Vzdelávací systém krivia plošné testovania žiakov, rebríčky škôl, ale aj elitné gymnáziá. Z nich vychádzajú absolventi, ktorí sa s určitým typom ľudí v živote nestretli a nemajú tak pojem o sociálnej realite, hovorí český expert na školstvo Tomáš Feřtek.
Na Slovensku sa intenzívne hovorí o tom, že školstvo je katastrofálnom stave. Ako vidíte stav českého školstva?
V Česku sa hovorí to isté, ale je otázka, nakoľko to je naozaj tak. Ja osobne neviem posúdiť stav slovenského školstva. Pokiaľ ide o to české, povedal by som, že školy sú rozdielne a veľa z nich je dobrých. Netrúfol by som si teda povedať, že všeobecne sú školy katastrofálne. To nie je pravda. Jazdím veľa po školách a rozdiely sú absolútne. Zo dňa na deň sa ocitnete v úplne inom svete. Rozdiely sú aj v spôsobe výučby. To, že stav vzdelávania nie je katastrofálny potvrdzujú aj čísla. Máme tu testovanie s názvom Kalibro. V minulom roku v rámci neho skúšali zopakovať rovnaký test, ktorý dávali pred 20 rokmi v rovnakých školách. Urobili to na vzorke stoštyridsiatich škôl a ukázalo sa, že deti sa vo všetkom zlepšili. V niektorých prípadoch bolo zlepšenie malé, ale napríklad v angličtine až o desať percentuálnych bodov. To znamená, že český systém je veľmi rôznorodý, čo sa dá považovať aj za vadu. Nedá sa ale povedať, že by sa všeobecne výsledky zhoršovali, čo potvrdzuje aj tento pokus.
Sám ale testovania vo svojej knihe kritizujete.
Toto spomínané testovanie Kalibro nie je porovnávacie alebo plošné testovanie. Nie je to teda to isté, čo robí štát alebo Scio /česká súkromná spoločnosť poskytujúca testovanie v oblasti vzdelávania – poz. red./. Je to skôr spätná väzba pre školy. Školy do testovania prihlásia, keď chcú vidieť, ako sú na tom v porovnaní s inými školami. Výsledky Kalibra však vidia iba oni, neexistuje žiaden verejný rebríček. Je to jeden z mála spôsobov, ako sa dá aspoň nejako posúdiť, či sa deti zlepšujú alebo zhoršujú.
Na Slovensku nedávno prebehlo plošné Testovanie 9, kde sa testujú deviataci v slovenčine a matematike. Pre mnohé školy je to akási méta, aby ich žiaci získali dobré výsledky. Ako toto vnímate?
Myslím si, že plošné testovanie vždy vzdelávanie koniec koncov zhoršuje. Čím väčšie má testovanie dôsledky na študijnú kariéru detí, napríklad, že sú jeho výsledky podkladom na prijatie na strednú školu, tým to má devastujúcejší účinok. Dôvod je veľmi jednoduchý. Kompetencie, ktoré sú dnes dôležité, otestovať príliš nevieme. A keď sa sústredíme len na matematiku a slovenčinu, tak môže mať škola vo vzdelávacom pláne všeličo iné, ale celá pozornosť sa zameria na to testovanie a nevenujú sa poriadne ničomu inému. V Česku tento problém ale našťastie nemáme.
V Česku nemajú deviataci plošné testovanie?
Nie. Pôvodne sme mali mať to isté, čo vy. Dokonca mali byť školy podľa toho odmeňované, čo je už úplné zverstvo. V Čechách máme niečo ako výberové preverovanie, ktoré sa vždy zameria na určitý typ škôl a na nejakú inú oblasť. To je podľa mňa celkom užitočné, lebo máme potom informácie o tom, čo sa v systéme deje. Pokiaľ škola prechádza testovaním len raz za niekoľko rokov, tak sa devastačné účinky neprejavujú. Ale je tu jeden problém, a to, že sa nám nepodarilo zabrániť plošným prijímacím skúškam v deviatej triede. Od budúceho roka majú byť povinné.
Prečo je podľa vás testovanie a jeho naviazanie na financie zverstvom? Veľakrát odborníci naopak hovoria, že vďaka rebríčkom si rodičia môžu vybrať dobrú školu.
