracovať učiteľky. „To by sa ani nedalo, lebo ja mám svoju vlastnú záhradu, o ktorú sa musím starať,“ hovorí Jana so smiechom.

Ovocie z vlastných stromov

Súčasťou školského areálu je aj sad ovocných stromov. Sadil ich pred desiatkami rokov bývalý riaditeľ školy, pán Hajtáš. Ten bol nielen v Dlhom nad Cirochou, ale aj v jej okolí známy ako ovocinár. „Pestoval vlastné stromy, vedel ich štepiť,“ popisuje učiteľka.

„Keď sme teraz robili mapovanie starých odrôd po dedine, tak sme zistili, že všetky sadenice starých odrôd podchádzali od neho. On tým teda bol známy, venoval sa tomu dlhé roky. Teraz v obci nie je žiaden ovocinár. Staršia generácia to nejak nepreniesla ďalej, tí mladší o to asi nemali záujem, tak sa to trochu vytratilo.“

Po zapojení do projektu Sadovo sa to rozhodli v škole zmeniť. Okrem toho, že chceli zistiť, aké odrody rastú na ich školskom dvore a pomôcť sadu s obnovou, vybrali sa zmapovať aj iné staré ovocné stromy v rámci dediny. Pán školník žiakom vytipoval záhrady, kde by také stromy ešte mali rásť a ony si dohodli návštevu s ich obhliadkou. Na návšteve mali odhadnúť výšku stromu, zmerať mu obvod kmeňa, odfotiť jeho plody na strome a zobrať z nich vzorku na určenie odrody. „V prvej záhrade sa nám stalo to, že deti na všetky úlohy zabudli, lebo sa s majiteľom tak zarozprávali. Museli sa tam teda vrátiť,“ smeje sa Jana.

Potešení záujmom boli aj majitelia vzácnych stromov. „Pán školník, ktorý sa s nimi stretáva, mi povedal, že jeden z pánov, ku ktorému sme sa nedostali, lebo bol v karanténe, bol z toho veľmi sklamaný. Dohodli sme sa teda s jedným zo žiakov, Damiánom, že potom pôjde ešte aj k nemu,“ hovorí učiteľka. Domáci boli podľa nej hrdí, že sa niekto zaujíma o to, čo vzácne doma majú. Ani ich vlastní príbuzní si možno neuvedomujú, že to nie je len tak, že majú vlastné jabĺčka, ktoré im vydržia až do jari. „Takto sa to vyzdvihlo ako niečo vzácne.”

Stromy ako budúcnosť

V rámci mapovania odhalili v obci desiatku rôznych odrôd. Napríklad Blenheimskú renetu, Boskoopské červené, Coxovu renetu. „V obci tieto stromy začali miestni nazývať po svojom. Je asi prirodzené, že sa prenášaním z generácie na generáciu názvy menia. Pre deti to bolo zaujímavé, lebo ony poznajú z obchodu len žlté, zelené a červené jablká. Páčili sa im tie názvy aj ich príbehy z Atlasu starých odrôd,“ hovorí učiteľka.

Niektorých žiakov to príbeh starých stromov veľmi chytil za srdce. Napríklad deviatak Damián, ktorý chce byť záchranárom, sa počas exkurzie do ovocného sadu v Bielych Karpatoch do témy podľa Jany tak ponoril, že má pripravené semienka na pestovanie vlastných semenáčov starých odrôd. „O stromoch rozpráva s takým nadšením, že som mu hovorila, že svoje rozhodnutie ešte môže zmeniť a venovať sa stromom.“

Je teda možné, že vďaka pestovateľským prácam a projektu Sadovo sa niektorí zo žiakov rozhodnú tejto oblasti aj profesne venovať. „Bavili sme sa o tom, že je to veľmi perspektívne, lebo ľudia sa k tomu postupne vracajú. Deti na exkurzii videli, aký je o to obrovský záujem. U nás pracovných príležitostí nie je veľa, fabriky sa sem nebudú hrnúť a toto by mohla byť cesta. Častom im hovorím, že je to možno trochu ťažšie, keď pracujete vonku, ale robíš si svojim tempom, si v prírode a máš kľudný život bez naháňania,“ popisuje učiteľka.

Rez stromov aj pre rodičov

Ovocný sad je obľúbenou súčasťou školy. Keď sú jablká zrelé, deti vedia, ktoré stromy majú tie najchutnejšie plody. Jablká zjedia v škole ako doplnok k desiatej. So žiakmi plánujú vyrobiť aj solárnu sušičku, v ktorej by ich mohli vysušiť a uvažujú nad priestormi, kde jablká uskladniť. „Je ich u nás veľmi veľa a nestíhame ich všetky spracovať,“ hovorí učiteľka.

V škole stromy okrem plodov používajú aj na vyučovanie, napríklad matematiky. Učili sa na nich jednotky dĺžky či iné matematické úkony. Matematika v záhrade im podľa učiteľky pomáha aj zlepšovať svoj odhad, aby vedeli, či niečo preskočia, či niekam dočiahnu. A tiež si v záhrade dokážu prepájať znalosti z iných predmetov a používať ich v praxi. „Moje obľúbené je nakladanie fúrika – to je predsa páka, teda fyzika. Ja im vždy hovorím, že tá fyzika je všade okolo nich.“

Nie všetky pôvodné stromy zo školského sadu prežili dodnes v dobrom stave a niektoré bolo potrebné nahradiť. V rámci projektu Sadovo tak dosadili niekoľko nových stromov starých odrôd jabloní, ale aj hrušiek. Sad doplnili slivkami  či sliviek, ktorých je v dedine pomenej.

„Na novozasadených stromoch si ukážeme aj to, ako sa správne orezávajú stromy,“ hovorí Jana. Pozvať by chceli aj rodičov, ktorí by sa chceli viac dozvedieť o pestovaní veľkých stromov starých odrôd, ktoré postupne miznú z krajiny. „Ľudia majú často strach z toho, aké sú vysoké a veľké. Keď sa to ale na začiatku oreže dobre, netreba už neskôr veľa orezávať a úrodu majú takú, že pár stromov zásobí celú rodinu.“

---

Projekt Sadovo realizuje Živica vďaka finančnej podpore od Nadácie Tesco a s odborným garantom FEE Technická univerzita vo Zvolene.