Kedy budeme recyklovať ako na Západe a čo sa stane, keď začneme zálohovať PET fľaše a plechovky?

Text ste mohli pôvodne čítať na webe Denníka N,
s ktorým sme na jeho príprave spolupracovali.

Slovensko ani po rokoch členstva v Európskej únii poriadne nevie, ako recyklovať svoj odpad. Patríme ku krajinám, ktoré stále väčšinu svojich smetí odvážajú na skládky alebo spaľujú.

Dlho sa nám nedarí dosiahnuť rázny pokrok v miere recyklácie a aj preto príde v najbližších rokoch pri odpadoch k viacerým zmenám.

Triedený zber odpadu dnes na Slovensku platia výrobcovia produktov, a teda aj obalov – cez organizácie zodpovednosti výrobcov. Náklady na zber triedeného odpadu, jeho dotrieďovanie, prepravu či poplatky za recykláciu tých druhov odpadu, ktoré nie je možné predať, tak neplatia obce ani ľudia v poplatkoch za odpad – ale nakupujúci sprostredkovane v cenách v obchodoch.

Dáta z Eurostatu ukazujú, že na Slovensku sme v roku 2019 recyklovali zhruba 38 percent komunálneho odpadu. V Česku, v Poľsku a v Maďarsku to bolo ešte o trochu menej. Príklady z Rakúska, ale aj zo Slovinska ukazujú, že miera recyklácie sa môže blížiť až k 60 percentám. Pohľad do minulosti pritom ukazuje, že ešte v roku 1995 sme na tom so Slovincami boli podobne zle.

Odpadu bude zrejme pribúdať. Inštitút environmentálnej politiky napríklad Bratislave predpovedá, že v najbližších dvadsiatich rokoch bude množstvo odpadu rásť rýchlejšie ako počet obyvateľov.

Zo všetkých odpadov z domácností je najnáročnejšie zrecyklovať obsah nádob na plasty. Ten je zložený z množstva rôznych druhov plastov s rozličnými vlastnosťami a prípadne aj kompozitných nápojových obalov (tetrapakov) či hliníkových plechoviek a železa. Bez problémov sa spomedzi nich dajú vybrať a predať predovšetkým PET fľaše a hliníkové plechovky, prípadne obaly od drogérie. Práve o prvé dve najcennejšie zložky však žlté kontajnery o rok prídu, pretože sa na Slovensku začnú zálohovať.

Keď už v kontajneroch nebudú PET fľaše a plechovky

Dnes sú pre mnohé súkromné firmy, ktoré dotrieďujú odpad pre mestá a obce, PET fľaše a hliníkové plechovky lukratívne. Vďaka pomerne vysokým cenám im pomáhajú pokryť náklady, ktoré majú na recykláciu iných odpadov – za ktoré treba dokonca platiť, ak ich chcete dať zrecyklovať.

Podobne to je aj v Bratislave, ktorej mestská odpadová firma dáva dotrieďovať a spracovávať plasty aj papier spoločnosti Bratislavská recyklačná. Za tonu plastov jej zaplatí 70 eur, čo podľa Bratislavskej recyklačnej nepokryje ani náklady, a tak si to dorovnáva príjmami aj z predaja cenných PET fliaš, hliníka či papiera.

Čo sa teda stane, keď Slovensko začne zálohovať PET fľaše a plechovky? Keď nebudú končiť v odpade, budeme v menšej miere recyklovať obsah žltých kontajnerov?

Juraj Csepi, ktorý pre Bratislavskú recyklačnú zabezpečuje predaj materiálu, očakáva na budúci rok veľký problém. „Najhodnotnejšie veci budú zo žltého kontajnera vyňaté. Recyklovať budeme môcť maximálne 14 percent jeho obsahu, zvyšných 86 percent pôjde na zhodnotenie R1, čiže na výrobu energie alebo paliva. Momentálne čelí celá Európa rovnakému problému – ako a kde recyklovať plastové obaly, pre ktoré neexistuje spôsob spracovania,” hovorí.

Dôležité preto podľa neho bude vybavenie triediacich liniek, ktoré dokážu z odpadu vytriediť čo najviac materiálu, ktorý je možné zrecyklovať.

Inak to vidí Michal Sebíň, riaditeľ organizácie zodpovednosti výrobcov Natur-Pack. „Zálohované budú komodity, ktoré sa vždy dajú predať a majú dobrú trhovú hodnotu. Od nich sa to teraz prečistí, z kontajnerov nám vypadnú a ostane v nich len materiál, ktorý má hodnotu skôr zápornú alebo niekde blízko nule a my tak budeme dotovať len to, čo naozaj treba zadotovať.“

Systém na Slovensku by mal totiž fungovať tak, že cez poplatky od organizácií zodpovednosti výrobcov (ako je aj Natur-Pack) sa má platiť aj recyklácia tých druhov odpadov, ktoré sa neoplatí na trhu predať, ale za ich spracovanie je naopak potrebné zaplatiť.

