Digitálne technológie sú dnes každodennou súčasťou nášho života. Napriek tomu mnohí nevieme, ako sa tvoria, na akom princípe fungujú a občas sa v nich strácame. NINA POLÁKOVÁ pracuje ako UX dizajnérka v štúdiu Lighting Beetle a venuje sa tomu, aby sme sa na webstránkach a v aplikáciách vedeli čo najľahšie zorientovať. Sú weby zámerne programované tak, aby nami manipulovali? Čo si myslí o lajk tlačidle na Facebooku? Čítajte alebo počúvajte v rozhovore v rámci série Technológie – ON či OFF.
Technológie sú dnes už úplne bežnou súčasťou nášho každodenného života. Nie každý s nimi vie však pracovať do rovnakej miery, niekomu to ide tak prirodzene a iný sa s tým doslova trápi. Čím to je?
Je to určite do veľkej miery aj skúsenosťami. Ľudia si často robia srandu, že starší ľudia nerozumejú technológiám alebo aj oni sami sa bránia, že to aj tak nikdy nepochopia. Samozrejme, že sú v úplne inej pozícii ako mladší ľudia, ktorí vyrastali so smartfónom alebo tabletom v ruke. Je teda úplne normálne, keď niekto, kto začal technológie používať neskôr, im až tak nerozumie. Tiež je to ale ovplyvnené nastavením našej mysle. Robili pokusy, kde sa pýtali ľudí, či chcú skúsiť jednoduché úlohy na počítači a zároveň zisťovali ich predošlú úroveň skúseností s počítačmi a vyšlo im, že bez ohľadu na skúsenosť zvládli tie úlohy lepšie ľudia, ktorí boli viac otvorení sa to naučiť a naučiť sa používať technológie.
Tí, ktorí si hneď na začiatku povedali, že to sa nikdy nenaučia, to mali horšie. Je to podobné, ako keď si poviem, že napríklad neviem kresliť alebo som drevo na šport, prípadne nám niekto vsugeroval, že na to nemáme schopnosti – nikdy sa v tom nestaneme dobrí. Keď teda uvidíte, že niekto zaváha, je fajn mu ukázať, ako to funguje a možno sa to naučí. Ja mám napríklad starú mamu, ktorá má 80 rokov, používa Instagram, Facebook a Skype, nemá vôbec technické vzdelanie a pravidelne mi nadáva, že postujem málo fotiek na internet, takže sa to môže naučiť skutočne každý (smiech).
Vypočujte si tento rozhovor ako podcast zo série o vzťahu ľudí a technológií, ktorú pre vás pripravujeme s podporou Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis:
Takže stará mama Instagramerka, to bude asi jedna z tých najstarších používateľov na tejto sieti.
Áno, občas mi hovorí, že pridávam veľmi málo stories a mala by som ich robiť častejšie. Ja som o stories ešte ani nevedela, keď mi o nich povedala prvýkrát.
A čo dáva do svojich stories, ak to môžeš prezradiť?
Rôzne blahoželania k narodeninám alebo zdieľa viackrát tú istú fotku.
Je to teda aj o prístupe a ochote sa učiť. Sú však ľudia, ktorí majú na digitálne zručnosti lepšie predpoklady z psychologického hľadiska, možno lepšiu predstavivosť, fotografickú pamäť či abstraktné myslenie?
Určite, každý je v niečom lepší ako ostatní ľudia. Niekto vie napríklad lepšie hrať na hudobný nástroj bez väčšej námahy a podobne to môže byť aj s technológiami. To ale neznamená, že sa to nemôže naučiť každý. Často to nie je vina používateľa, keď nerozumie napríklad nejakej stránke, ale je to o zlom dizajne. Digitálne produkty by mali byť navrhnuté tak, aby im skutočne rozumel každý. A práve na to sme tu my UX dizajnéri.
Dnes už s technológiami vedia pracovať aj úplne malé deti. Aj dvojročné deti vedia spustiť foťák na telefóne svojej mamy, pritom ich to nikto neučil. Je to dané len zvedavosťou a keby boli naši starí rodičia rovnako zvedaví ako tie malé deti, prišli by na to?
