Ľudia, ktorí chcú reformovať väzenský systém, by mali načúvať tým, ktorí s ním majú priamu skúsenosť – bývalým väzňom. Toto je argument členov Only Connect, organizácie z Veľkej Británie venujúcej sa hľadaniu kreatívnych ciest k spravodlivejšiemu väzenskému systému. Všetci autori tejto štúdie sú bývalí väzni.
Z anglického originálu preložil Ján Markoš.
Všetci rozprávajú o tom, ako by sa mal zreformovať systém spravodlivosti. Každý má názor na to, čo by sa malo stať, aby sa vyriešil problém s kriminalitou vo Veľkej Británii, a všetci sú vypočutí. Všetci okrem jednej skupiny, ktorá by na riešenie tohto problému mohla mať dostatok znalostí, predstavivosti a skúseností z prvej ruky, aby prišla s riešeniami, ktoré by mohli pretrvať – ľudí, ktorí si systémom spravodlivosti sami prešli.
Problémom je, že politici, ktorí určujú pravidlá, sa nedívajú na kriminalitu z ľudského hľadiska. Ľudia, ktorí rozhodujú, sedia v prepychových kanceláriách – nepoznajú nás. Idú sa pozrieť na väzenie a uvidia z neho len tie najlepšie časti. Nevidia, prečo sa ľudia cítia byť nútení nastúpiť na cestu zločinu, a preto nemôžu urobiť nič, aby ich v tom zastavili.
Kriminálnici a bývalí kriminálnici, ľudia ktorí sa dostali do problémov, ozajstní ľudia – akokoľvek nás chcete nazývať; máme cenný uhol pohľadu na to, čo by sa v budúcnosti malo so systémom spravodlivosti stať. Rozumieme tomu, aké to je kráčať na tenkej hrane medzi väzením a životom na ulici a čo sa musí v našich životoch stať, aby sme sa zase nedostali do problémov so zákonom.
Nikto nás však nepočúva. Je to smiešne. Keď je kríza v bankovom sektore, všetci sa stretnú a na drahej konferencii sa pýtajú bankárov, čo by sa malo stať. Ale priemerný trestanec ťažko nájde spôsob, ako prehovoriť do verejnej diskusie, aj keď by to, čo má na jazyku, mohlo byť veľmi užitočné.
V skutočnosti trestné činy v našej krajine nepácha až tak veľa ľudí. Problémom je, že do väzníc sa vracajú a opäť ich opúšťajú stále tie isté tváre. Spýtajte sa polície, potvrdí vám to. Recidíva stojí našu krajinu viac ako 13 miliárd libier (takmer dvadsať miliárd euro) ročne. Dve tretiny väzňov prepustených z kratších trestov spáchajú do roka nový trestný čin. Z takmer 70 percent mladých trestancov sa stanú recidivisti.
Vláda by si tento fakt mala uvedomiť. Väčšina ľudí sa nenarodí zlých. Musí existovať dôvod, prečo páchajú trestné činy alebo majú za to, že musia konať protizákonne. Bez toho, aby sme sa pozreli na korene dôvodov, prečo títo ľudia páchajú trestné činy – mnohí opakovane – nebude cyklus kriminality nikdy prerušený.
Ak chceme naozaj riešiť kriminalitu, nemali by sme začať s kriminalitou, ale s bývaním. Mali by sme zaistiť, aby všetci mali kde bývať, a aby mali šancu zohnať si prácu. Dajte každému šancu získať čestne plat, z ktorého sa dá prežiť a vzdelanie, a vyriešte problémy s drogami. Ak sa toto podarí, kriminalita masívne klesne. A nie je to to, čo všetci chcú?
Kde začať
Skôr, než urobí čokoľvek, bude sa musieť minister spravodlivosti rozhodnúť, že bude statočný a nebude naháňať okamžitú popularitu. Narazí totiž na problém – média a verejnosť vypenia, ak si budú myslieť, že „kriminálnici“ alebo mladí delikventi dostávajú niečo zadarmo, alebo majú prístup k pozitívnej diskriminácii ohľadom práce či bývania.
