Deti potrebujú podľa neho prostredie, kde môžu urobiť chyby a ukázať svoje slabé stránky. Péter Urbán z Odboru kurikula a inovácií vo vzdelávaní je zodpovedný za štyridsať Regionálnych centier podpory učiteľov (RCPU). Centrá začali postupne vznikať pred dvomi rokmi s cieľom pomáhať učiteľom prostredníctvom mentoringu. Urbána sme sa pýtali, prečo je mentoring pre učiteľov dôležitý, na čo sú reformy školstva a či majú učitelia záujem o neformálne vzdelávanie. Vypočujte alebo prečítajte si rozhovor zo série Edužur s učiteľkou angličtiny a ruštiny a mentorkou z Komenského inštitútu Annou Jančovou.
Ste absolventom pedagogického štúdia. Učili ste niekedy?
Chvíľu som učil na gymnáziu, chvíľu na základnej škole a potom čosi viac na vysokej škole.
Tento rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast:
Pôsobili ste hlavne v neziskovej sfére, kde ste sa venovali neformálnemu vzdelávaniu. Čomu konkrétne?
Mojou obľúbenou témou bolo plánovanie budúcnosti, výber povolania, mäkké zručnosti žiakov, napríklad ako môžu riešiť konflikty nenásilne, komunikovať medzi sebou alebo ako môžu budovať kolektív. Predovšetkým, ako môžu aktívne participovať na živote školy. Aby vedeli, čo je v ich zodpovednosti a silách, na čo majú dosah, aby to mohli ovplyvniť.
Už v tom čase ste verili myšlienke, že ľudia majú veci ovplyvňovať akoby zospodu?
Úplne. Hlavne, keď som videl, že má zmysel robiť to s mladými ľuďmi, lebo ešte ich môžeme ovplyvniť. Sám som zažil zážitkové vzdelávanie počas jedného víkendu, kedy som sa posunul omnoho viac, ako keby som si niečo naštudoval alebo len počúval nejaké prednášky. Vtedy som si povedal, že chcem vedieť toto ponúknuť aj ja iným. Postupne sme začali organizovať prvé skupiny. Neskôr sme sa rozhodli s kamarátmi založiť organizáciu, ktorá sa bude venovať vzdelávaniu mládeže.
Ako sa stalo, že ste od neziskovej organizácie prešli na ministerstvo školstva?
Organizáciu sme založili v roku 2009, kedy som bol doktorandom na Katedre germanistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Na ministerstve som sa ocitol v roku 2020. To znamená, že medzi tým prešlo jedenásť rokov. Medzitým sme rozšírili aj portfólio v organizácii a okrem práce s mládežou sme začali ponúkať metodické workshopy a vzdelávania pre učiteľov – ako využívať prvky neformálneho vzdelávania aj vo formálnom a frontálnom vzdelávaní, ktoré sa často deje na školách. Takto som sa zoznámil s Martinom Krížom (učiteľ a lektor – pozn. red.), ktorý bol tiež aktívny v tejto oblasti. On bol ten, ktorý ma oslovil v roku 2020.
Mali učitelia záujem o zavádzanie neformálneho vzdelávania do škôl?
Keď to zažili, tak áno. Keď ho nezažili, často sa pýtali, na čo im je ďalšie vzdelávanie. Ale keď sme im urobili ochutnávku – poldňový workshop, zistili, že je použiteľné, čo počas neho ponúkame. Pripravili sme aj príručku – knihu, do ktorej sme zozbierali metódy. Spracovali sme to v predmetových tematikách, kde to bolo všetko spísané a potom to mohli na svojich hodinách vyskúšať.
Za jedenásť rokov sa urobil veľký krok dopredu. Dnes je to už oveľa viac rozšírené. Musím ešte dodať, že sme pôsobili na školách s vyučovacím jazykom maďarským, preto patríme medzi priekopníkov zážitkového vzdelávania pre učiteľov. Samozrejme, museli sme ich na začiatku veľa presviedčať, najmä vedenie školy a riaditeľov, že je to zmysluplné. Keď to zažili, sami uznali, že je to cesta a budúcnosť vzdelávania.
