Jerguš Tesák pracuje pre organizáciu WWF na monitoringu veľkých šeliem v slovenskej prírode. Hovorí, že na papieri môžeme chrániť čokoľvek, no ochrana prírody nikdy nebude fungovať, ak jej nevytvoríme aj podmienky v realite.
Potrebujeme urobiť koridory na prechod šeliem medzi pohoriami a tiež potrebujeme územia, kde by sa nemohol vlk loviť, aby svorka mohla fungovať plnohodnotne. Máme sa podľa neho vlkov a medveďov báť? Prečo sú tieto šelmy pre našu prírodu dôležité a robí štát dosť preto, aby im pomohol prežiť? Prečítajte si v rozhovore.
Povolanie „ochranca šeliem“ nie je bežné. Ako si sa k nemu dostal?
Pochádzam z Pohronskej Polhory, dedinky v lesnom prostredí. Otec ma často vodieval do prírody. Bol síce rekreačným poľovníkom, ale naučil ma, ako sa v nej správať.
A tiež, doma sme mali psy, často som s nimi chodil na prechádzky. Zaujímali ma psovité šelmy, neskôr aj rys a medveď. Keď som mal asi 15 rokov, bol som do prírody úplne ponorený. Premýšľal som, aká práca by mi umožnila byť v nej a zároveň by ma uživila.
Ako vyzerá tvoj pracovný deň?
Je to skôr o týždňoch a závisí od sezóny. Keď je zima, tá je o teréne. Keďže sa venujem veľkým šelmám, práve sneh je optimálny pre mapovanie stôp. Zbieram teda vzorky, zaznamenávam pobytové znaky, využívam fotopasce na sledovanie ich života.
Keď sa povie šelma, evokuje to niečo veľké a krvilačné.
Niečo s veľkými zubami a pazúrmi (úsmev). Dnes už šelmy vnímam ako dôležitú súčasť prírody – úžasného a komplikovaného systému vzťahov. No chápem, že ľudia ich môžu vnímať negatívne.
Niektorí sa veľmi boja stretu s medveďom. A to až tak, že do prírody nechodia vôbec alebo len okolo mesta. To je škoda. Človek, ktorý chodí do prírody s pozitívnym pocitom, obdivom, pokorou a dodržiava základné pravidlá, sa nemá čoho obávať. Zver nestretneme len tak, človeku sa prirodzene vyhýba.
Občas medveďa zahliadnem aj ja. Mám rešpekt, ale nebojím sa. Poznám miesta, kde netreba ísť. Beriem to tak, že časť lesa je jeho obývačka a do obývačky sa bez pozvania nechodí.
O medveďoch médiá informujú často. Najmä o tých „kontajnerových“, ktoré zmenili svoje prirodzené správanie. Koľko je však zaznamenaných stretov s vlkmi?
Nedá sa úplne vyčísliť, koľkokrát ľudia videli vlka – nie každý svoj zážitok sprostredkuje. Útok na človeka však u nás v súčasnosti evidovaný nemáme. V minulosti bol spojený s besnotou, ktorú sa za posledných 20 rokov podarilo vakcináciou eliminovať. Občas sa vyskytne stret na salaši. Tam často nevieme, za akých okolností k nemu došlo.
Máme zdokumentované svorky vlkov, ktoré menia svoje prirodzené plaché správanie, pretože ich ľudia prikrmujú?
Zatiaľ nemáme. Keď vlk zacíti človeka, jeho správanie je podobné, ako keď má pes zlého pána. Keď pán vojde do priestoru takéhoto psa, ten ho zavetrí, stiahne chvost a snaží sa utiahnuť do kúta. Na záznamoch z fotopascí máme zachytené vlky s obdobným správaním – vyjadrujú strach a ústup.
Sú známe rady, ako sa správať pri stretnutí s medveďom. Ako je to s vlkom?
Ľudia niekedy zhliadnu vlka a on na nich pozrie. Stáva sa to napríklad na jeseň, keď sú vĺčatá už vyrastené vo veľkosti dospelého vlka, no sú ešte „neskúsené“. Ešte sa nepopálili na strete s človekom. Postavia sa, vetria, no nevedia vyhodnotiť riziko situácie. Chvíľu stoja, pozerajú sa a potom odbehnú.
Veľa sa rozpráva o medveďoch, no menej o vlkoch a úplne málo o rysoch.
Ľudia vedia o rysovi veľmi málo. Potrebujeme viac osvety. Mnohí si myslia, že rys je nejaká malá mačka a keď im poviem, že rys je vo veľkosti stredne veľkého psa, tak sa čudujú. A úplne ich dostane informácia, že rys dokáže uloviť jeleňa.
Keď sa s deťmi bavíme o tom, ako chrániť les, často povedia, že v ňom nesmieme odhadzovať konzervy, lebo srnky sa porežú.