Potom vláda, miestne zastupiteľstvo či väznica zaspätkujú, pretože potrebujú podporu verejnosti, aby si udržali svoje miesto v úrade. Takže nikto nebude investovať do aktivít, ktoré by mohli skutočne pomôcť. Ale pamätajte, tá istá verejnosť vypení, až bude úroveň kriminality stúpať. Niekto im musí vysvetliť, že nemôžu mať oboje. Buď zainvestujeme a zastavíme kriminalitu, alebo nie – a kriminalita bude kvitnúť.
Všetci vieme, že nie sú peniaze. Spojili sme sa – je nás viac ako 50 – cez Only Connect a začali sme hľadať spôsoby, ako by mohla nová vláda urobiť v zákone praktické zmeny. Uvádzame len nápady, ktoré spĺňajú dve podmienky: sú lacné a majú okamžitý vplyv na úroveň kriminality.
Nechajte nás pracovať
O jednej veci nie sú žiadne pochybnosti. Je veľmi ťažké nájsť si prácu, keď vyjdete z väzenia. Na všetkých miestach, kde by ste očakávali, že môžete nájsť prácu – ako napríklad v McDonalde – v skutočnosti vôbec nedostanete šancu, aby ste dokázali, že ste dobrým pracovníkom. Všetky veľké spoločnosti požadujú online registráciu. V danom formulári sa vás spýtajú, či máte záznam v trestnom registri. Ak záznam zatajíte, ste klamár a skôr či neskôr vás vyhodia. Ak záznam priznáte, prácu nedostanete. Na váš životopis sa nikto ani nepozrie.
41 percent väzňov je mladších ako 30 rokov. To znamená, že je pred nimi ešte takmer tridsať rokov pracovného života. Máme toho toľko na rozdávanie, ale nedostaneme šancu to dať. Už sme povedali predtým, že nemáme žiadny hlas. Kto by načúval skupine bývalých trestancov?! Ale viete, komu podniky načúvajú? Vláde. Najmä ak zmení zákon tak, aby sa im oplatilo zamestnávať trestancov.
V Amerike platia podniky nižšie dane, ak zamestnávajú niekoho, kto bol vo väzení. Ak by sa to isté udialo v Británii, ľudia by dostali šancu, aby potvrdili svoje kvality. Spôsob, akým by to mohla vláda urobiť, je vytvoriť pravidlá pre každého, kto je dodávateľom štátnej správy. Ak beriete štátne peniaze, mali by ste garantovať pracovné pohovory záujemcom o prácu z radov trestancov.
Nemusíte im dať prácu, ale aspoň im umožnite, aby prejavili svoju osobnosť. A navyše, ak dáte prácu trestancovi, mali by ste za nich počas prvých rokov ich pracovného pomeru platiť nižšie odvody. Týmto spôsobom budú spokojné podniky, a tiež ľudia, ktorí po prepustení z väzenia hľadajú svoju šancu.
Vlastná izba
Vykreslime scénu. Predstavte si, že vás pustili z väzenia. Vykráčate a vo vrecku máte 46 libier (64.53 eur). Potrebujete nájsť miesto, kde by ste mohli prenocovať. Je nepravdepodobné, že máte prenajatý byt; ak ste ho aj mali predtým, ako vás zavreli, pravdepodobne si ho už majiteľ domu zabral naspäť. Možno môžete ostať u príbuzných alebo u priateľov, možno pôjdete do hostela. Je zriedkavé nájsť niekoho, kto má kam ísť na dlhší čas. Skočíte na autobus. Už dlhšie v ňom však neprijímajú hotovosť. Musíte si tak kúpiť električenku a nabiť ju. To je 10 libier. Ostalo vám .
