Učitelia by nemali venovať pozornosť žiakom, ktorí vyrušujú, ale tým, ktorí pracujú správne, radí Karin Marques. Marques vyštudovala učiteľstvo s presvedčením, že nebude nikdy učiť. Teraz je riaditeľkou Základnej školy Solidarita v Prahe. Karin Marques sa snaží budovať školu, kde inklúzia nie je len pravidlom, ale je prirodzenou súčasťou života žiakov, učiteľov a komunity. Jej cieľom je, aby aj ich žiaci zažívali vzdelávanie inak, ako len sedením v lavici. Vypočujte alebo prečítajte si rozhovor zo série Edužur s učiteľkou a mentorkou z Komenského inštitútu Evou Radičovou.
Prepis rozhovoru sa môže od originálnej zvukovej nahrávky jemne líšiť, keďže bol preložený z češtiny a editovaný s cieľom zlepšiť čitateľnosť a plynulosť textu.
Aká si bola žiačka?
Úprimne, nebola som vzorná žiačka. Podľa učiteľov som bola skôr neposlušná. Nevedela som obsedieť na mieste, stále som niečo vymýšľala, a nie vždy podľa zadania učiteľov. Pre mňa bolo príliš pasívne, nemala som v ňom aktívnu rolu, takže som si vymýšľala iné aktivity, ako zabaviť seba a spolužiakov, za čo som bola trestaná. Za to, aká som povahou, som bola zlá. Odniesla som si to ako celoživotnú krivdu a tiež, že nechcem, aby sa deti ako ja v škole cítili byť zlé.
Rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast:
Známy profesor Tony Booth raz povedal, že ak deti nezažijú pocit prijatia v škole, nezažijú ho nikde. Súhlasíš s týmto výrokom?
Do istej miery áno. Samozrejme, veľmi dôležité je aj to, čo deti zažívajú v rodine a vo svojom širšom okolí, ako sa im podarí nájsť svoje miesto v rovesníckych vzťahoch. Ale škola je veľmi dôležitá, zanechala na mne stopu na celý život, aj keď som mala prijatie v rodine, aj v rovesníckych skupinách, predsa nejaká stopa ostala. Tony Booth ako autor Indexu inklúzie je mi veľmi blízky. Stretla som ho aj osobne pár rokov dozadu, keď bol na návšteve v Prahe.
Aká bola tvoja predstava ideálnej školy na úplnom začiatku?
Na začiatku bola moja predstava skôr abstraktná, ktorú bolo ťažšie previesť do reality, najmä v rámci štátneho systému. Samozrejme, veľa reformátorov sa pustí mimo systém a založia súkromné školy, školy komunitného typu alebo vedú skupiny domškola – škola v domácom prostredí. Je veľmi ťažké preniesť to do reality.
Moja predstava sa týkala hlavne toho, ako do školy dostať pozitívne veci, ktoré som si odnášala zo školy aj ja. Moje šťastné zážitky mám na školy v prírode, lyžiarske kurzy, prácu v školskej záhrade, jednoducho na všetko, čo sa odohrávalo mimo triedy. Preto sa snažím, aby aj naši žiaci zažívali vzdelávanie inak, ako len sedením v lavici. Aby to bolo trochu kombinované.
Samozrejme, chvíľu v lavici by som vydržala aj ja, hlavne, ak by sme mali zaujímavé zadanie práce alebo mali by sme spolupracovať s niekým v skupine. Ale vniesť do toho niečo viac. Vieme, že klasická škola je od ôsmej do dvanástej – druhej. Žiaci sú iba v lavici, čo pre veľa z nich môže byť ubíjajúce. Postupne strácajú motiváciu, rezignujú a stávajú sa z nich zombíci, ktorí vedia, že to tam musia odsedieť, no sú úplne vypnutí.
Ak sa nemýlim, máte šesto žiakov na škole. Z toho je 120 žiakov s podpornými opatreniami.
Áno, je to tak.
Ako sa odráža inklúzia v každodennom živote? Čo ste urobili, aby boli tieto deti zastrešené?