Čo vám ponúkol Martin Kríž ako jeden z tých, ktorí stoja významne za začínajúcou školskou reformou?
Najprv mi položil otázku, čo si myslím o tom, keby štát vytvoril sieť regionálnych centier, aby ponúkal školám mentoring. Odpovedal som mu, že podľa mňa je to super vec a že ak môže byť niečo zmysluplné na ministerstve, nech urobia toto. Na čo mi teda povedal, že nech idem do toho s ním a nech mu s tým pomôžem. Vtedy mi ponúkol, či by som nešiel na ministerstvo na Odbor kurikula a či by som sa tomu nechcel venovať. Bola to pre mňa výzva, čo na to odpovedať. Hlavne preto, lebo to bolo v auguste 2020, kedy sme čakali tretie bábätko. Najprv som ponuku odmietol, pretože som chcel byť prítomným otcom, ktorý je pri dieťati. Martinovi som vysvetlil, že si nemôžem dovoliť cestovať každý deň štyri hodiny do hlavného mesta, nakoľko bývam v Komárne a ministerstvo je v Bratislave.
Na druhý deň mi zavolal naspäť. Povedal mi, že rozumie mojim argumentom a navrhol mi polovičný úväzok, čo by znamenalo, že by som bol v Bratislave len dva dni v týždni. Poradil som sa s manželkou, či by sme to ako rodina zvládli. Výsledkom bolo, že áno. V septembri 2020 som teda začal pracovať na ministerstve.
Samozrejme, čo sa týka tematiky, naozaj som veril a stále verím, že takáto forma podpory pre učiteľov je potrebná a nevyhnutná. Úplne som sa do práce ponoril, pričom Martin mi stále prízvukoval, že keď to tak budem cítiť, stále môžem začať pracovať aj na plný úväzok. Tuším to bolo o rok neskôr, keď som dostal ponuku prejsť na plný úväzok s možnosťou pracovať z domu. Prijal som ju a odvtedy pracujem naplno pre ministerstvo.
V podstate sú to už štyri roky. Viete vyhodnotiť, prečo to stále robíte a čo vás na tom najviac teší?
Je neuveriteľné, že sú to už štyri roky. Veľmi sa z toho teším. Vždy som hovoril, že sa nechcem stať klasickým úradníkom, ale chcem si zachovať môj profil obsahového človeka. Stále sa považujem za človeka z praxe, učiteľa, lektora a kouča, ktorý práve pracuje na ministerstve.
Nemal som nejaké veľké očakávania od ministerstva. Práve naopak, skôr som mal obavy, aké to tam bude. Dlho som pôsobil v neziskovom sektore, riadil som organizáciu a zrazu som riešil neformálne vzdelávanie v rámci inštitúcie, ktorá je veľmi formálna. Bál som sa toho, no bol som príjemne prekvapený. V našom tíme na Odbore kurikula sú skvelí ľudia. Najprv sme boli len piati – dvaja z neziskovej sféry, jedna učiteľka a jedna kolegyňa z vydavateľstva.
Nikto na mňa nepôsobil ako úradník/čka, ktorý už dvadsať rokov nerobí nič iné, len pracuje so spismi. To trvá dodnes. Už sme sa aj rozrástli v tíme, všetci majú drajv a chcú to robiť a vedia, prečo to robia.
Treba určite povedať, že môžem pracovať veľa z domu a môžem byť ten obsahový, ale aby som ním mohol byť, potrebujem, aby v našom tíme boli aj ľudia, ktorí sú naozaj viac úradníkmi, ktorí pracujú so spismi, vybavujú vyúčtovania, monitorovacie správy, žiadosti o platbu a podobne. Keby tam neboli, tak by som nemohol robiť, čo robím. Pre mňa je zásadnou vecou, nakoľko som v práci tretinu dňa, dobrý kolektív, atmosféra a kultúra. To na ministerstve školstva jednoznačne je.