O tri týždne neskôr. Hľadáte prácu. Je ťažké nejakú nájsť bez toho, aby ste mali stálu adresu. Vašich 36 libier zmizlo dávno do stratena. Požičiavate si od kamarátov a od rodiny, ale ich trpezlivosť má svoje medze. Poletujete z gauču na gauč. Ako slobodný muž ste celkom na spodku zoznamu uchádzačov o bývanie, podľa ktorého prideľuje samospráva sociálne byty. Komerčný nájom je celkom mimo váš dosah. Kto má 2000 libier na depozit a k tomu prvý nájom dopredu? Tak idete za kamošom, ktorý vám v núdzi vždy zachránil kožu – a opäť skončíte v problémoch.
Stabilné bývanie je faktor, ktorý nemožno preceniť, ak sa bývalý trestanec snaží živiť sa poctivo. Sociálnych bytov je tak málo, že pre väčšinu z nás je jedinou reálnou možnosťou na niečo dlhodobejšie komerčný nájom. Ale aj ten ostáva pre mnohých nedosiahnuteľný. Existujú dve hlavné prekážky proti „vpusteniu“ do sveta tržného nájmu. Väčšina majiteľov nehnuteľností diskriminuje trestancov a tiež nemáte peniaze na depozit.
Myslíme si, že je čas na určitú ústretovosť zo strany samospráv. Práve samosprávy platia účet za sociálne bývanie a zvyšujúcu sa kriminalitu, takže trocha investícií navyše by im mohlo priniesť veľkú odmenu. Niektoré samosprávy, ako napríklad Islington, už ponúkajú bezdomovcom programy, ktoré im pomáhajú získať tržný nájom – nebolo by možné tieto programy rozšíriť?
Našou predstavou je, že by samosprávy trestancom – po tom, ako by ich overili a uistili sa, že majú prácu, alebo sa o ňu usilujú – mohli pomôcť s odporúčaním a s pôžičkou na depozit. Oficiálne odporúčanie od samosprávy by mohlo presvedčiť majiteľa bytu, aby trestancovi veril a vpustil ho dnu. Pôžička na depozit a prvý nájom by mohla byť splatná na dlhšiu dobu, povedzme na dva roky, a bola by splácaná navýšením miestnych daní. To by trestancovi pomohlo ostať bližšie k svojej rodine, dalo by mu to impulz pracovať, a tiež určité zabezpečenie.
Drogy nefungujú
Všetci vieme, že za väčšinou zločinov (a za väčšinou kriminálnikov) je užívanie drog. Je tak ľahké drogy získať, a tak jednoduché spadnúť do závislosti. Sedemdesiat percent trestancov užívalo drogy pred svojím uväznením a viac ako polovica z nich je závislých. Vo väzení máte Anonymných Alkoholikov a iné služby, ale pomoci proti drogám nikdy nie je dosť. Niekedy si chcete vziať drogu, lebo nie je nič iné, čo by ste mohli urobiť.
Odísť z väzenia so závislosťou, to je to najhoršie. To je stopercentne istá cesta, že sa do neho vrátite, keď budete hľadať spôsob, ako si zohnať peniaze na drogu. Na uliciach sú chlapíci, ktorí vám dajú pár dávok zdarma, keď sa dostanete z väzenia, a potom im dlžíte peniaze. Alebo idete oslavovať s kamošmi a ak ste boli čistý vo väzení, už čistý nie ste.
Problémom pri drogách sú všetky tie tajnosti a skrývanie sa. To je dôvod, prečo sú legálne drogy také populárne. Nie preto, že sú lacnejšie, alebo že je jednoduchšie ich získať, ale preto, že ich môžeš užívať verejne a nikto ťa nezavrie za to, že ich máš pri sebe. Čím otvorenejší môžeš byť o svojom probléme s nelegálnymi drogami, tým pravdepodobnejšie, že Ti niekto pomôže. Ak sa hanbíš a svoju závislosť skrývaš, nikdy nepôjdeš vyhľadať pomôcť, a nikdy sa nezbavíš závislosti a problémov so zákonom.
