Slováci nevedia, odkiaľ pochádzajú vajcia, ktoré kupujú v supermarkete, hovorí šéf kampane Viac neznesiem Martin Smrek. Na obaloch od vajec vidíme šťastné sliepky, realita sú skôr vystresované vtáky bez peria zatvorené celý život v klietkach. Prečítajte si viac o tom, v akých podmienkach žijú slovenské sliepky a ako by sa to dalo zmeniť.
Aká časť zo všetkých sliepok sa dnes chová v klietkach?
Na Slovensku chováme kvôli vajciam ročne 6 miliónov sliepok, z ktorých takmer 90 % žije v klietkach. Nasleduje podstieľkový chov a okolo 1 % sú bio a voľné chovy. Tieto čísla sú jedny z najhorších v Európskej únii. Za nami je už len pár krajín, predbehlo nás dokonca Rumunsko, Maďarsko či Chorvátsko. Celkovo je európsky priemer podielu sliepok chovaných v klietkach asi 50 %, všetky ostatné sú už v bezklietkových chovoch.
Čím to je, že práve Slovensko je akýmsi rajom pre klietky?
Túto otázku neviem zodpovedať, veľmi podobné čísla mala ešte nedávno aj Česká republika, ale tam sa to po kampani veľmi rýchlo zmenilo a výrobcovia sa rozhodli, že sa treba posunúť k bezklietkovým alternatívam. Zjavne u nás doposiaľ dostatočne silno nezaznela požiadavka spotrebiteľov po alternatívach, ktoré nezahŕňajú zbytočnú krutosť voči zvieratám.
Slovenskí spotrebitelia teda asi najviac pozerajú na cenu?
Cena býva často vyťahovaná ako hlavný faktor. Cenové rozdiely pritom nie sú také veľké, ako si ľudia často myslia. Sama hydinárska únia zverejnila, že prechod z klietkového chovu na podstieľkový by výrobné náklady na jedno vajce zvýšil asi o pol centa. Keď priemerný Slovák za rok skonzumuje okolo 200 vajec, ročné náklady by mu stúpli o jedno euro. Samozrejme, hovoríme o výrobných nákladoch, nie o marži supermarketov. Cenové rozdiely sú, každopádne, veľmi malé, niekedy dokonca menšie ako inflácia, takže spotrebiteľ by to nemusel pocítiť.
Bio vajcia a vajcia z voľného chovu sú na Slovensku ale neporovnateľne drahšie ako klietkové. Prečo je to tak?
Považujú sa u nás za prémiové, predajcovia ich tak predávajú za viac, ako by museli. Je to prezentované ako akýsi nadštandard. Je tu teda veľký priestor na zníženie marže supermarketu.
Keby sa podarilo dosiahnuť, že klietok už nebude tak veľa, alebo by úplne skončili, tak by cena išla dole, lebo by sa bezklietkový chov stal štandardom?
Samozrejme, stal by sa z toho základný štandard, čo sa vo svete už deje – a ceny aj marže by sa tomu prispôsobili. Držanie zvierat v klietkach sa čoskoro stane iba šialeným obrazom z minulosti.
Dnes už všetky klietky musia byť obohatené. V čom je to rozdiel oproti tým pôvodným?
Európska únia zakázala neobohatené klietky, ktoré mali iba pletivo a nič viac. Zlepšenia však boli minimálne. Je tam napríklad párcentimetrové bidlo pre každú sliepku, ktoré je však len kúsok nad úrovňou pletiva a sliepke nedáva pocit bezpečia. Takisto bolo ustanovené, že každá sliepka musí mať plochu o veľkosti A4, ale je to skutočne len základná ochrana, ktorá má čo dobiehať, aby zvieratám zabezpečila základný štandard života.
Sú nejaké prieskumy alebo posudky veterinárov, ktoré by ukázali, či obohatenie klietok sliepkam pomohlo?
Bolo to, samozrejme, informované rozhodnutie, určite je to lepšie ako holé klietky, ale posun bol len minimálny.
Bežne sa sliepky chovali na dvore, kde si voľne pobehovali. Ako klietkový chov vôbec vznikol?
História klietkového chovu siaha do 60. rokov, keď sa, podobne ako v iných oblastiach živočíšnej výroby, začalo tlačiť na efektivitu. Prioritu teda hrala ekonomika. To výrobcov dotlačilo k tomu, aby sliepky začali zatvárať do klietok. Čím menej sa pohybujú, tým menej krmiva spotrebujú a tým menej peňazí výrobcu stoja. Tento systém funguje v uzavretých halách bez okien, je teda kompletne skrytý pred kontrolou verejnosti. Ľudia si často nevedia predstaviť, ako dnes tento chov vyzerá, lebo na obaloch od vajec vždy vidia iba spokojné sliepky.
