Stefan Schützler 25 rokov pracuje v berlínskych uliciach ako sociálny terénny pracovník. Vyhľadáva mladých ľudí z ulice, pri ktorých je riziko, že sa pripoja k extrémnej pravici. Hovorí, že obrátiť ich si vyžaduje trpezlivosť a rešpekt.
Stefan Schützler vystupoval na konferencii PDCS Value based conflicts and violence
Kto je to pravicový extrémista?
Definíciu sme si vytvorili vlastným pozorovaním a rozhovormi s nimi. Je tam viacero prvkov, ktoré sú prítomné aj v celkovej spoločnosti, ako napríklad akceptovanie násilia, sexizmus, národniarstvo, rasizmus, glorifikácia histórie, antisemitizmus, antikapitalizmus, antiamerikanizmus. Napríklad sexizmus a násilie sú súčasťou hiphopu, antikaptalisti a antiamerikanisti sú aj medzi ľavičiarmi, ale keď sa všetky tieto elementy stretnú u jedného človeka, je to pravicový extrémizmus. A potom musíte rozlíšiť, či je to násilné voči ľuďom alebo štrukturálne, politické násilie.
Viac ako 25 rokov pracujete s mladými ľuďmi, z ktorých je časť aj z extrémnej pravice. Prečo sa podľa Vašej skúsenosti mladí medzi neonacistov pridávajú?
Pracujeme s ľuďmi, ktorých stretávame na ulici. Chodíme po meste a pracujeme s tými, u ktorých vidíme, že by asi potrebovali našu pomoc. Nepýtame sa ich na mená, ani vek ani nič, len chceme vedieť, ako by sme im mohli pomôcť. Sú to väčšinou ľudia zo spodku nemeckej spoločnosti, kde vždy natrafíte na extrémnu pravicu. Tá tam vždy bola a nikdy úplne nevymizla. Sú xenofóbni, neznášajú všetkých možných ľudí okolo seba a najmä sa veľmi boja. Tak sa stane, že jedného dňa ich priatelia alebo členovia rodiny zavolajú na demonštráciu alebo pomôcť priateľovi, ktorý sa s niekým ide pobiť a zrazu, ani nevedia ako, získajú identitu – stanú sa členmi extrémnej pravice. A toto je dôležité, lebo normálne sú títo ľudia nikým. Nikoho nezaujímajú. Zrazu sa však stanú súčasťou hnutia a pre mladých ľudí je veľmi dôležité byť súčasťou niečoho väčšieho, ako sú oni sami. Zaujímavé však je, že všetky tieto deti najskôr skúšajú niečo iné. Niektoré sa snažia preraziť v športe alebo sa dobre učiť v škole, no nepodarí sa im to. Neonacizmus je vždy až ich druhá voľba, ktorá sa im javí ako jednoduchšia cesta.
Čiže hľadajú pozornosť a identitu? Alebo je to aj o politike a o tom, že majú pocit, že ich niekto o niečo oberá?
Áno, aj to je dnes v Nemecku súčasťou debaty, keďže sa veľa hovorí o tom, koľko sa dáva na utečencov. Ale v realite sa s tými utečencami nikdy nestretnú. Je to skôr nejaká predstava, ktorú majú v hlave, nemajú však s utečencami žiaden priamy kontakt.
Snažia sa teda vinu za svoj život zhodiť jednoducho na niekoho iného?
Samozrejme, vždy je najjednoduchšie hľadať vinníka. Pracujeme s ľuďmi, ktorí sú slabo vzdelaní. Nikdy sa nenaučili počúvať odpovede, ktoré sú dlhšie ako jedna veta. Povedať, že je to všetko chyba Rómov je najjednoduchšie. Nie je moja vina, že nemám kontrolu nad svojím životom, je to chyba niekoho iného, hocikoho. Tie deti sa cítia vylúčené, majú pocit, že nemajú šancu preraziť a nie sú schopné pochopiť, prečo to tak je. Preto hľadajú jednoduché odpovede namiesto toho, aby chápali celý problém.
Keď to teda takto je, ako s nimi komunikujete vy?
Cez emócie. Sociálna práca, tak ako ju robíme my, je o budovaní vzťahov, vymieňaní pocitov a rozdávaní lásky alebo dobrého pocitu. Často sa z toho stane až osobný vzťah a potom je to ako sa hádať so svojimi priateľmi. Taká hádka či názorová výmena, je úplne iná, ako keď sa hádaš s nejakým cudzím človekom. Keď mi niekto z deciek povie, že za všetko môžu napríklad Rómovia, ja mu odpoviem, že som z toho sklamaný a nepáči sa mi, keď tak hovorí, pretože som si myslel, že je múdrejší. No a keďže majú ku mne vzťah, často sa nad tým zamyslia a prehodnotia svoje postoje.
Nesnažia sa tej téme iba vyhnúť, keď vidia, že s nimi nesúhlasíte?