Myslím si, že áno. Veľa vecí sa deti učia ľahko, lebo sú často sebavedomejšie, ešte nie sú ovplyvnené tým, že by niečo nedokázali. Čítala som výskumy o tom, že deti si po nástupe do školy už menej veria, lebo už sú ovplyvnené stereotypmi o tom, kto čo vie a kto nie. Malé deti sú ešte zvedavé a neriešia, že by malé deti nemali vedieť pracovať so smartfónom.
Takže aj na tých starších ľudí pôsobí aj to, čo sa hovorí, že im to jednoducho už príliš nepôjde?
Áno.
Často je teda na vine dizajn. Ty si UX dizajnérka. Ako by si charakterizovala túto pozíciu?
Pracujem ako dizajnérka v LB studio. UX je skratka z anglického user experience, teda používateľský zážitok. My sa staráme o to, aby boli weby, aplikácie, ale aj offline produkty navrhnuté tak, aby im ľudia ľahko rozumeli. To znamená, aby ste nemuseli na webe stráviť celé hodiny, kým vybavíte, čo potrebujete a aby vám technológie život zjednodušovali a nie skomplikovali. Tiež sa venujeme aj textom na webe. Píšeme ich tak, aby im človek rozumel a aby boli napísané jazykom, akým sa aj my bežne bavíme.
Táto pozícia je relatívne nová. Ako dlho UX dizajn existuje a prečo prežíva boom až teraz, keď digitálne technológie používame už niekoľko desaťročí?
UX dizajn existuje už dlho, ale je pravda, že u nás na Slovensku je to ešte vcelku nová disciplína, aj keď našťastie ide celkom rýchlo dopredu. Kedysi to bolo tak, a niektorí ľudia si to tak predstavujú stále, že weby a aplikáciu sú hlavne o kóde a nič iné sa tam nedeje. Našťastie to dnes už vo väčšine prípadov tak nie je.
Skús pre človeka, ktorý na vývoji webu alebo aplikácie nikdy nepracoval, priblížiť čo sa deje v tom pozadí, ako prebieha proces návrhu. Čo všetko do toho procesu vstupuje, kým sa my ako užívatelia dostaneme na finálnu stránku alebo do aplikácie?
My ako UX dizajnéri vstupujeme do procesu hneď na začiatku, pretože sa chceme spoznať s používateľmi. Niekedy je to široká skupina ľudí, napríklad, keď robíme nejaký veľký e-shop, ale niekedy je to úzka skupina ako lekári, účtovníci alebo vedci. Snažíme sa ponoriť do ich sveta, zistiť, ako komunikujú, ako rozmýšľajú, sledujeme ich pri práci, snažíme sa ich pochopiť a na základe toho potom navrhujeme produkty. Tie by totiž mali byť prispôsobené im a nemalo by to byť opačne, že niečo sa vytvorí a človek sa to potom musí naučiť a prispôsobiť sa tomu. My teda dizajnujeme na základe toho, čo sme zistili v prieskume s používateľmi a potom tak isto to ešte testujeme a vychytávame chyby a hľadáme vylepšenia. Sme akoby takí ambasádori používateľov. Do projektov presadzujeme potreby ľudí, vnášame do nich ľudskosť, jednoduchosť a pozitívne emócie, pretože technológie tu majú byť pre ľudí.
Vy teda poviete programátorovi, napríklad ako majú byť zoradené jednotlivé prvky podľa toho, čo zistíte v prieskume?
Áno, my tvoríme na základe prieskumu takzvané wireframy, čo sú obrázky v nízkom rozlíšení, ktoré ďalej spracováva vizuálny dizajnér. My teda nakreslíme, kde by mal byť ktorý obsah, určíme, čo je dôležitý obsah, čo sú dôležité informácie, ktoré by mal zobrazené tak, aby si ich používateľ hneď všimol. Potom to postupuje k vizuálnemu dizajnérovi, ktorý sa stará o to, aby to bolo okrem používateľnosti aj krásne a nasledujú naši developeri, ktorí sa starajú o to, aby sa to prenieslo z návrhu do reality.
Celý proces dizajnu je dnes už pomerne komplikovaný. Spomínala si, že potom produkt ešte testujete. Ako také testovanie prebieha?
