Aj tí najúspešnejší sa niekedy dostanú do ťažkostí, hovorí jeden z najznámejších svetových psychiatrov IRVIN D. YALOM. Náš život podľa neho formujú predovšetkým vzťahy a za svoje desaťročia praxe sa naňho ľudia obracajú stále s tými istými problémami, aj keď dnes ich môžu riešiť napríklad aj cez chat. Aký je podľa neho cieľ terapie a prečo si nezatvárať oči pred našou smrteľnosťou? Čítajte v exkluzívnom rozhovore.
Na Slovensku majú ľudia, ktorí potrebujú navštíviť psychiatra, často pocit osobného zlyhania. Akoby návšteva psychiatra bola tým posledným riešením, kedy už všetky ostatné pokusy zlyhali. Ako vnímate psychiatriu vy?
Vidím na terapiu prichádzať veľmi veľa úspešných ľudí vrátane iných terapeutov. Ja sám na ňu zájdem vždy, keď pociťujem nejaké ťažkosti. A myslím si, že každý terapeut by mal urobiť to isté. Na sedeniach sa stretávame s celou škálou ľudského nešťastia a rôznou mierou adaptability. Aj tí úspešní sa niekedy v živote dostanú do ťažkostí – či už majú úzkosti, depresie, zdravotné problémy, prežívajú smútok zo straty blízkeho človeka, alebo majú problémy vo vzťahoch. Všetky tieto trápenia môžu ľudí viesť k návšteve psychiatra.
Ako vnímate rozdiel medzi psychológmi a psychiatrami?
Obidva odbory praktizujú psychoterapiu. Sú psychiatri ako som ja, ktorí sa venujú takmer výlučne psychoterapii, ale sú aj takí – a v súčasnosti je to čoraz bežnejšie – ktorí využívajú viac medikamentóznu liečbu. Narastá tiež počet psychoterapeutov, ktorí nemajú psychiatrické vzdelanie. Keď som v roku 1957 vstupoval do tohto odboru ja, psychiatria vlastnila celé odvetvie psychoterapie. Na to, aby ste mohli robiť psychoterapiu, ste museli mať medicínske vzdelanie. Keď dnes idem na veľké psychoterapeutické stretnutie, nájdem tam sotva 5 % psychiatrov. Zvyšok účastníkov však nie sú iba psychológovia, ale aj kouči či sociálni pracovníci.
Do terapie prinášate tému smrti. Ako môže jej vnútorné spracovanie zlepšiť kvalitu nášho života?
Adolf Meyer, jeden zo zakladateľov modernej americkej psychiatrie, raz na túto tému povedal: „Neškrabte tam, kde to nesvrbí“. Inými slovami odkázal psychoterapeutom: „Nezachádzajte do tém, v ktorých nebudete vedieť poskytnúť riešenie“. Ale smrť „svrbí“ neustále. Je v našich životoch prítomná a klope na pomyselné dvere nášho vnútra tesne pod hladinou nášho vedomia. Smrť je jedným z najzákladnejších faktov nášho bytia, je preto dôležité venovať jej pozornosť. Všetci máme z času na čas nočné mory a každá nočná mora je sen o smrti. Preto si myslím, že veľmi pomáha o smrti rozprávať a vyjadriť svoje obavy.
Smrť nie je príjemná téma, ako sa pred ňou snažíme skryť?
Predstierame, že neexistuje. Bežná je ilúzia neba či reinkarnácie. Snažíme sami seba presvedčiť, že tu budeme v nejakej podobe navždy. Podľa môjho názoru je to iba zbožné prianie.
V čom nám uvedomenie si smrti môže pomôcť?
V terapii sa rozprávame o živote. Nič nepatrí k bytiu viac ako smrť, a preto je dôležité o nej hovoriť. Keď si ľudia priznajú, že sú smrteľní, často im to pomôže žiť lepší život. Pomôže im to uvedomiť si, že neraz odkladajú svoj život na neskôr. Niektorí sa jej natoľko boja, že si nedovolia dospieť, alebo sa snažia udržať v infantilnom štádiu. Strach zo smrti sa prejavuje mnohorakými spôsobmi. To zas však neznamená, že v terapii s klientmi o ničom inom nehovorím. Ale keď smrť vstúpi do ich života, či už prostredníctvom blízkych ľudí, choroby či snov a predstáv, potom je veľmi užitočné o nej hovoriť.