Ako to teda vyzerá?
V obrovských halách, ktoré majú často až stovky metrov, sú desaťtisíce, niekedy až státisíce sliepok naskladaných v klietkach v štyroch poschodiach, pričom v každej je okolo 40 až 60 sliepok. Kontakt s človekom je minimalizovaný, celá obsluha je takmer úplne automatizovaná – pásy zbierajú trus, donášajú krmivo a vodu a zberajú vajcia. Sliepky nemajú ani chvíľu ticha. Veď si predstavte, koľko hluku dokáže urobiť stotisíc sliepok zavretých v obrovskej hale bez denného svetla. Je to dosť desivá predstava.
Odrážajú sa podmienky, v ktorých sliepky žijú, na kvalite vajec?
Z nutričného hľadiska nie, avšak pre spotrebiteľov a spotrebiteľky je dnes už kritériom kvality aj to, z akého prostredia ich produkt pochádza a v akých podmienkach bol vyprodukovaný.
Pýtam sa preto, že viacerí ľudia mi hovorili, že vajce z bio chovu je akési krajšie, žltšie, lepšie. Na druhej strane sa do krmiva v priemyselnom chove pridáva aj karotén, aby mal žĺtok krajšiu farbu.
Na kvalitu vajec typ chovu nevplýva, dôležitý je skôr typ krmiva. V priemyselnom chove sa používa krmivo, ktoré má pomerne ďaleko od ich prirodzenej stravy, a preto sa tam pridáva aj karotén.
A ako sa život v klietkach odráža na sliepkach?
Väčšina zvierat, samozrejme, neoceňuje, keď sú zatvorené v klietkach. Aby mali plné fyzické a psychické zdravie, potrebujú dobré životné prostredie. Tak ako človek potrebuje dostatok fyzického pohybu, pestrú stravu a pobyt na čerstvom vzduchu a slnku, potrebujú to aj zvieratá. Sliepky dlho neboli predmetom vedeckého skúmania a po stáročia boli považované za hlúpe, čomu zodpovedajú aj rôzne urážky v našom jazyku. V posledných rokoch sa im venuje viac pozornosti a ukazuje sa, že opak je pravdou a sliepky sú pomerne inteligentné zvieratá.
V čom sú šikovné?
V schopnosti počítať alebo orientovať sa v prostredí sa dajú porovnať s dieťaťom do štyroch rokov. A majú kopec ďalších vlastností, ktoré sa dajú porovnať s primátmi. Dokážu čítať emócie iných zvierat, takže podmienky v klietkach sú pre ne o to horšie, pretože vnímajú aj nepohodu ďalších tisícok sliepok okolo seba.
Takže život v klietkach im asi nerobí dobre.
Sliepka je v klietke v úplne neprirodzenom prostredí. Bežné kŕdle, v ktorých žili v prírode, mali okolo 10 až 20 vtákov. To je skupina, v ktorej dokáže sliepka rozpoznať hierarchiu a zaradiť sa do rebríčka. V klietke ich je 40 až 60, čo už je pre ňu veľa. Dokáže rozpoznať 30 tvárí ostatných sliepok, akonáhle ich je viac, vzniká neporiadok, ktorý vyúsťuje do konfliktov, pri ktorých si vytrhávajú perie, vyďobávajú si kloaky alebo aj hlavy. Ku frustrácii prispieva aj to, že zvieratá nemôžu v klietke napĺňať svoje základné potreby. Nemajú pocit bezpečia, slabší jedinci bývajú zahnaní do kúta, kde stratia prístup k vode a jedlu alebo ich tam ostatní udupú. Takisto sa nemôžu kúpať v prachu, čím si v prírode čistia perie od parazitov a zbavujú sa prebytočného mazu. Tieto inštinkty im zostávajú, ale keď v klietke prachový kúpeľ nemajú alebo sa k nemu nevedia prebojovať, šúchajú sa miesto toho o pletivo, čím si vytrhávajú perie a spôsobujú zranenia.
