Drevenice sú pamäťou našej krajiny. Ich ručne opracované trámy a dokonalé zasadenie do terénu v sebe nesú históriu našich predkov. Ich postupnému rozkladu sa snažia zabrániť dreveničiari už od socializmu.
“Lícujeme?” ozýva sa hospodárskou budovou za našou chatou vo Vlkolínci. To architekt a dreveničiar Boris Hochel dokončuje záchranu prehnitej spodnej časti, ktorú napadla drevokazná huba a hrozilo, že sa celá stavba zrúti.
Dve letá sme sa po víkendoch stretávali a s pomocou ďalších kamarátov pracovali na jej oprave. Odkopávali terén, odvážali zeminu, vybíjali prehnité trámy, pripravovali a nosili nové. Merali, rezali, hobľovali, zatĺkali.
Oprava dreveníc tradičným spôsobom má na Slovensku dlhú tradíciu. Začali s nimi ochranári, ktorí sa neskôr stali významnými aktérmi pri páde socialistického režimu, ešte pred Nežnou revolúciou. Boris bol pri tom. “Mal som 16 rokov, keď som sa zúčastnil prvej dreveničiarskej akcie.” To bolo v roku 1988 a opravovala sa práve jedna zo sýpok na Vlkolínci. “Bola to úžasná spoločnosť, veľká časť ochranárov bola zo Slovenskej akadémie vied, taká pracujúca inteligencia, ktorá dobrovoľne zachraňuje ľudovú architektúru,” smeje sa.
Ochranári sa začali dreveniciam venovať, lebo vnímali ich postupný zánik. “Život v drevenici sa dokonca stal hanbou, že človek je chudobný,” popisuje Boris. Tento typ architektúry pritom k Slovensku neodmysliteľne patrí už stáročia. A je celkom jednoduché ho opraviť. “Je ako lego, každý kúsok môžeš vybrať a nahradiť.” Postaviť sa dá s minimom výbavy. Všetko, čo človek potrebuje, si vie z dreva vyrobiť priamo na mieste. Trámy sa ukladajú na seba rybinovým spojom, ktorý drží bez potreby malty, klincov či lepidiel.
To však nie je jediný dôvod, pre ktorý by sa mali drevenice na Slovensku podľa Borisa zachovať. “Je to kultúrne dedičstvo a hlavne sú to krásne stavby. Sú tak vkusné a tak krásne zasadené do krajiny, že by mali byť príkladom pre ďalších architektov.” Drevenice takisto spĺňajú trend zero-waste. Sú postavené z prírodného a lokálneho materiálu, čiže sa jednoducho sa skompostujú. “Naši predkovia pre to mali akýsi cit, ktorý sa z dnešnej spoločnosti vytratil,” hodnotí.
Dotyky dreva
Drevo je materiál blízky človeku. Je príjemné na dotyk, teplé, zdravé. “Ten pocit, keď sa ostrá sekera zasekne do dreva, je úplná slasť,” popisuje Boris. Pri oprave nášho humna ma párkrát prekvapí, že Boris s partiou opracovávajú drevo ručne. Sekerami opracovávajú drevené trámy, z ktorých odskakujú nádherné maslové hobliny. Do ticha na dvore sa ozývajú len pravidelné tlmené údery tesárskej sekery. Keby sme ručne robenú drevenicu opravili s pomocou strojovo opracovaného dreva, bolo by to vidno. “A tiež je to otázka akéhosi prežitia. Keby jedného dňa vypadol prúd alebo došla ropa, s motorovou pílou nič nenarobíš.”
“Čím väčšia ruina, tým viac ma láka,” odpovedá Boris na otázku, čo sa mu také na dreveniciach páči. Chodiac po Vlkolínci vidím, ako sa toto nutkanie prejavuje v realite. Na jednom z humien je strecha deravá ako ementál. Borisovi to nedá a zavelí, nech prinesieme rebrík a pár šindľov. Tie najväčšie diery musíme zaplátať. Za to sa na nás predsa nikto nenahnevá.
Obnove pamiatok sa Boris venuje už zhruba 30 rokov. Jednak ako dreveničiar obnovuje stavby, ktorým hrozí zánik, ale ako architekt navrhuje aj komplexné opravy, lektoruje workshopy či kurzy tradičného tesárstva. Najčastejšie ho volajú ľudia, ktorým o ich starom dome veľa ľudí povedalo, že sa nedá zachrániť a treba ho zbúrať, ale oni cítia, že by to ešte mohlo ísť. “Keď im poviem, že sa to dá, sú z toho nadšení.”