Aj to súčasťou celého procesu. Na začiatku sa nás často snažia vyprovokovať a skúšajú naše hranice. Potom zistia, že sa nám to nepáči, tak sa téme chvíľu vyhýbajú, ale po čase si ku nám vybudujú takú dôveru, že sa začnú pýtať na náš názor a diskutovať s nami. Trvá však veľmi, veľmi dlho, kým sa odvážia otvorene hovoriť o politických témach. V dnešných časoch je pritom veľmi nebezpečné vyhýbať sa rozprávaniu o niektorých témach. Vtedy sa totiž začnú diať veci, s ktorými nič nenarobíme, lebo o nich nemáme informácie.
Koľko takýchto detí sa vám podarilo zmeniť?
Ročne pracujeme so zhruba 150 deťmi v skupinách a individuálne so zhruba 20 až 25 deťmi. Sme tím troch ľudí a naša štvrť je veľká ako polovica Bratislavy. Za roky mojej práce som teda pracoval s obrovským množstvom detí. Problém mojej práce je však v tom, že najväčším úspechom je, keď už mojich klientov nestretnem. Keď sa im teda podarí presunúť z ulice niekam do bytu, nájdu si prácu a prejdú do vyšších inštancií sociálnej práce. V zhruba 80 percentách individuálneho poradenstva sa nám podarí deťom pomôcť.
A keď sa pozrieme špeciálne na extrémnu pravicu, podarilo sa vám otočiť názor niektorých z nich?
Jasné, ale pár ľudí sme pre scénu aj stratili, keďže boli do nej už príliš silno začlenení. Nepovedal by som, že sme ich názorovo úplne otočili, ale podarilo sa nám dosiahnuť, že už nie sú neonacisti, skôr len konzervatívci. Už nie sú násilní a nechcú ubližovať druhým. Práca s týmito ľuďmi je vždy na veľmi dlho a je tam riziko, že ich stratíte, pretože extrémna pravica je pre mladých ľudí stále veľmi lákavá, napríklad aj pre mladé ženy.
Zaujímavé, na Slovensku sa pri neonacistoch väčšinou hovorí o mužoch.
Práveže v Nemecku je celkom silné zastúpenie žien v neonacistickej scéne, tvoria tak zhruba 25 percent scény a niektoré sú aj vo vedení. Priťahuje ich možnosť byť pri silných mužoch. Za svoju kariéru som pracoval so štyrmi vedúcimi predstaviteľkami neonacistickej scény a všetky mali za sebou skúsenosť so zneužívaním v detstve. Neviem, či je to tak u všetkých, ale každopádne to potvrdzuje, že ženy v týchto skupinách často hľadajú bezpečie. Na druhej strane sú však neonacisti čo sa postavenia žien týka veľmi konzervatívni a skôr si predstavujú, že im budú chystať jedlo na demonštrácie a strážiť deti. No je veľa žien, ktorým to vyhovuje.
Na Slovensku prebiehala počas volieb silná diskusia o tom, či diskutovať s extrémnou pravicou alebo nie. Časť spoločnosti tvrdí, že by mali byť bojkotovaní a nemala by sa im robiť reklama. Ako to vidíte vy?
Myslím, že pekný príklad je voľba pána Trumpa za amerického prezidenta. Najprv ho ignorovali, potom si z neho robili srandu, potom ho vylučovali z debát. Stal sa outsiderom, čo ho posilnilo. V extrémnej pravici je pocit obete jedným z centrálnych elementov. My sme obete a musíme sa brániť. Ak ich teda vylúčite z verejnej debaty, robíte z nich obete a môžu opäť plakať, že nemajú žiadny hlas. Vie však niekto, aký je napríklad ich ekonomický koncept? Aký je ich postoj ku cyklodoprave? Ja si nemyslím, že majú nejaký sofistikovaný plán. Ich jediná myšlienka je, že za všetko môžu Rómovia, cudzinci, hocikto. Nič viac nevedia. Sú bohužiaľ súčasťou demokratickej spoločnosti a my sa s nimi musíme rozprávať. Musíme sa ich pýtať, a to veľmi do hĺbky. Vtedy zistíme, že vlastne nemajú čo ponúknuť.
Vy pracujete prevažne s mladými ľuďmi z nižšej sociálnej vrstvy. Na Slovensku majú však sympatie voči extrémnej pravici aj deti z gymnázií, takpovediac elita národa. Je to tak aj v Nemecku?
Áno, máme to aj v Nemecku. Na gymnáziách máme takzvaných Identitárov, na vysokých školách Burschenschafts, čo sú študentské konzervatívne spolky. Nie je ich ale veľa. V Nemecku je stredná trieda skôr apolitická, všetci sa tam sústredia na seba samých, nie na spoločnosť. Nechávajú vládu, nech si robí svoju prácu. Pokiaľ vláda robí to, čo má, strednú triedu to u nás príliš netrápi. Problém nastane, ak získa stredná trieda pocit, že im vláda nevyhovuje. Vtedy povstane a obráti všetko naruby. To sa stalo v roku 1918, 1933, na konci druhej svetovej vojny aj v roku 1989 vo východnom Nemecku. Stredná trieda povstane proti vláde len raz, ale má obrovskú silu.