Sliepky si tiež potrebujú stavať hniezda, čo im uzavreté priestory neumožňujú. Keď vypustili von jedince, ktoré prežili celý život v klietkovom chove bez denného svetla, tak si ako jednu z prvých vecí začali stavať hniezdo. Sliepka v prírode strávi väčšinu dňa prehrabávaním sa v zemi a hľadaním potravy. Ani nie preto, že by ju tak potrebovala, ale je to pre ňu aktivita. A zvieratá tiež potrebujú slnko. Keď si to teda zjednodušíme, sliepka v klietke nemôže robiť takmer nič, čo je pre ňu prirodzené a dôležité pre jej zdravie a pohodu. Dlhodobo teda stráda, vzniká frustrácia a to celé vedie k vzájomným útokom.
Koľko sa dožije sliepka v takejto klietke?
Vo voľnom prostredí sa dožíva 5 až 10 rokov. V klietke je jej životnosť zhruba rok. Po tom, čo nakladie okolo 250 vajec, je kompletne zodratá. Okrem žrania a kladenia vajec nemá v klietke príliš čo robiť a stále zažíva stres. Ku koncu života jej teda veľmi klesá znáška. Keď už neuspokojuje finančné potreby svojich vlastníkov, je poslaná na porážku a predáva sa ako hydinové mäso.
Klietky teda nie sú ideálny spôsob, ako chovať sliepky. Ako však posúdiť, nakoľko je lepší podstieľkový chov či chov s voľným výbehom? Napríklad pri podstieľkovom chove sú tiež problémy s tým, že je tam sliepok priveľa, musia sa im odstraňovať zobáky a ak niektorá umrie, je ťažké to zistiť.
Čo sa zdravotných problémov týka, tie sa u sliepok neriešia. Keď, tak sa im plošne podávajú antibiotiká. Akonáhle majú nejaké zranenie, žijú s ním, až kým nezomrú. Časté sú napríklad zlomeniny, ktoré vyplývajú z nedostatku pohybu a vysokej znášky, ktorá im odoberá vápnik.
Podstieľkový chov je lepší ako klietkový, lebo sa pri ňom dajú podmienky priblížiť k tomu, čo je sliepkam prirodzené. Úmrtnosť môže byť vysoká aj pri chove s voľným výbehom – ak je zle manažovaný. Konflikty, ktoré vznikajú pri podstieľkovom chove kvôli tomu, že sú tam všetky vtáky pokope, sa dajú riešiť tým, že sa im pridajú aktivity, ktoré ich zabavia. A pomáha tiež delenie na čo najmenšie kŕdle, ktoré sa podobajú na to, na čo sú sliepky zvyknuté po tisícročia. Kým v klietkach umierajú najčastejšie na zlomeniny, v iných typoch chovov sa zas môžu zraniť napríklad pri lete – ak sú priestory navrhnuté zle.
Nie je protizákonné, keď chovatelia nechávajú zranené sliepky bez ošetrenia? Veď zviera už nie je vec.
Populárne označenie tejto novely znie síce optimisticky, avšak nedotýka sa drvivej väčšiny zvierat – tých hospodárskych – ktoré žijú na Slovensku. Tie majú skoro všetky v zákone výnimku. Takže štandardné praktiky ako odpaľovanie zobákov bez umŕtvenia či kastrácia malých prasiatok bez umŕtvenia nie sú protizákonné. Na druhej strane si neviem predstaviť, ako by chovatelia pri tak veľkých počtoch, aké sa dnes v halách chovajú, vôbec zistili, že niektoré zviera má problém.
Aký je naopak úplne najvhodnejší typ chovu sliepok?
Jeden z najlepších modelov vyvinuli v Holandsku, ktoré má pomerne silnú živočíšnu výrobu, a je trochu odlišný od voľného chovu. Vymysleli akési posuvné kurníky s ohradami, ktoré majú hviezdicový tvar. Keď sa na jednom mieste začnú šíriť parazity, sliepky aj s kurníkom presunú o kus ďalej, a na ich pôvodnom mieste zatiaľ patogény vymrú. Miera stresu u sliepok tam bola tak nízka, že im nepotrebovali ani odpaľovať zobáky, lebo sa vôbec nebili.
Na Slovensku stále predávajú vajcia z klietkového chovu aj tie reťazce, ktoré s tým v iných krajinách EU skončili. Prečo?
Jedným z dôvodov je legislatíva, Švajčiarsko bola prvá krajina, ktorá asi pred 10 rokmi zakázala klietkové chovy, pred pár rokmi tak urobilo napríklad Rakúsko. Pre niektorých predajcov sme však stále považovaní za akýsi druhoradý trh a zatiaľ čo vo svojich domovských krajinách už klietkové vajcia zakázali, u nás tak ešte neurobili. Dôvodom asi môže byť aj to, že u nás si ľudia často nevedia predstaviť, ako otrasne klietkový chov vyzerá. Ak však takúto informáciu dostanú, často začnú potraviny z takýchto podmienok odmietať.
