Keď dožije váš vysávač, televízor či chladnička, je veľký predpoklad, že sa ocitne v Slovenskej Ľupči pri Banskej Bystrici, kde sídli spoločnosť ELEKTRO RECYCLING. Tá sa špecializuje na strojovú recykláciu elektroniky, chladiacej a klimatizačnej techniky, ale aj žiaroviek či monitorov. Ako sa napríklad z takého vysávača stane drobný, znovupoužiteľný granulát? A koľko percent starých spotrebičov sa dá opätovne použiť? Boli sme sa pozrieť.
“Veľmi nás zaujímala oblasť, ktorá je z hľadiska spracovania najkomplikovanejšia, kde máte obrovskú rozmanitosť materiálov, akými sú napríklad plasty, kovy, nekovové časti ako je sklo, guma, lepidlá a tak ďalej. Zamerali sme sa teda na elektroodpady. Ďalšou výzvou bolo, že elektroodpad v sebe obsahuje nebezpečné látky, ktoré je za použitím vhodného postupu možné oddeliť tak, aby sa materiál dal ďalej zhodnotiť,” začína rozprávanie zakladateľ a konateľ spoločnosti Jozef Vašina sediac v zasadačke s ukážkami materiálov, na ktoré sa uňho premenia naše spotrebiče.
Sklenené poháriky sú plné kovových guličiek, prachu aj väčších častí rôznej farby, tvaru a veľkosti. To všetko sa dá “vydolovať” napríklad z takej chladničky. Tá sa rozloží na kovové a nekovové časti: oceľ s najvyššou kvalitou, hliník, meď, ale aj plast, z ktorého sa následne vyrábajú napríklad kvetináče, kryty na disky na kolesá áut či vešiaky na oblečenie.
V Slovenskej Ľupči spracovávajú všetok elektroodpad okrem fotovoltických panelov. To znamená domácu i priemyselnú elektroniku a to väčších či menších rozmerov, monitory, televízory, svetelné zdroje, chladiace a klimatizačné zariadenia a iné prístroje. Ročne tu dokážu na surovinu premeniť 24-tisíc ton elektroodpadu, pričom na Slovensku sa vyzbiera ročne 56-tisíc ton. Prevažne u nich končí odpad z takmer celého Slovenska a dokážu tu spracovať jeho podstatnú časť.
Komplex recyklačného závodu je pomerne rozsiahly a skladá sa z viacerých veľkých hál. Nie je totiž elektroodpad ako elektroodpad. Rôzne spotrebiče a ich súčiastky potrebujú rôzny prístup, čo je pre recyklátorov azda najväčšou výzvou. “Práve tá rôznorodosť elektroodpadov núti každého spracovateľa inovovať, keďže produkty sú z roka na rok “modernejšie” na úkor krátkej životnosti a z hľadiska spracovania oveľa komplikovanejšie oproti tým, ktoré sme kedysi začali spracovávať,” hovorí konateľ spoločnosti Vašina.
To znamená, že s postupom modernizovania techniky a dizajnu sa veci stávajú ťažšie recyklovateľné. Výrobky sa napríklad nemôžu recyklovať spolu s baterkami, lebo by mohol vzniknúť požiar. Takže každú jednu vec, ktorá obsahuje prenosnú batériu, je pred recykláciou potrebné oddeliť.
Elektroodpadu, najmä s lítiovými batériami je pritom stále viac. “Rastie to veľmi prudko, najmä u meracích prístrojov, ktoré sa často menia,” hovorí konateľ. Malé výrobky ako bezdrôtové slúchadlá s baterkami preto napríklad v závode neobľubujú. Ich pracná recyklácia sa finančne neoplatí.
“Tu by mala vzniknúť komisia, ktorá povie, že tieto produkty môžu ísť napríklad len ručným spracovaním, čo je potrebné finačne ohodnotiť. Mnoho elektronických výrobkov prechádza najmä na lítiové batérie, čím sa zhoršuje prístup na ich demontáž.”