Dokonca, aj mimo môjho mikrotímu, keď potrebujem vybavovať niečo na úrade alebo idem do pokladne, stretávam tam samých zlatých ľudí, ktorí mi ochotne pomôžu. Ak sa človek k nim približuje ako k ľuďom, napríklad viem, že som prišiel mimo úradných hodín, ale potrebujem veľmi súrne niečo vybaviť, ospravedlním sa, že idem teraz. Keď takto začnem, väčšinou dostanem aj kladnú odpoveď.
Stalo sa vám aj niečo, čo nebolo také príjemné? Možno niečo, z čoho ste boli sklamaný alebo mali ste iné očakávania?
Do štátnej správy som prichádzal počas politicky turbulentných rokov, menili sa nielen ministri, ale aj vlády, takže vedel som, že to nebude o istotách. Byť v tej neistote, keď máte rozbehnutý projekt, ktorému som dal tvár, ktorému ľudia začali dôverovať, nebolo príjemné. Veril som zmysluplnosti toho, čo budujeme, no keď sa to zaseklo vyššie, kde sme na to nemali dosah a vplyv, či projekt bude alebo nebude pokračovať, bolo to ťažké. Nevedeli sme, či budeme mať dôveru aj ďalších ministrov. Musím povedať, že dostávam veľmi veľkú slobodu od mojich nadriadených robiť RCPU-čka tak, ako ich robím. No a či to bude pokračovať? Zatiaľ sa to vždy podarilo.
Na čo som si musel zvyknúť bolo, že všetko na ministerstve trvá oveľa dlhšie ako v neziskovej sfére. Od toho, kedy padne rozhodnutie až po dobu, že je z toho niečo, prebehnú niekedy nie týždne, ale mesiace.
Prečo sa podľa vás musí meniť školstvo? Prečo veríte v potrebu reforiem?
Celý svet je v permanentnej zmene, preto na to musíme reflektovať aj my v školstve. Už vôbec nežijeme tak, ako pred dvadsiatimi rokmi. Napríklad teraz nahrávame podcast tak, že sa pozerám na obrazovku a aj vy sa pozeráte na obrazovku. Pred piatimi rokmi som aplikáciu Zoom ani nepoznal. Technologický pokrok, ako sa vyvíja, nás núti k tomu, aby sme na to reflektovali. Nie je to vôbec o tom, že chceme meniť, čo funguje, ale skôr reflektovať na zmenu toho, ako žijeme a aké možnosti máme.
Vždy sa pýtam ľudí, či by chceli jazdiť v aute zo svojej mladosti spred štyridsiatich rokov, čo by nám zrejme ani nenapadlo. Prečo sa mentoring stal takým základným kameňom podpory učiteľov?
Mentoring je individuálne a osobné sprevádzanie. Nie je to skupina, v ktorej sa niečo učíme, ale jeden človek, ktorý ma sprevádza. Je to veľmi adresné, reaguje na moje potreby, povinnosť, požiadavky a na to, v čom sa chcem zlepšiť. Preto je mentoring aj veľmi efektívny nástroj. Nie je to nič nové, že by sme teraz objavili Ameriku. Práve naopak, vieme, že v mnohých oblastiach života, ak chcú ľudia zavádzať zmeny, pomáhajú im individuálne sprevádzanie vo forme koučingu alebo supervízie. Presne toto sme chceli zabudovať do štátneho podporného systému, aby aj tí, ktorí sú zodpovední za tie zmeny, dostali možnosť sprevádzania.
