Sloboda v škole je fajn, ale nie bez hraníc

Patrím k tým, ktorým vlastná krajina zakázala chodiť do školy a budem jej za túto skúsenosť nadosmrti vďačná. Moji rodičia sa počas komunizmu rozhodli s požehnaním vlasti dočasne žiť v krajine, kde boli deti vzdelávané v západných imperialistických školách a to bolo pre našu socialistickú vlasť neprípustné. A tak nariadenie znelo: pre mňa a moju staršiu sestru treba zabezpečiť  vzdelávanie zo socialistických učebníc.

Preto som na základnú školu nenastúpila ako hrdá prváčka. Svoje prvé čiarky, vlnovky a písmenká som trénovala za stolom v obývačke, pozorujúc pritom rozbúrené more a vozíky ťahané oslíkmi. Na mojom vysvedčení sa až do 6. ročníka cez všetky riadky prvého polroku rozprestieralo veľké „NEKLASIFIKOVANÁ“. Naše domáce učenie ničím nepripomínalo školu – ráno sme vstávali kedy sa nám chcelo, náš denný režim neurčovalo žiadne zvonenie, rozvrh hodín, známkovanie, písomky či skúšanie. Učenie bolo jednoducho prirodzenou súčasťou dňa – chvíľu trénuješ písanie a gramatiku, potom si v kresle hladkajúc mačku prečítaš niečo z dejepisu, medzitým vyvenčíš psa, nakŕmiš morčatá v záhrade a potom vypočítaš zopár príkladov.

Mama-učiteľka popritom varila obed, starala sa o domácnosť, ale keď bolo treba, vždy tam bola aby vysvetlila, skontrolovala ako sa nám darí a či napredujeme tak, aby sme učivo zvládali. Ak bolo treba, popýtala sa pár kontrolných otázok, opravila chyby, dala nám prepísať či prepočítať čo sa nám nepodarilo. Ak bolo treba zájsť na nákupy do mesta, škola sa jednoducho ten deň nekonala a za odmenu sme v meste navštívili knižnicu. Na takomto živote mi nechýbalo nič, iba kontakt s rovesníkmi a možnosť cibriť sociálne zručnosti.

Krik školníčky verzus škola na pláži

Avšak, každý december sme sa vracali domov – stráviť zasnežené Vianoce doma s rodinou. Prvý polrok som síce bola neklasifikovaná a pri učení vládol kľud a sloboda, ale od konca januára nás čakala veľká, sivá základná škola v Petržalke. Mali sme stráviť pár mesiacov tak, ako každé iné dieťa nášho veku trávi celý školský rok a boli sme za to regulérne známkované.

Viete si predstaviť, aký stres a rešpekt vo mne vzbudzovalo zvonenie, krik školníčky, trieda plná spolužiakov či skúšanie učiteľov. Nebolo to jednoduché ani príjemné, ale vedela som, že je to iba na chvíľu a potom nás čaká zase pohoda, dni plné slnka, pláž a učenie v kľude doma. V sociálnych zručnostiach som síce bola takmer analfabet, avšak tých 6 mesiacov bez školy mi z akademického hľadiska vôbec nechýbalo. Bez problémov som si koncom každého mája prevzala vysvedčenie so samými jednotkami a učebnice na nový školský rok.

Aj bez školy samé jednotky

Moja 6-ročná absencia zo školy nepredstavovala v mojom živote žiadny hendikep, práve naopak. Dostala som sa na jedno z najlepších gymnázií v Bratislave, neskôr na prestížny medzinárodný program IB, potom na vysokú školu môjho výberu a následne na štúdium v USA. To, čo mi domáce vzdelanie dalo, bolo spoznávanie bez stresu a strachu zo zlyhania, radosť z učenia sa nových vecí a neustála vnútorná zvedavosť.