Podľa mňa to vedia k likvidácii vzdelávacieho systému. Dôvod je opäť veľmi jednoduchý. Keď to tak urobíte, sú školy veľmi motivované, aby v testovaní uspeli. Všade vo svete, kde toto zaviedli, to viedlo k tomu, že školy sa najprv snažili z toho testovania odstrániť deti, ktoré sú slabšie – buď sa ich snažia vôbec neprijať alebo im povedia, nech nejdú do školy, keď sa testuje. Školy si teda už od začiatku vyberajú deti, ktoré sú lepšie. Potom logicky vznikajú školy, ktorým ostali tie ostatné, horšie deti. Tieto deti potom musia učiť pedagógovia, ktorí majú kvôli horším výsledkom v testovaní horší plat, pričom ich práca je náročnejšia. Vo chvíli, keď začnete zverejňovať výsledky z testovania, tak si rodičia začnú vyberať školy, ktoré majú lepšie výsledky. Tie školy si zasa vyberajú lepšie deti a špirála sa roztáča. V skutočnosti sa ale skupina tých detí, ktoré sú problémové, ostáva nielen rovnaká, ale sa zväčšuje. S ňou sa totiž ťažšie pracuje, sústredia sa do vylúčených lokalít a škôl. Nezmiznú, ale naopak ich počet narastá. U nás bola toto argumentácia, prečo nakoniec aj politici a odborná verejnosť odstúpili od plánu začať plošné testovanie. Veľmi sa u nás trvá na tom, aby výsledky testovaní nebolo možné zoraďovať do rebríčkov.
Ako potom ale môžeme porovnávať kvalitu škôl? Sám ste povedali, že sú veľmi rôznorodé.
Kvalitu škôl môžeme porovnávať aj inak. Napríklad výberovými preverovaniami, ktoré sa robia tak, že si zostavíte vzorku škôl, v ktorej sú všetky typy od mestských, cez dedinské, cez výberové po problémové školy a dáte im nejakú úlohu. Z toho vám potom vyjde, že napríklad školy v Karlovarskom kraji na tom bývajú výrazne horšie, čo súvisí so štruktúrou obyvateľstva. Viete teda, na čo sa máte sústrediť a čo môžete zlepšovať. Ak vám tam nejaká škola vyskočí ako extrémne zlá, tak tam môžete poslať inšpekciu a zisťovať, či ten výsledok bola náhoda, deti sa na to vykašlali, alebo je tam ozaj nejaký problém. Predstava, že porovnávacím testovaním môžete zistiť kvalitu škôl tak, aby ste ich zoradili, je veľmi nereálna. Tým, že sa u nás testuje väčšinou čeština a matematika, môžete overiť znalosti jazyka a v matematike by sa síce mohla testovať napríklad schopnosť logicky uvažovať, ale keď si pozriete tie testy, tak práve toto sa tam netestuje. Rebríčky síce vyzerajú prehľadne, ale ozajstný obraz vám to neprinesie.
Na Slovensku žiadajú učitelia vyššie platy a viac financií do školstva. Myslíte, že by školstvu pomohol väčší objem peňazí?
Odpoveď je roky rovnaká. Peniaze samé o sebe situáciu nezvrátia. Na druhú stranu, český aj slovenský systém je financovaný tak tragicky, že je samozrejme nevyhnutné doňho pridať peniaze. Viem si predstaviť, že tie peniaze na niektorých školách zmenia aj kvalitu vzdelávania, pričom na iných sa nezmení nič. Peniaze to samé o sebe nedosiahnu, ale sú potrebné a bez nich to nepôjde.
Tvrdíte, že súčasná škola oslovuje tak 15 percent žiakov. Prečo zvyšok žiakov dnešná škola neoslovuje?
Upresnil by som to. Škola, ktorá stavia na frontálnej výučbe a prenose informácií, ktoré sú navyše väčšinou odovzdávané len slovom a písmom, oslovuje len tých 15 percent triedy. Ostatní by potrebovali iný spôsob práce. Ale veľa škôl to dnes už robí inak. Vidím, že zmeny nastali už na väčšine škôl, niekde dokonca zásadné. Je dnes už celkom bežné, že prídem do školy, kde nie sú lavice zoradené za sebou a učiteľ niečo hovorí, ale často tam nie sú klasické predmety, hodiny ani dokonca ročníky.
Koľko je takýchto inovatívnych škôl?
Máme 4 100 základných škôl a podľa môjho odhadu by sa takýchto úplne netradičných našlo maximálne niekoľko desiatok. Ale tých škôl, kde dochádza k výrazným zmenám v spôsobe vyučovania, sú určite stovky. Žiadna štatistika na to nie, ale pred desiatimi rokmi som všetky školy, kde niečo robili inak, poznal všetky osobne. Dnes ich je už oveľa viac. Veľká časť učiteľov to vidí ako cieľ a postupne sa im ho darí napĺňať.
