Starší by mali radiť mladým, ako prežiť v digitálnej džungli, no my sa to učíme tiež, hovorí inovátor vzdelávania Bohumil Kartous

---

Svet 21. storočia je iný ako svet, do ktorého sa narodila väčšina dnešných rodičov. „Naše deti vyrastajú ako iný druh, než sme my, dospelí,“ tvrdí Kartous. 

S rozvojom digitalizácie je podľa neho potrebné zmeniť jednak formu výchovy, ale aj formu výučby, ktorá je na slovenských a českých školách viac-menej podobná. Vzostup technológií prispieva k zrýchľovaniu dát a tie ovplyvňujú zmeny v spoločnosti. 

Na základe rýchlo sa meniacich podmienok sme sa podľa Kartousa ocitli v situácii, v ktorej nevieme s určitosťou predpovedať našu budúcnosť. Nevieme, aké zamestnanie by sme mali vykonávať, čo by sme mali do budúcna vedieť a na čo sa zamerať. 

Minulosťou nevyriešime budúcnosť

S neustálou premenlivosťou a neistotou zápasia najmä starší ľudia. Prichádzajú o titul múdrosti, ktorý získali počas celého života skúseností a znalostí. Vedomosti, ktoré nadobudli sú často pre dnešný digitálny svet neuplatniteľné. 

„Na svete boli dlhšie, prešli jeho etapami a mali možnosť s nadhľadom pozerať sa na predchádzajúce fázy života a poskytovať skúsenosti generáciám, ktoré prichádzajú po nich,“ hovorí Kartous. „Žijeme v spoločnosti, ktorá je obohatená o úplne novú virtuálnu dimenziu nášho bytia. To je iný svet, ktorý predstavuje odlišné požiadavky a ponúka nové možnosti ako ten, v ktorom vyrastali naši rodičia.”

Samotní rodičia vychovávajú svoje deti tak, ako boli vychovávaní aj oni, čo podľa Kartousa nefunguje. „Modely výchovy a vzdelávania prestávajú fungovať v okamžiku, keď žijeme v spoločnosti, ktorá je diametrálne odlišná.“ 

Z tohto dôvodu sa podľa neho množstvo ľudí uchyľuje k takzvanej retrotopii. „Retro, teda minulosť a utópia – idea, ktorá sa nedá zrealizovať. Znamená to, že riešenia minulosti by sme mali aplikovať na súčasné a budúce problémy, a tak ich vyriešiť. Je to však chybný predpoklad, ktorí ľudia zastávajú z dôvodu, že sú v tomto svete príliš neistí a necítia sa dostatočne mocne,“ vysvetľuje. 

Ako príklad retrotopie uvádza predvolebnú kampaň bývalého amerického prezidenta Donalda Trumpa v roku 2016, ktorý sa svojim heslom ‚Spravme Ameriku opäť veľkou‘ uchyľoval presne k tomuto fenoménu.

Nefunkčnosť vedie k nerozhodnosti u mladých

Nefungujúce modely výchovy a vzdelávania vedú k tomu, že mladí ľudia sú stratení a bez starších a skúsenejších ľudí, ktorí sami v digitálnom svete zlyhávajú. Bez týchto „sprievodcov“, ako ich nazýva Kartous, dochádza k zvýšeniu nerozhodnosti práve u mladých ľudí. 

Rovnako poznamenáva, že pre ľudský druh je prirodzené robiť si rezervy a byť nastavený na nedostatok. Paradoxne sa ale vyskytujeme v dobe prebytku nielen materiálneho, ale aj informačného. „Starší by mali radiť mladým, ako prežiť v digitálnej džungli, no sami sa to tiež ešte len učia.“   

Čo by teda mal podľa Kartousa mladý človek ako výbavu do 21. storočia dostať? Ako prvé uvádza sebapoznanie a sebavedomie, pretože tvrdí, že bez toho, aby človek poznal dostatočne seba, nemôže poznať okolitý svet. Zo strany starších očakáva, že budú vedieť mladým ľuďom uľahčiť proces rozhodovania. 

K ďalšej dôležitej súčasti výbavy pridáva sústredenie najmä vo svete, ktorý ho sťažuje. Ako príklad uvádza sociálne siete. Výbavu človeka 21. storočia dopĺňa aj o odolnosť, ktorú by mal vedieť zužitkovať najmä pri prebytku. Mal by vedieť povedať nie, to nepotrebujem. 

Antifragilita, ktorá zastrešuje vedieť prispôsobiť sa zmene a získať z nej benefit, je ďalšou zložkou výbavy. Podľa Kartousa je dôležitý growth mindset, teda nastavenie mysle, vďaka ktorému vieme hľadať nové riešenia a nahrádzať ich za pôvodné – nefungujúce. Podstatné je tiež byť inovatívny a byť schopný pracovať s chybou. „V dánskych školách pri položení otázky učiteľ často povie: vy, ktorí viete, nehovorte, ale vy, ktorí to neviete, povedzte mi to… Na Slovensku a v Česku za chybu trestáme. Trestáme deti za to, že si budujú growth mindset,“ tvrdí. 

Medzi ďalšie atribúty výbavy menuje pohyb a digitálnu dospelosť, prostredníctvom ktorej by mali mladí ľudia pomôcť starším sa lepšie zorientovať v digitálnom priestore. 

Memorovať nestačí, ale diskusia bez faktov nefunguje

Budúcnosť škôl podľa Kartousa nebude spočívať v memorovaní informácií o tom, ako vyzerá svet okolo nás, ale bude o participácii, schopnosti dokázať fungovať spoločne, o obyčajnom hrdinstve, ktoré vedie k väčšej dôvere v spoločnosti a o rešpekte k ľudským právam. 

“Diskusia medzi tým, či učiť fakty, alebo súvislosti je nezmyselná. Keď si chcem vytvoriť nejakú súvislosť a nepoznám žiadne fakty, tak si ju nevytvorím. Dôležité je mať nejaký základ, na ktorom sa dá stavať. Prečo sa neučí dejepis od súčasnosti? Čo je najbližšie deťom a mladým ľuďom? Je to dotyk s realitou. Keby sa dejepis učil naopak, tak by to bolo pre nich omnoho pochopiteľnejšie.”