Bežnú škol, teda posledné dva roky základnej a prvé dva roky strednej školy, som pretrpela. Prospievalo mi byť v kolektíve rovesníkov a učiť sa o vzťahoch a priateľstvách, ale cez prestávky na to nebolo nikdy dosť času. Hodiny boli nudným a monotónnym nasávaním faktov a vzorcov. Hlbší zmysel či motiváciu ako jednotky na vysvedčení som nemala.

Prechod na medzinárodný program IB bol pre mňa znovuobjavením slobody a radosti zo získavania nových poznatkov. Tentokrát som pod vedením inšpiratívnych učiteľov objavovala prepojenia, hĺbku, zmysel a krásu poznávania. Pre učiteľov sme boli rovnocennými partnermi, ktorí si slobodne volia predmety. Učitelia pre nás boli mosty k novým poznatkom. Nebolo to jednoduché štúdium, ale rodinná atmosféra, vzájomná úcta a sloboda vytvárali prostredie, v ktorom som sa nebála prekonávať svoje limity, vystupovať zo svojej komfortnej zóny a hľadať súvislosti.

Sloboda, ale nie bez hraníc

Sudbury Valley School, ktorú som navštívila, mi svojou rodinnou atmosférou pripomínala roky môjho domáceho vzdelávania. Sloboda, voľnosť a neštruktúrovanosť a iba bezpodmienečná prítomnosť dospelých vo mne navodzovala pohodu, ktorá sprevádzala prvé roky môjho učenia. Bonusom bol kolektív detí, v ktorom dieťa rastie a učí sa mnohonásobne viac ako len fakty. Verím, že dieťa na prvom stupni najlepšie prospieva v intímnom prostredí, kde dospelý poskytuje oporu, lásku, prijatie a jemné vedenie. Výchova k demokracii a rešpektu voči iným je v Sudbury school skutočne dôsledná, čo je obdivuhodné berúc do úvahy, že na väčšine škôl je táto téma prinajlepšom na okraji záujmu.

Avšak panovali v nej dva elementy, ktoré mi boli cudzie a s ktorými som sa tam nedokázala stotožniť. Moje detstvo sa odohrávalo na drobnom ostrove, mala som slobodu pohybu a dni som trávila na záhrade alebo na pláži bez počítača, tabletu či televízora, deti v Sudbury Valley mohli kľudne stráviť celé dni a mesiace pri filmoch, počítačových hrách, alebo na mobile, tráviac čas v malom rodinnom dome pri frekventovanej ceste.

Ak by som mala na výber tak pre svoje deti by som zvolila skôr moju slobodu, ako slobodu v ponímaní Sudbury Valley. Každý rodič či škola do istej miery formujú realitu detí, poskytujú im isté možnosti a neposkytujú iné, ale absolútna sloboda, bez akejkoľvek štruktúry môže byť pre deti mätúca a dá sa v nej ľahko stratiť.

Taktiež absenciu role učiteľa – dospelého človeka, ktorý sa delí o svoju múdrosť a zároveň mladému človeku slúži ako model rešpektu, férovosti a slušnosti nepovažujem za úplne šťastné riešenie. Mala som to šťastie stretnúť zopár učiteľov, ktorí výrazne formovali to, kým som teraz. Vďačím im za objavenie vecí, na ktoré by som sama nikdy neprišla, vďačím im za dôveru v seba, ktorú mi dávali aj za postrčenie do dimenzií, do ktorých by som sa sama neodvážila vkročiť. Je ich málo ale ich dosah bol obrovský. A o túto skúsenosť by som nikdy nechcela byť ochudobnená.

Škola a vzdelávanie by mali byť prípravou na svet práce v dospelosti. Moja skúsenosť s domácim vzdelávaním a medzinárodným programom ma naučili, že práca a učenie je vzrušujúca, dobrodružná súčasť života. Práca nie je nudných 8 hodín robenia nezáživných nezmyselných činností. Je to nepretržité objavovanie, tvorenie a zábava. Toto ma moje vzdelávanie naučilo a priviedlo ma k práci, ktorá všetky tieto parametre spĺňa. Ďakujem za to mojej mame a učiteľom, ktorí ma svojím nadšením a láskou k učeniu nainfikovali.