V iných krajinách majú miesta na legálnu konzumáciu drog. Sú to medicínske pracoviská, kde závislí môžu ísť a dať si drogu z čistej striekačky a za prítomnosti doktorov. Majú ich všade: v Nemecku, Švajčiarsku, Holandsku, Španielsku, Luxembursku, Nórsku, Kanade či Austrálii. Na týchto miestach sa ľudia učia veriť doktorom, a môžu naskočiť na odvykacie programy. Nikto nenecháva použité striekačky po parkoch, všetci sú spokojní.
Pôvodne mali takéto miesto otvoriť v Brightone v roku 2013, ale miestne zastupiteľstvo hodilo spiatočku. Nikto nemá rád, keď sa jeho dane míňajú na zlodejov a feťákov. Opäť – toto je príklad, kde musí samospráva byť odvážna a myslieť na dlhodobý dopad. Ak chcete znížiť mieru krádeží a vlámačiek, je potrebné znížiť počet drogovo závislých.
Správajte sa k ženám odlišne
Myslíme si, že by bolo dobré mať odlišný prístup k ženám, keď príde na odsúdenie a výšku trestu. Väzenie má na ženy úplne odlišný dopad ako na mužov. Berie im ich sebadôveru a ich potenciál. Je omnoho drahšie starať sa o väzenkyňu ako o väzňa, pretože musíte prirátať cenu za starostlivosť o jej deti. 18-tisíc detí ročne je oddelených od matiek a odovzdaných sociálnym pracovníkom. Mnoho z týchto detí končí v detských domovoch, čo zvyšuje ich šancu, že budú v budúcnosti trestancami. Je to bludný kruh.
Samozrejme platí, že nebezpeční ľudia by mali byť uväznení, najmä násilníci a im podobné, ale veríme, že ženy, najmä ak majú deti, by mali dostávať najmä tresty v podobe verejnoprospešných prác. To umožní rodinám ostať pokope, a dáva ženám šancu rehabilitovať sa v ich komunitách.
Nepopulárne kroky prinesú pozitívne čísla
Systém spravodlivosti je nefunkčný. Z pohľadu väzňov nie je dobre nastavený. Nefunguje pre ľudí, ktorí boli vo väzení, vyšli z neho nerehabilitovaní a majú veľmi malú možnosť žiť počestným životom. Mohlo by byť urobené omnoho viac. Ak by minister spravodlivosti urobil v súčasnosti niekoľko nepopulárnych rozhodnutí, mohol by neskôr žať niekoľko veľmi pozitívnych výsledkov. A popritom urobiť mnoho ľudí šťastnými.
- Photo credit: powelli / Foter.com / CC BY-NC-SA
Prečítajte si originálny anglický text na Demos Quarterly.
Pomáha väzňom: Riešenie vôbec nie je tak jednoduché
Martina Justová z občianskeho združenia Maják s trestancami pracuje už dvadsať rokov a myslí si, že problém sa nedá riešiť tak jednoducho, ako navrhujú bývalí väzni z Only Connect.
Pracujem s trestanými už 20 rokov a problém s ich resocializáciou nie je taký jednoduchý, ako je podľa mňa naznačené v tomto článku.
Poskytnúť každému prácu a ubytovanie vôbec problém s kriminalitou nerieši, aj keď je to túžba trestaných. Verím, že neklamú a sami si myslia, že im to pomôže. Krátkodobo u niektorých áno, ale nič viac. Problém recidívy kriminality totiž nie je v tom, že niekto nemá ubytovanie a prácu. To je taký prvoplánový pohľad a síce je dôležité starať sa o to, nie je to ten povestný „klinec po hlavičke“.
Za tie roky mojej praxe som poskytla mnohým trestaným prácu aj ubytovanie a celkovú pomoc pri návrate do spoločnosti. Často sme sa ale napokon ocitli v ohrození ich pokračujúcou kriminalitou a agresívnym správaním. Recidíva je na Slovensku vysoká, myslím, že dosahuje až 80%.