Sú rôzne spôsoby. Niekedy nás môžete napríklad stretnúť na ulici alebo v obchodnom dome so smartfónom, kedy vás požiadame, aby ste skúsili novú aplikáciu. Potrebujeme širokú vzorku, čiže oslovujeme mladých, starších, mužov aj ženy, aby sme to mali testované na každom. Sledujeme, človek tú appku vie použiť, čo sme spravili zle a pýtame sa hlavne na kritiku, ktorá nám najviac pomáha to zlepšiť. Ak nás teda niekedy takto stretnete, tak sa nebojte, nechceme vám nič predať, len nadizajnovať aplikáciu pre ľudí (smiech).
Testujúcemu človeku zadáte aj nejakú úlohu, aby na tej webke napríklad niečo našiel?
Presne tak. Dáme mu úlohu a pozeráme sa, či vie tú aplikáciu použiť tak, ako potrebuje. Často robíme aj A/B testing, teda máme dve verzie tej istej aplikácie a zisťujeme, pri ktorej používatelia strávili menej času, menej váhali a potom si vyberieme tú, ktorá je lepšia.
Na vašej stránke som videla aj akési špeciálne okuliare, pomocou ktorých sledujete, kam sa človek pozerá. To sa používa bežne?
Sú to takzvané eye trackingové okuliare, ktoré skutočne snímajú, kam sa človek pozerá a používame ich nielen na aplikácie, ale sledovali sme s nimi napríklad aj pri návštevníkoch obchodu, kam sa pozerali, čo ich najviac zaujalo a či sa vedeli ľahko zorientovať.
Keď si predstavíme displej počítača, je miesto, kam človeku oko najčastejšie zabehne?
Platí, že čím nižšie si na stránke, tým menej ľudí tam chodí. My dávame pozor napríklad aj na veľkosť písma a prvkov, aby používateľ dostal tú najdôležitejšiu informáciu čo najskôr.
Tým, že „ajťáci“ vidia do fungovania softvéru či počítača veľmi do hĺbky, býva občas ťažké pre bežného používateľa im vysvetliť, čo by vlastne chcel alebo akú má predstavu. Dá sa teda povedať, že UX dizajnéri sú akoby tlmočníkmi medzi bežnými ľuďmi a profesionálmi z IT?
Presne tak, veľmi pekne si to popísala. My pracujeme aj s používateľmi aj s developermi a sme tak akoby medzi nimi a snažíme sa ich spojiť. Developeri často majú, tým, že sú takí šikovní a veľmi rozumejú technickej stránke, takzvanú curse of knowledge a je pre nich ťažké empatizovať s človekom, ktorý nemá toľko skúseností ako oni. My sme tu na to, aby sme im pretlmočili potreby používateľov a prispôsobili dizajn tomu, aby ho chápal aj bežný človek, nielen developer.
Používajú UX dizajnérov bežne všetci alebo je to skôr taká špecialita?
Ešte to nie je také úplne bežné. Stále sa stretávame s tým, že niekde majú iba developera a od neho čakajú, že bude zároveň grafik aj UX dizajnér, prípadne ten UX dizajn úplne vynechajú. Stále viac firiem ale už pracuje aj s UX dizajnérmi. Je to dobré aj pre biznis, pretože keď máte napríklad dobre navrhnutý eshop, ľudia si v ňom skôr niečo kúpia, pretože ho vedia použiť. Keď máte v eshope komplikovanú navigáciu a človek tam nevie nič nájsť, odíde a už sa tam nikdy nevráti. My sa teda snažíme spojiť biznis potreby s potrebami používateľov, aby bol každý spokojný.
Aký je najväčšia výzva, ktorú si v tomto smere musela riešiť? Pri tej komplikovanej navigácii mi napadla stránka slovensko.sk, ktorá je asi príklad jednej z takýchto výziev, kde je veľmi náročné umiestniť to množstvo prvkov tak, aby im rozumel aj laik.
