Stál som v sále, kde na mňa pozeralo tristo študentov. V jednej ruke som držal mikrofón, v druhej ovládač na prezentáciu. Na ľavom boku ma stále niečo škriabalo. Bol som z toho nervózny. Vždy, keď som sa otočil, bolo to horšie.
Ako prvé mi napadlo, že mám pod košeľou nejaký hmyz, čo mi tam vletel doma na Zaježovej. Potom som začal uvažovať, či to nie je nejaký dielik z lega od môjho syna. Fakt to svrbelo. Navyše bolo rýchlo jasné, že nie som kovaný akademik a používam neštandardné príklady. Nechcel som ani pomyslieť, čo by sa stalo, keby som sa ešte aj vyzliekol a vypadlo zo mňa lego.
Dostával som sa ku svojej obľúbenej časti, kde bývalý minister školstva Čaplovič ukazuje, ako má vyzerať tá najlepšia vyučovacia hodina. Dodnes nechápem, kto z mediálnych poradcov mu dovolil, aby sa pri tom ešte aj natáčal. A už je totálne nepochopiteľné, že mu to umožnili zavesiť na ministerský web. Buď boli zhúlení, alebo ich nasadila opozícia. Inak si to vysvetliť neviem.
Odstrašujúci minister
Ale ja som dodnes vďačný, že takýto záznam máme. Exministra používam už niekoľko rokov ako odstrašujúci príklad. Je nakoniec dobré, že nám ministri zanechávajú po sebe aspoň niečo, čo vieme zužitkovať pre učiteľov a svet.
Pustil som študentom úvodnú časť, kde exminister ukazuje svoje pedagogické majstrovstvo na hodine dejepisu. Stojí a rozpráva. Posuniem to o päť minút a on stále stojí a stále rozpráva. Posuniem to ešte ďalej a jediné, čo sa na celej hodine mení, je vysychajúca tabuľa. Je to tá najviac dynamická časť z celého vyučovania. Je to aj jediný aktivizujúci prvok na celej hodine. Podľa mňa peckové video. Sála sa smeje.
Periférnym pohľadom ale vnímam, že niektorí sa ošívajú. Nesmejú sa, ale vrtia. Žeby aj oni mali kdesi zabudnutú legovú kocku? Prechádzam do finále, kde rozoberám Čaplovičov vyučovací štýl a vysvetľujem, že nehybnosť detí v laviciach nie je spôsobená výkladom ministra.
Nehýbu sa, pretože sa boja – je tam minister, vzadu ochranka, mediálni poradcovia a kamera. Po skončení prednášky utekám na toaletu, vo vnútri košele nájdem umelohmotnú visačku s cenovkou. Odtrhol som ju a vychutnával si ten pocit, keď vás nič neškriabe. Na chodbe ma zastavila kolegyňa, aby sa so mnou podelila o svoje zúfalstvo. Sedela v sále za tými akademikmi, ktorí sa mrvili a vrteli pri videu s Čaplovičom.
Ukázalo sa, že ani oni nemali legové kocky v oblečení, ani žiadnych chrobákov. Boli celí nesvoji z toho, že si dovoľujem ako príklad použiť bývalého ministra. Na akademickej pôde som si dovolil robiť žarty z človeka nasiaknutého titulmi a vysokou politickou funkciou. Ja, obyčajný človek z lazov, ktorý sa titulmi nemôžu rovnať velikánovi, akým je bývalý minister a docent.
Nebáť sa kritizovať
Vážení mrviaci sa akademici, ak sa bojíte pozrieť pravde do očí a pomenovať ju, svoje tituly si nezaslúžite. Všetci v sále sme videli, že minister učí zúfalo a zaslúži si kritiku. Nenatáčal som ho skrytou kamerou. Video si zavesil na oficiálny web, aby ukázal, ako má vyzerať ukážková hodina. Nemôžem za to, že pánovi docentovi chýba základná sebareflexia a chcel ukazovať, aký je on učiteľský superman. Viem, že moc niektorých pripravuje o zdravý úsudok.
Úlohou akademikov a vedcov je ale spochybňovať, prinášať argumenty a hľadať pravdu. Ak máte strach pomenovať veci pravým menom len preto, že ten človek bol mocný politik, tak ste zradili svoju profesiu. Vďaka vášmu pritakávaniu a skloneným hlavám sa aj pán Danko môže vysmievať akademickej obci. Vie, že odvážnych veľa nie je.
Ja som si svoje škriabanie vyriešil. Otázkou je, čo musíte spraviť vy, ktorí sa mrvíte od strachu, keď niekto kritizuje ministra.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.