Sme presvedčení, že ak zmeny nechceme vidieť len v dokumentoch, ale v triedach, potrebujeme, aby ich urobili priamo učitelia a učiteľky. Keď to od nich očakávame, je našou povinnosťou poskytnúť im podporu. Aby vedeli, že v tom nie sú sami. Často to nie je len o metódach, ale skôr o nastavení mysle zmeniť niečo na sebe. Dokonca, odvážne poviem, že zmeniť sa, čo nie je ľahké.
Ako učiteľka to vnímam ako výbornú vec. Doteraz, keď sa niečo malo meniť, myšlienky boli fajn, ale bolo to len akoby hodené na učiteľov. Prvý raz cítim snahu dostať sa ku konkrétnemu učiteľovi, čo mi príde veľmi fér. Mnoho učiteľov sa toho bojí, lebo sme zvyknutí byť v triede sami a zrazu si tam máme niekoho pustiť. Čím sa líši mentoring od hospitácie alebo inšpekcie?
Som rád, že ste to spomenuli, lebo s tým bojujú aj mentori. Inšpekcia skôr kontroluje, alebo keď ide riaditeľ na hospitáciu, tiež to má kontrolnú funkciu. Kým z inšpekcie vznikajú správy, ktoré hodnotia školu na základe toho, čo tam videli, tak z pracovného vzťahu mentora s mentorovaným nevznikne žiadny materiál, ktorý sa posúva tretej osobe. To, čo tam medzi nimi odznie, aj medzi nimi zostane.
Existuje etický kódex mentorov, kde je ukotvené, že riaditeľ ani nikto iný, ani ja z ministerstva, nemôžeme zaviazať mentorov alebo hocikoho, aby nám prezradili, o čom sa rozprávali. Samozrejme, v etickom kódexe je ošetrené aj to, keby nastali prípady, ktoré sú nezákonné, vtedy sú povinní nám to oznámiť, ale s tým sme sa, našťastie, nestretli.
Som čerstvá mentorka RCPU. Výcvik je pomerne intenzívny, pričom rozhovory majú svoju štruktúru a mentori sú na to pripravovaní. Podľa mňa to má kvalitný priebeh a vedie to k nejakému výsledku.
Občas sa stretávam s druhým extrémom, že učitelia hovoria, že pokecať si môžu s kolegami, alebo aj doma, že na to nepotrebujú mentora. Je to dôverný vzťah medzi mentorom a mentorovaným, ale nie je to len o tom, že si pokecajú. Mentori sú vyškolení, vzdelávajú sa v danej oblasti a majú supervízie, ako s mentorovaným učiteľom pracujú. Má to svoju metodiku. Najlepší mentori na Slovensku robia mentoringy už desiatky rokov. Sú to lektori z občianskeho združenia Mentória alebo z programu Teach for Slovakia.
Zriaďovateľmi RCPU sú spomínané organizácie alebo sú to priamo niektoré školy, ktoré nespadajú pod rezort školstva. Čo vás k tomu viedlo, aké s tým máte skúsenosti?
Regionálne centrá podpory učiteľov nie sú regionálne pobočky ministerstva alebo priamo riadené organizácie. Zriaďujú ich partneri ministerstva. To považujem za dôležitý rozdiel.
Myslíme si, že všetko dobré v školstve už niekde funguje. Na ministerstve sme nevynašli tie najlepšie veci. Tie začali fungovať vďaka niektorým organizáciám, školám alebo mestám a obciam. Preto sme urobili zoznam oprávnených žiadateľov, ktorí sa mohli zapojiť do výzvy a ktorí mohli požiadať o to, že chcú zriadiť RCPU.
Medzi oprávnenými žiadateľmi boli, ako som menoval, neziskové organizácie, školy, univerzity či mestá. Nechceli sme dopredu stanoviť, že v tom a v tom regióne je potencionálny partner, ktorý už niečo položil na stôl, je uznávaný a vyzná sa v tom.