Ručiť za neznámeho
Mnoho vyjadrení v článku je vyslovene naivných a sama by som nesúhlasila s navrhovanými opatreniami. Stojí tam napríklad, že sa má samospráva zaručiť za trestaného, aby ho niekto vzal do práce. To je naozaj hlúposť. Ako sa môže ktokoľvek za niekoho zaručiť, keď nevie, ako sa bude správať? Aký má taká záruka zmysel? K čomu sa majú zaručovať? Zaručili by ste sa Vy za niekoho, kto nevie zvládať svoju agresivitu? A keď niečo urobí, tak ten, kto sa zaručil, uhradí náklady jeho trestného činu?
Zamyslime sa nad slovom „záruka“. V článku sa používa, ako keby sa automaticky počítalo s tým, že trestaný človek je v poriadku a nemôže byť nebezpečný.
Pri kúpe tovaru znamená záruka to, že Vám ho vymenia alebo nahradia náklady. Ako by fungovala takáto záruka pri trestaných? Kto si môže dovoliť poskytnúť za nich záruku a potom hradiť prípadné škody? Strach zamestnávať trestaných je totižto prirodzený a hlavne oprávnený.
Závislosť je navždy
Ďalej trestanci z Only Connect píšu o závislostiach – tiež veľmi naivne. Závislý človek totiž nikdy nie je úplne vyliečený a k tomu, aby sa udržal, potrebuje veľmi tvrdý režim, ktorý dodržiava. Trvalo abstinujúcich je len veľmi nízke percento a prijať závislého do zamestnania môže byť veľmi nebezpečné.
Na druhej strane je pravda, že odborná pomoc by im pomohla a určite by sa vďaka nej recidíva dala znižovať. Obávam sa však, že účinné riešenia nevyjdú z hláv samotných trestaných. Neviem odkiaľ zobrali názor, že ten, kto je problémom priamo zasiahnutý, najlepšie vie, čo treba robiť. Oni sa nestávajú odborníkmi na problém len preto, že sú jeho súčasťou. A to neplatí len pre trestaných, ale pre všetky sociálne skupiny.
Trestaní môžu rozprávať o tom, čo im robí zle, ale odborník z toho musí vyselektovať, čo pomáha riešiť problém a čo je len túžba po lepšom živote bez praktického významu. Len málo z trestaných dokáže ustáť svoj život každodenne a dlhodobo. Bývajú to veľké reči a potom zlyhanie. Zlyhanie pritom vychádza z oveľa hlbších štruktúr osobnosti, než z chýbajúceho sociálneho zabezpečenia ako je práca a ubytovanie.
Za roky svojej praxe som zažila veľké množstvo ľudí, ktorí trestaným nezištne pomáhali a zostali prinajmenšom sklamaní, ak nie poškodení ich tresnou činnosťou a zneužitím dôvery.
Najprv sloboda na nečisto
Potrebné sú teda programy, ktoré zamestnajú ľudí po výkone trestu v chránených pracoviskách, kde budú k dispozícii odborníci. Mzdu trestaných by tam mal platiť štát, pretože je to prevencia pred recidívou a to je vždy lacnejšie ako následné škody.
A keď človek po treste dokáže takto pracovať napríklad rok, potom si jednak ľahšie nájde prácu už priamo na trhu práce a zároveň si vyskúša, že to naozaj zvládne. Sprevádzanie odborníkov mu pomôže prvý rok v práci prekonať, aby sa „nezasekol“ pri prvých problémoch a ohrozeniach jeho túžby žiť poctivo. Samozrejmosťou pri takýchto pracoviskách by mali byť ubytovne. Čiže nie je správnym riešením sa za trestaných zaručovať na akomkoľvek pracovisku, ktoré nemá odborné vedenie.
V každom prípade je dôležitý program zameraný na zmenu správania a to motivačne v spolupráci s psychológmi. Korene kriminality sú totiž v osobnosti, v jej anamnéze a iný typ odborníka ako psychológ (napr. sociálny pracovník) si s tým neporadí.
Text väzňov z Only Connect hovorí o ochrane pred diskrimináciou, hovorí o krivdách stigmatizáciou trestaných, ale nehovorí o ochrane spoločnosti pred ich správaním. Akoby sa automaticky počítalo s tým, že sú všetci po vykonaní trestu bezpeční.