Prvá pomoc drevenici
„Väčšinou treba podať PPD, teda prvú pomoc drevenici,” smeje sa. To znamená opravu deravej strechy a odklon vody podmáčajúcej základy, ktoré potom hnijú. Drevenice sa môžu pri dobrej starostlivosti dožiť aj stovky rokov. “Najstaršie drevené domy v Japonsku a Nórsku majú osemsto rokov. Vydrží to oveľa dlhšie, ako by sme si mysleli.”
Dnes sú najčastejšie chyby v dreveniciach zlé vetranie a betónovanie. “V tradičnom tesárstve sa pracovalo s prírodnými materiálmi, dnešné moderné materiály často nedostatočne dýchajú a drevo potom napadne drevokazný hmyz alebo huba, ktorým vlhkosť vyhovuje.”
Za socializmu dreveničiari opravovali domy, ktoré často nepatrili nikomu konkrétnemu. A keďže ich na brigády chodilo pomerne veľa, využívali voľné kapacity aj na okolitých stavbách v dedine. “Chodili po domoch klopať a pýtali sa: Dobrý deň, mohli by sme vám opraviť strechu?” Dnes už majú stavby majiteľov, ktorí na otázku, či by ju nenechali dať opraviť, často pozerajú s podozrením. “Dnes každý rozmýšľa, čo za to a prečo to robím. Akoby sa bál, že im to chcem ukradnúť.”
Minulý rok dreveničiarom nedala jedna kultová drevenička medzi Telgártom a Šumiacom s výhľadom na Kráľovu hoľu, ktorú si radi fotili turisti. Bola už vo veľmi zlom stave a keby sa o ňu niekto nepostaral, spadla by. “Kontaktoval som majiteľov s tým, že by som im chcel pomôcť aspoň zaplátať strechu, aby do nej netieklo. Boli z toho trochu vyplašení, nakoniec mi však povedali, že keď to tak veľmi chcem, môžem to opraviť. Nie, že by sa opýtali, či niečo nechcem aspoň na materiál alebo cestu,” popisuje Boris.
Nová generácia dreveničiarov
Jakub Huba si na dreveniciach odžil svoje už od štyroch rokov. Či chcel, či nie – na fušky ho s partiou brával otec, známy ochranár, predstaviteľ Nežnej revolúcie a bývalý poslanec Mikuláš Huba. Dnes Jakub opravuje to, čo pred mnohými rokmi prešlo rukami jeho otca. „Na takej 300-ročnej drevenici v Podšípe už nie je žiadny materiál pôvodný, tie stavby nevydržia večne. Ale my ich udržiavame pri živote, a keď sa to robí citlivo, stavba môže vyzerať rovnako, aj keď je už všetok pôvodný materiál nahradený,“ hovorí Jakub.
Robia to tak, že si nikto ani nevšimne, ak bol niektorý trám vymenený iba pred pár rokmi. Všetko dosádzajú v presnej mierke k pôvodným častiam a navyše „vplyvom UV žiarenia zo slnka vyzerá drevo vonku už za dva roky ako staré“. Nepoužívajú ani chemikálie. Nad drevenicami s namoreným a nalakovaným drevom zalamujú rukami.
Keď bol Jakub ešte malý, z Bratislavy odchádzali na miesta, kde ľudia stále žili klasickým spôsobom života. K schátraným dreveniciam či senníkom šliapali aj hodinu do kopca cez medvedie revíry.
„Dialo sa tam niečo so sekerami, tak sme boli z toho ako decká nadšení a chceli sme sa zapojiť do dospeláckych aktivít.“ A hoci prvý vlastný projekt sa mu podaril až po rokoch, dodnes dodržiava postupy, ktoré videl ešte u otca. Napríklad zatupí konce klincov, aby sa vraj pri ich zabíjaní neštiepilo drevo.