Už aj na Slovensku prvé reťazce oznámili, že nebudú predávať klietkové vajcia. Koľko ich je a aké boli ich dôvody?
Vo svete sa už stovky firiem zaviazali nepoužívať vajcia z klietkového chovu. A to nielen predajcovia ako Rewe, Lidl alebo Aldi, ale aj spracovatelia ako Nestlé, Craft Foods či Mondelēz, cateringové firmy Sodexo a Compass Group alebo hotelová sieť Marriott. U nás tento záväzok zverejnili spomedzi veľkých hráčov zatiaľ len Kaufland, Lidl a Tesco.
Vieme také množstvo vajec, aké sa u nás spotrebuje, vyprodukovať aj iným spôsobom ako v klietkach?
Nemyslím si, že by to bol problém. Zvieratá budú, samozrejme, potrebovať väčší priestor, ako keď sú zavreté v klietkach, ale nebavíme sa o nejakých obrovských plochách.
Ako na vašu kampaň Viac neznesiem reagujú chovatelia?
Zatiaľ prevažne nereagujú, ale z pochopiteľných dôvodov sa budú snažiť urobiť všetko pre to, aby mohli zvieratá ďalej držať v malých klietkach, čo je pre nich efektívnejšie a lacnejšie. Dnes sa vyhovárajú na to, že zmena stojí peniaze, ale hydinári mali príležitosť investovať do bezklietkových chovov už vtedy, keď sa v EÚ zakázali neobohatené klietky. Oni však krátkozrako investovali len do splnenia minimálnych podmienok, pričom si nevšimli, že trendom vo svete bol už vtedy chov bez klietok. Už sú však aj medzi našimi výrobcami takí, ktorí sa zaujímajú o spotrebiteľské trendy a pracujú na prechode na bezklietkový chov.
O nosniciach aj brojleroch sa na Slovensku hovorí už roky, no stále nenastala zmena. Od čoho sa podľa teba odvíja citlivosť obyvateľstva na túto tému?
Podľa mňa sa to odvíja do veľkej miery od informovanosti, ale aj od toho, ako rozsiahly a závažný je problém. Roky bola oblasť produkcie potravín prehliadaná a v minulosti ešte neboli tak komplexne vyskúmané dopady klietkového chovu na sliepky. Ich schopnosť vnímať emócie a prežívať utrpenie ostatných zvierat okolo seba sú tiež relatívne nové poznatky z ostatných 10 rokov.
TYPY CHOVU NOSNÍC A ICH OZNAČENIA NA VAJCIACH
0 – bio chov
1 – chov s voľným výbehom
2 – podstieľkový chov
3 – klietkový chovČíselné označenie typu chovu je prvé číslo z kódu na vajci.
Ako prebieha vaša kampaň? Zbierate podpisy na petíciu, čo sa bude diať ďalej?
Ešte pred spustením petície sme rok a pol komunikovali s chovateľmi aj predajcami. Dnes sme prešli do verejnej časti kampane, v ktorej zbierame podpisy. Keď prekročíme hranicu 15-tisíc podpisov, bude nasledovať ďalšie kolo rokovaní s firmami, v rámci ktorého budeme hľadať možnosti, ako skončiť s klietkovým chovom. Nedá sa očakávať, že s tým skoncujú všetci hneď. Hydinári potrebujú nejaký čas na to, aby klietkové chovy nahradili, celý proces teda niekoľko rokov potrvá.
Koľkých firiem sa to vlastne týka? Koľko chovateľov máme?
Na Slovensku je registrovaných okolo 70 fariem, klietkových je z toho asi 30, v ktorých však žije 90 % našich nosníc. Nie je to teda nejaké obrovské množstvo. Medzi časom sa navyše nechal počuť jeden z najväčších producentov vajec na Slovensku – Babičkin dvor –, že klietkový chov nemá budúcnosť. Sú ho teda odhodlaní výrazne zredukovať, ale stále majú čo zlepšovať.
Zjeme na Slovensku veľa vajec? Nebolo by riešením ich konzumáciu obmedziť?
Vajcia nie sú esenciálnou potravinou, bez ktorej by sme neprežili, sú skôr doplnkom. Čiže určite by aj toto bola cesta.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