Z rozomletej kosačky prach ako na koreninovom trhu
Vchádzame do haly, v ktorej je sústava kontajnerov, dopravných pásov, rôznych strojných zariadení, odsávacích potrubí a vriec. Tu sa začína cesta pokazenej kosačky, ktorú sprevádza napríklad tlačiareň, vysávač aj starý mixér. Jednoducho všetky veci, ktorými dnes disponuje takmer každá domácnosť. Každé ráno sa nimi naplní vstupný priestor haly, odkiaľ putujú na postupné spracovanie.
V ELEKTRO RECYCLING-u sa zameriavajú na strojovú recykláciu, ktorá dokáže spracovať veľké množstvá odpadu. Aj tu je však potrebná manuálna ľudská práca, pri ktorej sa zo spotrebičov vyberajú potenciálne nebezpečné súčiastky ako tonery či batérie. Elektronika sa pásom posúva do reťazového mlyna, ktorý ju vcelku aj s plastovým obalom rozdrví na menšie kusy.
Reťazový mlyn má výkon zhruba 200 kilowattov a na drvenie sa využíva kinetická odstredivá energia. Následne sa rozomleté časti rozdelia na plasty a kovy a prechádzajúc cez magnety sa separujú všetky magnetické časti. Rozdrvený materiál postupuje na triedaci stôl, kde sa prednostne oddelia veľké plastové časti a veľké kusy kovov.
Z kosačky sa tak stávajú stále menšie kúsky. Na konci drvenia vo veľkom kladivovom mlyne prechádza materiál na špeciálu triediacu linku, kde sa postupne oddeľuje kovová časť od ostatných nekovových častí v podobe kovových granúl, podobajúc sa na arabský koreninový trh. “Skúste, ešte je to teplé,” vyzýva nás konateľ, aby sme zaborili ruku do vytriedeného medeného granulátu.
V závode zachytávajú a roztriedia aj jemný prach, ktorý vzniká pri drvení. Používajú na to špeciálny elektrostatický separátor, kde sa oddelia vodivé čiastočky od nevodivých. “Čo je vodivé? Kovy. Čo je nevodivé? Plasty a guma,” hovorí Vašina. Najväčšia podstata tohto procesu a celkovo spracovania odpadu je minimalizovať odpad na jeho výstupe.
Kúsočky – “guličky” červenej, hnedej aj striebornej farby boli kedysi tlačiarňou či počítačom. “Toto je taká Mendelejevova sústava prvkov,” hovorí konateľ. Hliník, meď, mosadz, zinok, oceľ či iné kovy – všetky sa následne použijú na výrobu nového materiálu. “To, čo sme videli, si už berie napríklad hlinikáreň alebo iná huť, ktorá tieto kovy spracováva.”
Plastové kúsočky sa od seba oddeľujú na špeciálnej linke. V Slovenskej Ľupči prišli na to, ako ich od seba odlíšiť. Zriadili na to špeciálnu linku, ktorá sa špecializuje na na spracovanie “technických plastov”, teda väčšiny plastov, ktoré sa nachádzajú v elektroodpade.
Plastové frakcie sa kúpu v slanej vode, pričom niektoré plávu a iné klesajú ku dnu. Takto vytriedené plasty sa ešte špeciálne dotrieďujú v zariadení využívajúcom vlastnosti atómu jednotlivých druhov plastov. Práve využitie počtu voľných elektrónov na vonkajšom elektrónovom obale atómu dokáže oddeliť od seba aj také materiály, ktoré majú príbuzné fyzikálne vlastnosti ako je napríklad merná hmotnosť. “Možno to vyznie komplikovane, ale fyzika je všade okolo nás, tak ako aj v tomto prípade,” dodáva konateľ.
Nebezpečné chladničky?!
V ďalšej hale sa pomocou zariadení spracovávajú v ochrannej atmosfére chladiace zariadenia – chladničky, mrazničky či klimatizácia. Všetko, čo chladí, totiž obsahuje látky, ktoré pri úniku do atmosféry poškodzujú ozónovú vrstvu.
V ELEKTRO RECYCLING-u preto tieto zariadenia po odstránení kompresora a tekutých chladív recyklujú v ochrannej atmosfére pomocou dusíka. Aj chladničky takto putujú do mlyna, ktorý ich “rozomelie” na kusy. Spolu sa takto melú kovy s plastom a penovou izolačnou výplňou, ktorá v sebe obsahuje chladivá nebezpečné pre atmosféru. Postupne sa od seba separujú kovové a nekovové časti, pričom izolačná výplň sa postupne zbavuje nebezpečných látok – chladív.