Prvou najdôležitejšou vecou je zmena myslenia učiteľa, že nie všetci žiaci odovzdajú rovnakú prácu, alebo že zadanie má byť pre všetkých rovnaké. Za zmenu paradigmy považujeme, že učiteľ nebude očakávať od všetkých žiakov rovnaký výsledok, na čom stoja tradičné školy. Všetci v nich musia dosiahnuť rovnaký výsledok, keď ho nedosiahnu, sú považovaní za horších žiakov.
To bol pre mňa základ. Buď učitelia toto myslenie mali, alebo neboli ochotní takto rozmýšľať, tak si našli inú školu. Našli sme však ľudí, ktorí rozumejú, že každý sme iný a máme rôzne potreby a možnosti. Základnou premisou je, že učiteľ pristupuje k žiakom individuálne. S tým, samozrejme, súvisí administratíva a pripravovanie individuálnych vzdelávacích plánov alebo plánov pedagogickej podpory. Je s tým veľa práce, ale nerobíme to ako formalitu. Deti musia cítiť, že učitelia ich prijímajú také, aké sú a že ich neodsudzujú.
Na vašej škole však máte aj pracovné tímy. Mohla by si to trochu priblížiť?
Metodik prevencie je súčasťou nášho školského poradenského tímu. Pracovné tímy u nás často vznikajú spontánne okolo určitého problému alebo konkrétneho dieťaťa. Funkčná inklúzia si vyžaduje úzku spoluprácu učiteľov a ďalších odborníkov. Ak riešime náročnejšie prípady, napríklad máme deti s veľmi náročným chovaním, tím tvoria traja až štyria ľudia, ktorí nastavujú plán, ako k nim budeme pristupovať a ďalšie kroky.
Tím tvorí triedna učiteľka, asistentka pedagóga a niekto zo školského poradenského zariadenia. Napríklad metodik prevencie, výchovná poradkyňa, špeciálna pedagogička alebo psychologička. Niekedy sa pridá aj učiteľ, ktorý už má skúsenosť s podobným prípadom, prípadne absolvoval špecializované vzdelávanie.
Máme aj tímy, ktoré sa venujú implementácii nových metód. Napríklad pri rozvoji kompetencií sme testovali systém Skills Builder (vzdelávací plán pre výuku mäkkých znalostí – pozn. red.), kde bol vytvorený tím, ktorý sa tomu venoval a šíril ho medzi učiteľov. Aktuálne zavádzame metódu PBS – Positive Behavior Support, na ktorú máme takzvaný OH-tím, čo je očakávané správanie. Tento systém je založený na presne definovanom očakávanom správaní a to, že chválime dobré správanie.
Čo presne znamená PBS systém a ako funguje v praxi?
Učiteľ zvyčajne reaguje na zlé správanie žiaka napomenutím alebo trestom, čím mu však nevedomky venuje pozornosť. PBS funguje inak – snažíme sa zameriavať na pozitívne správanie. Napríklad, ak niektoré deti vyrušujú, učiteľ im nevenuje zbytočnú pozornosť, ale diskrétne ich usmerní a zároveň chváli tých, ktorí pracujú správne. Napríklad povie: „Výborne, Kristína a Mária sa sústredia na úlohu. Skvelé, Peter už napísal prvú vetu.“ Učiteľ im venuje pozitívnu pozornosť a ignoruje negatívne, neskôr to rieši so žiakom individuálne.
Reklamu musíme robiť hlavne na dobré správanie, to by sme mali propagovať, nie to negatívne. Je vedecky dokázané, že to, čomu sa venuje pozornosť, rastie. Všetky deti chcú byť pochválené a mať našu pozornosť. Niekedy chcú aj negatívnu pozornosť, preto to robia, lebo im to za ňu stojí.
Na škole máte pravidlo jedno ku štyrom – jedno pokarhanie by mali učitelia vyrovnávať štyrmi pochvalami. Pri deťoch s podpornými opatreniami je to k jednému pokarhaniu sedem pochvál, aby to bolo vyvážené…
Učitelia veľmi dobre poznajú situáciu, keď prídu do triedy a deti začnú vyjednávať, prečo chceme také pravidlá, keď viacerým ľuďom nevadia, a prečo z toho robíme vedu. Naši učitelia zistili, že ich to vyčerpáva. Povedali si, že poďme to vydiskutovať a nebudú nás zdržiavať a vyčerpávať. Takže u nás to bola skôr prevencia pred vyhorením a odstránenie stresu.
