Väčšina odchovancov slovenského školského systému si na hodiny dejepisu pamätá ako na odpočítavanie ručičky na hodinách so sklenými očami počas nezáživného učiteľovho prednášania. Niet divu, že vzhľadom na súčasné dianie, tak rýchlo strácame historickú pamäť. Učenie sa učiva naspamäť a jeho následné rýchle zabudnutie je problémom na mnohých slovenských školách. Učiteľ dejepisu a slovenčiny Michal Bohuš z gymnázia Ladislava Sáru z Bratislavy, ktorý je tento rok aj účastníkom Komenského inšitútu, sa to rozhodol zmeniť.
Naučiť sa samostatnosti
„Dlhodobo ma hnevalo, ako väčšina detí funguje na hodine, že sú strašne pasívne. Iba čakajú, čo sa stane, nevyvíjajú žiadnu iniciatívu a sú strašne nesamostatné,“ hovorí. Deti podľa neho pri klasickom vyučovaní len čakajú, čo urobí učiteľ. „Keď neurobí nič, tak ony sú vlastne spokojné, lebo tiež nemusia nič robiť,“ popisuje.
Hľadal preto spôsob, ako ich rozhýbať k aktivite a zároveň aj naučiť praktické zručnosti do života – pracovať samostatne, spolupracovať v tíme či pracovať s informáciami.
„Zistil som, že práve Dalton môže dať odpoveď na tie veci, ktoré ma trápia. Je totiž postavený na troch pilieroch: sloboda, samostatnosť, spolupráca,“ hovorí. Rozhodol sa ho pokusne zaviesť na hodinách dejepisu s terciánmi.
Vedeniu školy sa jeho nápad páčil. „Možno je to trošku spôsobené aj tým, že nakoľko sme štátna škola, tak keď mám zapísané v triednej knihe učivo a idem podľa plánu, metodiku nikto príliš nerieši,“ vysvetľuje.
|
Pochopiť súvislosti
Trochu problematické môže byť stíhanie všetkého učiva, nakoľko je predpísaného učiva v dejepise veľmi veľa. „Musím trochu vyberať, čo je podľa mňa dôležité. Mám výhodu v tom, že je to ešte len ôsma trieda základnej školy a na strednej škole sa o tých témach budú ešte baviť znova. Teraz im stačí pochopiť, prečo sa veci diali a dať si ich do súvislostí. Nie je potrebné, aby sa učili naspamäť fakty. Snažím sa každú tému prepájať so súčasnosťou, aby to deti aj viac bavilo. Poučenie pre súčasnosť je predsa najväčší prínos dejepisu,“ hovorí.
Pri daltonskom vyučovaní je učivo rozdelené na väčšie celky. Na začiatku každého z nich dostanú žiaci od učiteľa zadanie úloh, ktoré musia za určitý čas splniť. „Potom je už na ich slobode a zodpovednosti, ako si to nastavia. S kým budú na tom pracovať, kde na tom budú pracovať a kedy,“ vysvetľuje Michal.
„Ja sa im snažím na hodine k práci vytvoriť čo najlepšie podmienky, teda aby mali k dispozícii pomôcky a materiály. Počas hodiny som už len v role konzultanta. Nie som teda ten, kto im priamo sprostredkováva informácie,“ hovorí. Žiaci si ich vyhľadávajú a triedia sami.
Sloboda znamená dôvera
Prichádzame do triedy, žiaci sedia v laviciach. To však trvá len zo dve minúty, pretože po úvodnom slove začína práca na projektoch, ktorú môžu robiť kde len chcú. Nemusia sedieť v lavici, ale ani v triede.
Časť žiakov odchádza z triedy, neskôr ich nachádzame v tichších častiach školy. Učiteľ prezrádza, že dobrou motiváciou pre zmenu priestoru je aj lepší signál wifi. Ten deti využívajú na vyhľadávanie informácií ku svojim projektom. Každý z tímov má aspoň jeden smartfón, či tablet, z ktorého si čítajú podklady a následne vyberajú podstatné informácie pre svoje projekty.
„Dať im možnosť voľby priestoru na učenie je aj symbolickým gestom dôvery. Najprv som sa bál, že sa mi všetci zašijú niekde do kútov na chodbách a budú sa tam hrať na mobiloch, ale nestalo sa to,“ hovorí Michal. A skutočne, prechádzame sa po chodbách a stretávame pracujúce skupinky detí.
Nie všetko na internete je pravda
Ako pri príprave projektu postupovali? Najprv si samé vybrali tému, vyhľadali o nej informácie, zhrnuli ich a z nich pripravujú plagátovú výstavu. Zaujímam sa, aké informačné zdroje pri práci využívajú. „Väčšinou wikipediu alebo portál o osobnostiach, ale všetky fakty si overujeme aspoň z dvoch zdrojov, či je to skutočne pravda,“ vysvetľuje mi jedna zo žiačok.