Zakladateľ prevádzky nás objektom prevádza a celý proces vysvetľuje s veľkým nadšením. “Cestoval som po svete,” hovorí s úsmevom na otázku, kde na všetky tieto prístroje prišiel. Odhalenie nerezu medzi kovmi, triedenie jednotlivých druhov kovov cez vodný stôl, vyťahovanie medi z “chlpatých” káblov, či neodlíšiteľné druhy plastov. To všetko sú výzvy, na ktoré museli v Slovenskej Ľupči hľadať riešenie.
Väčšinu zariadení skladajú po kusoch na mieru pre potreby prevádzky. Niektoré riešenia, ktoré používajú, sú tak jedinečné, že sa na ne prišla pozerať napríklad aj delegácia z Japonska či Maďarska, hľadajúca spôsoby ako čo najefektívnejšie spracovať rastúce množstvo elekrodpadu a najmä technických plastov.
Okrem elektroniky spracovávajú aj žiarivky obsahujúce ortuť, ktoré dokážu recyklovať na 99 %. Takisto tu spracúvajú obrazovky zo starých televízorov či monitorov. Výsledkom sú rôzne frakcie obrúseného skla pripomínajúce diamanty.
“Teraz sa dívajte, chytím to sklo do ruky a potlačím. Vidíte rezné rany?” pýta sa Vašina chytajúc do dlane kúsky skla starých televíznych obrazoviek. Sklo, ktoré z obrazovky ostalo tu rozomelú na akési sklenené kamene, ktoré môžu slúžiť aj ako drenáž v stavebníctve.
Ako pomôcť recyklácii
V Slovenskej Ľupči takto dokážu vrátiť späť do obehu v priemere 85-90 % všetkého odpadu. Suroviny následne odovdzávajú priamo výrobcom. “Koncovým zákazníkom musia byť podniky na kovy, výrobcovia plastových komponentov z recyklátov a iní užívatelia, ktorí môžu našu surovinu použiť do procesu výroby materiálov napríklad v stavebníctve,” hovorí Vašina.
Čo celý proces komplikuje nie je ani tak stále zložitejší dizajn výrobkov, ale ich horšia kvalita a tým aj nižšia možnosť získať spätnú surovinu. “Stále nám chýba legislatíva, ktorá by jasne hovorila, aby sa uprednostňovali environmentálne produkty, ktoré vznikajú z procesu recyklácie, či už plastov, kovov alebo gumy,” kritizuje Jozef Vašina to, že ako recyklátori si musia sami hľadať odbyt na výstupné suroviny namiesto toho, aby tento systém “uprednostňovania” štát podporoval s cieľom chrániť životné prostredie.
“Prečo by sme mali súťažiť o cenu s niekým, kto vyrába materiál z ropy, keď my tu odhľačujeme životné prostredie?” pýta sa. Štát by mal podľa neho v prvom rade podporiť použitie environmentálnych produktov najmä pri zákazkách financovaných štátom alebo spolufinancovaných štátom, či EÚ a vytvoriť tým jasný priestor a pravidlá pre tých, ktorí tieto financie delia a zároveň projektujú, aby sa začali zaoberať aj využitím materiálov pochádzajúcich z recyklácie odpadov.
“Vo vyspelých štátoch EÚ je to samozrejmá vec, u nás žiaľ nie,” dodáva. Kým v bani z jednej tony rudy vyťažíte napríklad od 1 do 6 gramov čistého zlata, z tony elektroodpadu ho máte viac ako 10 gramov. A nemusíte kvôli tomu zaťažovať životné prostredie ťažbou.
Cieľom spoločnosti je umiestniť čo najviac surovín na opätovné využitie. “Takým prvým príkladom je surovina vznikajúca zo spracovania z katódových trubíc. Na konci procesu získavame sklenný recyklát s výbornými drenážnymi a termoizolačnými vlastnosťami, ktorému konkurujú napríklad vyťažené štrky s nižšou obstarávacou cenou, no určite nie s takými výbornými termoizolačnými vlastnosťami” hovorí konateľ.