Aká by bola skutočne dobrá škola, kde by ste vy osobne chodil rád?
Páčila sa mi Montessori škola v Prahe. Prídete do priestoru, ktorý sa nedá úplne nazvať trieda, ale skôr je to niečo ako táto kaviareň, kde sú deti, ktoré na niečom pracujú. Dostanú totiž zadanie na týždeň, podľa ktorého musíte splniť tie a tie úlohy a je na vás, kedy ich urobíte, či budete na tom spolupracovať so spolužiakmi aj ako ich vypracujete. Na konci týždňa sa kontroluje, ako ste tie úlohy spravili. To je podľa mňa systém, ktorý je veľmi rozumný a bavil by ma aj vďaka tej možnosti rozhodnúť o veciach sám. Podobne fungujú viaceré verejné aj súkromné školy.
Na Slovensku máme tiež Montessori školu a nášmu ministrovi školstva sa veľmi páčila. Tieto školy sú ale súkromné a školné je tam pomerne vysoké. Ako zariadiť, aby do takej školy mohli všetci?
V Českej republike sú aj takéto moderné školy, kde sa neplatí školné. Na niektorých štátnych školách sa napríklad platí iba dobrovoľné školné. Len sa mu tak nehovorí. Ide najčastejšie o čiastku tak na úrovni päťdesiat eur.
Keď si verejná škola v Česku povie, že bude učiť systémom Montessori alebo Waldorf, tak to môže urobiť a platí ju naďalej štát?
Áno. U nás je dokonca väčšina Waldorfských škôl verejných a nie súkromných.
Aký je váš názor na to, aby štát podporoval aj takéto alternatívy?
Vzdelávacie systémy v Európe sú veľmi rôzne. Sú systémy, kde nie je súkromná alternatíva ako napríklad vo Fínsku. Mne je veľmi blízky ten systém, kde je každému dostupné verejné školstvo. My ale nie sme schopní zaviesť takú úroveň toho systému, aby som nemusel nejako vyberať špeciálne školu, lebo tá za rohom je dobrá. Nakoľko my nie sme schopní toto dosiahnuť, je podľa mňa úplne správne podporovať alternatívu ku verejným školám. Na besedu v Brne mi riaditelia z bežných škôl hovorili, že sú veľmi radi, že tieto školy existujú. Je to pre nich akési laboratórium, kde sa môžu ísť pozrieť ako nejaká metóda funguje. V súčasnej dobe má štát robiť to, že dáva školám podporu, ale príliš im nerozkazuje. Náš vzdelávací systéme je dnes už tak rôznorodý, že akonáhle by sme chceli do systému zaviesť nejaké plošné opatrenie, tak nejakému segmentu vždy ublížime a naštveme časť rodičov.
Na Slovensku je jedna Waldorfská škola a mala veľké problémy s tým, aby ju štát akceptoval. Na Slovensku ju stále časť ľudí vníma ako sektu. Ako vníma waldorfské školstvo česká verejnosť?
Tu to začiatkom 90. rokov vnímali tiež tak. Dnes je to už ale etablované, čo ale neznamená, že sa nikdy nestretnete s rodičmi, ktorí si myslia, že to je škola pre dementov. Waldorfské lýceum v Prahe patrí k najžiadanejším školám vôbec. Všeobecne práve preto, že dorastá generácia rodičov, ktorí majú veľmi výrazné požiadavky na to, ako by malo vyzerať vzdelávanie ich detí a hľadajú nejakú alternatívu, čím waldorfské a montessori školy sú.
Keď sme sa bavili o porovnávaní škôl, tak v našom programovom vyhlásení vlády sa veľmi zdôrazňuje uplatnenie žiakov na trhu práce. Súhlasíte s tým?
Toto je debata, ktorá sa nikdy neskončí. Štát a priemysel vyžadujú, aby školy pripravovali deti na konkrétne povolania. Ja si ale myslím, že štát má ručiť za to, že moje dieťa dostane vzdelanie, v ktorom si rozvinie svoje schopnosti a ja jednoducho nechcem, aby ho pripravoval konkrétne napríklad na dráhu sústružníka. Na druhej strane sa tejto debate úplne nebránim, lebo si nemyslím, že je to buď čierne alebo biele. Napríklad nemám vôbec nič proti posilneniu výchovy ku zručnosti a manuálnych zručností na základných školách a v materských školách. Ale popravde, dnes najviac kontaktu s reálnym svetom a manuálnym zručnostiam učia práve tie alternatívne, a nie bežné štátne školy. Tam sa ukazuje, že to, čo priemysel chce, teda aby deti mali vzťah ku materiálnej práci a technike, robia práve alternatívne školy.
