Čím dlhšie učím, tým viac mám pocit, že známky mi komplikujú robotu.
Stĺpčeky o vzdelávaní pripravujeme v partnerstve s Komenského inštitútom.
Je jún. V školách je horúco, keďže pri výstavbe väčšiny z nich sa s dnešnými teplotami nerátalo. Moríme sa s teplom, šokujúcou intenzitou sociálnych kontaktov, ktoré sú po siedmich mesiacoch dištančného vyučovania niečím ako skok do bazéna – je to osviežujúce, ale vyráža to dych.
Horúco je ale aj z iných dôvodov. Blíži sa magický dátum – uzatváranie známok. Začiatky mojich hodín v týchto dňoch preto vyzerajú asi takto: vojdem do triedy, sedia tam dve tretiny žiakov a aj tí vyzerajú tak, akoby preflámovali celú noc. Neflámovali, učili sa. Lebo veď sa uzatvárajú známky. Tá zvyšná tretina je ešte doma a učí sa. Rodičia to ospravedlnia.
Učiteľ kaziteľ priemeru?
Pozerám sa do tých opuchnutých očí a je mi jasné, že moje starostlivo pripravené light aktivity, zohľadňujúce vysoké teploty a únavu z toho, čo máme za sebou, sú nepoužiteľné.
Cítim bezmocnosť a hnev. Aj tento rok známky zvíťazili nad vzdelaním. Čím dlhšie učím, tým viac mám pocit, že známky mi komplikujú robotu. Čo mi na nich prekáža?
Pre veľa žiakov a ešte viac rodičov je známka nie informatívnym či motivačným nástrojom, ale cieľom. Zažila som viacero situácií, keď sa rodičia alebo žiaci sťažovali, že im učiteľ „pokazil vysvedčenie“, kvôli nemu budú mať „sólovú“ alebo triednych, ktorí vyčítali žiakom, že si „pokazili priemer“. Dodnes nechápem zmysel vyhodnocovacích porád, pre ktoré sa robia štatistiky s priemermi známok z predmetov a triedy sa zoraďujú do rebríčka podľa priemerného prospechu či dochádzky.
Žiaci sa neučia preto, lebo by verili v dôležitosť poznania. Zaujíma ich len najbližší možný termín skúšania či testu. Nič učiteľa neodrovná tak ako to, ak po aktivite, do ktorej vložil všetko svoje pedagogické majstrovstvo, dostane otázku typu:“ A čo z toho bude v teste? Budeme to potrebovať na prijímačky? Na maturitu?“
Známka nepovie, v čom sa zlepšiť
Žiak nie je známka. Za svoj život som už stretla zopár zákerných jednotkárskych manipulátorov, ale aj šarmantných štvorkárov, ktorí si prosto v živote nastavili priority ináč, ich svet sa netočil okolo známok.
Známka nijako nenaznačuje, čo treba zmeniť. Ako má žiak zo slova „trojka“ vedieť, čo má robiť, aby sa zlepšil? Ako to má vedieť rodič?
Známka prenáša zodpovednosť za učenie zo žiaka na učiteľa. On sa má postarať, aby to žiak zvládol na jednotku. On má žiakovi povedať – toto sa nauč, takáto je stupnica, zvládaš – nezvládaš, ahoj, podmienky sú rovnaké pre všetkých. Naozaj sú?
Veľký klam a kúzlo známok spočíva v tom, že sa dajú ľahko porovnávať. A tak porovnávam budúcu herečku s budúcim lekárom, dátovým analytikom, inštalatérom, dirigentom, kuchárom… a do každého z nich zasievam nejaké to semienko menejcennosti. Lebo každý je v niečom horší. A v tom by sa mal zlepšovať. Aby bol taký ako spolužiak, čo sedí pred ním.
A tak je horúco. A žiaci, namiesto toho, aby si užívali najkrajšie a najdlhšie dni v roku, sedia doma a memorujú. Lebo sme ich naučili, že pre dobrý život sú najdôležitejšie dobré známky.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Stredoškolská učiteľka, ktorá rada hľadá odpovede na otázky, súvisiace so vzdelávaním. Baví ju uvažovať s skúmať, čo pri učení (ne)funguje a prečo. Svoje úvahy a nápady overuje v praxi a ak sú použiteľné, rada ich posunie ďalej. Je absolventkou a mentorkou Komenského inštitútu a okrem pedagogiky sú jej vášňou knihy, amatérske divadlo a kráčanie.