Presne definujeme, ako má vyzerať očakávané chovanie na hodine, prestávke, chodbe či v jedálni, alebo ako má vyzerať správanie pri skupinovej aktivite. Tým zjednocujete kultúru školy a pre žiakov je to potom veľmi čitateľné a transparentné prostredie, v ktorom sa cítia bezpečnejšie a vedia, ako sa v ňom majú pohybovať a čo od neho očakávať, keď to budú porušovať.
Vedci a odborníci odporúčajú, že za jedno pokarhanie by malo byť až sedem pozitívnych ocenení. To je obrovská zmena pre nás, ktorí sme nikdy nič také nezažili. Dali sme si náš interný cieľ dosiahnuť aspoň pomer jedna ku jednej. Akonáhle sa objaví nejaké pokarhanie, musím dať dieťaťu aj nejakú pozitívnu spätnú väzbu. Myslím, že by sme už mohli pomaly prejsť aj k dvom. Človek si musí klásť postupné ciele. Nemôžeme si hneď povedať, že zvládneme to, čo odporúčajú odborníci. Nedá sa ísť z nuly na sto.
Na škole ste robili dotazník vyhorenia učiteľov. Prečo ste pristúpili k tomuto kroku a ako to prebiehalo?
Veľa učiteľov pozná situáciu, že chodia okolo nás kolegovia, na ktorých vyložene vidíte, že nemajú náladu a nie sú vo svojej koži. Stalo sa, že niekoľko učiteľov prišlo za školskou psychologičkou, v ktorej mali veľkú dôveru a zverili sa jej, že sú úplne na pokraji síl a vyčerpania, pritom bol október – začiatok školského roka.
Naša psychologička mi tieto podnety povedala a ja som ju pozvala na poradu vedenia, ktorú máme každý týždeň. Hovorila nám, že za ňou chodia učitelia s tým, že sú vyčerpaní. Pýtala som sa jej, koľkých ľudí sa to týka. Povedala, že je to asi päť učiteľov, ale každý z nich spomínal ďalších kolegov, ktorí sú na tom podobne. Verím viac na dáta ako na dojmy, a tak sme sa rozhodli zmerať, ako na tom skutočne sme. Použili sme dotazníky na zisťovanie vyhorenia a dobrovoľne ich rozdali učiteľom. Vyhodnotila ich školská psychologička.
Pätnásť percent pedagogického zboru bolo silne ohrozených vyhorením. Psychologička povedala, že to už nie je fáza, kedy pomôže prevencia alebo relaxačné cvičenia. Identifikovala aj dva hlavné stresory: prvým bola nedisciplína a správanie žiakov, druhým bola preťaženosť informáciami.
Na riešenie druhého problému sme zaviedli pravidlá pre pracovné e-maily. Tie sa môžu posielať len v pracovných hodinách od siedmej do osemnástej hodiny a cez víkend len v obmedzenom čase v nedeľu od osemnástej do dvadsiatej hodiny. Zistili sme totiž, že učiteľov veľmi stresovali e-maily prichádzajúce neskoro večer. Zatiaľ sa nám toto opatrenie osvedčilo.
Čo sa týka prvého stresora, teda disciplíny žiakov, rozhodli sme sa skúsiť metodiku PBIS, ktorá funguje vo svete už desaťročia. Máme k nej metodickú podporu, takže pracujeme s ňou a snažíme sa minimalizovať stres učiteľov.
Ako ešte podporujete svojich učiteľov vo vzdelávaní a rozvoji, možno aj v súvislosti s inklúziou?
Učiteľov v rozvoji podporujeme veľa. Máme učiteľov, ktorí študujú popri práci, čo je pre školu záťaž, pretože musíme často suplovať. Hľadáme v tom rovnováhu.
Chcela by som sa ešte dotknúť témy sociálne znevýhodnených detí. Koľko takýchto detí máte? Veľmi sa mi páčil príbeh chlapčeka Šimona, o ktorom si písala.
