3 + 2 = 4 alebo počty v pozliepanej rodine

Peťo je šťastím bez seba. Ja v ľahkom šoku, ale vlastne tiež rada. Spolu máme 80 rokov. Ja čakám svoje tretie dieťa, on druhé, čiže dokopy ich budeme mať štyri.

Zo šoku ma rýchlo dostala kamarátka Zuzka, ktorej som tvrdila, že som s tým nerátala. „Používali ste ochranu? Keď nie, bola si tomu naklonená a musela s tým rátať,” skonštatovala.

A mám vymaľované. Musela – nemusela, nejak som dúfala, že nebudem tehotná. A že si časom, keď už s Peťom budeme stabilní ako pár; zabývaní ako len pozliepaná rodina môže byť; keď sa naši pubertiaci vyladia a my v porozumení a láske prežijeme ich najdivokejšie obdobia; v období, keď si ešte dosýta užijeme seba a našu druhú šancu, ktorú sme si vo vzťahu dali; že potom niekedy  si snáď adoptujeme nejakého zlatúšika.

Ale Zuzka má pravdu, rátala som s tým. Aj keď som s tým nerátala. Ženy chápu ako to myslím. Teda skôr cítim.

S Peťom sme vedeli, že najprv sa to musia dozvedieť pubertiaci.

Ešte stále neboli úplne vyrovnaní so sťahovaním, ktoré prebehlo iba pred tromi mesiacmi. Dominike prišlo ľúto, že už nebude tak často s kamarátkami z vchodu, moji dvaja prišli o to, že sme mali predtým zdieľaný byt s ich otcom a bývali hneď vedľa školy.

Teraz musia mať veci u neho aj u nás a cestovať do školy 45 minút. Ak si teda niekde niečo zabudnú, alebo meškajú, je to vina toho, že sme sa presťahovali. A tiež, stále si nie sú úplne istí, či je Peťo v pohode. Samozrejme, že nie je, pre nich nie je nikto v pohode.

Peťovu Dominiku máme málo. Moji Amélia a Viliam sú s nami 15 dní do mesiaca (slušne fungujúca striedavka), ona iba 8 (slušne nerealizovaná nestriedavka).

Oznámili sme im to po nedeľnom obede s dúfaním, že budú najedení a preto možno príjemne naladení.

Začali sme návnadou: „Máme pre vás prekvapko.”

Rozžiarené oči a výkrik s istotou v hlase: „Šteniatko!”

„Ehm, nie.” Stále mám na tvári úsmev, aj keď už neistejší.

Rozžiarené oči a otázka s nádejou v hlase: „Andulky?” „Bábätko,” povedala som s neistým úsmevom i nádejou v hlase.

Rozpačité ticho, divné ticho, dlhé ticho.

Preťal to až Vilo zásadným vyhlásením: „Ale to sa už nezmestíme do auta!”