Nie sú to len samotné rozpadnuté trámy, pre ktoré sa partia z Bratislavy rozhodne vložiť do drevenice či senníka energiu. „Nezáleží nám iba na stave stavby. Ide aj o koncept prostredia. „Nechceme robiť skanzen – že sa doslova rozprávkovo roztrúsia staré domy. My ich chceme zachovať na pôvodných miestach.“ Niektoré sa však už zachrániť nedajú.
Keď miestni objavujú vďaka chlapcom z Bratislavy
Iný príbeh je napríklad príbeh Kvačianskej doliny. Voľakedy bola zabudnutým územím a práve vďaka obnove dreveníc je dnes jedným z top turistických miest. Jakub sa však usmieva, že oni najradšej vyhľadávajú opustené miesta. A rozpovie príbeh o senníku na Kutníkovom kopci nad Ružomberkom. „Miestni ľudia tam mnohí v živote neboli. My buržoázne deti z Bratislavy sme tam šindľovali strechu a miestni chalani si nás natáčali z dronu.“
Na kopec dostali materiál s pomocou miestnych. „Pri Ružomberku má každý V3Sku. Len tá naša nemala kolesá. Keď sme ju konečne vyskladali z tých od susedov, prišiel tam miestny podnapitý chlap, sadol si za volant a zaspal. Nevedeli sme s ním pohnúť. Potom sa akosi záhadne čakalo na niekoho, koho volali „Rúčka“. Vôbec som nevedel, kto to má byť. Keď do dvora vošiel chlap bez ruky, pochopil som. Práve on potom veľkú a naloženú V3Sku šoféroval jednou rukou hore zablateným terénom, šmýkali sme sa dole a nakoniec sme sa tam dostali až pomocou navijáku.“
Inokedy sa rozhodli, že materiál vynesú na chrbtoch. „Už v polovici cesty nám došla voda a pili sme zo sviňami rozrytého rochniska.“ Jakub rád spomína aj na to, ako raz v teréne zapadli. Bolo to v nedeľu a museli im pomáhať – zas len miestni chlapi. Hoci sa tvárili, že musia zachraňovať nejakých bratislavských chlapcov, na druhej strane na nich bolo vidieť, ako im dobre padlo uliať sa z omše a povinností doma.
Peniaze na materiál sa im darí získavať cez občianske združenie OZ Podšíp, ktoré založili. Majitelia jednotlivých stavieb sa k nim často vôbec nehlásia. „Alebo sa prihlásia, keď už je opravená, aj také sa nám stalo.“ Býva to aj zámer. Majiteľom sa viac „oplatí“ nechať stavbu úplne padnúť, aby ju mohli zbúrať a nelámať si hlavu s opravou v súlade s pamiatkovými predpismi. „Ja to nazývam querilla pamiatkárstvo – opravíme aj to, kde nie sú vyjasnené majetkové pomery.“
Pri otázkach na pamiatkarov je Jakub dlho ticho. „Na malých si zgustnú. Ak štát vyžaduje drahšie materiály pri opravách pamiatok, mal by to preplácať. Keď ide o veľké kauzy, pamiatkový úrad povolí čokoľvek. Napríklad posvätil garáže pod Bratislavským hradom. Keď ide o povoľovanie pre bežných ľudí…,“ vetu už radšej nedokončil.
S Jakubom sa rozprávame na Vysokej škole výtvarných umení, kde učí sochu. Opravy dreveníc a prechodný život v horách nechali stopu aj na jeho umení. „Využívam prírodné materiály, nerobím z plastu či nerezu, ale z dreva alebo kameňa. Chcem vyskúšať implementovať elementy zo skúsenosti s ľudovými stavbami do sochy, čo samozrejme nie je nič nové.“
O živote na lazoch však neuvažuje, aj keď ho to tam stále ťahá. „Mám pri tom v hlave varovný prst, že keby sa odsťahujem na samotu, prestane to mať pre mňa čaro a ja nechcem, aby to bola pre mňa rutina.“
Tento text pôvodne vyšiel v časopise Nota Bene, s ktorým spolupracujeme
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
Pôsobila ako redaktorka Investigatívneho centra Jána Kuciaka. Pracuje tiež na investigatívnej relácii Cez čiaru, ktorú spustila Nadácia Zastavme korupciu. Predtým pripravovala spravodajstvo v RTVS. Počas štúdia žurnalistiky na Univerzite Komenského a po jeho ukončení pracovala ako videoreportérka v denníku SME. Pochádza z Trenčína.