Áno, Šimon má dvoch mladších súrodencov, ktorí chodia k nám do školy. Bývali s matkou, ktorá pre nich nič nevybavila, na všetko zabudla a neplnila záväzky voči škole. Keď išiel Šimon na výlet, prišiel s igelitkou, ktorú si sám zbalil podľa zoznamu pani učiteľky. Časom sme zistili, že jeho matka je závislá od tvrdých drog. Začal to byť čím ďalej tým väčší problém. Šimon sa staral o súrodencov, ráno ich budil a chystal do školy. Často nemali čo jesť. Spolu so sociálnou pracovníčkou sme sa snažili presvedčiť ich otca, aby si deti vzal do starostlivosti. Dlho to nešlo, ale neprestali sme bojovať. Nakoniec si ich otec zobral k sebe a deti úplne rozkvitli.
Akú úlohu zohráva spolupráca medzi školou a rodinami vašich žiakov? Ako pracujete s komunitou?
S rodinami pracujeme tak, že máme rôzne komunitné akcie a snažíme sa rodičov informovať. Veľa s nimi komunikujeme, máme rôzne newslettre a podobne.
Nedávno ste mali na škole masopustnú akciu. O čo išlo?
Napadlo mi, že ráno prekvapíme rodičov, keď prídu s deťmi do školy. Pred školou sme stáli v kostýmoch, ponúkali sme im šišky a jaternice. Bolo to milé prekvapenie, ktoré im spríjemnilo deň.
Masopust je súčasťou hudobnej a výtvarnej výchovy, kde žiaci siedmeho ročníka každý rok preberajú zodpovednosť za jeho organizáciu. Od januára sa začnú pripravovať. Na hudobnej výchove sa učia masopustné piesne a melódie, na výtvarnej si vyrábajú kostýmy a masky. Učiteľky im potom nakúpia šišky, jaternice a ďalšie dobroty. Okrem toho máme aj rôzne iné podujatia, napríklad popoludní.
Dávam si pozor, aby sme rodičov nevtiahli do diania až príliš, aby sa nezačali príliš priateliť s učiteľmi. Ak by učiteľ organizoval spoločné víkendy pre deti, rodičov a školu, prišla by vždy len časť rodičov. Keď sa učiteľ skamaráti s niektorými rodičmi, podvedome si vytvorí bližší vzťah k ich deťom, čo môže vytvárať nerovné postavenie v triede.
Máte aj voliteľné predmety, ktoré si učitelia môžu vybrať podľa svojich záujmov. Napríklad predmety ako „Šijem, som šik“ alebo „Víkend pod hviezdami“…
Už pri tvorbe školského vzdelávacieho programu sme zaviedli povinne voliteľné predmety na druhom stupni. V Česku je to teraz dokonca odporúčané, aj v rámci revízie rámcových vzdelávacích programov. Najskôr sme to mali pre šiesty a siedmy ročník, ale posunuli sme to na siedmy a ôsmy ročník. Žiaci majú dve hodiny týždenne voliteľný predmet, ktorý si sami vyberú.
Potom sa v rámci ročníkov premiešajú – napríklad tí, ktorí radi šijú a pletú, sa stretnú na jednom predmete s učiteľkou, ktorú to baví. Iná učiteľka, ktorá rada chodí na turistiku a spí pod hviezdami, si vezme skupinu, ktorá s ňou chce plánovať víkendové výlety. Každý učiteľ má možnosť navrhnúť predmet podľa svojich záľub.
Ako bude vyzerať tvoja škola o dvadsať rokov?
Myslím si, že deti si budú svoje učenie riadiť viac samy. Učiteľ bude skôr mentor, kouč a psychológ, ktorý im pomôže s osobnostným rozvojom a bude ich sprevádzať učením. Veľa vecí bude sprostredkovaných cez AI aplikácie, kde sa deti budú učiť vlastným tempom. Zároveň si myslím, že ak nechceme stratiť ľudskosť, učitelia budú stále tí, ktorí si ráno oblečú kostýmy a budú so šiškami stáť pred školou.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Od roku 2005 pôsobí ako učiteľka pre 1. stupeň na Základnej škole Márie Rázusovej-Martákovej v Liptovskom Mikuláši. Je absolventkou 6. ročníka Komenského inštitútu, ročného koučingového výcviku pre pedagógov a spolupracuje s Karpatskou nadáciou pri hodnotení grantového programu Školy budúcnosti. Je víťazkou Ceny verejnosti a Ceny Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku za rok 2023 v rámci ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska. Má rada fitness, leto a cestovanie.