Z poličky vyberá pán Vašina ďalší z týchto materiálov. Plastový kýblik je naplnený sivým prachom, ktorý vznikol z izolačnej peny chladničky po odstránení nebezpečných freónov. “Má tak vynikajúce vlastnosti, že by sa výborne uplatnil pri riešení ekologických havárií alebo existujúcich gudrónových záťaží,” hovorí konateľ s tým, že ELEKTRO RECYCLING vlastní na túto surovinu aj certifikát podporený intenzívnym testovaním v laboratóriách.
Práve nedostatok podpory v hľadaní odbytu na suroviny či nových spôsobov ich využitia označuje konateľ ako veľký problém. “Trvalo nám päť rokov, kým sme našli odbyt napríklad na plasty. Absolútne nikto nám nepomohol. Nehovorím, že nám niekto má pomáhať, ale je to systémová vec, ktorá tu nikdy nefungovala. Chýba tu riadené prepojenie medzi spracovateľmi a vedeckými inštitúciami, povedzme aj tými, ktoré pôsobia na vysokých školách.
Na to, aby došlo k aktívnej spolupráci, tu musí existovať grantová forma podpory od štátu ako motivácia zaoberať sa niečím “na oko nepoužiteĺným” tak, aby sme nepoužiteľný recyklát presadili medzi podobné výrobky vyrábané ako nové produkty. Toto nemá nič spoločné s EÚ fondami, na toto by mal existovať podporný fond priamo z ministerstva životného prostredia. Neslúžil by na to, aby sme z týchto peňazí inovovali technológie na recykláciu a spracovanie, ale slúžil by na to, aby sme mali motiváciu skúšať to, na čo normálne nemáme odvahu.”
Veci “plastovejú”, výťažnosť klesá
Recyklátori dostávajú za svoju prácu zaplatené cez recyklačné poplatky. Tie však podľa Jozefa Vašinu dostatočne nezohľadňujú rozdielnu náročnosť v spôsobe spracovania jednotlivých druhov výrobkov a tiež klesajúcu výťažnosť. To znamená, že proces recyklácie je stále prácnejší, a teda nákladnejší.
Napríklad do chladničiek a ich izolácií začali niektoré značky pridávať vlákna, ktoré sú horľavé a poškodzujú recyklačnú techniku. Vo firme preto musia na výrobky tejto značky dávať pozor, ale nejaká regulácia chýba. “Práve používanie týchto náhrad do elektronických produktov nám spôsobuje ich nerecyklovateľnosť. Ďalším problémom je, že výrobky ľudovo povedané “plastovejú”. Ubúdajú kovové komponenty, prichádza viac plastov, ale spolu s tým aj plastov nerecyklovateľných.”
Práve plasty sú podľa konateľa príkladom zhoršujúcej sa recyklovateľnosti. “Pokiaľ plasty majú pridávané rôzne aditíva, menia sa ich fyzikálne vlastnosti a stávajú sa nerecyklovateľnými,” hovorí Vašina a popisuje, ako tieto mutanty, ako ich obrazne pomenoval, recyklačné stroje nedokážu rozlíšiť. Je to trochu ako v Harrym Potterovi, kde mali spätne rozdeliť lektvary na jednotlivé zložky, z ktorého bol vyrobený. Až na to, že recyklátori zatiaľ nemajú čarovné prútiky.
Dôvodom pre plastovenie výrobkov je podľa Vašinu jednak snaha ušetriť určité druhy kovov, ale aj jednoduchší prístup dizajnu výrobkov, či finančná “nenáročnosť”. Chceme krásne veci, tenké, ľahké. To však často spôsobuje, že sa nedajú opraviť a pokazené súčiastky v nich sa nedajú vymeniť.
“Ekodizajn nepozná hranice a nie je ničím limitovaný. Chýbajú tu len pravidlá, ktoré by mali v prvom rade pochádzať z informácií od recyklátorov,” hovorí Vašina. Nádej na zmenu by mohla priniesť ekomodulácia, teda nové európske pravidlá dizajnu výrobkov zohľadňujúce recyklovateľnosť. “Malo by to priniesť najmä opatrenia k prístupu výrobcov, kde sa dizajn výrobku prispôsoboval súčasným trendom, ale na úkor jeho udržateľnosti.”
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