Áno, dvadsať rokov sa to totiž dookola uvádza ako príklad. Je to jednoduché a pochopiteľné. Verím, že keď budeme dvadsať rokov rozprávať o význame vlkov, rysov a nezasahovaní do časti územia, názory verejnosti sa posunú.
Pred piatimi rokmi nebola ochrana prírody spoločenskou témou, dnes je témou prezidentských kandidátov. Je to aj tým, že uplynulé dva roky sa veľmi aktívne ozývame a pripomíname, že je naozaj nutné prírodu na vyčlenených územiach chrániť.
Koľko máme vlkov na Slovensku?
Máme čiastkové štúdie, na základe ktorých sa vyhodnocuje celkový stav populácie. Počty sa odhadujú na základe genetických analýz. Robil sa Liptov, teraz sa robí Poľana až po Stolické vrchy. Tieto analýzy je možné potom extrapolovať a podľa biotopu vhodného pre vlka odhadujeme veľkosť populácie. Uvádzajú sa počty medzi 300 až 600. Podľa mňa máme na Slovensku asi 400 vlkov.
Ako prebieha mapovanie vlkov?
Je viacero spôsobov. Tradičná metóda je zimné stopovanie. V jeden deň obsadí mapované územie veľmi veľa ľudí a idú podľa vyčlenených trás. Potom sa vracajú a na trasách zaznamenávajú stopy. Keď sú dobré snehové podmienky, vieme v danom čase identifikovať všetky čerstvé stopy v mapovanom území.
Toto je vhodné kombinovať so zberom a analýzou trusu. Keďže ten je jedinečný ako odtlačok prsta, získame údaje o konkrétnom jedincovi. Vieme napríklad zistiť, kde sa pohybuje a zdokumentovať jedincov, ktoré sme našli. Podobne vznikla genetická mapa medveďov na Slovensku.
Na akom veľkom území sa pohybujú vlky a ako sa prekrýva so sieťou chránených území?
Naša sieť chránených území je kvantita na úkor kvality. Máme veľa menších a málo veľkých chránených území s problematickým využívaním a nedostatočnou ochranou.
Naše šelmy vlk, rys a medveď sú európsky významné druhy. V chránených územiach európskeho významu je síce zakázané ich loviť, no akonáhle prekročia hranice národného parku alebo chránenej krajinnej oblasti, môže sa ľahko stať, že budú odstrelené. Toto platí pre vlka, rys je celoročne chránený a medveď sa loví na výnimku, jeho lov sa povoľuje len mimo území NATURA 2000.
Naviac, ak chceme reálne chrániť vlka, musíme chrániť svorky. Na Slovensku však nemáme celkom prirodzene fungujúce svorky vlkov. Do každej nejako zasahuje človek – napríklad, keď zrazí vlka autom. Preto je dôležité prepojiť chránené územia, aby sa vytvorilo jedno celistvé. Potrebujeme urobiť koridory na prechod šeliem medzi pohoriami a tiež potrebujeme územia, kde by sa nemohol vlk loviť, aby svorka mohla fungovať plnohodnotne.
Čo ešte je potrebné urobiť okrem lepšie fungujúcej siete chránených území?
Na papieri môžeme chrániť čokoľvek, no keď nevytvoríme podmienky v teréne, tak to nefunguje. Nemáme napríklad dostatok strážcov, stavy pracovníkov Štátnej ochrany prírody sú poddimenzované. Potrebujeme mať ľudí v teréne – kvôli komunikácii s miestnymi či verejnosťou, kvôli kontrole a aj kvôli výskumu.
Asi nemáme úplne čas váhať.
Kolega nedávno fotopascou zachytil vlčiu svorku na mieste, kde sa pravidelne zdržiava. Je to akási ich obývačka. Také parádne miesto nájdete raz za päť až desať rokov. Tragédia je, že práve tam začali prácu štiepkovači a keď sa urýchlene neurobia potrebné kroky, lokalita zanikne.
Vlky pritom takéto miesta využívajú generačne. Keby sme tam prišli pred sto rokmi, našli by sme ich predkov. To miesto má totiž charakter, ktorý im vyhovuje – napríklad pramenisko, zátišie či málo ľudí. Keď takéto miesto poznáme, vieme sledovať vývoj svorky v čase. Koľko sa narodilo šteniat, koľko ich odrástlo, či mali plodný rok.
A tiež, pre ochranu vlka nie sú dôležité len počty. Vlčia svorka je rodina, ktorá má vodcu s vlčicou. Oni svorku riadia a rozhodujú, kde sa pôjde loviť alebo oddychovať. Podľa nich vieme sledovať osudy ďalších vlkov. Keďže však máme malé a nespojité chránené územia, vlk vychádza aj mimo ich hraníc a hrozí mu odstrel. Často sa stáva, že odstrelia práve tieto významné jedince. Následne sa mení štruktúra svorky. Je to akoby ste chceli mať rodinu a stále z nej niekto odíde. Takáto rodina nefunguje úplne dobre.