Stretávame sa aj s takýmito výzvami. Je to veľmi dané aj tým, že niektorí ľudia pracujú v oblasti už roky a je pre nich ťažké si predstaviť, aké to je pre človeka, ktorý v tej oblasti nie je odborník a vidí to prvýkrát. V tom nám pomáha ten prieskum, vďaka ktorému im vieme ukázať, že ľudia, ktorí na stránku prišli prvýkrát alebo aj desiatykrát tomu nerozumejú a potom im vyvolávajú, lebo nevedia nájsť informácie a tým im zaťažujú ľudí. Aj na to sme tu teda my, aby ľudia nemuseli niekam telefonovať alebo chodiť osobne.
Dizajn teda môže mať pomerne ďalekosiahle efekty. Akými ďalšími spôsobmi vie ešte UX dizajn pomôcť?
Pomáha nám určite v tom, že dnes už sú mnohé veci digitalizované a nemusíme to vybavovať osobne. Keď je do toho procesu zapojený UX dizajnér, tak to trvá kratšie. Napríklad, keď aj architekti zapoja UXáka do navrhovania obchodu, bude pravdepodobné, že človek sa tam lepšie zorientuje a bude sa tam cítiť dobre. Nedávno sme mali možnosť vidieť, ako UX dizajnéri pomáhali zabrániť šíreniu poplašných správ – po vyhlásení Donalda Trumpa, že vyhral voľby ešte predtým, ako boli spočítané hlasy, pridali mnohé stránky upozornenia, že víťaz ešte nebol vyhlásený a twitter začal blokovať jeho zdieľanie falošných správ.
Niekedy je to teda naozaj len otázka jednej vety, ktorou môžete pomôcť šíreniu niečoho zlého. Napríklad Facebook ponúka pomoc ľuďom, ktorí vyhľadávajú samovražedný obsah, tumblr zas pri vyhľadávaní chorobne štíhlych modeliek ponúkne informácie o tom, kde môžete vyhľadať pomoc. Toto všetko sú príklady emočne inteligentného dizajnu, čo je dizajn, ktorý pracuje s emóciami človeka a dokáže mu aj pomôcť.
Človeka skôr v dnešnej dobe hoaxov napadajú skôr negatíva, kedy dizajn úmyselne zavádza ľudí, manipuluje ich a tak ďalej. Vieš povedať príklady, kedy sa nás snažia vlastníci webov alebo appiek manipulovať?
Stretávame sa s takzvanými dark patterns, teda nekalými praktikami, ktoré sa snažia používateľa donútiť urobiť niečo, čo nechce a používajú na to citové vydieranie. Napríklad, že vám vyskočí popup, či chcete odoberať newsletter o zdravom jedle a môžete si vybrať medzi tlačidlom „áno, chcem“ alebo „nie, nechcem byť zdravý“. Je pre nás ťažké kliknúť na tlačidlo, ktoré hovorí, že nechcem byť zdravý – všetci chceme byť zdraví a cítili by sme sa previnilo, keby sme na to klikli – tak často súhlasíme s tým newslettrom, aj keď oň reálne nemáme záujem. Alebo iná situácia – vyskočí vám reklama, umiestnená tak, aby ste na ňu nechtiac klikli, niekedy to zašlo až tak ďaleko, že reklama vyzerala tak, že máte na displeji vlas a tým, že ste sa ho snažili odstrániť, tak ste na ňu klikli, aj keď ste nechceli. My sa tieto praktiky snažíme odstraňovať.
Sú toto ale praktiky, ktoré sú bežné ešte aj dnes? Ja mám pocit, že som dlhšie niečo takéto nevidela a ľudia na to možno už len tak ľahko neskočia.
Bohužiaľ sa s tým stretávame, ale dizajnéri pracujú na tom, aby toho bolo stále menej, lebo vydieranie používateľov nie je cesta. Často sa to totiž môže diať spôsobom, že si používateľ ani neuvedomí, že sa niečo deje.
Nový dokument Social Dilemma od Netflixu hovorí o tom, že sociálne siete sú vyslovene dizajnované tak, aby na nich ľudia trávili čo najviac času a tým pádom podporujú návykovosť. Je to pravda, vnímaš to aj ty?