Nízku mieru recyklácie ministerstvo životného prostredia odôvodňovalo aj nedostatkom peňazí v systéme, preto v novele z konca minulého roka navrhlo minimálne sumy, ktoré majú výrobcovia prostredníctvom svojich organizácií obciam a zberovým spoločnostiam za spracovanie triedeného zberu zaplatiť.

V prípade plastov je to najmenej 550 eur za tonu. „Táto suma je už prvýkrát viazaná na skutočne zrecyklované množstvá,“ hovorí Sebíň. To znamená, že zberová spoločnosť ju dostane podľa toho, či zhodnotí odpad tak, ako má, čo preukazuje dokladmi z recyklačných závodov.

Čítajte viac: Bratislava má najmodernejšiu triediacu linku, no plasty recykluje podpriemerne. Kde končí odpad zo žltých nádob?

Spaľovanie ako recyklácia

Problémom súčasného systému platieb je, že rovnakú sumu vyplatia aj vtedy, keď sa z odpadu namiesto recyklácie stane palivo na výrobu elektriny v spaľovni či cementárni. Organizácie, ktoré majú platiť recykláciu, touto zmenou stratili páku na svojich partnerov.

A je rozhodne jednoduchšie poslať aj plasty do najbližšej spaľovne alebo cementárne, ako zháňať recyklátorov na rôzne materiály, či v niektorých prípadoch ešte aj ich konkrétne farby, takto roztriedený odpad zbierať a kamiónmi voziť na spracovanie.

Hrozilo teda, že dôsledkom tejto úpravy príde k poklesu recyklácie. „Ak raz bude nejaký rozpočet, ktorý dá na rovnakú hodnotu recykláciu a energetické zhodnocovanie, tak materiálové zhodnotenie totálne spadne,“ varuje Štefan Hanigovský, riaditeľ spoločnosti Fecupral, ktorá dotrieďuje a predáva odpad pre obce okolo Prešova.

Takýto vývoj sa ukazuje napríklad v Anglicku, kde je viacero spaľovní. Čím viac energie zo spaľovania odpadu mesto vyrobí, tým nižšia je jeho miera recyklácie a opačne. Na Slovensku sa to zatiaľ podľa Natur-Packu nestalo. „V roku 2020 došlo k významnému nárastu triedenia a recyklácie obalových a neobalových odpadov a tento trend sa udržal aj v prvých mesiacoch tohto roka,“ dopĺňa Sebíň.

V bratislavskej spaľovni chcú tretí kotol

Spaľovne komunálneho odpadu sú na Slovensku len v Bratislave a v Košiciach. To neznamená, že iné mestá odpad neposielajú na spálenie, vozia ho napríklad aj do cementární.

Bratislavská spoločnosť OLO uvažuje nad rozšírením svojej spaľovne o tretí kotol. Táto investícia by mestskú firmu stála 60 miliónov eur. Kapacity mestskej spaľovne by dokázala navýšiť o 65-tisíc ton ročne, pomáhala by s rastúcim celkovým množstvom odpadu a tiež by vypĺňala výpadok počas pravidelných nevyhnutných odstávok existujúcich kotlov.

Tretí kotol však mesto podľa Inštitútu environmentálnej politiky nepotrebuje. V analýze, ktorú si od neho objednalo mesto, tvrdí, že by sa síce investície do kotla podarilo vrátiť, mieru recyklácie by to však nezvýšilo a takisto by to neovplyvnilo udržanie súčasnej nízkej miery skládkovania.

Inštitút navyše predpovedá, že väčšina odpadu spaľovaná v treťom kotli by nebola z bratislavských domácností, ale z priemyselného odpadu a z iných obcí a miest.

Ako alternatívu preto navrhuje vybudovanie centra opätovného využitia a zavedenie zberu kuchynského odpadu. Bratislava totiž ešte stále na rozdiel od väčšiny miest a obcí nemusí mať hnedé kontajnery na kuchynský odpad, ktorý by mal ísť do kompostu. Tento odpad v niektorých domácnostiach tvorí aj polovicu objemu zmesového kontajnera.

Pri samostatnom zbere kuchynského odpadu, ktorý sa má v meste začať v roku 2023, by sa teoreticky mohol zmenšiť objem zmesového odpadu z bratislavských domácností o polovicu a celková miera recyklácie by podľa prepočtov narástla z 36 na 42 percent.

Dôvodom, pre ktorý OLO zvažuje postavenie nového kotla, je aj končiaca sa technická životnosť súčasných zariadení, ktoré si budú vyžadovať investície. Stavbu nového kotla musia schváliť mestskí poslanci, ktorí by sa tejto otázke mali venovať v septembri tohto roka.

Na príklade Bratislavy je už dnes vidno, že hlavné mesto väčšinu svojho odpadu spaľuje. Predpoveď Inštitútu environmentálnej politiky hovorí, že miera recyklácie bude mierne rásť, miera spaľovania však zostane vysoká.