Najdôležitejším prvkom terapie je podľa vás terapeutický vzťah. Autentické stretnutie dvoch ľudí je podľa vás efektívnejšie pri nastoľovaní zmeny než intelektuálne pochopenie problému či katarzia. Myslíte si, že osobná autenticita je niečo, čo zlepší kvalitu nášho života?
Klasický pohľad na terapiu by sme mohli pripodobniť k archeológovi, ktorý hľadá poklad, či k detektívovi, ktorý sa snaží vyriešiť záhadu. Neverím však, že je možné nájsť a pospájať všetky dieliky puzzle. Miesto toho verím, že samotný vzťah medzi mnou a klientom je to, čo je liečivé. Namiesto pátrania v minulosti ponúkam priestor na vzťah, na ktorom môžeme pracovať, spoločne sa učiť a rásť. Počas každého sedenia rozoberáme, čo sa medzi nami dvomi deje.
Ste tiež priekopníkom skupinovej terapie, vyvinuli ste pojem interpersonálne učenie.
Medziľudské vzťahy a ich úroveň výrazne formujú kvalitu nášho života, sú dôležitým zdrojom skutočného šťastia alebo hlbokej nespokojnosti. Preto v terapii veľa pracujem s ľuďmi na vzťahoch, ktoré majú s inými. Veľkú časť života som venoval skupinovej terapii, kde sa pozeráme na vzájomné vzťahy jednotlivých klientov v rámci terapeutickej skupiny. Ak si uvedomia, kde nastávajú problémy v ich interakcii s inými, potom môžu toto poznanie aplikovať aj vo vzťahoch s ľuďmi v ich živote.
Náš životný priestor ale netvoria iba naši najbližší, ale aj doba, v ktorej žijeme. Tá je vytvorená politickou situáciou, životným tempom či históriou daného miesta. Do akej miery nás tieto faktory ovplyvňujú?
Má to obrovský vplyv. Ak si zoberieme súčasnú situáciu v USA, kde vládne Trump a dejú sa všelijaké strašné veci, to všetko ovplyvňuje nielen jednotlivcov, ale aj celé skupiny ľudí. Ich spôsob vysporiadania sa so situáciou je však veľmi rôznorodý. Niektorí pociťujú zvýšenie úzkosti a depresií, iní sú v poriadku.
Máte pocit, že s meniacou sa dobou prichádzajú nové problémy, ktoré ľudí trápia?
Ľudia ktorejkoľvek generácie sa v priebehu života potrebujú vysporiadať so smrteľnosťou, chorobami a smrťou, zaoberajú sa láskou a vytváraním a udržiavaním rôznorodých vzťahov. To sú univerzálne témy, ktoré existovali odnepamäti. Nemyslím si, že podstata problémov, ktoré nás trápia, sa v priebehu času akokoľvek zmenila.
Neprináša však moderná doba nové problémy, napríklad technológie?
Rodičia prichádzajú ustarostení, že ich deti sú závislé od počítačových hier, ale pred rokmi boli závislé od iných hier. Takže formy sa menia, ale podstata je rovnaká.
Dostávajú sa nové technológie aj na pole psychoterapie?
Keď dnes vojdete do reštaurácie, vidíte pri stoloch ľudí, ktorí sa pozerajú do svojich mobilov namiesto toho, aby sa pozerali na svojich partnerov. Zvykli sme si s ostatnými viac písať a četovať a menej sa rozprávať zoči-voči. Tento posun sa dostal aj do psychoterapie. Existujú už terapie, kde sa terapeut s klientom „rozpráva“ prostredníctvom textových správ. Najprv som predpokladal, že sa z toho neskôr vyvinie telefonovanie alebo videohovory, ale to sa nedeje. Mladí ľudia vyrástli na textových správach. Tak sa dorozumievajú s priateľmi a je to pre nich veľmi pohodlná forma komunikácie aj v terapii. Pre mňa je to zvláštne, ale pre nich je to absolútne prirodzené.
Zo začiatku som bol veľmi skeptický, ale určite má aj pozitívne aspekty. Pritiahne k odborníkom napríklad ľudí, ktorí by na bežnú terapiu nikdy neprišli. Buď preto, že bývajú veľmi ďaleko, alebo si ju nemôžu dovoliť. Prípadne ide o ľudí, ktorí chcú ostať v anonymite, a textové správy im poskytujú priestor na komunikáciu bez priameho kontaktu. Takto si môžu dopisovať s profesionálom a je to oveľa lepšie, ako keby nemali žiadnu podporu. Stretol som ľudí, ktorým takáto forma terapie veľmi pomohla, určite má preto svoje miesto a zmysel.