Vidím veľa prípadov, ako sociálne siete podporujú závislosť, zvyšujú neistotu ľudí, útočia na ich sebavedomie, ale našťastie stále viac dizajnérov sa prikláňa k odstraňovaniu týchto prvkov, o etickom dizajne sú celé konferencie. Dobrý príkladom je napríklad Instagram, ktorý ste kedysi mihli scrollovať donekonečna, no dnes dostanete upozornenie, že ste videli všetky posty a appku tak môžete vypnúť a venovať sa niečomu inému. Tak isto sa nezobrazuje počet lajkov, aby ste sa nemohli porovnávať s inými ľuďmi. Tiež sa teraz upúšťa od takzvanej gamifikácie, čo je uplatňovanie vzorcov z počítačových hier v dizajne, kedy vás napríklad aplikácia odmeňuje, keď niečo urobíte. To však môže byť aj veľmi pozitívne, napríklad aplikácie na šport vám dajú odmenu za dosiahnutie cieľa a to vás môže motivovať, že si pôjdete znova napríklad zabehať. Môže to však spôsobovať aj to, že sa k inej aplikácii neustále vraciate a potom sa cítite zle, že ste strávili priveľa času na mobile.
Spomínala si, že Instagram sa snaží limitovať súťaživosť v páčikoch, teda srdiečkach. Aj v tom spomínanom dokumente označovali vývojári palec hore ako kontroverzný nástroj, ktorý sa stal pre mnohých používateľov až merateľom vlastnej hodnoty, čo môže viesť až ku depresii a rôznym psychickým problémom. Ako to vnímaš ty z pohľadu dizajnérky? Ponechala by si ho?
Je to veľmi ťažké, pretože dnes si mnohí ľudia vyložene na internete zarábajú a podľa toho, kto má koľko lajkov, tak ho osloví nejaká značka a ponúkne mu spoluprácu. Veľa ľudí si tiež porovnávalo výzor a používalo rôzne appky na to, aby si vyretušovali tvár. Na Facebooku sa mi páči, že pridali aj iné reakcie, lebo keď niekto zdieľal niečo negatívne a vy ste mu chceli vyjadriť súcit, tak ste mu dali lajk a mohlo to pôsobiť, že sa vám páči, že sa niečo zlé stalo. Priznám sa, že Facebook je sieť, ktorú osobne používam najmenej, najviac ma stresuje, všetkých som si unfollowla a už tam sledujem iba meme so psami, aby som videla len to pozitívne. Často mi tam chýbajú aj iné reakcie, najčastejšie smajlík s prevrátenými očami, napríklad na to, keď dnes ľudia šíria nepravdivé informácie o korone.
Prečo nepoužívaš Facebook? Čo konkrétne sa ti nepáčilo?
Najhoršie je otvoriť si sekciu s komentármi, kde človek vidí, ako vedia byť ľudia k sebe strašne zlí. Aj keď sa to snažia monitorovať, nezvládajú to úplne. Mňa tam stresuje to, že tam vidím veľa negatívnych správ a ľudia sa tam často hádajú, preto si tam radšej pozriem len tie psie videá.
Práve tá negativita na Facebooku je témou mnohých ľudí. Jedna z teórií je, že algoritmus vníma to, že zlé správy sa medzi ľuďmi prirodzene šíria lepšie a tým pádom sa zobrazia viacerým ľuďom. Nie je to teda tým, že by tam ten pozitívny obsah nebol, ale šíri sa horšie ako ten negatívny. Dá sa to zmeniť?
Určite sa preto snažia robiť nejaké kroky. A niečo vieme urobiť aj my – nebudeme sledovať stránky, ktoré šíria falošné správy, použijeme kritické myslenie a predtým, ako niečo zdieľame sa zamyslíme, kto ten článok napísal a či je to naozaj tak a tiež by sme mali snažiť nebyť k sebe tak agresívni, nehádať sa na internete a vyberať si, čo nás zaujíma. Takisto ľudia vždy môžu stránkam napísať spätnú väzbu a možno by sme mohli skúsiť sa k tomu vyjadriť.
Ty si vyštudovaná psychologička a medzi UX dizajnérmi je práve veľa ľudí s týmto pozadím. Čím to je? Je to tým, že sledujete správanie používateľov?
