Dovoľte si plakať

---

Slnko bolo ešte vysoko. Príliš vysoko na to, aby som sa na letnej terase krčmy zložila a rozrevala. A predsa som to spravila. Už som neuniesla ťažobu náročného týždňa, v ktorom sa skĺbilo pracovné vyťaženie s osobnými problémami, emočným vypätím a tropickými horúčavami, ktoré vtedy dosahovali vrchol. Prišlo mi nevoľno a ja som nevedela, či viac fyzicky alebo psychicky.

Kráčajúc mestom za čakajúcimi kamarátmi mi ešte išlo v hlave, že by som možno mala ísť radšej domov. Zavrieť sa do izby a vyplakať sa do vankúša, tak sa to predsa robí. No v poslednej chvíli som sa rozhodla pre možnosť B. Tá síce znamenala chladenú kofolu, ale aj prizerajúcu sa terasu.

Zrazu mi to bolo jedno.  Na kamošov som spustila všetky moje „stavy“ a obavy a oni ma pomedzi vzlyky počúvali. Podali mi vreckovky, ktoré som s vďačnosťou prijala. Žiadne veľké utešovanie. Jednoducho tam boli a videli ma s mojím smútkom, ktorého sa nezľakli. Akoby to bolo úplne normálne. A potom urobili druhú skvelú vec – naložili ma do auta a vzali okúpať na studený štiavnický tajch. Po kúpaní mi priniesli z bufetu osviežujúci nápoj v plastovom pohári a pečenú klobásu. Lebo len dobrí kamaráti vedia, čím potešiť ekologičku a neúspešnú vegetariánku. Výlet, voda, jedlo a naše rozhovory ma v ten deň zachránili

Ako nám majú druhí pomôcť, keď nevedia, čo nám je?

Nič z toho by sa nestalo, keby som sa rozhodla ísť domov a smútok zavrela medzi štyri steny bytu. Keby som ostala v pocite, že som v tom sama, že mi nik nerozumie a nevie pomôcť. Ale ako nám môžu druhí pomôcť, keď pred nimi svoje slabosti a zraniteľnosť skrývame?

Som sprievodkyňou pozostalých a celebrantkou posledných rozlúčok v Záhrade spomienok. Minule som viedla obrad, pred ktorým mi pani pozostalá, ktorá pochovávala svojho muža, povedala: „Sľúbila som rodine, že dnes sa budem držať a nebudem plakať“.  Veľmi ma tá veta zamrzela, a tak som jej odpovedala: „Kľudne si dovoľte plakať. Tu môžete. Zložte sa, plačte, alebo usmievajte. Robte všetko, čo práve potrebujete a ako to budete cítiť.“ Pretože to je to, čo môže podľa mňa liečiť. Neskrývať svoje pocity a nechať ich plynúť tak, ako prichádzajú.

Často sa cítime so svojím smútkom sami. Nie je to ale z veľkej časti aj tým, že ho druhým neukazujeme? Pokiaľ si ostatní myslia, že ho zvládame, nedáme im príležitosť byť na našom smútku účastnými a podržať nás v ňom. Pritom nám môžu pomôcť už len tým, že sú jeho svedkami, že nás pri ňom vidia.

Pokiaľ sa nášho smútku ľudia vôkol nás nezľaknú a budú nám ho pomáhať niesť, vie sa umenšiť. Ako by sa pomaly rozložil medzi komunitu všetkých zúčastnených. Často to naozaj funguje tak jednoducho.

Verím, že slzy majú očistný účinok nielen pre telo a dušu, ale aj pre okolie a blízkych. Odhalenie našej zraniteľnosti je ako hodená rukavica, aby aj ostatní ukázali tú svoju. Môže sa prejaviť úplne inak, ako tá naša, no zrazu sa zblížime. Práve vďaka naším slabým miestam.

Nielen pohreby sú miestom pre plač na verejnosti

Myslím si, že ukazovať naše slabosti, smútok či slzy je jediný spôsob, ako sa môžeme postupne naučiť na ne reagovať a nebyť z nich v rozpakoch tak, ako sa to neraz stáva. Pritom sa môžeme učiť byť v tom obratnejší. Chcete sa podieľať na tomto ozdravnom procese? Tak úprimne – koľkokrát by ste sa najradšej pred kamoškou či kamošom v meste zložili, namiesto toho, aby ste sa snažili usmievať a tváriť sa, že veci nie sú také zlé, a že ich zvládate? A prečo to neurobíte?

Nielen pohreby sú miestom pre plač na verejnosti (a my si ho často nedovolíme ani tam). Je mnoho chvíľ a situácii, kedy by nám pomohol. Kedy by sme ho potrebovali na to, aby sme boli bližšie sami so sebou, ale aj s druhými, ktorí sú v tej chvíli pri nás.  Aby sme sa navzájom videli nielen vo svojej sile, ale aj, a najmä, vo svojich slabostiach. Pretože tie nás robia naozaj ľudskými a prepájajú s ostatnými.