Náboženstvá sprevádzajú ľudstvo od nepamäti, aký majú pre nás zmysel?
Pre mnohých ľudí je náboženstvo veľmi nápomocné. Pomáha nám vytvoriť komunitu, znižuje intenzitu bolesti, ktorá sprevádza ľudskú existenciu, a pocit malosti, ktorý ako ľudia máme. Takisto nám dáva pocit, že smrť je iba presun na iné miesto, čím po mnohé stáročia znižuje úzkosť ľudí z umierania. Idey posmrtného života, existencia neba či pekla, sú však podľa mňa ilúziou a neexistujú na ne žiadne dôkazy.
V 60. rokoch ste v rámci psychologických experimentov vyskúšali LSD. Máte pocit, že podobné látky majú v psychoterapii svoje miesto?
Áno, koncom 50. a začiatkom 60. rokov som LSD vyskúšal, asi ako takmer každý psychiater, ktorý v tom čase pôsobil. Ale čo sa týka využiteľnosti týchto látok, som skeptický. Viem, že existuje mnoho ľudí, ktorí sú zástancami tohto prístupu. Ja sám som mal niekoľkých klientov, ktorí podstúpili jedno či dve sedenia s použitím psilocybínu, a bolo vidno pozitívne dopady. Avšak pravidelné či časté užívanie vnímam skôr ako nevhodné.
Hovorí sa, že psychoterapeut vás môže sprevádzať iba tam, kde už sám bol. Že vám môže pomôcť iba v oblastiach, ktoré má on sám už spracované. Čo si to tom myslíte vy?
To je podľa mňa úplná hlúposť. Poznám viacerých psychoterapeutov, ktorí majú sami mnohé problémy, ale svojim klientom pomáhajú prvotriedne. Je to o tom, čo si klient so sebou do terapie prinesie. Nemyslím si, že to takto funguje, a neexistujú na to žiadne dôkazy.
Na základe skúseností z vašej dlhoročnej praxe hovoríte, že najviac sa boja smrti tí, ktorí nie sú spokojní s tým, aký život žili. Aká by bola vaša rada pre ľudí, aby žili naplno a nebáli sa smrti?
Som presvedčený, že najdôležitejšie je mať v živote dobré, otvorené a dlhotrvajúce vzťahy s ľuďmi okolo nás. Treba si neustále cibriť schopnosť vytvárať hlboké priateľstvá. Najšťastnejší ľudia, ktorých poznám, sú úprimní a vnímaví a vytvárajú vzťahy, ktoré ich hlboko napĺňajú. Ak to platí o priateľstvách, o to viac je to dôležité v manželstve. Výber životného partnera by mal byť veľmi rozvážnym a dobre premysleným krokom. Vstup do manželstva je často tým najdôležitejším rozhodnutím, ktoré v živote urobíte, a kvalita tohto vzťahu ovplyvní kvalitu vášho ďalšieho života.
Vy sám ste ženatý už niekoľko desaťročí. Ako to robíte, že váš vzťah je stále živý?
Neustále na ňom pracujem. Som úprimný, otvorený a snažím sa neskrývať svoje zraniteľné miesta, ale naopak, deliť sa so svojou ženou o všetko, čo ma trápi aj teší. Snažím sa byť nápomocný a cibrím si pritom svoju empatiu, štedrosť a nesebeckosť.
Medziľudské vzťahy sú veľkou témou psychoterapie. Ak chceme tento problém rozlúsknuť, kde treba začať? U seba?
Pokiaľ je problém v tom, že človek nedokáže vytvárať vzťahy s inými, potom potrebuje terapeuta, pri ktorom si to môže v bezpečnom prostredí nacvičiť. Pre niektorých ľudí je takýto vzťah prvým skutočným a pevným vzťahom, ktorý kedy mali. Potom sú ľudia, ktorí vytvárajú vzťahy, ale tie sú naplnené problémami a konfliktami. Pre nich je ideálna skupinová terapia. Ja sa klientov vždy pýtam, kto je ich dôverník – komu sa zverujú so svojimi trápeniami a radosťami. Ak takýto človek v ich živote nie je, potom viem, že máme pred sebou veľa práce. Počas terapie sa stanem ich prvým dôverníkom, ale urobím všetko pre to, aby som im pomohol vytvárať hlboké vzťahy s inými ľuďmi, napríklad aj prostredníctvom skupinovej terapie.
V čom je skupinová terapia účinnejšia v porovnaní s tou individuálnou?