Aj keď plast dnes nevedia zrecyklovať, dajte ho do žltej nádoby

Odpady sú surovinou, ktorú je škoda nevyužiť. Čo môžeme urobiť pre to, aby sa ich recyklovalo čo najviac?

Zberová spoločnosť, dotrieďovatelia odpadu aj OZV sa zhodujú, že najdôležitejšie je dôsledne triediť a do zmesových nádob hádzať len to, čo sa nedá umiestniť nikam inam.

To znamená, že do nádob na plasty treba hádzať aj také plasty, ktoré sa dnes možno recyklovať nedajú. „Aj tým občania vytvárajú tlak na nás aj na zberovky,“ hovorí Hanigovský z prešovského Fecupralu. Keby sme dávali plasty, o ktorých si myslíme, že sa nedajú recyklovať, do zmesového odpadu, stráca sa podľa neho pointa triedenia. „Keď to dáte do plastu, prechádza to firmám cez ruky, materiál sa u nich hromadí a všetci môžu rozmýšľať, ako ho spracovať.“

Príbeh ružových PET fliaš

Recyklátorom podľa Hanigovského z Prešova vždy nejaký čas trvá, kým zareagujú na uvedenie nového druhu odpadu na trh. „Keď prišli ružové PET fľašky, každý chodil s ružovou PET fľaškou, lebo bola cool. Nikto nemyslel na to, čo s ňou, keď vieme recyklovať len bielu, modrú a zelenú. Systém to však dobehol a o dva-tri roky sa už našiel niekto, kto vedel recyklovať aj ružovú.“

Okrem dôsledného triedenia pomôže recyklácii aj systémová úprava zloženia obalov tak, aby sa vyrábali len z materiálov, ktoré je možné recyklovať.

Dnes je v triedenom zbere rastúce množstvo obalov zložených z viacerých druhov materiálu, ktoré nie je možné recyklovať. Napríklad PET fľaše s farebným poťahom z PVC fólie, obaly od keksíkov s hliníkovou vrstvou či vaničky na krájanú šunku, ktoré majú tácku z PETu a navrchu fóliu z dvoch rôznych plastov.

Nástroj, ako s týmto bojovať, sa volá plán ekomodulácie. Finančne by zvýhodňoval recyklovateľné a opraviteľné výrobky.

Presadiť ho je cieľom Európskej únie, na čo sa pripravujeme už aj na Slovensku, ale zatiaľ nie je ukončený proces na strane EÚ.

Čím je ropa lacnejšia, tým je nižší záujem o recyklovaný plast

Odpad však nestačí vytriediť a spracovať, niekto musí mať aj záujem použiť ho na výrobu nových vecí. Kľúčové pre recykláciu preto je aj to, aby bol o recyklovaný materiál záujem. „Darmo my niečo vytriedime, keď na to neexistuje koncový spracovateľ, ktorý by z toho vedel niečo vyrobiť,“ hovorí Bratislavská recyklačná.

Materiál teda nestačí zrecyklovať, ale je potrebné ho na niečo vedieť použiť, inak je celý proces recyklácie zbytočný. „To je potom to isté, ako keby ste to dali na skládku,“ hovorí Ján Ščerbák zo spoločnosti Dopabal, kde z recyklovaného plastu vyrábajú napríklad vrecia na odpad.

Ceny a záujem o recyklovaný plast sa hýbu podľa cien ropy. Čím lacnejšia je ropa, a teda primárne plastové materiály, tým menší záujem je o recyklovaný plast.

„Keby bolo zákonom stanovené, že plastové obaly, ktoré sa nepoužívajú na potraviny, musia obsahovať určité percento recyklovaných plastov, tak by sa dali materiálovo zhodnotiť všetky odpady z plastov, lebo nárast dopytu po recyklovaných materiáloch by zvýšil ich cenu a tým by sa pokryli náklady spojené s recykláciou aj v súčasnosti nerecyklovateľných druhov plastov,“ hovorí Ščerbák.

Aj bez regulácie je už dnes podľa neho badať aj environmentálne cítenie firiem, ktoré majú o recyklovaný materiál záujem. „Vyrábajú sa tisíce ton obalových materiálov, kde zaváži, keď je cena vďaka obsahu recyklátu aj iba trochu nižšia. Niektoré firmy už sú ale na takej environmentálnej úrovni, že chcú znížiť zaťaženie životného prostredia bez ohľadu na cenu a vyžadujú od dodávateľov čo najväčší podiel recyklovaných materiálov. Vedia, že keď sa plastový odpad opätovne nevyužije, tak skončí na skládke alebo v spaľovni.“

Čo môže teda urobiť každý z nás?

• Predchádzať vzniku odpadu,
• odpad, ktorý vytvoríme, dôsledne triediť,
• kupovať výrobky v obaloch, ktoré je možné recyklovať,
• dať prednosť výrobkom, ktoré obsahujú recyklované materiály a tým zvyšovať hodnotu recyklátu.

Projekt je financovaný z Fondu investigatívnej žurnalistiky.