Zorientovať sa vo svete nás vždy učili starší. Tí však v rýchlo sa meniacom digitálnom svete nevedia využiť svoje skúsenosti. Ako teda pripraviť deti na budúcnosť? Riaditeľ Pražského inovačného inštitútu a autor knihy No future: Vezieme deti na parnom stroji do virtuálnej reality? Bob Kartous hovorí, že podstatné budú rôzne mäkké zručnosti.
Svet 21. storočia je iný ako svet, do ktorého sa narodila väčšina dnešných rodičov. „Naše deti vyrastajú ako iný druh, než sme my, dospelí,“ tvrdí Kartous.
S rozvojom digitalizácie je podľa neho potrebné zmeniť jednak formu výchovy, ale aj formu výučby, ktorá je na slovenských a českých školách viac-menej podobná. Vzostup technológií prispieva k zrýchľovaniu dát a tie ovplyvňujú zmeny v spoločnosti.
Na základe rýchlo sa meniacich podmienok sme sa podľa Kartousa ocitli v situácii, v ktorej nevieme s určitosťou predpovedať našu budúcnosť. Nevieme, aké zamestnanie by sme mali vykonávať, čo by sme mali do budúcna vedieť a na čo sa zamerať.
Minulosťou nevyriešime budúcnosť
S neustálou premenlivosťou a neistotou zápasia najmä starší ľudia. Prichádzajú o titul múdrosti, ktorý získali počas celého života skúseností a znalostí. Vedomosti, ktoré nadobudli sú často pre dnešný digitálny svet neuplatniteľné.
„Na svete boli dlhšie, prešli jeho etapami a mali možnosť s nadhľadom pozerať sa na predchádzajúce fázy života a poskytovať skúsenosti generáciám, ktoré prichádzajú po nich,“ hovorí Kartous. „Žijeme v spoločnosti, ktorá je obohatená o úplne novú virtuálnu dimenziu nášho bytia. To je iný svet, ktorý predstavuje odlišné požiadavky a ponúka nové možnosti ako ten, v ktorom vyrastali naši rodičia.”
Samotní rodičia vychovávajú svoje deti tak, ako boli vychovávaní aj oni, čo podľa Kartousa nefunguje. „Modely výchovy a vzdelávania prestávajú fungovať v okamžiku, keď žijeme v spoločnosti, ktorá je diametrálne odlišná.“
Z tohto dôvodu sa podľa neho množstvo ľudí uchyľuje k takzvanej retrotopii. „Retro, teda minulosť a utópia – idea, ktorá sa nedá zrealizovať. Znamená to, že riešenia minulosti by sme mali aplikovať na súčasné a budúce problémy, a tak ich vyriešiť. Je to však chybný predpoklad, ktorí ľudia zastávajú z dôvodu, že sú v tomto svete príliš neistí a necítia sa dostatočne mocne,“ vysvetľuje.
Ako príklad retrotopie uvádza predvolebnú kampaň bývalého amerického prezidenta Donalda Trumpa v roku 2016, ktorý sa svojim heslom ‚Spravme Ameriku opäť veľkou‘ uchyľoval presne k tomuto fenoménu.
Nefunkčnosť vedie k nerozhodnosti u mladých
Nefungujúce modely výchovy a vzdelávania vedú k tomu, že mladí ľudia sú stratení a bez starších a skúsenejších ľudí, ktorí sami v digitálnom svete zlyhávajú. Bez týchto „sprievodcov“, ako ich nazýva Kartous, dochádza k zvýšeniu nerozhodnosti práve u mladých ľudí.
Rovnako poznamenáva, že pre ľudský druh je prirodzené robiť si rezervy a byť nastavený na nedostatok. Paradoxne sa ale vyskytujeme v dobe prebytku nielen materiálneho, ale aj informačného. „Starší by mali radiť mladým, ako prežiť v digitálnej džungli, no sami sa to tiež ešte len učia.“
Čo by teda mal podľa Kartousa mladý človek ako výbavu do 21. storočia dostať? Ako prvé uvádza sebapoznanie a sebavedomie, pretože tvrdí, že bez toho, aby človek poznal dostatočne seba, nemôže poznať okolitý svet. Zo strany starších očakáva, že budú vedieť mladým ľuďom uľahčiť proces rozhodovania.
K ďalšej dôležitej súčasti výbavy pridáva sústredenie najmä vo svete, ktorý ho sťažuje. Ako príklad uvádza sociálne siete. Výbavu človeka 21. storočia dopĺňa aj o odolnosť, ktorú by mal vedieť zužitkovať najmä pri prebytku. Mal by vedieť povedať nie, to nepotrebujem.
Antifragilita, ktorá zastrešuje vedieť prispôsobiť sa zmene a získať z nej benefit, je ďalšou zložkou výbavy. Podľa Kartousa je dôležitý growth mindset, teda nastavenie mysle, vďaka ktorému vieme hľadať nové riešenia a nahrádzať ich za pôvodné – nefungujúce. Podstatné je tiež byť inovatívny a byť schopný pracovať s chybou. „V dánskych školách pri položení otázky učiteľ často povie: vy, ktorí viete, nehovorte, ale vy, ktorí to neviete, povedzte mi to… Na Slovensku a v Česku za chybu trestáme. Trestáme deti za to, že si budujú growth mindset,“ tvrdí.
Medzi ďalšie atribúty výbavy menuje pohyb a digitálnu dospelosť, prostredníctvom ktorej by mali mladí ľudia pomôcť starším sa lepšie zorientovať v digitálnom priestore.
Memorovať nestačí, ale diskusia bez faktov nefunguje
Budúcnosť škôl podľa Kartousa nebude spočívať v memorovaní informácií o tom, ako vyzerá svet okolo nás, ale bude o participácii, schopnosti dokázať fungovať spoločne, o obyčajnom hrdinstve, ktoré vedie k väčšej dôvere v spoločnosti a o rešpekte k ľudským právam.
“Diskusia medzi tým, či učiť fakty, alebo súvislosti je nezmyselná. Keď si chcem vytvoriť nejakú súvislosť a nepoznám žiadne fakty, tak si ju nevytvorím. Dôležité je mať nejaký základ, na ktorom sa dá stavať. Prečo sa neučí dejepis od súčasnosti? Čo je najbližšie deťom a mladým ľuďom? Je to dotyk s realitou. Keby sa dejepis učil naopak, tak by to bolo pre nich omnoho pochopiteľnejšie.”
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok. Je tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Pochádza z malého mesta Sabinov, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam.