Keď sa vrátime ku deťom na gymnáziách, ktoré sympatizujú s nacizmom, ako by ste poradili učiteľom, aby s nimi pracovali?
To je ťažká otázka. Ja by som na mieste učiteľa asi najprv jasne vyjadril, aká je moja pozícia. Následne by som ale vyjadril rešpekt voči názorom druhých, pretože vždy musíme rešpektovať druhých. V škole by som ale radšej neviedol politickú debatu, pretože je to jeden učiteľ proti 35 žiakom a to nemusí dopadnúť dobre. Moja osobná skúsenosť je, že najlepší pomer je jeden dospelý na tri deti. Učiteľ by nemal dať deťom priestor, aby ho prevalcovali na hodine. Ponúkol by som študentom, aby sme to prebrali niekde mimo školu, mimo vyučovania. Potom sa už stačí pripraviť, naštudovať si fakty a debatovať.
Čiže učitelia a dospelí by hlavne nemali deti za názory zhadzovať, čo sa často stáva.
Presne, toto je tá najhlúpejšia a najnebezpečnejšia vec, ktorú môžete spraviť. Ideológia totiž nie je prírodná veda, nedá sa tam jednoznačne povedať, že jedna plus jedna nie je tri. Mali by ste rešpektovať to, že mladí ľudia hľadajú odpovede, aj keď niekedy robia chyby.
Deti často vnímajú dospelých ako nejakých mimozemšťanov a nemajú záujem sa s nimi baviť. Ako si k nim na ulici nájdete cestu?
My nepracujeme s úplne malými deťmi, takže to nie je také ťažké. Je to naopak veľmi jednoduché. Postávate so svojimi kamošmi niekde na autobusovej zastávke, vytvoríte si partiu, no po zhruba šiestich týždňoch sa začnete nudiť. Všetci sa už poznáte, páriky sú vytvorené a nič nové sa nedeje. Vtedy nastávajú prvé problémy, niekto kúpi alkohol, začne fajčiť trávu a vaša partia sa stane zaujímavou pre dospelých – dílerov, mafiu, ale aj pravicových extrémistov. Vtedy tam vstupujeme aj my a dávame deťom jasne najavo, že po nich nič nechceme, len sa chceme s nimi zabávať. Vždy pracujem s peknými kolegyňami, čo sa páči mladým chlapcom a máme aj dvoch psov. Pozveme ich na nejakú aktivitu a kto chce, ten sa zapojí. A postupne sa ku nám pridajú. Ak skupinku stihneme podchytiť dostatočne skoro, keď ešte neberú drogy, je to celkom jednoduché.
A kedy u detí spozorujete, že sympatizujú s extrémnou pravicou?
Spočiatku sú väčšinou otvorení, provokujú. Najmä, keď im dám najavo, že s tým nesúhlasím, tak na mňa heilujú, púšťajú mi nacistické pesničky a podobne. Skúšajú moje hranice. Ale keď sa nezlomím a zachovám pokoj, prestane ich to baviť a môžeme začať normálne diskutovať. Vo všeobecnosti to celé však trvá tak tri až šesť rokov.
Pracujete s ťažkými prípadmi, s deťmi, ktoré robia zle. Ako si zachovávate pozitívny pohľad na svet?
Poznáte dr.House? Ja sa cítim úplne ako on. Nemám až tak rád tých ľudí, s ktorými pracujem, ale milujem svoju prácu. Je to výzva, problémy, ktoré musím riešiť. Som možno trochu iný, ako väčšina sociálnych pracovníkov, ktorých poznám. Tí sa musia snažiť zachovávať si od detí odstup, ja si zas ku nim musím robiť cestu.
Ako sa vyvíja situácia za tie roky, čo s deťmi na ulici pracujete? Zlepšuje sa to, či zhoršuje?
Napodiv sa to takmer vôbec nezmenilo. A to je zvláštne, keďže sa za ten čas zmenilo tak veľa vecí, prišiel internet, mobily, médiá, krízy, ale problémy detí sú stále rovnaké.
Starí ľudia často mladým hovoria, že oni neboli tak zlí, keď boli vo veku tých mladších.
(smiech) Jasné. A to isté hovorili ich prarodičia ich rodičom, ich rodičia im. V podstate sú to ale stále tie isté problémy.
Aké sú teda hlavné veci, s ktorými sa deti trápia?
Drogy, alkohol, teenagerské tehotenstvo, vzdelávanie aj v zmysle základných vecí ako varenie či stolovanie, nezamestnanosť, nízka vzdelanosť, mentálne problémy, gambling a politický či náboženský extrémizmus.
Kto vašu prácu v teréne financuje?
Predovšetkým mesto Berlín a jeho štvrte a zhruba 20 percent financií je zo súkromného sektora a grantov a donorov. V našej organizácii pracuje na plný úväzok 70 ľudí a 50 dobrovoľníkov, pričom však Berlín má skoro toľko obyvateľov ako Slovensko.