Presne tak. Celý UX dizajn je založený na psychológii. Ľudia vnímajú digitálne prostredie na základe rovnakých pravidiel, ako vnímajú okolitý svet. Väčšina pravidiel, ktorými sa pri dizajne riadime pochádzajú zo psychológie a vznikli dávno pred internetom. Napríklad podobne, ako keď vojdete do obchodu a potrebujete sa tam zorientovať, to funguje aj na webe. Tak isto sa staráme o to, aby bol dizajn prístupný pre všetkých, pozeráme napríklad na to, či je text prístupný aj pre ľudí s dyslexiou alebo poruchami zraku.
Na svete je napríklad 300 miliónov farboslepých ľudí, preto by sa nemali vedľa seba ocitnúť dve rovnaké ikony, z ktorých každá slúži na niečo iné, no sú odlíšené iba farbou. Tak isto nevidiaci ľudia potrebujú, aby im čítačka textu vedela bez problémov prečítať stránku. Tiež sa staráme o to, v akom emočnom rozpoložení je používateľ vo chvíli, keď sa nachádza na danej stránke. Niekedy sa napríklad hodí použiť humor, ale keď sa stala napríklad nejaká chyba, môže byť nahnevaný a nemusí mu to padnúť dobre. Pri prieskume s používateľmi robíme často výskumné rozhovory, ktoré sú dosť náročné a v tom je naša výhoda, že sme si to natrénovali v škole.
V škole ste sa venovali aj UX dizajnu? Alebo aká bola tvoja cesta do tejto oblasti?
Práveže nie, v tom čase to bola ešte novinka. Aj ľudia, ktorí ku nám chodia na prax študujú UX dizajn v zahraničí. Našťastie sa princípy zo psychológie dajú využiť aj tu. Ja som dlho po škole pracovala na iných pozíciách a náhodou som sa dostala k dizajnu, kde som sa veľmi našla.
Čo ťa vie najviac vytočiť? Aké najväčšie chyby robia ľudia, keď nastavujú weby?
Moji kolegovia vedia, že som veľký nepriateľ vyskakovacích okien. Stretávame sa s nimi veľmi často, ale snažíme sa zvoliť nejakú inú formu. Často sa nám na to sťažujú používatelia. Venujeme sa veľa aj tomu, ako sú napísané texty. Často sú písané akoby pre odborníkov či právnikov a je ich na stránke veľmi veľa, pričom máme dáta o tom, že ľudia na webe čítajú maximálne 20 % textu. Nemá teda zmysel ich zaťažovať zbytočne veľkým množstvom textu. Tak isto sa málo dizajnuje pre ľudí s rôznymi ochoreniami alebo obmedzeniami. Tristo miliónov ľudí na svete má úzkostné poruchy, ďalších 50 miliónov epilepsiu a napriek tomu vidím stále niekde niečo blikať, vyskakovať, čo u nich môže spustiť problémy. Chcela by som, aby ľudia viac zohľadňovali pri dizajne aj tieto veci a aby si uvedomili, že sa dá urobiť dizajn, ktorý je krásny, ale zároveň prístupný pre všetkých. Dizajn, ktorý nie je prístupný pre všetkých, ktorí ho potrebujú používať, pre mňa ako psychologičku nie je krásny.
Ako vnímaš to, že Slováci síce vedia ovládať technológie, čo vyšlo aj z posledného prieskumu digitálnych zručností, ale len málo z nich rozumie tomu, o čom sa tu teraz rozprávame – na základe akých princípov tie technológie fungujú. Nie je to podľa teba nebezpečné? Každodenne používame niečo, o čom nevieme, ako to funguje?
Určite je dobré, aby človek mal základné znalosti aspoň o tom, čo je bezpečné zdieľať na internete a čo nie a tiež kriticky uvažovať o informáciách, ktoré nájdem na internete. Sú totiž ľudia, ktorí si myslia, že keď bolo niečo na internete, tak to je pravda. Dobré je čerpať ich aj z iných zdrojov. Nemyslím si však, že by každý musel byť odborník na technológie, na to sme tu aj my, aby sme to navrhli tak, že to vie každý jednoducho použiť.
Jedna z veľkých otázok sú napríklad naše používateľské dáta. Keď sa robil prieskum medzi používateľmi, či rozumejú, na čo slúžia upozornenia cookies, tak mnohí si mysleli, že tie upozornenia hovoria o tom, že tie ich dáta si ponechá len tá konkrétna firma, ktorá vlastní daný web, pritom v skutočnosti je tam často uvedené práve to, že ich môže predať tretím stranám. Dá sa teda možno nejak zmeniť dizajn týchto upozornení, aby im ľudia venovali poriadne pozornosť?