Áno, majú pravdu v tom, že s tým treba niečo urobiť, ale nie tak ľahkomyseľne, ako navrhujú. Aj spoločnosť má rovnaké práva ako oni. Práva chrániť sa.
Väzenie je ilúziou bežného života
Medzi trestanými samozrejme existujú výnimky, sama som ich zažila. Ale sú to žiaľ výnimky potvrdzujúce pravidlo.
Ľudia s kriminálnou minulosťou majú rôzne návyky, ktoré berú ako samozrejmosť a sú ďaleko za hranou bezpečnosti pre spoločnosť. Napríklad si zaobstarajú zbraň a nemajú problém ju využívať, keď príde situácia, ktorú sami vyhodnotia ako oprávnenie ju využiť. Alebo kradnú a nepovažujú to za problém. A podobne.
Majú v sebe vlastné zákony, ktoré sú pre nich samozrejmosťou, ale nie je to na nich vidno. Nikto nevie, čo je pre koho samozrejmosť. Slová v článku sú všeobecné, z nich sa to nedočítate, nedozviete. Až v praxi, keď ich máte naozaj v práci u seba, zistíte, že je mnoho návykov a pre nich bežných vecí, ktoré nie sú vôbec v poriadku a nemusia byť ani bezpečné.
Mnoho rokov, ktoré títo ľudia trávia vo väzení, im dáva ilúziu, že život zvládajú, veď sa tam dobre správajú. Ale vo väzení je tvrdý vynútený režim. Akonáhle prídu na slobodu, sú prekvapení, ako ju nezvládajú. Majú tiež pocit, že keď abstinovali celé roky vo väzení, automaticky budú abstinovať aj na slobode. No zvládanie závislosti je o tvrdom režime v osobnosti človeka, v jeho vnútri a to ho režim vo väzení nenaučí.
Dá sa to
Moje slová môžu pôsobiť akoby som bola proti trestaným a schvaľovala ich diskrimináciu. To však nie je pravda. Hovorím tu o tom, že problém nie je jednoduchý a čiernobiely a riešiť ho musia odborníci s rokmi praxe. Inak to bude poškodzujúce pre všetky zainteresované strany, čiže aj pre samotných trestaných.
Všetko, čo som napísala, som v praxi aj vyskúšala. A mala som úspech. Zriadila som chránené pracovisko pre trestaných a zamestnávala som ich tak, že mali aj psychologické vedenie a pomoc. Mnohí sa tak po čase naučili narábať so slobodou, naučili sa, čo je pre spoločnosť akceptovateľné a pochopili, prečo to je potrebné. Ale to sme s nimi pracovali dlhodobo na dennej báze a učili ich to.
Z ich strany bolo potrebné ustáť slobodu a chcieť sa zmeniť. Mnohých teda náš systém nezasiahol, pretože chceli všetko len tak, bez práce na sebe. Išli „do sveta“ a nechceli na sebe pracovať. Dnes sú znovu vo väzení. A znovu majú „odborné“ názory, ako treba systém zmeniť.
Tí, čo naším systémom prešli, sú dnes na rôznych zaujímavých miestach, pracujú už ako bežní ľudia a podarilo sa im vymaniť zo začarovaného kruhu recidívy. Teším sa z nich.
Takže takto by to šlo – zriadiť pre trestaných odborné pracoviská s ubytovaním. A už do väzníc umiestniť psychologické programy, ktoré im pomôžu zistiť, čo je pre spoločnosť akceptovateľné správanie a pomôcť im s osobnou motiváciou chcieť sa naučiť správať sa tak.
PhDr. Martina Justová, PhD.
Zaujíma vás problematika resocializácie a väzenského systému?
Pozrite si slovenské a české dokumenty na túto tému:
- Comeback (2014) – Miro Remo
- Réne (2008) – Helena ťřeštíková
- Katka (2009) – Helena Třeštíková