V skupinovej terapii sa učíte vytvárať si vzťahy s rôznorodými ľuďmi. V skupine je väčšinou okolo 7-8 ľudí a tí vám dávajú spätnú väzbu. Hovoria vám, ako vás vnímajú, dozvedáte sa, čo ich na vás vyvádza z miery, čo ich priťahuje. Tým sa dozvedáte veľa o vás samých a o tom, ako tvoríte vzťahy.
Ste tiež priekopníkom existenciálnej psychoterapie, začali ste do psychoterapie vnášať filozofiu…
Áno, pokúšal som sa vniesť myšlienky filozofov, ktorí nám vedia veľa prezradiť o ľuďoch a ich správaní. Mám pocit, že títo velikáni sú často prehliadaní, pričom psychoterapia by mohla z ich múdrosti ťažiť. Ak si zoberieme filozofov ako Epikúros či Aristoteles, majú veľa podnetných ideí o tom, ako žijeme, milujeme a vzťahujeme sa voči iným ľuďom. Ak sa chceme dozvedieť viac o tom, ako fungujú vzťahy medzi ľuďmi, stačí sa prečítať diela Schopenhauera či Nietzscheho. Napriek tomu, že sú už dávno mŕtvi, majú pre nás cenné myšlienky, ktoré sú rovnako relevantné dnes, ako v dobe, kedy žili.
Na Živici dávame ľuďom priestor pre takzvanú terapiu tmou – Dunkel terapiu, kde ľudia v absolútnej tme po dobu niekoľkých dni pracujú so svojou mysľou bez rušivých vonkajších podnetov. Aký máte na ňu názor?
Nemám s niečím takým žiadne skúsenosti, ale viem si predstaviť, že sa ľuďom v takomto prostredí podarí dostať sa viac do kontaktu so svojím hlbším podvedomím a prehĺbi sa intenzita snov. Zároveň si viem predstaviť, že pre mnohých by to mohlo byť veľmi desivé.
Vy zas vo svojej terapii často pracujete so snami.
Áno, pre mnohých ľudí sú dôležitými pomocníkmi, môžu veľa odhaliť. Vychádzam z Freudovej myšlienky, že sny sú dôležité a často sa cez ne predierajú prvky nášho podvedomia. Preto sa im často venujeme. Pokiaľ máte dobrého sprievodcu, môžu vám pomôcť porozumieť vašim problémom.
Aké chyby robia terapeuti najčastejšie a čím brzdia terapeutický proces?
Píšem o tom v každej knihe, neustále sa to snažím zdôrazňovať. Pri terapii je kľúčová osobná poctivosť a otvorenosť, nie profesionálna autorita. Som presvedčený, že terapeut by sa mal skutočne ľudsky zaujímať o každého svojho klienta a nie byť profesionálne „nad vecou“. Potrebujeme byť sami sebou a poodhaliť svoje vnútro aj klientovi. Druhá dôležitá zásada je, že každý terapeut by mal mať dlhodobú skúsenosť s osobnou terapiou. Mal by mať zažité, aké to je byť na druhej strane. Mal by si skúsiť, čo je nápomocné pre klienta a čo zas rušivé.
Aký je podľa vás konečný cieľ psychoterapie?
To je príliš zložitá otázka. Pre každého klienta musíte vytvoriť úplne novú formu psychoterapie. Pre niekoho bude jej cieľom toto, pre iného niečo iné. Ale vo všeobecnosti by mala psychoterapia smerovať k naplneniu vlastného potenciálu, k vnútornému mieru.
Odporučili by ste psychoterapiu každému?
Áno, terapiu vnímam ako výlet za sebapoznaním. Čo môže byť vzrušujúcejšie? To nevyhnutne neznamená, že potrebujete navštíviť terapeuta. Možno k vám terapia príde prostredníctvom dobrého priateľa. Nech už má akúkoľvek podobu, otvoriť sa pred niekým a zdieľať s ním svoje hlboké pocity a bolesti, je prospešné pre každého z nás.
IRVIN D. YALOM (*1931, Washington) je americký psychológ a spisovateľ. Je profesorom psychológie na Stanfordovej univerzite a predstaviteľom tzv. existenciálnej psychoterapie. Je autorom mnohých bestsellerov, napríklad Everyday Gets a Little Closer alebo Keď Nietzsche plakal.
Články z rubriky SEBAROZVOJ
Profil autora:
V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne pôsobí v Komenského inštitúte. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.
Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.