Nie som odborník na bezpečnosť, čiže nerada by som dávala k tomuto nejaké informácie.
Myslela som skôr spôsob, akým sú tie upozornenia napísané a umiestnené. Často považujeme za nejakú otravnú odklikávačku, podobne ako tie pop-upy. Často sú napísané v právnickom jazyku, ktorý sa človeku nechce čítať, tak to radšej celé schváli a ide ďalej.
Písanie textov jednoduchšie tak, aby im ľudia rozumeli, je cesta. Často sa stretávame napríklad s tým, že niekde je nutné uviesť citáciu zákona, lenže tomu nerozumie niekedy ani človek, ktorý to študoval na vysokej škole. Snažíme sa ich teda písať jednoduchšie a viem, že v zahraničí majú niektoré veľké firmy na toto extra zamestnancov, ktorí tieto texty prekladajú do bežného jazyka.
Stále mám však pocit, že aj keby ste tie upozornenia napísali pekne a prehľadne, ľuďom by na tom aj tak nezáležalo. Máme akoby predstavu, že ten internet je bezpečné miesto, kde je veľká diverzita a je to dobré miesto, kde sa nám nemôže nič stať. Čím to podľa teba je?
Je to podľa mňa z veľkej časti takým prirodzeným poprením, pretože prijať takú informáciu je ťažké. To je rovnaké ako to, že niektorí ľudia popierajú klimatickú krízu alebo covid. Je to pre nich takto ľahšie a nemusia vo svojom živote nič meniť.
Odoberajte náš podcast Technológie – ON či OFF cez platformu:
Radšej teda podstúpia to možné riziko, ako by sa tým mali zaoberať. Aj výskumník digitálnej gramotnosti Marián Velšic nám v rozhovore hovoril, že väčšina ľudí začne svoju bezpečnosť riešiť až vtedy, keď sa im niečo zlé stane. Musíme sa teda popáliť, aby sme to pochopili?
Pre ľudí je ťažké si vôbec pripustiť, že sa niečo zlé môže stať, keď nemajú takú skúsenosť. Aj vtedy si niektorí ľudia myslia, že je to prehnané. Ja som napríklad pozerala český dokument V síti o tom, ako muži balia mladé dievčatá na internete a zneužívajú ich a napriek tomu, že išlo o dokumentárny film, mnohí ľudia tvrdili, že to bolo celé zinscenované a také veci sa na internete nedejú, čo ma celkom desí, keďže to písali aj rodičia malých detí.
Pandémia nás uväznila pred obrazovky a mnohí ľudia sú z toho už unavení. Vedela by si im poradiť, ako sa tým nenechať prevaliť?
Ja v tom vidím aj veľa pozitív. Neviem si predstaviť, ako by som tieto dni prežila bez internetu, bez možnosti spojenia so svojimi blízkymi alebo pozerania vtipných videí zvierat, keď som smutná. Tak isto ľudia, ktorým je úzko zo samoty doma, sa môžu stať súčasťou komunity, ktorú spájajú rovnaké záujmy, dôležité je nájsť tú správnu mieru. Pre niekoho je relax ešte aj po práci hrať počítačové hry, aj o mne si ľudia myslia, že keďže pracujem v technologickej brandži, tak milujem všetky možné appky a som stále online, ale naopak, ja po práci zavriem počítač a jediná technológia, ktorú prijímam, je čítačka na knihy. Snažím sa čo najviac času tráviť vonku, napríklad ísť venčiť psíky do útulku. Je teda dôležité, aby ľudia našli tú správnu mieru, ako zostať v bezpečí a nezblázniť sa z toho, že sme celý deň zahltení technológiami.
Čiže nespadnúť do pasce nekonečného scrollovania.
Presne tak. Niektorí si na technológie určujú presný čas alebo to kompenzujú napríklad meditáciou, čo vie tiež možno pomôcť.
Tento rozhovor sme pre vás pripravili vďaka podpore od
Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