Ukázalo sa, že sme urobili dobre, lebo v niektorých regiónoch to boli základné školy a v iných zase neziskovky. Je to heterogenita a sieť partnerstiev, ktorá sa navzájom podporuje a ministerstvo má vytvoriť podmienky, aby sa to dialo. Je to aj garancia toho, že ak sa udejú nejaké zmeny na ministerstve alebo v riadení štátu, tie partnerstvá budú fungovať naďalej, čím bude zabezpečená udržateľnosť.
Váš život momentálne do veľkej miery napĺňa práve individuálna podpora učiteľov. Ktorým ďalším témam v školstve prikladáte dôležitosť?
Za veľmi dôležité považujem, aby sa deti v školách cítili bezpečne a aby škola bola bezpečným miestom. Nielen z toho fyzického, ale aj z toho psychického hľadiska. Bezpečné prostredie je také prostredie, kde môžem byť sám sebou, urobiť chyby, ukázať aj svoje slabé stránky, kde za to nie som odsúdený alebo nálepkovaný a kde môžem rásť. Pre mňa je to kľúčová téma. Všetko ostatné nasleduje po tomto.
Ak sa to podarí dosiahnuť na školách, hlavne na tých základných, keďže tam prichádzajú šesť až sedemročné deti a odchádzajú, keď majú pätnásť, čo je veľmi citlivé obdobie. Neskôr sa veľa vecí môžeme ešte naučiť. Dohnať niečo, čo sa týka faktov, ale aj zručností. Ak získame základy, že môžem byť sám sebou, viem, kto som a som dobrý taký, aký som, čo cítim aj od ostatných, naučím sa, ako môžem rešpektovať ostatných, ako rešpektujú mňa, sú to skvelé predpoklady na to, aby som neskôr na strednej a vysokej škole dosiahol všetko, čo je v mojich silách. Keď nám to bude chýbať, je to oveľa ťažšie dohnať neskôr.
Aká je vaša vízia, čo by malo byť v slovenskom školstve za dvadsať rokov?
Vidím, že sa už nepýtate na sto rokov.
Áno, pán Bútora ma upratal, že je to dlhá doba, tak poďme na realistickejší odhad.
Veľmi rád počúvam vaše podcasty. Vždy si kladiem otázku, že keby som dostal túto otázku, čo by som odpovedal. Teraz som v tej situácii. Mal som čas pripraviť sa na to, lebo som tušil, že tá otázka príde. A predsa to nie je ľahké. O mojej srdcovej téme som už povedal, aby sme posilnili na školách sociálne a emocionálne inteligencie žiakov. Aby sme posilnili, že sú spolu, tvoria jeden kolektív a sú komunita.
Obávam sa, že trend ide smerom skôr k digitalizácii. Čo nechcem dať do protikladu, ale myslím si, že na prvom stupni potrebujeme oveľa viac fyzických stretnutí, ako žiakov naučiť pracovať s mobilom a podobne. Mojou obavou je, že o dvadsať rokov bude ešte viac moderných technológií aj na prvom stupni a bude menej ľudskej blízkosti, kde sa veľa hráme v prírode, naháňame sa, kde sa trochu „pobijeme“ a kde hľadáme tie hranice.
Myslím, dúfam, verím a som presvedčený, že o dvadsať rokov nebude rebríček INEKO (informácie o dosahovaných výsledkoch všetkých slovenských základných a stredných škôl – pozn. red.), ale bude rebríček škôl, kde je voľná hra, pričom budú hodnotené podľa toho, kde sa cítia deti dobre.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Stredoškolská učiteľka, ktorá rada hľadá odpovede na otázky, súvisiace so vzdelávaním. Baví ju uvažovať s skúmať, čo pri učení (ne)funguje a prečo. Svoje úvahy a nápady overuje v praxi a ak sú použiteľné, rada ich posunie ďalej. Je absolventkou a mentorkou Komenského inštitútu a okrem pedagogiky sú jej vášňou knihy, amatérske divadlo a kráčanie.