Angažuješ sa v iniciatíve My sme les. Jedným z jej cieľov je ponechať najmenej päť percent z rozlohy Slovenska bez zásahov človeka. Pomôže to aj šelmám?
Pre kvalitnejšiu ochranu vlka by to malo veľký význam. Síce by to nepomohlo všetkým, ale aspoň reprezentatívnej vzorke. Pomohla by nedotknutá plocha o rozlohe asi 250 tisíc hektárov, no muselo by ísť o kompaktné územie. Vedelo by uživiť asi desať svoriek vlka, ktoré by tam mohli žiť slobodný život. My by sme ich mohli pozorovať v prirodzených podmienkach a robiť výskum pre ich lepšiu ochranu.
O aké územia by v ideálnom prípade išlo?
Mali by sme začať tými, ktoré už vyčlenené sú. Máme slabo chránené národné parky. Našou povinnosťou a úlohou je snažiť sa, aby fungovali lepšie, Nemali by byť zložené z veľkého množstva malých rezervácií, skôr by to mali byť veľké územia, aby sme okolo nich mohli robiť nárazníkové zóny.
Erik Baláž natočil film Vlčie hory. Sú Poloniny tým najvhodnejším územím?
Poloniny by to byť mohli, ale treba si uvedomiť, že každý deň v nich dochádza k odkrajovaniu lesa. Paradoxne, v porovnaní s tým, aké sú vychýrené, je len 8 percent národného parku bezzásahovým územím. To je absolútne nedostatočné, bez zásahu by mala byť najmenej polovica územia Polonín. Navyše, nie sú v nich rozsiahle smrekové monokultúry, ktoré by mohli spôsobiť šírenie lykožrúta ale bučiny. Takže ak by štát chcel, „luskne prstom“ a na štátnych pozemkoch máme od zajtra bezzásahové územie.
Ako by si vysvetlil človeku, ktorý nemá žiaden vzťah k prírode, načo nám vlastne tie vlky sú? Ak to preženiem, tak v meste si žijem v pohode aj bez nich.
Vlk je súčasťou prírody. Ak ju máme chrániť, tak so všetkým, čo do nej patrí. Vlk sa stará o zdravie a kondíciu zvery – je sanitár; lekár; ozdravovateľ populácie jeleňa, srny či diviaka. V tom má nezastupiteľnú funkciu. Choré a slabé jedince vystopuje, uloví a tým udržiava populáciu pri sile.
Vlk má tiež nepriamy vplyv na vzhľad krajiny. Keby tu vlky neboli, porušila by sa populačná dynamika. Vysoká zver by sa začala množiť, čo by jej nadmerným ohryzom stromov ovplyvnilo prirodzenú obnovu lesa.
Ak by to niekoho nepresvedčilo, pozval by som ho na pozorovanie vlkov v divokej prírode. To čo som spomínal, vieme ukázať a vysvetliť priamo na mieste. Návštevníci to prežijú, pochopia a ostane to v nich. Vidieť vlky je nesmierny zážitok. Sú ako tieň lesov, akési tajomné bytosti žijúce v prírode. Môžeme byť radi, že ich u nás – na území Karpát – máme.
Stačí keď sa pozrieme do Európy. Nie každý štát má všetky veľké šelmy.
Slovensko je unikátna krajina, kde sa šelmy zachovali ako pôvodný druh. Žili tu v minulosti a prežili – hoci veľmi ťažko. Pred druhou svetovou vojnou sme mali len pár svoriek vlkov, potom sa začali chrániť. Už nie je verejným názorom, že vlk je beštia, ktorá musí byť otrávená, chytená do pasce, alebo odstrelená. Prevažuje názor, že vlk je súčasťou prírody. Diskutujeme akurát o tom, koľko vlkov má byť kde, alebo ako sme narušili prirodzené vzťahy v lese. Veľa závisí aj od toho, aké informácie prinášajú médiá a aké názory podporujú.
V Európe sú krajiny, ktoré si veľké šelmy vyhubili úplne. Takou je Nemecko, kde sa dnes vlci vracajú od nás alebo z Poľska. Naopak, pôvodné populácie sú napríklad v Pyrenejách.
Pracoval si v Národnom parku Muránska planina, teraz robíš pre Svetový fond na ochranu prírody (WWF). Všade ťa zaujímala ochrana šeliem. Aký je rozdiel v tom, ako prírodu chráni štát a ako to robí mimovládna organizácia?