Vo svojej knihe píšete, že školy sú prežitkom, ale zároveň je to jediné miesto, kde sa môžu stretnúť všetky tie typy detí. Prečo je to podľa vás dôležité?
Ja nehovorím úplne, že škola je prežitok. Tvrdím ale, že niektoré metódy vyučovania ním sú. Škola je dnes ozaj jediné miesto, kde sa môžu stretnúť rôzne nadané deti s rôznym osudom. Už to nie je dvor za domom, ani športové krúžky alebo podobné aktivity, lebo tu všade nájdete len deti z určitých sociálnych vrstiev a zvyšok sedí doma pred telkou a nikde okrem školy ich nestretnete. Je to teda jediné miesto, kde môžete ovplyvňovať, aké tie deti budú občania a ľudia. Čím neskôr sa o to snažíte, tým to ide ťažšie. Preto je veľmi dôležité, držať tie deti pohromade. Som si vedomý, že podpora alternatívnych škôl je s týmto v rozpore. Preto si aj myslím, že by ich nemalo byť viac ako nejakých desať percent. A je stále viac rodičov, ktorí si toto uvedomujú. Hovoria, že by najradšej nechali svoje deti vo verejnej škole. Keby sa nám podarilo tie verejné školy zlepšiť, tak tento typ rodičov nechá svoje deti vo verejnom systéme a bude školy podporovať, aby boli lepšie. Oni si totiž uvedomujú, že je pre ich deti dôležité, aby sa stretávali aj s deťmi, ktoré sú takzvane hlúpe, ktoré majú nejaký hendikep, či už sociálny alebo iný, lebo to je skúsenosť, ktorú si nijako inak nezískate.
Čo potom hovoríte na prestížne elitné školy?
U nás už od 90. rokov existujú osemročné gymnáziá. Človek, ktorý absolvoval materskú škôlku s angličtinou, viacročné gymnázium a napríklad aj štúdium v zahraničí, je nesporne inteligentný a nesmierne vzdelaný, ale je často ľudsky dosť mimo. Vôbec nemá predstavu o sociálnej realite. Sú to takí sklenení ľudia, s ktorými keď chcem pracovať vo väčšom kolektíve, tak s tým majú problém, lebo s určitým typom ľudí nemajú žiadnu skúsenosť.
Dám vám poslednú otázku, ktorú sa pýtam každého: čo by ste spravili, keby ste sa stali ministrom školstva?
Ja hlavne dúfam, že sa mi nikdy nič také nestane. A to myslím úplne vážne, lebo pozícia ministra je extrémne ťažká. Je pravda, že my v EDUine ministra či ministerku často kritizujeme alebo sme voči nemu v opozícii, ale na druhú stranu mám obdiv skoro ku každému, kto tú funkciu prijme a venuje sa jej aspoň trochu vážne. Ja by som robil to, čo hovorím stále. Nerobil by som plošné testovanie, nerobil by som jednotné prijímačky na stredné školy a sústredil by som sa na druhé stupne základných škôl a snažil sa ich podporiť. Myslím si totiž, že to je kľúč k riešeniu všetkých problémov, ktoré v tom systéme máme. Ono sa to často prejaví napríklad až pri maturite, pričom korene toho problému sú na druhom stupni základnej školy.
TOMÁŠ FEŘTEK je výrazná osoba v snahách o reformu českého školstva. Spoluzakladal vzdelávaciu organizáciu EDUin a viedol kampaň Česko mluví o vzdelávaní. Je zároveň novinár a scenárista. Podieľal sa na tvorbe seriálov Kriminálka Anděl a Případy 1. oddělení.
Príďte na diskusiu s Tomášom Feřtekom:
Čo zmenilo svet vzdelávania?
2. júna 2016 o 18:00
kníhkupectvo Martinus na Obchodnej uliciPrečo školy ako ich poznáme prestávajú fungovať? Unudené deti, nekonečné testovanie ukazujú, že staré postupy už nemajú rovnaké výsledky. O tom, čo sa zmenilo a či naozaj horšiemu bude diskutovať Tomáš Feřtek, autor knihy Co je nového ve vzdělávání, Juraj Hipš z neziskovej organizácie Živica a Andrej Schultz zo Slovenskej debatnej asociácie.