Deti teda samé pochopili, že nie všetko na internete je presné. Napriek tomu sa im s knihami príliš pracovať nechce. Hovoria, že je v nich málo informácií a ťažšie sa v nich vyhľadáva. „Knihu ako zdroj uvedú väčšinou len vtedy, keď im to tak zadám,“ potvrdzuje aj učiteľ.
Terciáni sa práve venujú priemyselnej revolúcii. Tú sa v projektoch rozhodli uchopiť prostredníctvom výstavy Expo o významných objavoch 19. storočia. Vidím projekty o vynálezcovi padáku, dieslovom motore, rőntgene, dynamite, zápalkách či elektrickom kresle, ktoré, ako mi žiačky zdôrazňujú, pôvodne nebolo určené na popravy.
Preprogramovať sa z klasickej školy
„Trošku komplikované je, že deti majú päť hodín denne štandardné vyučovanie a potom prídu na dalton a musia sa akoby preprogramovať,“ vysvetľuje Michal. Praktickejšie je, keď sú deti k takémuto typu vzdelávania vedené už od malička. Na Slovensku však zatiaľ čisto daltonské školy neexistujú.
Prvý mesiac sa preto Michal so žiakmi venoval len príprave. „Bavili sme sa o tom, ako funguje školstvo a ako by podľa nich malo fungovať. Decká samé povedali, že ich škola dnes nepripravuje na život tak, ako by mala. Hovorili, že sa na hodinách nudia a chýba im trocha slobody,“ popisuje. Pochopili, že s daltonským prístupom budú mať šancu to zmeniť. Budú sa však musieť obrátiť o 180 stupňov od toho, že informácie pasívne prijímajú k tomu, že ak vedomosti chcú, budú si ich musieť samé získať.
Keď teda začala práca na prvých úlohách, prišli aj rozporuplné reakcie. Na jednej strane žiakov úlohy z pracovných listov bavilo robiť, ale zistili, že práce je veľa a je jednoduchšie sedieť v lavici, počúvať výklad učiteľa a občas si spraviť poznámky. „Mal som ale pocit, že u väčšiny prevážil fakt, že je to takto väčšia zábava,“ hovorí učiteľ.
Vyučovanie daltonským prístupom vyžaduje viac práce aj zo strany učiteľa. „Dalton je z veľkej časti práve o príprave. Keď si ju dobre urobím, na hodine už toho toľko robiť nemusím. Možno aj to je dôvod, prečo dalton robím zatiaľ len na jednej hodine,“ vysvetľuje Michal.
Dalton je zábava
Deti zatiaľ pracujú na svojich projektoch. V triede ostala asi polovica žiakov a je tam celkom rušno. Pýtam sa, ako sa im daltonský prístup páči. Väčšina sa zhoduje, že je to lepšie ako klasické počúvanie učiteľovho výkladu. „Mne sa tento systém páči. Blbé je, že niekedy to nestíham, lebo si všetko nechávam na poslednú chvíľu,“ hovorí mi jedna zo žiačok vyrábajuca projekt o vynálezcovi padáku Štefanovi Baničovi.
Zhodujú sa s ňou aj ostatní spolužiaci. „Páči sa mi, že je to zábavnejšie, ako keď len sedíme a niekto píše na tabuľu. A práca sa dá zadeliť tak, aby nám to vyhovovalo.“ Pochvaľujú si aj to, že doma sa nemusia toľko učiť naspamäť. „Mám pocit, že si to lepšie zapamätám, ako keď sa to nabiflím naspamäť.“
Daltonský systém je z veľkej časti aj o zodpovednosti žiakov. Sami si musia rozvrhnúť úlohy tak, aby ich stihli. A práve na tom často stroskotajú.
Počas práce na projektoch pracujú väčšinou vo dvojiciach, ale radia si aj navzájom. „Je super, že sa vďaka projektom aj viac stretávame,“ pochvaľoval si jeden zo žiakov.
A či sa niektoré deti neulievajú? „Im sa to potom vráti. Keď to teraz neurobia, budú to musieť dorábať doma a to ich motivuje,“ hovorí úprimne jeden chlapec.
Napriek tomu, že daltonský prístup deti baví, niektoré predmety by si v ňom predstaviť nevedeli. „Napríklad matematiku alebo jazyky si neviem predstaviť, že by sme sa takto učili. Ale určite by sa mi to páčilo napríklad na biológii,“ hovorí jedna zo žiačok.
Hodinu opúšťam s príjemným pocitom. Zdá sa, že so školstvom ešte nie je všetko stratené.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