Veľká časť ľudí, ktorí dnes pracujú v treťom sektore zameranom na ochranu prírody, pracovala predtým v Štátnej ochrane prírody (ŠOP). No štátny aparát zväzuje ruky. Ako jeho zamestnanec máš síce väčšie právomoci a možno väčšiu silu pri rozhodovacích procesoch, ale len málo ovplyvníš vyššie rozhodnutia.
Čo to znamená? Určuje niekto, ako má ktoré rozhodnutie vyzerať?
Keď niekedy radoví zamestnanci na základe zákona a poznania terénu nepovolia nejakú činnosť, príde signál „zhora”, že to povolené byť má. Samozrejme, prípadnú kritiku nesie priamo človek, ktorý rozhodnutie vybavoval a je pod ním podpísaný. Okrem tlakov je tam tiež veľmi veľké byrokratické zaťaženie.
Na druhej strane, ak by som sa ako zoológ mohol každý deň venovať iba veľkým šelmám, z pozície Štátnej ochrany prírody dosiahnem oveľa viac s menším úsilím ako z pozície mimovládnej organizácie. Keď som bol na nejakom rokovaní za národný park, moje slovo malo ako slovo „štátu” inú váhu ako teraz, hoci vravím to isté.
Čo by sa muselo v Štátnej ochrane prírody zmeniť, aby ochrana fungovala lepšie?
Štát sa musí viac otvoriť inovatívnym prístupom a spôsobom riešenia problémov. Na ochranu prírody sa nemôžeme pozerať len cez zákazy a ich kontrolovanie.
Pomohla by tiež lepšia komunikácia s verejnosťou. No nielen cez letáky, potrebujeme priamy kontakt s ľuďmi, ktorí majú veľa otázok. Je to dôležité pre pochopenie, prevenciu aj informovanosť.
Ďalšia vec, ak by sa aj podarilo spraviť z piatich percent územia Slovenska bezzásahové územie, to samotné nestačí. Nestačí vydať nejaký zákaz – urobiť A a neurobiť B. Je potrebné viac pracovať s ľuďmi v regiónoch, počúvať ich názory, vnímať ich obavy a spolupracovať. A s tým súvisia aj nové prístupy a personálne posilnenie. Národný park, ktorý má 30 tisíc hektárov, nemôže zamestnávať 15 ľudí zavalených byrokraciou. Mali by byť extra vyčlenení administratívni pracovníci a extra terénni pracovníci, ktorí mapujú terén a sú vonku s ľuďmi.
Strážcovia musia byť s ľuďmi zžití. Národný park musí s miestnymi veľmi intenzívne komunikovať a spolupracovať. Ochranár by si mal vedieť podať s každým ruku. Je to aj o zručnostiach a filozofii.
Spomínal si ľudí, ktorí zo Štátnej ochrany prírody odišli. Poznám viacerých, ktorí naopak ostali a napriek systému sa z presvedčenia ďalej snažia. Sú však veľmi vyčerpaní a demotivovaní.
Ak sa absurdné situácie, ktoré som spomínal, dejú na týždennej báze, časť ľudí rezignuje, alebo odíde. Sám som po štyroch rokoch vyhodnotil, že musím odísť. Myslel som si, že na správe národného parku budem mať na ovplyvňovanie ochrany prírody väčší priestor. Ale ak sa mám denne pozerať na to, ako mi miznú krásne porasty, kde hniezdili sovy a to napriek tomu, že sme na to upozorňovali, tak som si povedal, že musím hľadať inú cestu, ako pomôcť prírode.
Prečo sa pracovníci ŠOP nespoja a neprehovoria o tlakoch? Uvedomujem si však, že keď má niekto ako samoživiteľ na strednom Slovensku dve malé deti, nechce prísť o prácu.
Možno sa udeje niečo obdobné ako v Štátnych lesoch. Tam sa ľudia zvnútra začali ozývať. Snažia sa svedomito pracovať no zároveň vidia problémy vo fungovaní podniku – mlčať sa viac nedá. Štátna ochrana prírody je podľa môjho názoru tiež zaťažená – nazvime to – „nejakými záujmami” zhora.
Jerguš Tesák pracuje vo WWF Slovensko (World Wildlife Fund, Svetový fond na ochranu prírody), predtým pôsobil v správe Národného parku Muránska planina. Pochádza z Pohronskej Polhory, je absolvent Fakulty ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Absolvovala Fakultu ekológie a environmentalistiky na Technickej univerzite vo Zvolene, kde následne začala učiť predmety Environmentálna výchova a Metódy environmentálnej výchovy. Pre kontakt s praxou absolvovala rôzne enviro-výchovné kurzy Živice. Od roku 2019 vedie program Zelená škola. Vidí zmysel vo výučbe, ktorá je prepojená s reálnym životom.
